OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 7.



Pieseň zradených - Kapitola 7.

Poviedka sa umiestnila na 2. mieste o Naj poviedku mesiaca ledna/januára. Na deň ju umiestňujme na titulnú stranu. Gratulujeme!


Ty a ja už nie sme my

Kapitola 7.

Yelena sama sedela za stolom v archíve. Keď sa tam konečne dostala, bola vyčerpanejšia, než by rusalka mala byť. Zuna si ju zvedavo prezerala. Nepýtala sa. Nedobiedzala. Len prikývla a odišla. Akoby jej čítala myšlienky. Alebo si len veľmi dobre vedela domyslieť čo asi zamýšľala a urobiť, keď sa okamžite vrhla ku Knihe života, ktorá niesla jej meno.

Nazdávala sa, že má v sebe dostatok odvahy na to, aby otvorila v koži viazané dosky. Miesto toho sa prstami len veľmi jemne dotýkala celého zväzku. Snáď v bázni. Sama sebe by sa najradšej vysmiala. Namiesto toho si spomenula na Luku.

Na ich stretnutie.

Na bolesť v jeho tvári.

Na bolesť, ktorú sa jej snažil spôsobiť svojimi slovami.

Chcela mu predsa dokázať, že sa mýli. Nesmie váhať.

S novým návalom odhodlania roztvorila knihu na náhodnej strane. Nestarala sa o to, čo tam môže nájsť. Len sa zhlboka nadýchla a začala čítať. Jednotlivé písmenká jej najskôr splývali. Neskôr sa úplne rozmazali. Keď pochopila, čo sa deje, už sa strácala vo výjave, ktorý mala prežiť na vlastnej koži.

 

Zažmurkala proti prudkému slnku. Vnútro sa jej sťahovalo strachom. No navonok sa tvárila, že sa jej nič z toho nemôžem dotknúť. Hrala svoju pretvárku až príliš dokonale. Možno až príliš. Rada by si myslela, že ju odmietali, lebo ju nepoznali.

Lenže reči mali tendenciu šíriť sa až príliš rýchlo. Určite si o nej vypočuli historku či dve. Mrzelo ju to. Nie až tak, aby im ich názor chcela vyhovoriť. Našťastie jej sestru nikto nepoznal. Ona mohla žiť život, ktorý nikdy nebol dopriaty Yelene.

Zhlboka sa nadýchla, keď sa ocitla pred ďalším domov. Čo by sa mohlo stať? Buď ju vyženú, alebo jej neotvoria. Tak to urobili tie rodiny predtým. Cítila, ako jej zovrelo žalúdok. Musí nájsť dobrú dušu. Inak Nina zomrie od hladu. Na nej až tak nezáležalo. Ona bola zvyknutá.

„Haló? Je tu niekto?“ zakričala, keď sa zastavila pred domom. Pritom vedela, že tam niekto musí byť. Počula to nadávanie zreteľne. Dúfala jej, že nič z tých korenených výrazov nepatrí jej.

Zrazu však pred ňou stál vysoký mládenec. Vlasy mal rovnako tmavé ako šmuhu od sadzí pod pravým okom. Tie svetlomodré hĺbky ju zvedavo sledovali. Keď v jeho postoji nenašla žiaden strach alebo nenávisť, povzbudilo ju to.

„Ty si pán domu?“

Hurónsky sa zarehotal. „Nie, som len učeň môjho strýka. Ten tu ale nie je.“ Yelena sa celá zrútila. Plecia jej ochabli pod váhou ďalšieho neúspechu. „A nestačím ti aj ja?“

Mierne sa usmiala jeho snahe rozveseliť ju. „Potrebujem pomoc.“

Kedysi bola príliš hrdá na to, aby takto otvorene žobrala. Dnes bolo už len máločo, čo by neobetovala pre milovanú sestru. Pokojne aj vlastnú dôstojnosť. Jej život už nepatril len jej. V duchu sa zahriakla. Nemala by sa tak ponosovať. Nina bola požehnaním.

„Čo potrebuješ? Nemáš koňa, ktorého by som podkul. Kosu, ktorú by som mohol nakovať.“

Aha, kováč. To vysvetľovalo tie sadze. „Potrebujem jedlo.“ Keď sa zamračil, rýchlo dodala: „Nie pre seba, ale pre sestru.“

Dlho si u premeriaval pohľadom. Neskryla sa pred ním len preto, že jej to nebolo nepríjemné. Akoby bol len zvedavý. Určite už počul o tom, kým je a odkiaľ sem prišla. Na rozdiel od ostatných ale nevyzeral ako ustráchaný typ.

Spomenula si na kováča z dediny, z ktorej ju vyhnali naposledy. On prvý hodil kameň, ktorý sa jej hlboko zaryl do chrbta. Odštartoval smršť, ktorá ju hnala dole cestou. Ďakovala jedine tomu, že Nina s ňou v ten deň nechcela ísť.

Nechcela, aby som sklamaná z ľudí, ktorých si tak veľmi obľúbila.

„Môj strýko nerozdáva jedlo len tak,“ rýchlo zodvihol ruku, aby ju zastavil, keď niečo chcela namietnuť, „ale vždy si ho môžeš zaslúžiť. Ak poriadiš kuchyňu a navaríš dosť pre mňa a strýka, určite ti veľmi rád prenechá to, čo ostane.“

Cítila, ako ju v očiach pália slzy. Ten očividný prejav láskavosti ju dojal viac, než by očakávala. Nikdy sa nepoučí. Nezatvrdí sa voči citom. Nedokázala zanevrieť na ľudí. Pred ňou stál dôkaz toho, že jej správanie má dôvod.

Dovolila mu, aby jej ukázal kuchyňu. Vládol v nej chaos, ale zažila už horšie. Nič sa nevyrovnalo časom, keď jej chlapčatá z dediny vnikli do domu a presunuli jej vrecká s bylinkami. Celý týždeň sa snažila nájsť stratené prísady.

Nakoniec ju to nahnevalo, všetky zeliny vysypala do ohňa a nazbierala si nové. Aj keď jej to trvalo omnoho dlhšie. Medzitým si jeden zo zodpovedných poranil nohu. Keďže nemala to, čo potrebovala, dva dni trpel. To mu dalo väčšiu príučku, než keby na neho kričala.

S úsmevom plnila svoju novú úlohu. Čoskoro boli všetky misy na svojom mieste, podlaha bola zametené a vydrhnutá. Hrnce radšej tiež vyumývala, keď v jednom našla niečo, čo pripomínalo myšie hniezdo. Vyhodila koreniny, ktoré napadli mole.

Až potom začala naozaj variť.

Na peci žblnkotal hrniec zapraženej hríbovej polievky. Práve uvarené zemiaky kládla do drevenej misy. Napokon na stôl položila nôž na chlieb, lyžice a misky. Sotva o niekoľko minút neskôr k nej doľahol zvuk rozhovoru. Asi sa vrátil pán domu. Bola zvedavá, aký je. Jeho synovec bol veľmi výrečný a na chvíľku jej nedal pokoj. Akoby nemal iné povinnosti.

Statný muž sa objavil na prahu. Yelena zodvihla bradu. Neukáže zraniteľnosť. On však nebol nahnevaný. Uznanlivo kýval hlavou. Akoby bol spokojný s tým, čo vidí. A potom sa náhle natiahol a udrel svojho synovca zozadu do hlavy.

„Ty had! Kázal som ti, že máš poriadiť a dať variť zemiaky! Miesto toho to za teba urobila táto dievčinka.“

Yelena sa prekvapene zarazila. „Takže som si nemusela to jedlo odpracovať?“

„Odpracovať?“ začudoval sa starší muž. „Keby si prišla a slušne požiadala, jedlo by som ti dal.“

Mladík sa snažil uniknúť zo strýkovho dosahu. Neúspešne.

„To, čo navaríš, sa nedá jesť!“ vykríkol nakoniec zúfalo.

Jeho strýko sa zaškľabil. „Ech, ty oplan! Mal som ťa utopiť v studni a nie ťa učiť kováčskemu remeslu!“

V ich doberaní nebol ani náznak nenávisti. Rešpektovali sa a mali sa radi. Ako skutočná rodina. Proti svojej vôli jej odmeraný postoj postupne opadával. Onedlho sa otvorene zubila. Nakoniec ich so smiechom nahnala k stolu, aby im nevychladlo jedlo. Keď odtiaľ o nejaký čas odchádzala, s misou zemiakov a hrncom polievky, ešte stále sa usmievala.

Možno im táto dedina prinesie aj kúsok šťastia.

Možno jej ho prinesie ten mladý kováč.

 

Yelena sa vynorila zo spomienky. Pristihla sa pri tom, že sa usmieva. Rýchlo ten výraz zaplašila. Luka si z nej vtedy vystrelil. Využil jej zúfalstvo vo svoj vlastný prospech. Nemal však zákerné úmysly, skôr naopak.

Tým, že si jedlo mohla sama uvariť, si ho vážila ešte viac. Nepripadala si ako žobrák. Dovolil jej zachovať si trochu dôstojnosti. Vďaka tomu krátkemu výlevu pochopila jeho povahu. Mal dobré srdce. Nie všetci ľudia sa môžu pochváliť tým istým.

Hoci tu však bola pekná spomienka a dôkaz toho, že Luka aspoň sčasti hovoril pravdu, nedozvedela sa to, čo tak veľmi potrebovala. Hoci bola náchylnejšia uveriť tomu, čo jej tvrdil. Lenže ak takto vyzerala ich minulosť, prečo by chcela zomrieť? Aký by to malo dôvod?

Zúrivo začala listovať. Netušila, čo vlastne hľadá. Nakoniec však prišla k časti, ktorá vyzerala naozaj zvláštne. Niektoré slová akoby niekto proste... vymazal. Ostali po nich len prázdne miesta. Aj keď ona vlastne o Knihách života nič nevedela. Niečo ju však akoby priťahovalo práve k tým chýbajúcim častiam. Keď sa začítala, bola tentokrát pripravená na to, že sa možno ocitne na inom mieste.

 

Unavene sa plahočila cestou domov. Ľudia v tejto dedine jej síce začali dôverovať, aj to len kvôli tomu, komu bola zasľúbená. Na dôvode však nezáležalo. Ešte nikdy predtým sa nikde necítila taká vítaná. Dokonca ani na mieste, z ktorého pochádzala.

Odtiaľ ju vyhnali keď ešte bola dieťa. Hneď po tom, ako upálili jej matku. Celé roky si k ne chodili po radu. Vedeli, že bola obyčajnou bylinkárkou. Žiadna bosorka. Ale keď jeden starší muž zomrel, lebo mu už nedokázala pomôcť, nezaujímalo ich to.

Zabili ju, akoby nikomu z nich nikdy nepomohla.

Yelena nevedela, čo sa stalo. Vedela len, že matka a nevrátila a tušila čosi... hrôzostrašné. To sa jej potvrdilo, keď ku chalupe prišli dedinčania a chceli ju zapáliť. Oni vlastne ani nevedeli, že stará bylinkárka mala dcéru. Dieťa však zabiť nechceli a radšej ju vyhnali, dúfajúc, že ju roztrhá zver v lese.

Niekedy sa samej seba pýtala, ako bolo vôbec možné, že ich za to neznenávidela. Dokonca ani po tom, čo jej niekto na prahu nechali plačúce dieťa. Nina mala len to nešťastie, že sa narodila, rovnako ako Yelena, s istým nadaním. Slabé na to, aby dokázala zmeniť svet. Zároveň príliš mocné na to, aby sa nikdy neprejavilo.

Jej milovaná sestrička Nina.

Ako veľmi vyrástla. Už nebola dieťaťom. Čoskoro po nej začnú pokukovať chlapci. Vedela však, že ju Luka ochráni. Mali medzi sebou čistý a vrúcny vzťah. Aj preto Luka trval na tom, aby sa k nemu presťahovali. Jeho strýkovi to neprekážalo. Bol rád, že sa o nich má kto postarať. Reči ľudí si nevšímali.

Určite ju už čakajú.

Keď však prišla k domu, prekvapilo ju, že nesvieti lampáš na priedomí. Luka nikdy nezhasínal svetlo, pokiaľ ona nebola doma. Akoby sa bál, že by bez neho nevedela nájsť cestu. Vždy iba s úsmevom krútila hlavou. Tentoraz však mala nepríjemný pocit. Niečo sa muselo stať.

Vrútila sa dovnútra, nedbajúc hluku alebo čohokoľvek iného. Pochytila ju panika. Musí sa presvedčiť, že je všetko v poriadku. Keď sa však zadívala do izby, mala pocit, že by bolo lepšie, ak by to nechala tak.

V tejto časti domu bývala len ona a Luka. Nina spala na opačnej strane. Chceli jej so strýkom dopriať súkromie. Takže sa nemuseli obávať, že niekoho rušia. Presne s tým rátal aj Luka. Ten stál v strede izby, ktorú osvetľovalo len slabé svetlo mesiaca. No Yelena by to videla aj keby tam bola úplná tma.

V objaví nejakej ženy práve zabúdal na všetko, čo sa okolo neho deje. Síce bol k Yelene otočený chrbtom, ale k tej druhej žene sa a skláňal vo veľmi špecifickom uhle. Nemohlo byť pochýb o tom, čo robí.

Predtým, než sa otočila na odchod, si všimla farbu vlasov dotyčnej. Pripomínali jej kadere, ktoré si Yelena každé ráno česala. Na okamih sa k nej tá žena otočila. Tú tvár nepoznala azda to bola vlastne rada.

Vytackala sa pred dom. Luka si ju ani len nevšimol.

Srdce jej zvieralo a v hlave počula ozvenu slov tej stareny z jarmoku.

„Myslíš, že niekto ako ty uspokojí smrteľníka? Ver mojim slovám, zradí ťa. Opustí ťa a ty budeš hľadať spôsob, ako sa zbaviť tej bolesti. Nájdeš len jediný...“

Ráno sa tým slovám smiala. Teraz jej ich sila nivočila dušu.

Vieš, čo musíš urobiť, poradil jej hlas v hlave.

Utrela si slzy stekajúce jej po líci a vykročila k miestu, ktoré potrebovala nájsť.

 

Yelena sa roztrasene nadýchla a odtrhla sa od príbehu v knihe. S hlasným plesnutím ju zaklapla. Nedokázala tomu uveriť, ale práve videla jasný dôkaz. Tvrdil jej, že by ju nikdy nezradil. Označil ju za sebecké stvorenie, ktoré vo svojom konaní nemyslelo na sestru. A pritom sa zabudol zmieniť o svojom kúsky viny, ktorý ho ťažil.

Kým sa však v úvahách stihla dostať ďalej, zacítila, ako ju volá kráľovná. Opäť asi mali vítať nové sestry. Necítila sa byť v nálade na plesanie. No príkaz mal v sebe príliš veľkú nástojčivosť. Napriek tomu sa len pomaly blížila k veľkej jaskyni.

Keď tam napokon dorazila, stála čo najďalej od centra diania. Podľa všetkého to nebude uvítanie. Pred kráľovnou kľačal... akýsi muž. Bol otočený chrbtom, takže si všimla len to, že mal statnú postavu a tmavé, možno aj čierne, vlasy. Prišlo jej to zvláštne, no nevenovala tomu pozornosť.

„Deti moje, zišli sme sa tu, aby sme sa opäť vyrovnali s hrozbou, ktorú pre nás predstavujú smrteľníci,“ začala jasným hlasom kráľovná. „Tento si robil nárok na život rusalky.“

V dave víl to zašumelo. Yelena nemala záujem o ďalšie prehnane teatrálne divadielko. Ale aj tak ostala stáť na mieste. Čoskoro bude po všetkom a ona sa bude môcť vrátiť domov na rybník.

Hnevala sa sama na seba, že jej to slovo znelo tak cudzo. Čo na tom, že videla niečo zo svojej minulosti. Nič to nemení na jej prítomnosti. Ukázalo sa síce, že Luka jej hovoril pravdu, ale takisto sa ukázalo, že jej klamal. Zradil ju. Dal jej tak dôvod na to, aby sa z nej stala rusalka.

Ak sa tam niekedy vrátiť, tak len kvôli Nine. Údajnej sestre, ktorú vôbec nepozná.

Yelena bola príliš zaneprázdnená svojimi myšlienkami. Zodvihla hlavu až keď zaznamenala akýsi pochyb. Kráľovná dotyčného smrteľníka vyniesla až k stropu a začala ho otáčať. Napokon prestala až vtedy, keď bol tvárou otočený smerom, kde stála Yelena. Či v tom bol zámer alebo nie, to nezistila. Bola až príliš zaneprázdnená skúmaním jeho tváre.

Hoci stále bokom od ostatných a dosť vzadu, zrak jej slúžil dostatočne dobre na to, aby rozoznala črty v jeho tvári. Poznala ho príliš dobre na to, aby si mohla nahovárať niečo iné. Aj keď sa jej tomu ťažko verilo, pred ňou skutočne visel Luka v celej svojej kráse.

Nevídal sa na nikoho určitého.

Naopak, Yelena nebola schopná odvrátiť zrak. Nedokázala vlastne urobiť nič. Cítia sa ako zamrznutá v ľade. Úplne stuhnuto tam len tak postávala a zízala. Keď Luka otvoril ústa a začal kričať, uvedomila si Yelena, že tam celý čas stál vodník.

Chcela niečo urobiť. Pohnúť sa. Zakričať. Začať prosiť. No na nič z toho sa nemohla. Dokonca ani oči nevedela zatvoriť. Stála tam a prizerala sa jeho smrti. Vnútorne však kričala a vzpierala sa. Aj keď to bolo zbytočné.

Jej stuhnutosť povolila až niekoľko sekúnd po tom, čo jeho krik utíchol.

Nadšené víly začali tlieskať.

Yelena mu venovala ešte posledný pohľad.

V duchu ho počastovala posledným ospravedlnením.

Potom sa preniesla do vody, s ktorou splynula. Stačil by jediný pohľad čo i len jednej rusalky a ihneď by všetci pochopili, že už nie je bezcitná.

Na to jej po lícach stekalo až príliš veľa sĺz.

Kapitola 6. ¦ Kapitola 8.


Veľmi pekne Vám ďakujem za hlasy v Naj poviedke mesiaca. Nesmierne ste ma potešili, aj keď tuším, že ja som Vás veľmi nepotešila touto kapitolou. O:)

Ďakujem za podporu. Vaša Lili



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 7.:

5. Valeriee přispěvatel
19.02.2017 [17:01]

ValerieeA kruciš. Takže Luka nebude vyvolený. Anebo bude další zvrat? Emoticon Rusalka to nikdy s láskou nebude mít jednoduché Emoticon Emoticon Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
01.02.2017 [20:54]

LiliDarknightNer, ďakujem za komentár a som rada, že sa ti kapitola páčila. Emoticon A som si istá, že prezývku mu ešte vymyslíš. Emoticon

Pioggia, ďakujem za komentár a som rada, že to berieš z tejto stránky. Popravde, myslela som si, že ma za ten koniec budete chcieť zabiť. Emoticon Ale to, či išlo o skutočnosť alebo nie, sa dozvieš až v ďalšej kapitole. Emoticon

Blacky, ďakujem za komentár a aj za úžasný kompliment. Emoticon Čo sa týka samotnej kapitoly, veľmi som si užívala jej písanie, čo asi vidno hlavne na tej hravej časti. A áno, máš pravdu, ide o toho "deda" od jazera, ktorý odolal jej čaru. Emoticon To, čo sa stalo alebo nestalo bližšie opíšem v ďalšej kapitole. Povedzme, že nie všetky tvoje teórie boli až tak ďaleko od pravdy. Emoticon Emoticon

3. Blacky
01.02.2017 [20:47]

V prvom rade gratulujem za umiestnenie, zaslúžila si si aj vyšie, toto dielo je naozaj famózne, aj keď ja by som ho rozhodne do poviedok neradila. Už dlhšie mi pripadalo ako slovanská rozprávka alebo povesť. Má všetko, čo by taká rozprávočka mala mať. Od jemnosti a čistoty až po zlú bosorku lámajúcu lásku čarami.

úplne ma táto kapitola dostala. Najprv tou sladko hravosťou a šibalstvom sladkého Luka a dobrou dušou jeho strýca, ktorý bude zrejme dedko od potoka.že?
a potom ten koniec. ten ma naozaj zmasakroval.
Ale súhlasím s Pioggiou, zrejme to bol dáky hlúpy test našej despoty. Možno ani v skutočnosti nemal Lukovu podobu. Možno len našla muža so silnou podobou a učarovala dáko Yelene, tak, ako to urobila Lukovi, aby si myslel, že je jeho drahá Yela už doma.
Neverím, že by ju šiel hladať. A nechal jej sestru tak. Vyhnal ju predsa.
Aj keď samozrejme, človek nevie, možno zmenil názor?
Ale ak to bola léčka, myslím, že kráľovná buď nieje veľmi spokojná, alebo naopak skáče radosťou že jedna z jej najsilnejších rusaliek, ktorá sa už s istou mágiou v krvi narodila za ľudského života, nepretrhla silu jej kúzla.

možno ak by zostala skončila by iba ako rosa, alebo hmla nad jazerom. nemyslím, že by k nej bola kráľovná "milostivá" a nechala by ju bludičkou.
Neskutočne s ateším na ďalšiu

2. Pioggia
01.02.2017 [14:55]

Páni, to som nečakala. Dúfam, že to bola len nejaká kráľovnina skúška,koniec koncov Luka bol predsa na ňu naštvaný, hádam by len za ňou nešiel. A nechce sa mi veriť, že by zomrel Emoticon Emoticon Emoticon No som zvedavá ako to bude ďalej Emoticon A aj keď si možno nepotešila obsahom rozhodne potešilo, že ďalšia kapitola pribudla tak rýchlo Emoticon len tak ďalej Emoticon Emoticon Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
01.02.2017 [13:40]

NerissaOh... Co to... Beze slov, zase. A napjatá jak kšandy. Zase. Parádní kapitola, mamuška. Těším se na pokračování. Emoticon Emoticon Emoticon
A ne, přezdívku pro Luka ještě nemám. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!