OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Prológ a Kapitola 1.



Pieseň zradených - Prológ a Kapitola 1.Yelena sa prebudila do nového života. Zvyká si na nové schopnosti, na nové prostredie a nové priateľky. Nepamätá si na nič predtým, ako otvorila oči. Alebo predsa?
V hlave sa jej objavuje neznáma tvár. V ušiach počuje ozvenu mena Luka. Odrazu zisťuje, že možno mala iný život predtým, než sa stala rusalkou. Kým bola a čo sa s ňou stalo?
A čo ak nie je jediná, kto sa začína prebúdzať?
Príjemné čítanie. Lili :)

Prológ

Bežala chladnou nocou. Za ňou viala zablatená sukňa a ryšavé kadere. Vlastné vzlyky sa už ani nesnažila umlčať. Zadúšala sa nimi. Hrdlo ju pálilo. Každý ďalší nádych bol ťažší. No aj tak pokračovala vpred. Nezastavovala sa. Do bosých chodidiel sa jej zabodávali ostré kamienky.

Ale fyzickú bolesť nevnímala.

Nie, keď mala pocit, akoby jej pukalo srdce. Na okamih zastavila. Zadívala sa na hviezdy. Chladne mlčali, akoby sa jej vysmievali. Vždy v nich hľadala odpovede. Ukazovala ostatným cestu. Keď sama potrebovala nájsť smer, nebol nikto, kto by ju usmernil.

Opakom ruky si drsne pošúchala tvár.

Vieš, čo máš robiť...

Prítomnosť toho hlasu ju neprekvapila. Jeho ozvena ju sprevádzala celou cestou z dediny. Prižmúrila oči. Za viečkami jej tancovali obrazy, ktoré sa jej vypálili do mysle. Akoby jej niekto gniavil vnútro.

Zúfalo sa rozvzlykala. Celá sa roztriasla. Už nedokázala ani stáť na nohách. Keď prudko dopadla na kolená, zuby jej hlasno scvakli. Opäť to všetko videla. Počula. Tak veľmi chcela veriť, že to len zle pochopila.

Lenže svoje zmysly neoklamala.

Videla to.

Nájdi pokoj.

Zradná spomienka bola nahradená jediným obrazom. Poznala to miesto. Zúfalstvo naplnilo jej dušu. Bolesť kmásala jej telom. Nemala nikoho, kto by ju utešil. Sestra sa jej vysmiala. Nikto nerozumel jej bolesti. Chcela len, aby to už konečne skončilo. Nezniesla by tú potupu. Ak by sa zajtra postavila... ani pomyslieť na to nedokázala.

Nakoniec sa zodvihla. Zadívala sa smerom, kde sa nachádzalo to miesto. Ako v tranze vykročila. Odrazu už neplakala. Necítila nič. Akoby bola prázdna. Už mŕtva. Stále zrýchľovala. Nakoniec sa opäť rozbehla. Ostré ostne na kríkoch ju škrabali. Trhali jej šaty. Uzlili jej vlasy. Ale nezastavovala. Už nemohla.

Tak je to správne. Zbav sa tej bolesti.

Trpko sa usmiala. Nakoniec predsa našla svoj cieľ. Zadívala sa dolu. Pod vysokým bralom sa rozprestierala nepreniknuteľná tma. Studený vzduch k nej zavial vôňu vody. Vlny ostro narážali do kameňa. Prúd odplavoval popadané konáre. Rovnako odnesie aj jej bolesť.

Urob to!

Zhlboka sa nadýchla. Hruď jej trýznivo zvieralo. Nemala už na výber. Až sem prišla. Musí to urobiť, aby našla pokoj. Zadržala dych. Rozbehla sa. Okolo nej zasvišťal vzduch. Strapatil jej vlasy a kruto jej pohládzal líca. Vysieval sa jej.

Keď dopadla na hladinu, pocítila bodavú bolesť. Zapudila vlastný inštinkt, ktorý jej kázal hľadať únik z toho mokrého väzenia. Toto bude jej nový domov. Tu jej už nikto neublíži. Obklopovala ju tma. Vnútro jej horelo potrebou ďalšieho nádychu. Odolávala. Sila v končatinách sa strácala. Splývala s temnotou okolo seba.

„Yelena!“ vykríkol až príliš známy hlas.

Už ale bolo neskoro vydať sa za ním. Niečo ju ťahalo ku dnu.

Tak je to správne...

 

Kapitola 1.

Yelena mala v ústach pachuť, akoby na večeru zjedla misku trniek. Jazyk sa jej lepil na podnebie. Viečka mala ťažké, akoby jej ich niekto prikoval k zvyšku tváre. Nedokázala si spomenúť, kde to je. Keď sa jej napokon podarilo otvoriť oči, zistila, že sa pozerá na akúsi skalu obrastenú kvietkami. Zamračila sa. Čo robili ľalie na strope?

„Neboj sa, nájdeš tu aj čudnejšie výjavy,“ ozval sa hlas vedľa nej.

Tak sa naľakala, že sa trhnutím posadila. V hlave sa jej po tom ešte niekoľko sekúnd nepríjemne točilo. Obviňujúco sa zahľadela na pôvodkyňu jej nepohodlia. Nevinne sa usmievala. Guľatučkú tvár jej lemovali modrasto-fialové vlasy. Oči mala podobného odtieňu. Vyzerala nepopierateľne étericky. Lenže akokoľvek nadpozemsky vyzerala, Yelena ju nikdy predtým nestretla. Toľkú krásu by si určite zapamätala.

„Kto si? Kde si sa tu vzala?“

Dievča pokrčilo plecami. „Som Galya. Ale to je tak všetko, čo viem.“

To Yelenu takmer vystrašilo. „Ale nejako sme sa tu museli predsa dostať!“ Začala sa v nej budova panika, kvôli ktorej jej hlas znel skutočne otravne a piskľavo.

Galya ňou mierne zatriasla. „Upokoj sa, týmto tu nikomu nepomôžeš. Veď sa poobzeraj, nie sme tu samy. A pochybujem, že vie niekto viac ako my dve dokopy.“

Prinútila poobzerať sa. Jaskyňa bola oveľa väčšia a celú ju pokrývali kvety všakovakého druhu. Rukou pošúchala to, na čom ležala. Podľa všetkého len mach. Hoci nikdy predtým si nevšimla, že by bol taký mäkký a na dotyk hebký.

No nebolo to prostredie, čo ju fascinovalo.

Okolo nech posedávali ženy a mladé dievčatá rôzneho veku. Niektoré pôsobili ako sotva dospelé panny, iné ako vyzreté ženy s istými skúsenosťami. Nič nemali spoločné. Možno až na zvláštnu farbu vlasov, ktorá sa pohybovala od odtieňov bielej až k tyrkysovej. Všetky mali na tvárach rovnako zvedavý, ba až vydesený výraz.

Yelenu zaujalo však aj niečo iné. V prednej časti jaskyne sa nachádzalo voľné priestranstvo. Uprostred bola obrovská mláka a okolo nej stál zástup veľmi rozporuplne pôsobiacich dám. Hoci boli odeté do takmer priesvitných látok, v ktorých pôsobili až delikátne, v rukách zvierali nablýskané meče. Podľa toho, ako ich držali, bolo jasné, že s nimi vedeli veľmi obratne narábať.

Zo zadumania ju prebudilo potrasenie.

„Ešte si mi nepovedala, kto si ty.“ Galya na ňu zvedavo pozerala.

Yelena nerozumela, čo od nej chce. „Hm?“ vydala zo seba neidentifikovateľný zvuk.

„Ako sa voláš?“

„Yelena.“ Do hlasu sa jej vkradol náznak netrpezlivosti.

„Teší ma!“ skríkla Galya nadšene.

Yelena jej potriasla nastavenou rukou a sama sa čudovala, že sa tak ochotne podvolila. V skutočnosti bola rada, že ju spoznala. Na tomto mieste bolo veľa tajomného a nevysvetleného. Keby nebolo jej, asi by si teraz strachom obhrýzala nechty niekde v tmavom kúte. Hoci by asi oň musela bojovať, nakoľko si uvedomila, že všetky rohy boli obsadené a usedavo v nich plakali vyziabnuté a vydesené dievčinky.

„Prečo myslíš, že tu sme?“

Yelena pokrčila plecami. „Neviem. Ale je to zvláštne. Rovnako ako tamtie,“ ukázala na stvorenia s mečmi.

„Vyzerá to, akoby na niekoho čakali. Možno nám ten niekto vysvetlí, čo tu vlastne robíme.“

„Ale prečo majú meče?“

„Čo je zvláštne na tom, že majú meče?“ odpovedala jej protiotázkou.

Zamyslela sa. Skutočne. Čo bolo divné na tom, že v rukách zvierali meče? Predsa bolo prirodzené, aby so sebou niekto nosil zbraň. Napríklad na svoju ochranu. Lenže niečo v jej vnútri jej hovorilo, že to je nesprávne. Ony boli ženy a... A čo?

Snažila sa rozpomenúť.

Nikdy nevidela žiadnu ženu s mečom. Vlastne si nespomínala ani na to, že by niekedy videla niekoho s modrými vlasmi, a predsa tu sedela obklopená takými... osobami. Jej pamäť pripomínala deravé sito. Len občas zahliadla nejaký záblesk. Niečia tvár. Ale nepodobala sa ani na jednu z tých, ktoré ju obklopovali.

„Yelena,“ ťahala ju Galya za rukáv, „pozri, niečo sa deje!“

Nadšením doslova až výskala. Yelena sa zadívala tým smerom. V obrovskej mláke, ktorú strážili tie bojovníčky, sa čosi začalo preskupovať. Hladina sa dvíhala, akoby ich chcela zaplaviť. Miesto toho sa však začala skladať do nejakého tvaru. Čoskoro pripomínala postavu.

Podvedome sa vybrala tým smerom. Potrebovala byť bližšie. Nanešťastie, aj ostatní mali podobný nápad. Nakoniec skončili tak, že sa tlačili jedna vedľa druhej a naťahovali krky, aby toho videli viac.

Voda v strede mláky prestala pripomínať neidentifikovateľnú masu. Miesto toho sa pred nimi zjavila vysoká postava neuveriteľne príťažlivej ženy. Bola premenlivá rovnako ako voda, z ktorej vyšla. Mala síce hmotné telo, ale jej vlasy pripomínali vodopád. V hlbokých očiach sa premieľali snáď všetky prúdy sveta. V ruke držala nejaký druh žezla.

Yelena však nepozerala na ňu. Aspoň nie stále. Miesto toho venovala pozornosť osobe, ktorá sa objavila za tou vodnou paňou. Ako jediná zo všetkých pripomínala... človeka. Čierne vlasy jej v kaskádach padali až k pásu. V prameňoch mala zapletené lekná. V modrých šatách vyzerala úchvatne. Ale jej oči ostávali smutné.

„Pokľaknite pred kráľovnou!“ vykríkla jedna z tých bojovníčok, čo opäť upútalo Yeleninu pozornosť. Nepremýšľala nad neočakávanosťou toho rozkazu. Proste ho splnila. Čelom sa takmer dotkla zeme.

„Vstaňte,“ ozval sa zamatový hlas vodnej panej. Všetky ju ochotne počúvli. „Som Dana a ako panovníčka podvodnej ríše Dryas vás vítam vo vašom novom domove!“

Niektoré prítomné zatlieskali. Ale bolo to príliš opatrný zvuk na to, aby sa dal považovať za radostný. Yelena sa opäť porozhliadla. Prečo ich tu vlastne toľko bolo? Nepoznala odpoveď. Netušila ani len to, ako sa tam dostala.

Táto... kráľovná, nech bola kýmkoľvek, však vyzerala, že jej môže dať informácie. Ale nedokázala sa prinútiť vysloviť svoje otázky. Tak tam len tak stála a čakala, čo sa bude diať. V jej vnútri sa však stále viac rozpínal nepokoj. Mala by byť niekde inde. S niekým iným.

„Chápem, že ste zmätené. Ocitli ste sa na zvláštnom mieste. Buďte však pokojné, na tomto mieste vám nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Tu budete už naveky v bezpečí pred tými, ktorí by vám chceli ublížiť,“ pokračovala kráľovná v prejave, akoby vôbec nestála pred skeptickým publikom. „Zachránili sme vás pred zatratením, ale nič nie je zadarmo. Ani v tomto svete. Ak chcete naďalej pokračovať v živote, musíte sa pridať k nám.“

„A ak odmietneme?“ ozval sa niekto po Yeleninej pravici. V duchu tú ženu velebila. Ona sama nebola schopná otvoriť ústa.

Kráľovná naklonila hlavu na stranu v nevinnom geste dieťaťa. „Tak zomriete, samozrejme.“ Medzi ostatnými to zašumelo. „Vy už ste mŕtve. My vám dávame možnosť pokračovať ďalej bez nebezpečných ľudských emócií.“

Bez emócií... bez emócií.... ozývalo sa jej v mysli.

Význam toho slova však nepoznala. Ale mala byť. Ešte nedávno predsa... Ešte nedávno čo? Spomínala si len na to, ako pred niekoľkými minútami otvorila oči. Hoci v ten moment ešte v hlave mala predstavu nejakej tváre. Teraz jej to pripadalo rovnako vzdialené ako napol zabudnutý sen.

„Čo sa s nami stane?“ Yelena nadávala pozor. Netušila, kto sa odvážil tentokrát.

Kráľovná roztiahla ruky v imitácii objatia. „Všetkým nájdeme miesto. Z niektorých žien sa stanú rusalky, z iných víly. Niektoré z vás dokonca priniesli viac ako len svoju dušu. Z ich nenarodených detí sa stanú bludičky.“

Zazdalo sa jej, akoby začula niekoho fňukať.

„A čo sa stane z mužov?“

„Z mužov sa môžu stať vodníci, ale tých nepotrebujeme.“

Hlas kráľovnej znel zrazu podivne neisto. Proste inak. Yelena spozornela. Mala pocit, akoby to bolo nejakým spôsobom dôležité, ale vlastná letargia jej nedovolila príliš dlho nad tým uvažovať. Bola na mieste, kde byť mala. V spoločnosti ostatných, ktorí boli ako ona.

Neťažili ju spomienky.

Nepoznávala tváre.

Len tam stála a počúvala, akoby na tom závisel jej život. Akoby... Zamračila sa. Tá podivná pachuť na jazyku sa opäť vrátila. Lenže ona nič nezjedla. Žeby to bolo vo vzduchu? Zadívala sa na kvetinovú výzdobu. Možno za to mohol peľ. Nech to bolo čokoľvek, zanechávalo to stopy v jej chuťových bunkách.

„Kde sú? Prečo tú žiadni nie sú?“

Tentokrát Yelena dokázala určiť, kto to povedal. Bolo to maličké žieňa, výškou pripomínalo dieťa. Kratučké biele vlasy malo sotva po ramená. Vo svojich šatách vyzeralo zvláštne vyzývavo.

„Zvláštne, že sa pýtaš práve na mužov. Prečo ťa zaujímajú? Čo vás všetky nepotrápili už dosť? Alebo si myslíte, že ste z toho brala skočili len kvôli tomu, že ste sa nudili?“

Z akého brala? Chcela sa to opýtať. Naozaj. Ale nedokázala ovládnuť vlastné ústa. Odmietali sa jej podvoliť. Prvýkrát od prebudenia sa do jej skresleného vnímania vkradla panika. Roztrasene sa nadýchla.

V pľúcach ju čosi začalo páliť.

Akoby sa jej tam rozhorel oheň.

Schmatla niekoho za ruku. Galyu? Jej tvár videla len skreslene. A potom už vôbec. Pretože sa pred ňou zjavila tá tmavovlasá dievčina. Ruky jej položila na plecia. Yelena sa akoby zázrakom upokojila. Opäť sa dokázala normálne nadýchnuť.

„Už sa nemusíš báť, moja milá. Už ti neublíži.“ Tie slová povedala kráľovná.

Yelena sa jej zahľadela do tváre. Takto zblízka jej pridala nejaká známa. Tie črty už niekde videla. Ostré a jemné zároveň. Takmer nežné. Ale vtedy boli... zvraštené čímsi živočíšnym. Lenže vlasy mali nesprávnu farbu. Predtým boli ako oheň, teraz boli pravým protikladom plameňov.

Už ti neublíži, ozvalo sa jej v mysli.

Ten vnútorný hlas ju učičíkal tým, aký bol známy. Blízky. Úľavne si vydýchla. Bude v poriadku. Všetko bude v poriadku. Musí ju len nasledovať. Aby mala konečne pokoj. Sem patrí. Na toto miesto. Sem sa predsa chcela dostať. V duchu si to ešte niekoľkokrát zopakovala. Akoby bola v tranze.

Tak je to správne...

„Voľba spočíva vo vašich rukách. Pridajte sa k nám a už nikdy nespoznáte bolesť. Stanete sa súčasťou obrovskej rodiny. Budete si navzájom sestrami, matkami i dcérami.“

Yelene sa tá predstava páčila. Už nikdy by nebola sama. Obzrela sa. Po jej boku ešte stále stála Galya. Usmievala sa na ňu. Vedela, že koná správne. No keď sa otočila späť dopredu, mala mierne pochybnosti.

Pred ňou ešte stále stálo dievča s leknami vo vlasoch. Sledovalo ju pozorným pohľadom, akoby od nej niečo očakávalo. Yelena ju nepoznávala. Tak tam len tak stála a čakala, keby to dotyčnú prestane baviť. O niekoľko minút neskôr sa vrátila na svoje miesto v tieni kráľovnej. Jej postoj vyžaroval vzdor aj napriek tomu, že ruky mala spustené pozdĺž tela.

Ona tam nechcela byť, blyslo Yelene mysľou.

„A ak odmietneme?“

Kráľovná zosmutnela. „Potom prijmete osud, ktorý ste si zvolili, keď ste sa vrhli do našich vôd. Potom... zomriete. Ale tentokrát sa už neprebudíte.“

Netušila, čo znamená to slovo. Smrť. Znelo tak ľadovo a nebezpečne. Bolo chladné a vzdialené. Určite nepredstavovalo nič zábavné. Ale ak tu ostane, bude môcť všetkých spoznať. Kráľovná ju zachránila. Hoci ešte nevedela pred čím, bola jej za to vďačná. Ak tu ostane, bude sa jej za to môcť odvďačiť. Nie je to tak, že by sa mala kam vrátiť. Poznala len toto miesto. Jaskyňu obrastenú kvetmi. A Galyu.

Privrela oči, no nevidela fialkový pohľad. Hľadeli na ňu sklamané modré oči.

Nina?

Potriasla hlavou. Určite to len bolo meno jednej zo žien v jaskyni. Len ho začula v ozvene, preto jej pripadalo také známe. Presviedčala samu seba ešte niekoľko okamihov. Bola spokojná so svojimi vlastnými argumentmi. Všetko sa dalo vysvetliť. Stačilo trochu fantázie.

„Teraz musíme osláviť váš príchod!“

Akoby odnikadiaľ sa v rukách bojovníčok zjavili vysoké poháre. Meče sa vyparili. Miesto toho teraz rozdávali nápoje, akoby na to boli stvorené. Yelena objala prstami čašu. Vo vnútri čosi špliechalo. Zvláštne. Spomínala si na niečo podobné. Vlna rozbíjajúca sa o bralo? Vzápätí to zmizlo. V tejto miestnosti jej napádalo príliš veľa zvláštnych úvah.

„Na vás, deti moje!“ vykríkla kráľovná a sama pozdvihla pohár a náznaku prípitku.

Yelena sa usmiala a priložila studený okraj k perám. Bez zaváhania začala piť. Tekutina mala božskú vôňu, ale trpknú príchuť. Čím viac v nej mizlo, tým menej čudné jej to pripadalo. Hlavou jej prestali víriť protichodné myšlienky. Vytratili sa pochybnosti. Spomienky ju viac netrápili. Toto je jej svet. Pre toto sa zrodila. Otvorila oči do nového života.

Zaklonila hlavu, aby vypila všetko, čo pohár obsahoval.

Vo svojej nenásytnosti si ale nevšimla, že jej jediná osamelá kvapka stiekla po brade. Pošteklila ju na odhalenom krku. Vzápätí sa vpila do takmer priesvitnej látky krásnych bielych šiat. Na zemi splývali s jej dlhými kaderami. O niekoľko sekúnd neskôr neostala po osamotenej kvapke ani pamiatka. Nikto si ju nevšímal.

Kráľovná sa spokojne smiala. Toto je jej nová armáda.

Aj dievča za ňou sa usmievalo. Spôsobom niekoho, kto poznal tajomstvo a nehodlal sa s ním podeliť. Nikdy a s nikým.

Yelenu nič z toho nezaujímalo. Vtedy už zaspávala, uložená v mäkkom machu.

Nikdy necítila nič príjemnejšie. Snáď len... Snáď?

Kapitola 2.


Tak čo na to poviete? Pozdáva sa vám tento príbeh?

Lili



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Prológ a Kapitola 1.:

6. LiliDarknight webmaster
11.02.2017 [13:58]

LiliDarknightValeriee, neboj sa, ono sa to vysvetlí len o niekoľko kapitol neskôr. Emoticon Ďakujem za komentár a vitaj späť. Emoticon

5. Valeriee přispěvatel
10.02.2017 [20:21]

ValerieeCo znamenala ta osaměla kapka, která se vpila do šatů a nikdo si jí nevšiml? Emoticon hezký začátek Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
12.01.2017 [18:02]

LiliDarknightNer, som rada, že sa ti to páči. A neboj sa, drsné to ešte len bude. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

3. Nerissa přispěvatel
12.01.2017 [17:07]

NerissaWohoa! To je drsný! Jako... dobře drsný! A strašně se těším na to, jak to bude pokračovat. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
12.01.2017 [17:01]

LiliDarknightBlacky, máš pravdu, asi je to trochu psycho, aj keď som to pôvodne neplánovala. Emoticon Ale neboj sa, už teraz ti môžem sľúbiť, že to nebude až také zamotané, ako to asi vyzerá. Aj keď... no hej, možno to bude aj horšie. Však ma poznáš. Emoticon Emoticon
ďakujem za komentár Emoticon

1. Blacky přispěvatel
12.01.2017 [16:18]

BlackyHa. Čisté psycho. Nemôžem sa dočkať ďalšej. Toto bude riadna motanica, už teraz mám bolesti hlavy. Emoticon
Rusalky sú fajn. Som zvedavá na zápletku a o čo tu vlastne pôjde, ale už teraz mám pocit, že kráľovná bude riadna despota. odvolávajúca na dobro svojich "detí" vojačok. Emoticon

Ach, Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!