OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 17.



Pomsta za spravodlivosť - Časť 17.Prvé odpovede

Časť 17.

Sarren ostal na pár sekúnd úplne paralyzovane stáť. Hlas toho bastarda mu nepripadal ani trochu známy, rovnako ako príchuť moci, ktorú okolo seba šíril. Niečím mu však pripomínala vyžarovanie, ktorým sa prezentovala jeho maličká neter predtým, než zomrela. Inštinkty v ňom kričali akoby snáď za tých pár minút ohluchol, no aj bez nich si uvedomoval, že ten, čo sa ukrýva v slnečných lúčoch, je silnejší ako ktokoľvek, s kým sa stretol. Práve kvôli tomuto sa Terrovia a Diellovia väčšinou snažili vyhnúť spoločnému potomstvu – jednoducho preto, že takéto dieťa bolo až príliš mocné. Jej bratovi a Asasii bol vzťah dovolený kvôli tomu, že to predpovedali veštice. A ich dcérka bola rozkošná. Ale to sa nebolo povedať o tomto indivíduu. Akoby na jazyku dokázal ochutnať jeho šialenstvo.

„Nemáš narodeniny, ale ľahko z toho môžem urobiť tvoj pohreb,“ ozvala sa znechutene Lilly. Vlastne Kaya.

Mal z toho v hlave zmätok. Stále niekde vnútri, pochovaná tak hlboko, aby ju nikto nenašiel, ešte stále žila tá malá osôbka, ktorú celý svoj život zbožňoval. Teraz možno bola nahradená trochu drsnejšou verziou, ale nehodlal sa tým dať odradiť. Získa ju, aj keby to bola posledná vec, ktorú v živote urobí. A ak niečo hneď neurobí, možno práve tento okamih bude posledný.

„Prečo si chcel uniesť moju dcéru?“ dožadoval sa odpovedi.

Z miesta, kde pravdepodobne stál neviditeľný nepriateľ, sa ozval zvrátený smiech. Tento chlapík bol, aspoň podľa neho, ešte horší ako Raphael. Ten bol aspoň natoľko slušný, aby sa priznal k svojim výčinom, lebo bol na ne hrdý. Ale tento tu? Bol ako para. A ak Adrian neklamal, Stephan bol jeho otec. Bolo ťažké určiť, čo všetko ho jeho sploditeľ dokázal naučiť predtým, než ho zabili. V duchu opäť zanadával. Keby tí starci v rade boli na niečo dobrí, teraz by tu nestáli a Stephanov syn by bol buď mŕtvy, alebo pod zámkom. Po prípade na ich strane, rovnako ako jeho matka, ktorú nikto nevidel tak dlho, že niektorí aj zabudli, ako vlastne vyzerala.

„Tento plán bol dokonalý,“ zatlieskal rukami, ten zvuk sa zlovestne rozliehal do priestoru. Správal sa, ako nejaké decko. „Vedel som, že v momente, keď rozšírim správu o plánovanom únose, tento tu, môj falošný priateľ, mi v tom bude chcieť zabrániť a urobí niečo šialené. Ako napríklad, že ju unesie skôr ako ja a odvedie z mesta. A vy, pretože ste ako párik holubičiek, sa vyberiete hľadať svoje jediné dieťa. A teraz vás tu mám všetkých pohromade!“

Sarrenovi prišlo takmer zle od žalúdka. Ten muž bol zvrátený. „Nikto z nás ti nikdy neublížil.“

„To sa mýliš, drahý Sarren,“ povedal sladko, akoby bol neposlušné dieťa. „Ona a jej rodina mi zobrali všetko, čo som mohol mať a nikdy nedostal. To, čo mi po práve patrí. A to všetko pre jej kurviacu sa starú mamu.“

Po očku sledoval, ako zareaguje Kaya. V duchu si stále musel pripomínať, že to nie je len meno, ktoré teraz používala, ale aj odlišný život, ktorý vedie. To, že sa mu to nepáči, odklonil na druhú koľaj. Nebolo to dôležité. Teraz potreboval nejako odohnať toho blázna, aby odtiaľ všetkých dostal. V živote by si neodpustil, keby sa Natalie niečo stalo. Keby sa niečo stalo Kayi, vnútorne by zomrel. A nielen preto, že ich duše boli spolu zviazané silným putom.

„Nepoznám ťa, v živote som ťa nevidela a musím povedať, že som za to vďačná. Nestáva sa každý deň, že človek narazí na úplného šialenca.“

Sarren zovrel ruky do pästí. Hoci sa ten útočník snažil správať inteligentne a civilizovane, cítil, ako sa okraje jeho krytia rozpadávajú, pretože je príliš rozzúrený, aby sa dokázal ovládnuť. Lenže podľa všetkého to Kaya nebola schopná vycítiť, pretože nevedela používať svoje schopnosti. Neuveriteľne silný pocit frustrácie hrozil, že ho pripraví o posledné zvyšky zdravého rozumu.

Chlapík sa zase zasmial. „Ak dokonalý plán vymyslený do najmenších detailov, vďaka ktorému zomrie každý môj nepriateľ bez toho, aby som sa o to musel fyzicky pričiniť, nazývaš šialenstvom, tak hej – som blázon.“

V Sarrenovi zlosť bublala o niečo viac. Musí odtiaľto všetkých dostať a čím skôr, tým lepšie. Možno si nechcel osobne ušpiniť ruky, ak bude zabíjať tých, ktorý sa podľa neho voči nemu previnili, ale pri takomto druhu poškodenej mysle si nikto nemohol byť istý. Inštinktívne sa pripravoval brániť všetkých, ktorý sa s ním v tejto situácii ocitli. Dokonca aj toho chlapa, ktorý pôvodne jeho dcéru uniesol. Bolo veľmi ťažké priznať samému sebe, že keby nebolo jeho neuváženého činu, jeho dcéra by teraz bola v rukách toho šialenca.

„Si chorý,“ odvrkla Kaya a kútikom oka videl, ako mierne nadvihla ruku s revolverom. V duchu zaúpel.

Bola vážne taká naivná, aby verila, že jej trochu olova pomôže v boji s niekým, kto dokonale ovládal nielen svetlo, ale aj tiene? Lenže potom si so zavrčaním opäť pripomenul, že nemala potuchy, ako používať vlastné schopnosti. Inak by vycítila, kde presne ten chlapík stojí a aj kto to je. Hoci by sa nedozvedela jeho meno. Možno neskôr, keby ho stretla niekde na verejnosti, by ho dokázala spoznať. Tak sa aj on uistil, že je Kaya jeho Lilly – teda, aj keby nevyzerala ako jej matka.

„Ďakujem za poklonu. Ale dosť bolo zdvorilostí. Je čas toto všetko ukončiť. Doma na mňa čaká nedopozeraný film a rád by som si ho vychutnal až do konca.“

Sarren v tej sekunde pochopil, aká jedinečná príležitosť sa mu naskytla. Jeho protivník urobil najhoršiu chybu zo všetkých. Bol si až príliš istý svojou genialitou a plánovaním, že ani nezobral do úvahy neúspech. Podvedome natočil dlane jeho smerom a vnútorne sa snažil nahromadiť dostatočne silný výboj temnoty. Bola to ich najúčinnejšia zbraň. Pochyboval, že by ho dokázal vážne zraniť, ale musel sa o to aspoň pokúsiť. Hlavne keď zacítil, ako sa proti nemu zhromažďuje rovnako mocná energia, lenže opačne orientovaná než tá jeho. To mu napovedalo, že jeho nepriateľ je z väčšej časti Diell. Možno by to mohol využiť ako výhodu.

„Tak sa obávam, že toto bude zbohom. Hoci som si tento deň predstavoval trochu viac... veľkolepejšie. Sníval som o ňom celý život. Ale nikdy som nedostal presne to, čo som si prial. Prežijem svoje sklamanie – čo sa nedá povedať o vás.“

Sarren stuhol a dianie okolo seba na chvíľu vnímal spomalene. Cítil, ako sa jeho ochranného štítu dotklo niečo zvrátené, niečo, čo bolo súčasťou toho chlapíka. Do jeho mysle v tú istú chvíľu prenikla nejaká dávno zabudnutá spomienka, no ešte skôr, ako ju stihol preskúmať, bola preč. Zamračil sa a rýchlo poslal výboj smerom, kde ešte stál ten chlapík. Musel to vycítiť, pretože okrajovo zaznamenal, ako sa jeho nepriateľ presunul. Výkrik protestu mu zamrel na perách, keď ho jeho útok predsa len zasiahol – tesne predtým, než sám vystrelil.

Vlna temnoty zasiahla jeho telo niekde vo výške hrude a celý jeho zjav sa zatriasol, na chvíľu unikol svojmu neviditeľnému plášťu a jeho obrysy sa začali jasne črtať. Dozvedel sa len to, že bol muž. Ale to všetko mu uniklo z hlavy v jedinej sekunde, keď si uvedomil, že vystrelená rana netrafila jeho. Nie, mierila úplne opačným smerom.

Rozzúrene vykríkol, no bolo už neskoro. Zmohol sa len na nemé sledovanie obrovského výboja energie, ktorý pomaly letel vzduchom, až zasiahol svoj terč. Kayu. Zakývala sa na nohách a proti svojej vôli sa zvalila na zem. Nemal čas utekať k nej a uistiť sa, že je v poriadku. Miesto toho nechal svoj hnev, aby sa naplno prejavil. Jeho ochranný štít vybuchol v hrozivom záblesku. Silou vôle ho sformoval do šípu a ten vystrelil po mužovi, ktorý sa ani o centimeter nepohol zo svojho stanoviska. Len ho neškodne zasiahol do niektorej časti tela, ale neoslabil ho. V duchu škaredo zanadával.

Práve sa pripravoval na ďalšie kolo útočenia, keď si uvedomil dve veci – muž, ktorý jeho dcéru uniesol, aby ju ochránil, sa niekam vyparil. A jeho maličká dcéra teraz stála pred autom a tvárila sa ako bohyňa pomsty. Naprázdno prehltol, aby potlačil túžbu okríknuť ju. Prečo mu to sťažovala?

„A už dosť!“ vykríkla a dupla pri tom nohou, až pôsobila ako malé, rozmaznané decko. No nič na jej činoch nebolo detské. A zo všetkého najmenej spôsob, akým poslala obrovskú guľu plnú bielej energie na chlapíka, ktorého by nemala byť schopná ani vycítiť.

Nemal najmenšiu šancu ani len pomyslieť na útek. Strela bez najmenších problémov zasiahla terč. Sarren ani nemusel vidieť, aby si bol istý, že neviditeľná postava preletela dobrý dvadsať metrov a ostala nehybne ležať v prachu pri ceste. Niečo v ňom muselo obdivovať jeho schopnosť udržať sa ukrytý vo svetle aj v bezvedomí. Za svoj život stretol len dvoch ďalších, ktorí niečoho takého boli schopní. Lenže obaja už boli mŕtvi. Jedným z nich bol Lillin otec. V duchu sa okríkol. Vedel, že teraz sa volala inak, ale bolo ťažké odrazu ju považovať za nikoho iného, než kým bola.

Podvedome vykročil k útočníkovi, vnútorne rozorvaný nerozhodnosťou. Väčšina jeho mysle mu nahovárala, aby sa postaral o svoju milovanú. Vedel, že bola nažive, pretože jej život cítil rovnako dobre ako svoj vlastný. Možno nemal tušenia, čo prežíva, ale kým dýchala a neumierala, niečomu v ňom to bolo jedno. Lenže menšia časť jeho ja chcelo, aby zneškodnil hrozbu. Aby sa postaral o toho chlapa predtým, než sa pozbiera. V pol kroku ho zastavila jeho vlastná dcéra.

„Nie, otec. Nemôžeš s ním dnes bojovať. Je príliš mocný. Nevyhral by si. Pretože ona,“ ukázala na bezvládnu postavu pri aute, „je tvojou slabinou. Musíš ju vycvičiť. Potom môžete zúčtovať s minulosťou.“

Nikdy by si nemyslel, že by mohol dôjsť do bodu, kedy by sa podvedome obával vlastnej dcéry. A nie preto, že o nej až do času spred pár mesiacov nevedel. Na noc, keď bola splodená, veľa spomienok nemal, vlastne vôbec žiadne, ale podľa všetkého jej matka bola obyčajný človek. A to bol ten problém. Deti narodené zo zmiešaných zväzkov boli vždy nejakým spôsobom výnimočné.

Potomkovia s ľudskou polovicou sa väčšinou stali veštcami so schopnosťami, ktoré nepatrili ani temnote, ani svetlu. Deti, ako napríklad aj ich útočník, ktoré mali schopnosti Terrov aj Diellov boli zase neuveriteľne mocné už od momentu, keď prvý raz uzreli svetlo sveta. Väčšina z nich sa však nedožila vysokého veku. Bez správneho vedenia sa zo svojich schopností zbláznili a neskôr ich preto museli zabiť. No tieto vedomosti ho nemohli pripraviť na vlastnú dcéru, ktorá už v tak mladom veku dokonale predvídala budúcnosť ľudí vo svojom okolí. Možno bolo načase, aby všetko zobral do vlastných rúk a zobral ju z rezidencie Estovcov, v ktorej bola celé roky v bezpečí. Pretože nikto netušil, že vôbec žije.

S potrasením hlavy vykročil k Lilly. Srdce mu zvieralo pri spomienke, ktorá ho bude prenasledovať do konca života. Pokľakol k nej a v duchu sa modlil, aby nebola vážne zranená. Iste, bolo možné niekoho zabiť len výbojom energie, ale niečo v ňom dúfalo, že strela, ktorá ju zasiahla, nebola taká silná. Opatrne ju prevrátil na chrbát. Potichu zastonala od bolesti, no nijako inak nereagovala. Zovrel päste pri pocite bezmocnosti, ktorý ho celého zaplavil. Nebol liečiteľ, aby ju dokázal uzdraviť. Do riti, nevedel povedať ani len to, či má poranenú ruku alebo hlavu, či nohu. Pretože nikde neboli žiadne známky po krvi.

„Tak poď, musíme ísť,“ ozvala sa opäť jeho dcéra a bez ďalšieho vysvetľovania zamierila k jeho Mercedesu, kde sa uložila na zadné sedadlá.

Opatrne si zodvihol Lilly do náručia. Podvedome sa opravil, no nedokázal ju oslovovať tým druhým menom. Ešte nie. Nie, ak bola stále nádej, že svoju Lilly tam nikde vnútri v nej nájde – schúlenú a stratenú, prikrytú tými vrstvami hnevu a potláčaných spomienok. Čo najjemnejšie ju zovrel a odniesol k autu. Jednou rukou rýchlo otvoril dvere na strane spolujazdca a usadil ju. Hneď na to ju pripútal pásom, aby si náhodou neublížila ešte viac. Nemal v úmysle jazdiť podľa predpisov.

Otočil sa na päte a zatresol za sebou dvere, no miesto toho, aby sa okamžite usadil za volantom a vyrazil, ostal stáť na mieste a zrak upieral do miest, kde stále pulzovala prítomnosť toho muža. Jeho ochranné štíty boli stále tam, kde mali, takže ho nevidel. Bol si istý, že tam stále leží, pomaly dýcha a zotavuje sa z útoku jeho dcéry.

Mal by to ukončiť. Namieriť naňho revolver, ktorý ležal na zemi a vyprázdniť doňho celý zásobník. Bol si istý, že také poškodenie vlastného tela by už nedokázal prežiť. Lenže v hlave ho strašili slová jeho dcéry – nedokáže ho zabiť. Jeho mužské ego pri tom tvrdení utrpelo veľkú ranu, ale nebol taký idiot, aby si to bral príliš osobne.

Natalie strávila príliš veľa času s Lilly. Správala sa a rozprávala ako ona. Akoby si z nej zobrala vzor, podvedome sa k nej utiekala po útechu. Vybrala si ju za matku. Nie ženu, ktorá ju porodila. Nie, ona sa spoliehala a verila žene, ktorá ju od seba neustále odháňala a tvrdila, že jej na nej nezáleží. Hoci ju pri každej možnej príležitosti ochraňovala.

Zhlboka sa nadýchol a zodvihol zo zeme revolver. Na krátky okamih zacielil a prstom objal spúšť. No napriek tomu niečo v ňom odmietalo vystreliť. A nie preto, že jeho dcéra bola veštica a niečo predpovedala. Nie, to nebol to dôvod. Bolo ťažké byť úprimný k samému sebe, ale nemal na výber. Nevystrelil len preto, lebo jeho podvedomie vedelo, že toto nie je jeho pomsta. Napriek všetkému, čo ten magor vykonal, nemal právo pripraviť ho o život. Na to mala nárok len Lilly.

S tým uvedomením si schmatol jej revolver a skryl si ho do vrecka s vedomím, že by ho asi zabila, keby sa dozvedela, že tam nechal jej najobľúbenejšiu zbraň. Posadil sa za volant a vyštartoval vpred, bez zaváhania, či ďalšieho premýšľania.

„Neboj sa, prežije to. Je priveľmi tvrdohlavá na to, aby sa teraz nechala zabiť,“ uistila ho jeho dcéra, akoby vedela, že je zmietaný takmer neúnosným strachom.

Prikývol na znak vďaky a preradil rýchlosť, aby mohol ešte pridať. Nemieril do mesta. Nie, bolo bezpredmetné brať ju späť do baru, kde by sa ju snažil prinútiť počúvať to, čo jej musel povedať a dať jej možnosť k úteku. Pretože tak by to skončilo. Zase by odišla, ako sa to stalo predošlú noc. Lenže teraz bol rozhodnutý prinútiť ju vypočuť ho až do konca bez ohľadu na to, či to bude chcieť alebo nie.

Takže ich viezol na asi desať minút vzdialené miesto uprostred kopcov, ktoré bolo skryté pred pohľadmi obyčajných ľudí. Niekto taký ako on dokázal vycítiť, že tam ten dom je, spolu aj sj celým komplexom. Vycvičený jedinec dokonca dokázal nahliadnuť za tú clonu. To vlastne bola záverečná skúška. Ak niekto dokázal pozrieť skrz niečo také mocné ako to, čo chránilo celý tábor, znamenalo to, že bol plne vycvičený. Po správnosti by mal Sarren Lilly zaviesť na opačnú stranu štátu do ženského strediska, ale na to nemal čas. Potreboval ju mať pod dohľadom.

Bez najmenších problémov zamieril cez bránu. Hneď, ako aj posledné koleso prešlo cez hranicu, začal sa okolo neho akoby odnikiaľ zjavovať dom s výzorom viktoriánskej vily, ktorá bola vnútri zariadená najmodernejším vybavením. Mal na toto miesto dobré spomienky – až do momentu, keď ho zastavili vo chvíli najvyššej núdze. Vedel, že ho Lilly potrebuje, no oni ho nepustili. Nakoniec sa mu podarilo utiecť, ale nebolo to nič platné. Už nedokázal nič zmeniť. Len sa nemo prizerať tomu masakru. Keď nakoniec prijímal trest za porušenie pravidiel, takmer tú bolesť vnímal. Čokoľvek, čo ho prinútilo na chvíľu zabudnúť na ten pohľad, ktorý nikdy nedokázal dostať zo svojej mysle.

Zaparkoval pred vchodom a bez zaváhania vystúpil. Počul, ako Natalie urobila to isté. Všimol si, že na verande naňho niekto čaká a bolo mu to jedno. Najskôr sa musí postarať o Lilly, potom prídu na rad formality. Zodvihol si svoju krásku do náručia. Tentoraz zastonala o čosi hlasnejšie, čo mu dalo istú dávku nádeje. Vybral sa k dverám a čím viac sa blížil, tým lepšie rozoznal výraz číreho hnevu v tvári svojho najlepšieho priateľa.

„Keď mi Paul povedal, aby som sa sem v tomto čase postavil a čakal, myslel som si, že dostanem nejaký obrovský dar alebo aspoň auto, či niečo podobné. A miesto toho sa tu objavíš ty. A nie si sám!“ zahundral jeho priateľ namiesto pozdravu.

Pokrútil hlavou. „Hej, aj ja ťa rád vidím.“

„Nemal si ju sem vodiť,“ zahrmel, ignorujúc jeho ironickú poznámku.

Sarren sa zamračil. „Je mi u prdele, čo si myslíš, Marc. Stále si mi dlžný za záchranu života, takže by som bol rád, keby si dostal svoj za dok dovnútra a uzdravil Lilly, aby som si s ňou mohol pohovoriť.“

Vysoký blondiak sa zamračil a zablýskal naňho zelenými očami. „Neznášam, keď moje dlhy zneužívaš proti mne,“ povedal takmer znechutene, pričom obaja vedeli, že naráža na incident, keď ho prinútil splaniť svoj dlh voči nemu tým, že kryl jeho útek. Obaja vtedy skončili s trestom, hoci Marc bol ešte ten šťastnejší, keďže mal len zákaz vychádzok na tri mesiace.

„Zaútočil na nás nejaký maniak, podľa všetkého je to Stephanov syn a jeho matka bola alebo je Diell. Skutočne myslíš, že mám teraz náladu vysvetľovať ti, prečo som skončil tu a priviedol som sem nielen Lilly, ale aj svoju vlastnú dcéru?“

Marc šťavnato zanadával, no neochotne vykročil k dverám. „Kurva, ty si sa vždy vedel dostávať do poriadnych sračiek. Pozerám, že na tom sa nič nezmenilo.“

„Nostalgiu si nechám na neskôr, ak mi to odpustíš. Musím sa postarať o Lilly.“

Jeho priateľ si odfrkol. „A nebolo to tak vždy?“

Sarren mu nevyčítal, že nedokáže pochopiť jeho posadnutosť ochranou svojej jedinej. Marc bol jeden z mála mužov, ktorý sa nikdy nestali ničím ochrancom. Mal ešte len dvadsať dva rokov, takže sa tak ešte stále mohlo stať, no bol priveľmi zatrpknutý na to, aby takú úlohu prijal, aj keby pred ním svietila ako reflektor.

Nechal sa ním zaviesť do izby, ktorú kedysi spolu zdieľali a položil ju na voju starú posteľ. Prekvapilo ho, že sa to miesto za tie roky takmer vôbec nezmenilo. Nikdy Marca nepovažoval za typ, ktorý by nejakým spôsobom zotrvával v minulosti. Vždy pozeral pred seba. A teraz zistil, že poslednú spoločnú fotku, ktorú urobili v deň, keď odtiaľto odchádzal, stojí zarámovaná na stole, ktorý kedysi používal. Pokrútil nad tým hlavou.

„Uzdravíš ju?“ Keď vyzeral, že sa nemá k činu, tichšie dodal: „Pre mňa?“

Marc neochotne prikývol. „Kvôli tebe a kvôli starým časom. Ale ak niekto príde na to, že si sem tie dve priviedol, budeš to vysvetľovať ty. A prisahám, že ťa tentoraz zabijem, ak ma dostaneš do problému.“

Sarren prikývol a nechal ho prejsť okolo neho. Sám ustúpil pár krokov dozadu. Keď sa mu niečo prekvapivo teplé a jemné dotklo ruky, mierne sa mykol. Ale to len dovtedy, kým si neuvedomil, že vedľa neho sedí jeho dcéra. Jemne sa usmial a prijal jej útechu. Napodiv mu to pomohlo upokojiť sa.

„Bude v poriadku. Neutrpela žiadne zranenia, ale viem si predstaviť, ako jej bude zle, keď sa prebudí. Zásah výbojom slnečnej energie nie je pre Terra žiadna sranda. Byť tebou, zoženiem si poriadne veľké vedro, alebo jej usteliem vo vani, aby to nemala ďaleko k záchodovej mise.“

Vedel, že sa Marc snažil odľahčiť atmosféru, no nie celkom sa mu to darilo. Samotné pomyslenie, že sa Lilly rýchlo uzdraví a v podstate nie je zrazená ho zaplňovalo eufóriou. Ale to len dovtedy, kým si zase nespomenul, čo sa stalo a prečo sa vlastne ocitli na tomto mieste.

„Vedel by si ju prebudiť?“

Marc prikývol. „Hej, to vedel. Ale myslel som si, že ju máš chrániť a nie nútiť ju cítiť sa pod psa.“

„Len to urob.“

Marc zodvihol ruky nad jej hlavu. „Vieš, neublížilo by ti, keby si bol trochu slušnejší. Kedysi si aj poznal niečo také ako prosím a ďakujem. Teraz sú to pre teda cudzie slová, čo?“

Neodpovedal na jeho zjavné podpichnutie a bez dychu čakal, čo sa stane. Keby bol žmurkol, o všetko by prišiel. Marc len podržal svoje obrovské dlane nad Lilliným čelom a mierne pokrčil obočie, akoby sa snažil sústrediť. A odrazu sa to stalo. V jednej chvíli boli jej oči pevne zavreté, dokonca pod viečkami nebol poznať žiadny pohyb, a v tej druhej sa zmätene pozerala po miestnosti, akoby nevedela odhadnúť, kde je. Vzápätí zbledla a na čelo jej vystúpil pot. Pri tom pohľade mu zovrelo srdce. Chcel ísť k nej a objať ju, pripomenúť jej, že v tom nie je sama, no to nemohol. Neprijala by to. Ešte nie.

„To bol teda divoký večierok, že si ho nepamätám.“ Jej hlas bol aj napriek jej výzoru pevný a plný pre ňu typickej irónie.

Sarren pristúpil k posteli a dal jej chvíľku, aby naňho zaostrila. Len okrajovo vnímal Natalie, ktorá stále stála vedľa neho a držala ho za ruku.

„Hej, máme za sebou divoký večierok. Musíme si pohovoriť.“

Lilly sa naňho zamračila. „Ale ja nemám chuť rozprávať s tebou. Nechcem počuť nič, čo si myslíš, že musíš povedať. Ale rada by som odtiaľto vypadla.“

„Nie, neodídeš odtiaľto, kým si nevypočuješ to, čo ti chcem povedať.“

„Je to snáď hrozba?“ usmiala sa nevinne.

Sarren pevne prikývol. „Ak to tak chceš brať – je mi to jedno. Ale je načase, aby si sa dozvedela kto a čo si predtým, než ťa niekto znovu napadne a ty sa nebudeš vedieť brániť.“

„Doteraz som nemala ten problém. Divné, že sa to zmenilo potom, čo som ťa znovu stretla!“ vytkla mu opäť.

Pokrútil nad ňou hlavou. „Dám ti jednu otázku a ak na ňu budeš vedieť odpovedať správne, sám ťa odveziem domov, keďže netušíš, kde sa teraz nachádzame.“

„Nemám náladu na tvoje smiešne obchody.“

„Nedávam ti na výber,“ oponoval. Bol k nej tvrdý, ale strácal trpezlivosť. Áno, urobil chybu a niekoľkokrát, nechal ju samú, keď ho potrebovala, ale to všetko bolo teraz bezpredmetné. Pretože ak sa mu nepodarí teraz ju ochrániť, nepríde o život len ona, ale aj všetci, ktorých pozná.

„Tak polož svoju miliónovú otázku. Začínaš ma unavovať.“

Sarren prikývol. „Vieš kto si?“

„To je tvoja úžasná otázka? Vážne? Myslíš, že som senilná? Tak to ťa musím sklamať, ešte na tom nie som tak zle, aby som si nepamätala vlastné meno. Ale pripomeniem ho tebe, keďže naň očividne rád zabúdaš – som Kaya Dendamová.“

Prevrátil očami nad jej pichľavosťou. „Tak sa spýtam inak. Vieš čo si?“

„Som vládny agent vycvičený na zabíjanie a momentálne aj veľmi nasratá ženská, ktorá ti nakope zadok v tú sekundu, ako vstane z tejto prekliatej postele. Tak čo, správna odpoveď, pán profesor? Môžem ísť domov?“

Pozdvihol obočie nad priznaním jej profesie. Teda, nie, že by o nej nevedel už predtým, ale to ona nevie. Musela byť poriadne vykoľajená, keď niečo také povedala nahlas. Rozhodol sa, že to radšej nebude komentovať. Lepšie bude, ak na to zabudne. Alebo to aspoň bude predstierať.

„Nie, nie si len to. Si aj Terr.“

Pozdvihla naňho obočie. „Teoreticky Erotická Reďkvička?“

Keby nebola tá situácia taká vážna, bol by sa na jej pohotovosti zasmial. Ale nakoniec to neurobil. Majú toho pred sebou ešte veľa a čím skôr začnú, tým skôr skončia.

„Nepovedal som, že si T.E.R. Ty si Terr, to je rozdiel.“

Nevinne sa naňho usmiala. „A aký je v tom rozdiel? Čo teda som, ó Veľký, Múdry a Neporaziteľný?“

Prevrátil očami. „Si niečo omnoho silnejšie ako obyčajný človek. V minulosti sme mali omnoho dôležitejšie úlohy, no teraz sa staráme už len sami o seba. Ale nezmenilo sa to, čím sme boli kedysi.“ Na chvíľu sa odmlčal, aby jej dal priestor vstrebať jeho slová. „Lilly, my dvaja sme rovnakí. Sme noční strážcovia bohov.“

***

So zastenaním sa zodvihol zo zeme. Prekliate decko! Vedel, že ho má zabiť v tú sekundu, keď naň narazil. Lenže on to neurobil a teraz na to doplatil. Doteraz sa vyhýbal zabíjaniu detí – len s pár výnimkami, ale tie nezavraždil osobne, takže sa nerátali. Zastával názor, že deti neboli zodpovedné za činy svojich rodičov a nemohli za to, ako ich vychovávajú. Lenže táto malá...

Šťavnato zanadával a postavil sa. Veľmi rád si ju vychutná. Hneď potom, ako sa poráta s jej drahým oteckom a tou prekliatou pobehlicou. Naňho nikto nebude len tak beztrestne útočiť. Nikto!

Časť 16. ¦¦ Časť 18.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 17.:

6. Trisha přispěvatel
19.02.2014 [20:01]

TrishaRýchlo ďalšiu prosííííííííííííím!!!!!!!! Nočný strážcovia bohov??? to si nechám líbit Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. izzie22
18.02.2014 [20:29]

ÚŽASNÉ! Dúfam, že Kaya si dá konečne všetko vysvetliť. Emoticon Emoticon Emoticon

4.
Smazat | Upravit | 18.02.2014 [19:30]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Perla přispěvatel
18.02.2014 [19:26]

PerlaNuž a ja som zmätenejšia ešte viac ako na začiatku poviedky. Naozaj nechápem, kto je kto, ale dúfam, že čoskoro prídem na všetko, pretože ani vo sne by mi nenapadlo, že toto bude fantasy. Aletak je to len plus, prertože sa to začína pekne zamotávať. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Mišička
18.02.2014 [17:54]

Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
18.02.2014 [16:11]

mima33Tak to nebol Raphael Emoticon Noční strážcovia bohov? Hurá, nejaká odpoveď, aj keď nemôžem povedať, že by som bola menej zmätená Emoticon Dúfam, že s ďalšou si švihneš, inak zrejme ošediviem - prinajlepšom Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!