OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 6.



Pieseň zradených - Kapitola 6.Vyblednutá história

Kapitola 6.

Pozerala na neho, ako tam stojí a nebola schopná pohnúť sa. Paralyzovane hľadala odpoveď v jeho očiach. Na to však bola príliš veľká tma. No oslovil ju menom. Musel ju poznať. Nedokázala úplne čeliť tej skutočnosti.

Znamenalo by to, že niečo v jej živote je klamstvom. Lenže prečo by niekto niečo také robil? Prečo by si takýmto spôsobom vymýšľal? Myšlienky sa na ňu valili nezadržateľnou silou. Nebola však schopná vysloviť ani jednu z nich nahlas.

„Yelena...“ vyslovil potichu a vykročil jej smerom.

V momente, keď hrozilo, že ju uchopí za ruku, poplašene cúvla. Jeho prsty objali prázdny vzduch. Yelena prudko dýchala, akoby snáď bežala. V duchu si opakovala, že toto všetko bolo potrebné. Hoci to bol príšerný nápad. Nemala sa tu ani len ukazovať. Nemení to nič na tom, kým je.

„Kto som?“ vyslovila Yelena opatrne. „Kým som?“

Luka sa na ňu pozeral, akoby zošalela.

Možno bola jeho obava správna.

„Kým si? Prečo si pýtaš také sprostosti? Si moja žena!“ Hoci nerozumela presnému významu toho obvinenia, zatočilo sa jej v hlave. Ale ako je možné, že by mala iný život, než aký teraz žila?

„Tvoja... žena?“

Akoby ho tou šepkanou otázkou zarazila. Rukou si vošiel do vlasov. Nie prvýkrát si všimla, aké mal mohutné telo. Predtým, keď tu bola cez deň, cítila vo vzduchu dym. Do uší jej udierala ozvena nárazov. Kov mliaždiaci kov. Ak bolo jej učenie správne, Luka bol kováč. To uvedomenie si so sebou neprinieslo nijakú úľavu. Bolo to len strohé konštatovanie.

„Neboli sme ešte svoji, ale pripravovali sme obrad! Myslel som si, že si šťastná. Nikdy si sa nesťažovala. A potom si len tak zmizla. Zo dňa na deň! Bez vysvetlenia, bez rozlúčenia! Bol by som prijal, keby si zomrela. S tým by som sa dokázal vyrovnať, ale...“

Bolesť.

Tá skrivila jeho tvár svojou prítomnosťou.

Pri pohľade na jeho utrpenie však necítila nič. Mala by. No ona tam len tak stála a nezaujato hľadela na jeho červenajúcu sa pokožku. Nerozumela jeho žiaľu o nič viac, než chápala svoje momentálne rozpoloženie. To, čo hovoril, bola najskôr pravda. Alebo aspoň ten kus, ktorým si on bol istý. Poznal minulosť, nevedel nič o prítomnosti. Nevysvetlí jej, ako je možné, že je rusalkou a zároveň by ňou byť nemala.

Ale napriek tomu zotrvávala na mieste. Z vlasov jej na zem stále kvapkala voda.

Ešte aspoň chvíľu...

„Prečo by som odchádzala?“ Netušila, čo tou otázkou vyvolá. Chcela len, aby pokračoval v rozprávaní.

Na jej veľké prekvapenie sa k nej vrhol. Zúrivo. Bez varovania. Nosom sa takmer dotýkal jej čela. Hrozivo sa nad ňou skláňal. Oči mu vrhali blesky. Lampáš už dávno nezvieral v ruke. Tou jej teraz zvieral jedno plece. Druhá sa zmocnila toho opačného. Zatriasol ňou. Hlava jej klesla na hruď a bleskovo sa zaklonila. Vlasy jej ošľahali tvár. Hoci jej to bolo nepríjemné, neurobila nič preto, aby ho zastavila.

„Prečo? Prečo?! To by som aj ja rád vedel! Zniesol by som ti aj modré z neba! Staral som sa o teba. Nezaujímala ma ani tvoja povesť! Ľudia hovorili, že si bosorka. Vraj ma zradíš. Vraj ma zabiješ. Vraj tvoja sestra nie je tvoja sestra. Ale ja som nepočúval! Možno som mal!“

Hlas mu zachrípol. Odrazu stíchol. Vyčerpane si oprel čelo o temeno jej hlavy. A ona tam stále len tak stála, ruky spustené popri tele. Nedokázala mu dať útechu, o ktorú ju prosil. Ničomu nerozumela. Nespomínala si. Aj keby mal pravdu, nedokázala by mu to vysvetliť. Jej pamäť ostávala temná. Ukazovala jej len súčasnosťou. Bola rusalka. Narodila sa ako rusalka. Nebola smrteľníčka. Nemohla byť.

„Vysvetli mi to. Vysvetli mi toto všetko. Prosím... Yelena,“ šepkal nezrozumiteľne do jej vlasov.

Prepadla ju neistota.

„Ja... ja neviem...“ zahabkala, čím ho prinútila opäť sa jej pozrieť do očí. „Neviem, čo s stalo. Kto som, čím som. Viem len, že som rusalka. Prebudila som sa pred pár mesiacmi. No napriek tomu som... ťa... videla... Hľadela som na tvoju tvár, počula som tvoje meno. Prišla som si po vysvetlenie! Ale ty žiadaš, aby som ti nejaké dala ja!“ Nakoniec sa rozohnila, čo jej pomohlo povzniesť sa nad neistotu. Keď sa jej na konci zachvel hlas, neprezrádzal už jej slabosť.

„Rusalka? Ale veď...“ Zrazu od nej odstúpil, akoby sa bol popálil. „Ale veď... ty si.. Prečo si...“ Ak si doteraz myslela, že v jeho tvári videla bolesť, bola ničím v porovnaní s tým, čo mu zalialo oči v ten moment. „Veď vieš... že ja... ja... by... ja by som nikdy...“

Zrýchlene dýchal. Doslova lapal po dychu.

Ona tam len tak stála.

Stála tam a nerozumela.

„Ty vieš o rusalkách?“

Krúti hlavou. Ale nie v odmietavom geste. Akoby len niečomu nemohol uveriť.

„Ty si mi o nich rozprávala! Myslel som si, že sú to rozprávky, nič iné. Vlasy ako kvet nevinnosti. Biele vlasy...“ Zavrel oči a slepo sa natiahol. Prstami jej prehrabol svetlé kadere. Pri tom dotyku naklonila hlavu. Nebol nepríjemný. Skôr naopak.

„Prečo si to urobila?“

Zodvihla obočie. „Čo prečo som urobila?“

Na okamih sa zdalo, akoby z jeho tela unikol všetok život. Celý ochabol. Zaknísal sa na nohách. Vzápätí ale našiel pevnú pôdu pod nohami. Jeho tvár sa zatvrdila hnevom a... ešte čímsi. Lenže jej to všetko bolo proste cudzie. Takže tam len čakala a dúfala, že jej všetko povie sám. Zodpovie jej otázky. Už ich mala viac ako len zopár. A Zuna... to musela tušiť. Preto ju povzbudzovala. Lenže čo tým sledovala?

„Prečo si sa zabila? Ak si nechcela byť so mnou, stačilo povedať. Nebol by som ťa k ničomu nútil. Na to ťa príliš...“ Potriasol hlavou. Akoby niečo nemohol vysloviť. „Ak si chcela odísť, mala si to proste urobiť. No takto si všetkým ublížila, a predovšetkým Nine. Spomínaš si vôbec na svoju sestru? Teraz je tam kdesi vonku, v lese. A hľadá ťa! Potrebuje ťa! No ty tam už pre ňu nikdy nebudeš!“

Čosi vyblednuté v jej mysli sa pohlo pri vyslovení toho mena.

Potrasením hlavy to však zatlačila do úzadia.

„Ja som... mŕtva?“

Nezdalo sa jej to pravdepodobné. Veď rozprávala. Plnila povinnosti. Dýchala! No on jej predsa tvrdil, že sa za bila. Tomu nedokázala len tak u veriť. Prečo by niečo také robila? Je pravda, že emóciám veľmi nerozumela, ale určite musela mať vážny dôvod na to, aby niečo také urobila. Nerobila by to z plezíru.

Luka zlomene prikývol. „Nebola by si rusalka, ak by si žila. Tak si mi to rozprávala, aj keď... ktovie, či je to vlastne pravda. Možno si len duch, ktorý sa prišiel zabaviť. Možno sa mi toto všetko len sníva...“

„Ale ja som skutočná.“ Prečo by mala byť duch? Mohol snáď cez ňu vidieť?

„Ja som si zase myslel, že to, čo sme spolu vytvorili, je skutočné. Možno som sa nakoniec mýlil.“

Zodvihol ruky do vzduchu a začal ustupovať. Akoby pred ňou utekal. Na chvíľu bola schopná len ho očarene sledovať. Lenže potom si začala premietať ich rozhovor.

Zanechal v nej len zmätok.

Tak veľmi tomu potrebovala porozumieť. Či tomu verila, to už bolo niečo celkom iné. V duchu si predstavila tú hrubú knihu. Svoju Knihu života. Môže si predsa overiť, či to, čo jej povedal, je pravdivé. Pravdepodobne am aj tak bude napísané, že nič z toho nie je pravda. Hneď potom bude môcť na toto všetko proste zabudnúť.

„Počkaj, prosím,“ snažila sa ho zastaviť, „ja tomu ešte stále nerozumiem.“

„Čo je tu na nerozumenie? Všetkých si zradila a sebecky si zvolila smrť.“

Strhla sa, akoby ju udrel.

Taká reakcia by však nemala byť možná.

A predsa sa to stalo.

„Ja... ja si na to ale nespomínam. Na nič z toho.“ Zamračil sa na ňu. Stále jej neveril. „Ty tvrdíš, že som bola človekom. Ja si ale na nič z toho nespomínam. Neviem o tom, že by som mala sestru. O tvojej existencii som sa tiež dozvedela len náhodou. Z nejakého dôvodu som v mysli videla tvoju tvár. Počula som tvoje meno. No to, čo si mi doteraz povedal, mi je cudzie.“

Keď vyslovovala tie slová, pripadala si zvláštne. Akoby dookola opakovala to isté. Snažila sa ho presvedčiť o svojej pravde. On jej zase tvrdil niečo iné. Pravda možno bola niekde uprostred. Alebo niekde úplne inde. Mala len pocit, náhly a neodbytný, že ho musí nechať rozprávať. Ešte chvíľu. Niekoľko okamihov.

„Takže ty si... nespomínaš na nič, čo sa stalo?“

Horlivo krútila hlavou na znak nesúhlasu. „Vôbec na nič. Ako prvé si spomínam na to, že som otvorila oči a bola som ru...“ Odkašlala si, keď zbadala jeho výraz. „Proste som bola tým, čím som. Lenže potom sa objavili... pochybnosti.“

Zarazene si uvedomila, že v tých slovách je veľa pravdy. Možno sa nesnažila presvedčiť len jeho. Pravdepodobne hovorila pravdu a chcela poznať odpovede.

„Môžem ti povedať o tom, kým si bola.“ Yelena prikývla. „Ale nečakaj zázraky, zdá sa, že som ťa nepoznal tak dobre, ako som si vždy myslel.“

Pri tom obvinení sa mykla. Pretože to od nej očakával.

Zvláštne.

Ako je možné, že si tým bola taká istá?

No akokoľvek nepredstaviteľné, aj tak si bola istá tým, že jej chcel tými slovami ublížiť. Pretože on sám bol zranený. Jeho vnútro zvierala bolesť. A ona to mala tiež precítiť.

„Prišla si sem spolu so sestrou pred pár rokmi. Bez rodičov, bez majetku. Len tak. Nikto vlastne o vás nič nevedel, ale rozprávali sa príbehy o tom, že ty si... vlastne, že si bola... bosorka a liečila si v jednej z vedľajších dedín. Ale potom niekto zomrel a teba aj so sestrou vyhnali.“

Yelene nečakane po chrbte prebehol mráz. Ona a... bosorka?

„A aká bola pravda?“

So smiechom pokrútil hlavou. „Vlastne som sa ťa na to nikdy nespýtal. Chcel som, ale nedostal som sa k tomu. Keď som ťa spoznal, ani som to už nechcel vedieť. Pretože na tom nezáležalo.“

„Takže nepoznáš odpoveď?“

Rozhodil rukami. „Milu... miloval som ťa. Bola si mi všetkým. Nezáležalo mi na tom, že máš schopnosti, ktorých sa ostatní báli. Nikdy by si nikomu neublížila. To bolo dôležité.“ Opäť sa zasmial, no ten bol to skôr zlovestný zvuk. „Aspoň to som si myslel. Ale potom si sa zabila sa stalo sa z teba toto,“ bradou pohodil jej smerom, „takže som sa asi mýlil. Bola si dostatočne sebecká na to, aby si sa zabila a bolo ti pri tom úplne jedno, čo sa stane s tvojou sestrou.“

Yelena podvedome odstúpila a nepatrne sa schúlila. Akokoľvek to bolo nemožné, mala pocit, akoby ju tie slová rezali. Zasekávali sa do nej. Ničili ju zvnútra. Nečakala, že tu nájde niečo takého. Dúfala, že to všetko je len nejaký omyl. Potom sa nazdávala, že tu nájde chýbajúce odpovede. Miesto toho našla schopnosť precítiť bolesť. Bez toho by sa však hravo zaobišla.

„Bude lepšie, ak sa sem už nikdy nevrátiš. Nina ťa nesmie takto vidieť.“

Prudko sa nadýchla. „Ale ja...“

Nedovolil jej dohovoriť. „Ale ty čo? Ty si mŕtva. Už viac nepatríš do našich životov. Odíď. Odíď a už sa nevracaj. Nechaj nás zabudnúť.“

Každým jeho slovom sa cítila menšia a zraniteľnejšia. Nebol dobrý nápad chodiť sem. Mala ostať v nevedomosti. Ak by všetky náznaky prehliadala dostatočne dlho, sami by odišli. Lenže ona musela počúvnuť Zunu. Musela sem prísť. Musela sa s ním rozprávať. A takto dopadla. Ak doteraz mala pocit, že o niečo zásadne prišla, teraz akoby sa vytratila aj ona sama.

Možno to bola bolesť, čo videla na jeho tvári, keď sa obracal na odchod. Možno mu po lícach naozaj stekali slzy. Lenže nemala silu na to, aby si tie domnienky potvrdila. Stála tam ako socha. Nehybná a nedýchajúca.

Kaluž vody pri jej nohách sa prehlbovala. Voda jej stekala po tele. Vytekala jej z očí, odkvapkávala jej z vlasov. Hromadila sa na zemi. Mohla by túto dedinu utopiť. Nebola by prvá a ani posledná, čo sa o to pokúsi. Pravdepodobne by to tak bolo lepšie. Aj keď asi len pre ňu.

Cítila, ako sa živel rozpína však po okolí. Oheň mal svoje hranice, ale voda... tá niečo také nepoznala. Vykračovala si nielen po cestičkách. Našla všetky zákutia. Neklopala na dvere. Rovno ich vyvalila aj so zárubňami. V tento okamih Yelena nedokázala pochopiť, ako mohla byť čo i len na jediný deň bezcitná. Zaplavovalo ju toľko pocitov, až ju to desilo.

Opakom ruky si utrela tvár.

Nevšímala si nikoho a nič. Len sa silou myšlienky preniesla do svojho rybníka. Nezaujímalo ju, ako vyzerá dedina po jej odchode. Potrebovala úkryt. Luka tvrdil, že sa zabila. Opustila ho.

Na to všetko musela mať dôvod. Buď jej ho nechcel prezradiť, alebo o tom naozaj nič nevedel. Tak či onak, ona sa pravdu dozvie. Zuna a jej ponuka neustále viseli vo vzduchu. Bude ju musieť prijať, hoci to nikdy nemala v pláne.

Odhodlanie v nej prebudilo zvláštne otupenie.

Už viac nebola smutná, no ani veselá. Pripomínala rusalku so všetkým, čo k tomu patrí.

Rozhodla sa.

Hneď v tej chvíli sa vybrala do archívu. Nájde svoju Knihu života. Dozvie sa pravdu. Aj keby to malo byť len kvôli tomu, aby dôvody svojej údajnej smrti mohla otrieskať Lukovi o hlavu. Jedna jej časť, tá väčšia, stále o tom všetko pochybovala. Všetko toto považovala za chorú náhodu. Ona a smrteľníčka? Komická predstava. A čoskoro sa dozvie, či má niečo spoločné so skutočnosťou.

Odhodlane sa preniesla do paláca.

Nevšímala si nikoho a nič. Len svoju osobnú misiu.

No možno mala na chvíľu zaváhať. Mala sa obzrieť. Potom by si všimla tieň, ktorý ju verne sledoval už od momentu, keď odišla od Zuny, aby našla Luku. Svedomito potom načúval ich rozhovoru. Lenže ona si jeho prítomnosť proste neuvedomila.

Kapitola 5. ¦ Kapitola 7.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 6.:

7. Valeriee přispěvatel
17.02.2017 [17:27]

Valerieetak Yelena má co odhalovat Emoticon Emoticon Emoticon Luka je sice teď naštvaný, ale ono ho to možná přejde, že? Emoticon mám takový pocit, že Yelena nespáchala sebevražku, ale někdo jí k tomu pomohl a ona skončila jako rusalka. A co Nina? Žije ta ještě nebo je jednou z nich? Emoticon Emoticon Emoticon

6. LiliDarknight webmaster
01.02.2017 [11:08]

LiliDarknightPioggia, som rada, že sa ti príbeh páči a ďakujem za komentáre ku kapitolám. Emoticon To, čo sa stalo medzi Yelenou a Lukom ešte bližšie rozoberiem. Rovnako sa dozviete, čo sa deje s Galyou a prečo. Len si na to budete musieť ešte chvíľu počkať. Emoticon Emoticon

5. Pioggia
31.01.2017 [17:02]

Wow to bolo super Emoticon mrzí ma, jak sa k nej Luka zachoval ale fakt ma zaujíma prečo sa vlastne zabila. Nepodviedol ju alebo niečo také? Však bola na neho naštvaná, keď bežala k tomu útesu nie? Emoticon A kto ju to vlastne sledoval? Dúfam, že nie kráľovná Emoticon No som zvedavá ako to bude ďalej Emoticon Emoticon Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
30.01.2017 [13:25]

LiliDarknightBlacky, pozerám, že tvoja fantázia už pracuje na plné obrátky. Však sama uvidíš, či si sa trafila do udalostí, ktoré ešte len prídu. Emoticon Ale podotýkam, že ani ja sama nemám ešte domyslené všetky detaily. Emoticon
Som rada, že sa ti kapitola páčila a ďakujem za komentár. Emoticon

3.
Smazat | Upravit | 30.01.2017 [9:16]

Ten koniec bol na zabitie. Kto ju sledoval? čo keď to bola jej kamoška a zradí ju aby si sama zachránila krk? ach. Som, taká zvedavá.

Nedivím sa lukovi, že tak zareágoval. Myslím, že sa cítil zradený a jej stata pamäti nepomáhala aby sa cítil lepšie, tiež potreboval svoje odpovede.

Na oboch stranách zlomené srdce. Tak smutné.

Už sa neviem dočkať ďalšej. Vyzerá to ako pekná akcia.
Ach,Lili, každá kapitola je lepšia a lepši. toto dielo sa ti zatiaľ náramne darí držať napružené.

2. LiliDarknight webmaster
29.01.2017 [15:05]

LiliDarknightNer, hej, vystihla si to dobre. Jeden veľký problém. So všetkým a všetkými, ale to sa ukáže až neskôr. Emoticon Zase prezývky? Emoticon Emoticon
Ďakujem za komentár a som rada, že sa ti kapitola páčila. Emoticon Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
29.01.2017 [14:38]

NerissaHohoho, z toho asi bude ještě jeden velký průšvih, co? A Luka... chápu ho. Tak zatraceně moc ho chápu. A potřebuju mu vymslet nějakou přezdívku, ale na to taky ještě dojde. Emoticon
Teď musí být Yelena sakra paličák, aby se dozvěděla všechno, co ptořebuje. A sakra odvážná, aby jí pravda a všichni okolo nesežrali. Emoticon
Parádně srudená kapitola. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!