OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 8.



Pieseň zradených - Kapitola 8.Dávne rozhodnutia

Kapitola 8.

Yelena sa nedokázala sústrediť na svoje poslanie.

V hlave stále videla jeho tvár v posledných momentoch predtým, než z neho vodník vysal dušu. Uši jej zaplavovala ozvena jasania ostatných. Každý deň sa pripravovala na smrť. Kráľovná musela vedieť, že Luka je spojený s ňou a s minulosťou, ktorú by mať nemala. Lenže nikto neprichádzal. Aj keby si to niekedy až želala.

Nedokázala sa vrátiť k svojej predurčenej bezcitnosti. Vyhýbala sa ostatným. Galya sa za ňou ani nepokúsila zájsť. Pravdepodobne si ešte stále myslela, že prichádza o rozum. Yelena by mala ísť za ňou. Hovoriť s ňou. Tráviť spolu čas. Ale k ničomu z toho sa neodhodlala. Len sedela na brehu svojho rybníka a sledovala vodu.

Vlasy jej splývali na hladine a vytvárali zvláštne obrazce. Akoby jednotlivé pramene dali život istým tvarom a ona teraz mala hádať, čo sa jej tým snažili povedať. Nezaujímalo ju to. Sústreďovala sa na iný obraz. Mala by vidieť vlastnú tvár. Po lícach jej stekali slzy, ktoré sa jej ešte nepodarilo zastaviť. Tú podobizeň by uvítala.

Miesto toho však videla jeho.

Namiesto neľútostných čiernych očí láskavé svetlomodré lemované kaderami tmavých vlasov. Zrazu zodvihla hlavu. Akoby zacítila niečiu prítomnosť. Na hladine tancovala bludička, ktorá sa tak rada zdržovala v jej blízkosti. Teraz akoby z rozmaru Yelena natiahla ruku v túžbe dotknúť sa tej nesúrodej sily iskriacej vo vzduchu.

Bludičky sú však plaché stvorenia.

Pri náznaku hrozby, akejkoľvek, sa stiahnu.

Inak to nebolo ani v tomto prípade. Za iných okolností by to nevnímala nijako. Pristupovala by k tomu ako ku skutočnosti. Lenže teraz bola rozcitlivená. Musí sa upokojiť. Inak si naozaj niekto všimne, že s ňou nie je niečo v poriadku a... A čo? Požaluje to kráľovnej a ona ju za to potrestá?

Možno po tom túži.

Keď sa však postavila a následne splynula s vodou, nezamierila do paláca. Pristihla sa pri tom, že smeruje k domu, v ktorom býval Luka. Na mizivú sekundu prepadla nádeji. Možno, že Luka v skutočnosti nebol mŕtvy. Mohol to byť ktokoľvek. Rýchlo sa však tej pochybnosti vzdala. Keď sa zhmotnila v mise s vodou, ihneď k nej doľahla ozvena plaču. V nádobe s ňou boli aj tri zemiaky.

Niekto chystal obed, ale teraz strácal čas prelievaním sĺz.

„Nina, neplač, vieš, že neznesiem, keď si smutná,“ prosil úpenlivo kohosi ten muž, ktorý ju predtým spoznal pri rybníku. Tá udalosť sa jej zdala na míle vzdialená.

Poťahovanie nosom. Potom prišla roztekaná odpoveď. „Keď ja... ja... ne-ne-neznesiem to!“ skríkla zúfalo. Yelenu to zvláštne zasiahlo. „Naj-najskô-najskôr Ye-Yele-Yele... Yelena a teraz...“

„Ja viem, Luka sa tiež vyparil. Oplan akýsi, mal si dávať pozor!“

„Po-pozor na čo?“

Na chvíľu medzi nimi zavládlo ticho. Yelena nakúkala, ale okrem konca strechy a oblohy toho veľa nevidela. Dokonca ani po tom, čo sa trochu zhmotnila vo vode. Keby sa teraz niekto zadíval na tú nádobu, bol by schopný vidieť jej tvár. Nakoniec sa však vzdala svojej námahy a načúvala, či začuje ďalšiu odpoveď.

„Myslím, že za jeho odchod som tak trochu zodpovedný aj ja.“ Voda v nádobe sa zatriasla, ako udrel päsťou o stôl. „Mal som to tušiť! Povedal, že ho to nezaujíma, ale... Myslím, že sa vybral hľadať tvoju sestru.“

„Yelenu?“ spýtala sa poplašene dievčina. „Ale veď bol na ňu nahnevaný. Vyčítal jej, že nás len tak opustila. Po takom dlhom čase už stratil nádej, že ju ešte niekedy uvidíme. Prečo by ju išiel hľadať?“

Opäť to ticho. Yelenu to hnevalo. Chcela sa dozvedieť viac.

„Nina... ja... nemal by som...“

„Nemal by si! Ja už nie som dieťa! Moja sestra zmizla a teraz aj Luka! Ak niečo vieš, musíš mi to povedať! Musíš!“ Pri poslednom slove sa jej zvláštne zlomil hlas. Yelena zatúžila vyliezť zo svojho úkrytu a... objať ju.

Nakoniec si ten muž, Lukov strýkov, povzdychol. „Tak dobre. Máš na to právo. Ja... som v lese videl Yelenu. Aspoň som si to myslel. Ale ona bola... taká iná!“ dodal rýchlo, akoby jej chcel vysvetliť, že by sa nemala radovať.

„Mali ste mi to povedať!“ vyčítala mu. „Kde si ju videl?“

„Pri rybníku...“

Yelena vtedy pocítila, ako niekto hýbe s jej dočasným úkrytom. Okamžite sa preniesla späť domov. Podľa všetkého sa Nina chystala prísť. Postačí, ak na ňu počká a... Klamala by však, ak by tvrdila, že nemá obavy. Podľa všetkého Nina bola jej sestra, hoci nie pokrvná.

Nevedela o nej dosť.

To málo, čo sa dozvedela z Knihy života, jej stačiť nebude.

Jednoduchšie by bolo vypariť sa ešte skôr, než tam vôbec dorazí. Lenže niečo ju zastavilo. Utekala už dosť dlho. Odmietala čeliť pravde a kam ju to doviedlo? Nikam. A to doslova. Ak by jej Nina mohla dať potrebné odpovede, využije to. Navyše... aby asi niekomu mala prezradiť, čo sa stalo Lukovi. Aby na neho zbytočne nečakali. Pri tej myšlienke ju opäť pichlo v hrudi.

„Yelena? Yelena, si tu?“ ozvalo sa udýchane kedysi na brehu. Podľa všetkého ubehlo viac času, ako si bola vo svojom zamyslenom rozpoložení uvedomiť.

„Yelena? Prosím. Musím s tebou hovoriť.“

Čelila pochybnostiam. Odhodlanie, ktoré v sebe prebúdzala v posledných minútach, sa opäť vyparilo ako ranná rosa z lúčnych kvetov. Mohla by sa proste skrývať vo vode a neukázať sa jej. Ona sa vráti domov a zabudne. Ak bude naozaj odhodlaná, raz alebo dvakrát sa sem vráti. Keď však Yelena nebude spolupracovať, proste na to zabudne. Akokoľvek sa však k tomu povzbudzovala, neurobila nič z toho.

„Prosím, vyjdi von. Nebudem ťa nútiť vrátiť sa so mnou.“

Podľa všetkého jej chýbala. No bola dostatočne nesebecká na to, aby rešpektovala jej rozhodnutie. To Yelenu nakoniec presvedčilo. Nie jej prosebný tón, ale to, že by sa zmierila s čímkoľvek, čo by jej Yelena mohla povedať. Vyvolalo to v nej zvedavosť. Chcela spoznať človeka, ktorý sa za tými myšlienkami skrýval.

Keď sa vynorila, Nina si ju chvíľu nevšimla. Nakoniec sa však otočila. Keď ju prebehla pohľadom, preľaknuto odstúpila dva kroky vzad. No nekričala, ani sa nesnažil utiecť. To dalo Yelene nádej. Opatrne sa približovala k nej a prezerala si ju.

Zlatavé vlasy jej splývali až po pás a vlnili sa v bohatých kučerách. Jemnú tvár jej pokrývali pehy a útle telo obopínali jednoduché šaty. Tie skláňali poklonu jej štíhlej postave, ale takisto ukazovali, že osoba v nich odetá ešte celkom nevyrástla z detských liet. Napriek tomu s venčekom z púpav na hlave vyzerala étericky, takmer ako víla.

Galyi by sa určite zapáčila.

„Prečo si ma volala?“

Nina zažmurkala. „Yelena? Si to ty?“

Pousmiala sa. „Ukazuje sa, že mám spoločné niečo s niekým, koho si kedysi poznala ako Yelenu. Veľa toho ale neviem. Nespomínam si. Ani som si nemyslela, že... Bolo niečo predtým, než som sa narodila. Nebola som nikdy ničím iným, ako rusalkou.“

„Rusalka? To by všeličo vysvetľovalo.“

Nevyzerala byť nahnevaná. Skôr akoby premýšľala.

„Vieš o tom niečo?“

„Len to, čo si mi povedala ty.“

Yelena sa zamračila, keď nepokračovala v rozprávaní ďalej. „Mohla by si... mi o tom povedať?“ poprosila ju nakoniec.

Ešte stále nevedela, čomu má vlastne veriť. Pravda bola len tá, že ona je rusalkou, hoci Luka tvrdil niečo iné. Podľa neho bola kedysi smrteľníčkou. Jej dávne spomienky ukazovali, že mohol mať pravdu. Lenže ak to tak naozaj bolo, prečo si na to nepamätala?

Keby náhodou nevidela Lukovu tvár vo vlastnej mysli, k ničomu z toho by sa nikdy nedopátrala. Na druhej strane sa začínala sama seba pýtať, či by to tak nebolo lepšie. Snažila sa nemyslieť na udalosti predchádzajúcich dní. Neúspešne. Radšej sa teda sústredila na Ninu, ktorá si ju zvedavo premeriavala.

Nakoniec prikývla. „Ak ti to pomôže...“ Yelena začala zúrivo prikyvovať. „Môžem ti porozprávať príbeh, ktorý si mi kedysi ty sama hovorila pred spaním.“

„Prosím,“ vyslovila naliehavo Yelena.

„Kedysi dávno, v dobách, keď ľudia tento svet ešte neobývali, žili všade po okolí víly. Svojou veselou povahou a nekonečným tancovaním všetkým spríjemňovali deň. Starali sa o lesy, chránili zvieratá a neustále sa radovali. To sa zmenilo, keď raz aj do týchto končín zavítali ľudia. Očarení touto krajinou a predovšetkým krásou víl, rozhodli sa ostať. Chodili po okolí a hoci boli víly plaché stvorenia, boli zvedavé. Až sa jedného dňa jedna z nich zatúlala príliš ďaleko, takmer až k novému obydliu ľudí. Tam ju objavil pán domu. Stačil mu jediný pohľad do jej očí a zamiloval sa. Presvedčil ju, aby s ním ostala. Súhlasila.“

Nina sa na chvíľu odmlčala.

Medzitým sa posadila na neďaleký kameň.

Yelena urobila to isté.

„Víla žila s človekom veľa rokov. Naučili sa jeden druhému ustupovať. Víla mu neustále rozprávala príbehy o ich paláci, o bohatstve, ktoré víly ochraňovali. O kráse lesa. Myslela si, že ak bude o jej domove vedieť viac, raz sa tam s ňou vyberie. Človek však hltal všetky slová z iného dôvodu. Prepadla ho chamtivosť. Nepáčilo sa mu, že on sám musí živoriť, zatiaľ čo víly, ktoré nikdy neurobili nič pre to, aby si to zaslúžili, oplývajú takým bohatstvom. Hlodala v ňom závisť. Až sa jedného dňa rozhodol, že aj on by mal mať nárok na bohatstvo svojej ženy.“

Yelena sa zamračila. „Ale my nemáme zlato ani iné bohatstvo.“

Nina prikývla. „To si uvedomil aj človek v príbehu, ale bolo príliš neskoro. Jeho žena nehovorila o truhliciach plných zlata. Rozprávala mu o nádhere prírody okolo neho. O radosti z tancovania v lúčnych kvetoch. Chcel sa teda vrátiť domov, ale muži, ktorí boli s ním, sa nedali presvedčiť tak ľahko. Chceli zlato. Chceli bohatstvo. A aby sa k nemu dostali, rozhodli sa zabíjať.“

Yelena sa až striasla, ale neurobila nič, aby prerušila Ninu v rozprávaní.

„Víla pocítila bolesť, keď zomrela prvá z jej sestier. Kým sa však dostala až k ním do lesa, nebolo im už pomoci. Ich telá ležali krvavé v tráve a uprostred toho všetkého stál jej muž. Nezabil ani jedinú vílu, no zavinil to nešťastie. Víle pri pohľade na toľko bolesti a smrti puklo srdce. Aby unikla hroznej vine, vrhla sa z vysokého brala do vody a utopila sa. Od toho dňa, ak víly narazia v lese na ľudského muža, zlákajú ho do tanca a neprestanú tancovať, až kým nepadne mŕtvy na zem.“

Zdrvená tónom toho príbehu i jeho tragickosťou bola schopná na niekoľko minút len tak nečinne sedieť. Znovu v duchu počúvala tie slová. Toľko nešťastia a bolesti len kvôli ľudskej chamtivosti. Lenže potom sa zarazila. Iste, osud víl bol tragický a doteraz sa zaň odvďačujú smrteľníkom, lenže ako to súvisí s ňou?

„A čo rusalky?“

Nina sa strhla. Akoby bola myšlienkami úplne inde. „Čože?“

„Povedala si mi, že poznáš len príbeh, ktorý som ti kedysi rozprávala. Ale o rusalkách sa v ňom nehovorí.“

„Tento príbeh si mi rozprávala a povedala mi, že tebe ho prezradila tvoja matka, ktorá ho počula od starej mamy a tak ďalej až k bosorke, ktorá sledovala krutý osud oklamanej víly. Rozhodli sa rozprávať ho ďalším a ďalším nástupkyniam, aby ani jedna z nich nezabudla na ľudskú chamtivosť a zlobu, ale takisto preto, aby sa naučili mať v úcte život. Rovnako ako kráľovná víl. Nemohla dopustiť, aby jej víla zomrela, hoci niesla podiel viny na tom, čo sa stalo ostatným. Vedela však, že to všetko sa stalo len pre to, lebo svoje naivné srdce darovala nesprávnemu mužovi. Preto sa rozhodla, že všetky ženy, smrteľné alebo nie, by nemali stratiť život len kvôli trápeniu s láskou. Takže ak sa nejaká žena hodí do vody s úmyslom zabiť sa, premení sa na mavku.“

„Na mavku?“ Yelena tomu všetkému rozumela čoraz menej. Možno bola chyba nechať Ninu rozprávať.

Nina prikývla. „Mavka je stvorenie uväznené medzi životom a smrťou. Nie je hmotné a svojim vzhľadom pripomína temnotu. Ako prízrak sa zjavuje na mieste, kde malo zomrieť. Ak však mavku niekto dostatočne miluje, dokáže ju vyslobodiť a vrátiť späť do života. Ak sa tak nestane, po siedmych rokoch sa z nej stane rusalka.“

Yelena sa zamračila. „Ako dlho... Kedy som zmizla?“

„Pred niekoľkými mesiacmi.“

„Ale ako je potom možné, že som...“ Nedokázala to vysloviť.

Nina zodvihla obočie. „... že si rusalka? Popravde, ani ja to neviem. Nepovedala si mi všetko. Očividne si mi zabudla povedať aj to, že sa chceš utopiť.“

Yelena sa zamračila, keď v jej hlase začula ostrú výčitku. „Mala som na to dôvod.“

No jej ľudská sestra krútila hlavou. „Akýže dôvod? Luka by ťa nikdy nezradil, tým som si istá. Neobraňujem ho preto, že ho mám rada. Ale ja som ho videla! Toľko dievčat z dediny mu nadbiehalo, ale on mal oči len pre teba. Radšej by zomrel, než by ťa zradil. Možno si niečo začula alebo dokonca videla, ale asi to len zle pochopila.“ Teraz bola takmer detsky naivná.

Nechcela o tom ďalej hovoriť. Videla to, čo videla a verila tomu. Nina mala Luku rada, ako sama priznala, takže jej neuverí. Aj keď sa Yelena pristihla pri tom, že túžila po Nininej istote. Bola neochvejná vo svojej dôvere.

Yelena nedokázala veriť ani len tomu, čo sa v nej teraz odohrávalo. Toto všetko bolo predsa nesprávne. Rusalka nesmie cítiť. Nesmie zachraňovať ľudí alebo sa s nimi rozprávať. A predsa tu sedela a všetky zákony porušovala, akoby o nič nešlo.

„Neprekvapuje ťa, že som rusalka.“ Yelenu samotnú prekvapilo, ako ju trápi táto odpoveď.

„Pretože som cítila, že si sa... zmenila.“

„Cítila? Ako?“

Pripadala si hlúpo, že sa musí pýtať, ale odpoveď nenachádzala. Nina mala v sebe aspoň toľko slušnosti, že sa tomu nesnažila čudovať. Proste k tomu pristupovala rovnako pokojne. Ak bola takáto celý čas, prečo Luka tvrdil, že ju Nina tak veľmi potrebuje? Nevyzerala ako niekto, kto by potreboval ochranu alebo starostlivosť.

„Som bosorka, ja podobné veci viem vycítiť. Vedela som, že sa v tebe niečo zmenilo. Ale nevedela som už, či je to dobré, alebo nie. Preto som ťa tak úporne hľadala. Ukázalo sa, že som bola na dobrom mieste. Okolo tohto rybníka som prešla veľakrát.“

Yelena prikývla a postavila sa. „Tak si už zistila, prečo to tak je. Máš svoje odpovede.“

Nina vyskočila na nohy a pristúpila k nej tak blízko, až Yelena cítila jej dych na pokožke. Hoci Nina bola o toľko rokov mladšia, boli si výškovo takmer rovnocenné.

„Ešte si mi nepovedala nič, čo by som sama netušila.“

Zovrela pery. Dúfala, že jej to nebude musieť povedať. „Chceš vedieť, čo sa stalo s Lukom.“

Nina prikývla. „Áno, chcem vedieť, kde je.“

Yelena sa zhlboka nadýchla, keď ju opäť prepadla ďalšia vlna bolesti. Prevalila sa cez ňu ako príliv a odmietala sa len tak vypariť ako morská pena. Zadrhlo sa jej dýchanie.

V hlave opäť videla tú scénu v jaskyni. Pochybovala o tom, že by sa vôbec niekedy dokázala zbaviť toho obrazu. Lenže ani netúžila po tom, aby sa ho zbavila. Potrebovala precítiť tú bolesť, pretože to všetko bola jej vina. Mala by za svoje činy teda pykať.

„Luka... je...“ Odmlčala sa. Nedokázala to len tak vysloviť. „On... je... je... mŕtvy.“ Na konci už šepkala. Jej hlas nebol hlasnejší ako výskanie jemného letného vánku. No Nina ju musela počuť. Pravdepodobne jej ale nerozumela. Pretože sa začala smiať.

Vskutku rozporuplná reakcia.

„Veľmi vtipné, Yelena, ale niečo také nie je možné.“

Nemohla ju viac zaskočiť. „Ale ja... som... ho videla... zomrieť,“ prehovorila váhavo.

Nina jej položila ruku na plece. „Neviem, čo si videla, ale nie jeho smrť. Tak, ako som vedela, že ty si sa nejako zmenila, teraz viem, že Luka je živý. Istým spôsobom. Viem, že sa niečo stalo. Ale viem, že nie je mŕtvy.“ Keď Yelena nereagovala, Nina ňou zatriasla. „Počúvaš ma? Luka je živý!“

Kapitola 7. ¦ Kapitola 9.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 8.:

8. LiliDarknight webmaster
20.02.2017 [11:45]

LiliDarknightValeriee, v prvom rade ďakujem za komentár nielen k tejto kapitole, ale aj k tým predchádzajúcim. Emoticon
Ja ani vlastne neviem, čo ti na niektoré otázky povedať, keďže niektoré z nich už sú objasnené v ďalších kapitolách. Asi len to, že však uvidíš. Emoticon Emoticon
A čo sa týka tej mavky - mavka nie je rusalka, mavka je niečo ako medzičlánok medzi človekom a rusalkou. Emoticon

7. Valeriee přispěvatel
19.02.2017 [17:59]

ValerieeNo to mě mohlo napadnout, že to nebude tak jednoduché Emoticon Že by vodník? Nebo úplně něco jiného, o čem rusalky ani nevědí a teď to tam Luka rozehraje? že by měl postraní důvody? Kdo je kdo??? Jo a skvělá legenda. Moc se mi líbila. Takže ruslakám se říká mavky? Pochopila jsme to správně? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. LiliDarknight webmaster
06.02.2017 [18:07]

LiliDarknightPioggia, v prvom rade ďakujem za komentár, veľmi ma potešil. Emoticon Som si vedomá toho, že teraz ste z príbehu predovšetkým zmätené, ale hádam sa to čoskoro zmení. Emoticon Som rada, že sa ti kapitola páčila a ďakujem za zaujímavé teórie. Emoticon

5. Pioggia
05.02.2017 [14:33]

Nádherná kapitola Emoticon aj keď som poriadne zmätená... Jak to že z nej sa stala rusalka už po pár mesiacoch? Emoticon a niečo mi vraví že za zmiznutim Luka je kráľovná a tým že ho akože zabila si chcela otestovať či s ním Yelena niečo nemá... Dúfam že ho len niekam schovala Emoticon paráda teším sa na pokračovanie Emoticon Emoticon Emoticon

4.
Smazat | Upravit | 04.02.2017 [22:57]

Naozaj? A kde som mala oči? ospravedlňujem sa za nepozornosť. Neviem, ako sa to mohlo stať. ja si idem ešte raz tu kapitolu prečítať. Že by som preskočila odstavec? pri mojom čítaní cez telefón, by to až také čudo judo nebolo. Hanbím sa. Emoticon Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
04.02.2017 [22:27]

LiliDarknightNer, čo sa deje, to sa dozvieš v ďalšej kapitole. Emoticon Ďakujem za komentár, aj za pochvalu. Emoticon

Blacky, však v minulej kapitole a aj v tejto som spomínala, že Yelena a Nina nie sú biologické sestry. Ninu ako dieťa položili na Yelenin prah, preto Yeleninu matku nepovažuje za svoju matku. Plus, Nina sa k Yelene dostala až potom, čo Yeleninu matku zabili. Emoticon To o bosorkách bude neskôr vysvetlené, vlastne všetko bude neskôr vysvetlené. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 04.02.2017 [18:24]

počkaj chvíľu, mne vŕta v hlave tá veta. Tvoja matka ti povedala, čo to znamená? prečo nepovedala naša matka nám povedala? a bosorka? Ako skutočná, či len bylinkárka? uplne som popletená.

dúfam, že teda Naozaj Luky žije. že Yely nájde spôsob ako mu pomôcť. Ach, možno je v dákom zakliati a pomoze len pusa?

A čo to znamená, že je z nej hneď rusalka? A znamená to, že už z nej ani Lukova láska neurobí smmrtelnika?

Ach toľko nevedomosti. teším sa na ďalšiu.

1. Nerissa přispěvatel
04.02.2017 [17:16]

NerissaTak co se to sakra děje?! Emoticon Emoticon
Jinak, parádní kapitola, jako vždycky. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!