OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 17.

25.09.2016 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 958×

Kapitola 17.

Maarit sa za dívala na obzor. Užívala si vlhký morský vzduch, ktorý jej fúkal do tváre. Hoci jej bola zima, už dávno sa necítila živá takýmto spôsobom. Väčšinu času si pripadala ako spomienka ženy, ktorou bola pred mnohými storočiami. Ale to bolo zabudnuté. Oveľa jednoduchšie bolo nemyslieť na to. Sústrediť sa len na prítomnosť.

Pozrela sa na ruky, ktoré silno stískala v lone. Ešte chvíľu a nechty si prerazí cez pokožku. Nervozita ovládla všetky jej údy. Oveľa jednoduchšie sa jej predstieral nezáujem, keď pri sebe nemala druhú časť predpovedaného tímu. Teraz bol Mace s ňou, a hoci nevedomky, stále plnil svoje poslanie.

Čoskoro bude musieť čeliť svojej vlastnej minulosti. No už teraz vedela, ako to dopadne. Neustúpi. Nepadne späť po hlave do sveta, ktorý sa jej otočil chrbtom. Pocit vlastnej ublíženosti by však nebol dostatočným dôvodom. Na to bola príliš málo malicherná.

Strach vždy predstavoval presvedčivejšiu motiváciu.

Spolu s bolesťou boli neporaziteľná dvojica strážcov. Neovládla by sa. Namiesto záchrany by ďalšou mŕtvou dušou nakŕmila záhrobie. Dôležitou dušou. To už by neuniesla. Strach ovládal jej činy. Stával sa z nej zbabelec. Lenže ako mohla dúfať v to, že spasí svet, keď dokázala priniesť len bolesť a utrpenie. Ona bola stelesnením smrti. Jej najbližší sa o tom presvedčili na vlastnej koži.

Naprázdno prehltla, keď si spomenula na ten nevinný, prázdny pohľad.

Striaslo ju.

Mala by viac trpieť za všetko to, čo kedysi vykonala. Vždy jej pripadalo, že jej vlastná mizéria nebola dostatočná. Pravdepodobne to nemala v hlave v poriadku.

„Takže budeme predstierať, že sa nič nestalo?“ Maceov hlas ju vrátil do prítomnosti.

Sedeli blízko seba a chrbtami sa dotýkali. Malo to svoje nevýhody, ale musela to podstúpiť, ak sa nechceli utopiť. Po tom, ako sa ten ostrov potopil, čakali dostatočne dlho na ďalší portál. Nikdy sa neobjavil. Mace pohltil všetku divokú mágiu, na ktorú narazil. Takže im miestni rybí ľudia prenajali miestny dopravný prostriedok. Maarit sa stále čudovala, že si na chrbát tej obrovskej korytnačky predsa len sadla.

Keby mala byť úprimná, istá časť z nej si užívala novú skúsenosť.

Zamračila sa. „A ono sa práve teraz niečo stalo? Nejaký zatúlaný vták si z teba urobil osobnú toaletu?“

Správala sa šialene. Až násilne sa snažila odviezť jeho pozornosť od témy, ku ktorej sa vracal automaticky kedykoľvek, keď boli sami. Čo sa v podmorskom svete nestávalo tak často. Uväznení uprostred mora na chrbte jedinej korytnačky sa mu už vyhýbať nemohla.

„Maarit, vieš, o čom hovorím. Čo sa stalo na tom ostrove?“

Veľmi dobre si uvedomovala, že mal právo vedieť pravdu. Išlo o jeho život. Niekto si pohrával s jeho slobodnou vôľou. Zásluhou toho sa občas správal ako schizofréniou postihnutý človek. Len s tým rozdielom, že on nebol smrteľník, aby niečím podobným trpel. Dochádzali jej vysvetlenia. To, čo sa jej zrodilo v hlave, bola poriadne šialená teória, ktorú nemala čím podložiť. Navyše to nevyzeralo, že by sa práve niečo z toho chcelo prejaviť.

Možno by mu mohla prezradiť aspoň to, čomu rozumela. „Neviem to s istotou,“ upozornila ho, ale nezdalo sa, že by mal niečo proti. Povzdychla si. „Už predtým som ti hovorila, že máš slúžiť ako chladnička pre mágiu. Tú dokážeš nejako pohltiť bez toho, aby ti ublížila. Dokonca necítiš nutkanie použiť ju, čo len dokazuje, ký si.“

„To si hovorila už predtým, prečo mi to opakuješ?“

Výčitku v jeho hlase nevnímala osobne. „Musím niekde začať a od stredu by to... nebolo ono.“ Nadýchla sa, v duchu uvažujúc, čo všetko by mu mala prezradiť. Nemala na výber veľa možností. „Nemyslím si, že máš vedomú nadvládu nad vlastnými schopnosťami. Aspoň väčšinu času. Keď si vtedy vytiahol mágiu, ktorá otrávila vodu, vyzeral si byť príliš prekvapený tým, že to vôbec funguje. Hádam, že si sa len veľmi snažil pomôcť im a dúfal si pri tom, že niečo z tvojho nadania bude fungovať.“

„Hovoríš to, akoby som mal len obyčajné šťastie.“ V hlase sa mu ozývala horkosť. Bolo možné, že ho práve teraz urazila?

„Mace, ruku na srdce, väčšinu času si nespomínaš na to, čo stváraš.“

„Čo sa mi teda snažíš povedať? Som šialený? To sme skvelá dvojka, ty si deprimovaná a vydesená, je neschopný a pomätený.“

Nemala by sa cítiť dotknuto jeho výčitkou, ale opak bol pravdou. Možno aj preto, že to bola pravda. Každé slovo. Perfektne ju vystihol. No namiesto toho, aby sa snažila vynoriť spod hladiny a bojovať svojimi démonmi, dobrovoľne si vybrala do zbabelé riešenie. Začínala mať pocit, že žiadny jej dôvod nie je dostatočne príznačný na to, aby ním mohla ospravedlniť vlastnú neochotu komukoľvek z nich pomôcť.

Bola paralyzovaná strachom.

Vedela, prečo Mace honobil mágiu. Takisto si uvedomovala, čo mala urobiť po tom, ako získa aj poslednú iskierku ukrytú v najtemnejšom kúte Helheimu. Neverila, že by dokázala prestať. Existovala veľmi tenká hranica medzi úspechom a pohromou. Navyše tu bol ten tieň, ktorý videla v budúcnosti. Aspoň dovtedy, kým sa nevzdala vlastných schopností.

A potom začula slová toho šialenca, ktorému kedysi verila: Robíš presne to, čo som od teba chcel od začiatku. Aký je to pocit? Dobrý?

Možno sa jej vtedy len vysmieval. Možno budúcnosť nebola vytesaná do kameňa. Lenže jej strach pretrvával. Trasúce sa prsty zbalila do pästí. Dovolila mu, aby z nej urobil obeť. Dokonca si užívala ten titul. Aké patetické. Zvláštne, že teraz si dokázala za niečo také nadávať. V Maceovej prítomnosti sa prekvapivo dobre ovládala. To bolo podozrivé.

Pravdepodobne len ďalší z jeho inštinktívnych darov.

„A teraz budeš aj mlčať?“ Ostrosť v jeho hlase ju prinútila myknúť sa.

Zhlboka sa nadýchla. „Pozri, neviem, čo očakávaš, že ti poviem.“

„Očakávam, že mi to vysvetlíš!“

Na chvíľu ešte zaváhala. Nebolo to tak, akoby prezrádzala prísne tajné informácie o svojom najlepšom priateľovi. Za prvé by niečo také musela mať, aby ho mohla zradiť. Už tak si o nej myslel, že je paranoidná a pravdepodobne aj nepoužiteľná. Pokojne nech pridá na zoznam aj predpojatá. V každom tieni videla nejaký problém.

„Neviem ti dať presné vysvetlenie. Vieme len, že občas akoby sa ti niečo preplo v mysli. Vtedy plníš svoje poslanie, akoby si nikdy nič iné nepoznal. Si seba istý, používaš schopnosti, o ktorých nemám tušenia ani ja. No potom sa všetko vráti do normálu a ty si na nič z toho nespomínaš.“ Vyslovené nahlas to znelo ešte surreálnejšie než ako šialená teória. „Technicky vzato ale stále ostávaš sám sebou. O tom sme sa presvedčili, keď si sa predstavil ako Eirik.“

Nespýtal sa jej na nič, takže sa zadívala pred seba. Túžila po pevnine. Ale ostrov v ich dohľade sa približoval až príliš pomaly. Týmto tempom to korytnačke zaberie ešte minimálne pol hodinu. Možno aj viac. Dovtedy jej odmrznú všetky prsty na nohách aj rukách. Boli niekde na severe. Lenže netušila, či to bolo vo svete ľudí, alebo v niektorom magickom svete. Svetový strom Yggdrasil sa rozrástol do zaujímavých rozmerov.

„Teraz si ma naozaj vykreslila ako smrteľníka trpiaceho nejakou nervovou poruchou.“ Jeho slová zneli až príliš rezervovane. „Ale určite máš na to aj vysvetlenie.“

„Vysvetlenie nie. Ani jedno. Teóriu? Tých mám, na druhej strane, hneď niekoľko.“

„Ktorá z nich vedie?“

V duchu sa ešte poslednýkrát zarazila, ale nakoniec to hodila za hlavu. „Niekedy to pôsobí, akoby ťa niekto preklial. Celý svoj život si ani len netušil, kým si alebo čo dokážeš. Podľa všetkého si nebol typický smrtonos a pokiaľ viem, zdedil si len schopnosti svojho starého otca. A to je zvláštne. Pretože v momente, keď si sa vrátil zo sveta mŕtvych, začali sa u teba prejavovať veľmi divné schopnosti. Dokonca sa v tebe prebudila aj nová osobnosť.“ To, že by to mohol spôsobovať nejaký suvenír, ktorý so sebou doniesol, si radšej nechala pre seba.

„Niekto ma preklial?“ Jeho hlas znel ticho a nesústredene.

„Je to možné,“ prisvedčila opatrne. „Dávalo by zmysel, prečo si nikdy schopnosti nepoužil. Až po vlastnej smrti. Pretože každá kliatba, akokoľvek silná... nedokáže pretrvať v duši, ktorá zomrie.“

„Kto by niečo také robil?“

Zo všetkých otázok ho trápila práve táto? „Jasné, nikto na to nemal dôvod. Veď len bolo predpovedaná, že keď sa narodíš, pohltíš všetku divokú mágiu. Nikto nemal žiadny dôvod priať si tvoju smrť alebo niečo iné, len preto, že by túžil po väčšej moci...“ Prevrátila očami. „Vlastne počkaj, presne preto to asi niekto urobil.“

Dokázala si predstaviť, ako dvíha obočie. „Nie je nutné hneď útočiť, len som sa chcel uistiť, že nie som paranoidný.“

Odfrkla si. „To by bol náš najmenší problém.“

Ich vlastný osud by ich nemal zaujímať tak veľmi, ako prežitie. Blížili sa k ostrovu, o ktorom nevedeli ani len to, či je obývaný alebo nie. Boli hladní, unavení a obaja sa triasli od zimy. Určite by bolo praktickejšie, keby to miesto niekto obýval. Mohli by dotyčného požiadať o pomoc. Na druhej strane by ale prítomnosť kohokoľvek živého mohla znamenať problémy. Hlavne ak by na nich niekto zaútočil.

„Ale stále vo mne asi ostali kúsky toho prekliatia.“

Zarazila sa. „Čože prosím?“

Za ňou sa ozval povzdych. Nakoniec si ešte začne želať, aby k sebe sedeli otočení chrbtom. „Zomrel som a povedala si, že prekliatie by potom proste malo zmiznúť, ale aj keď som sa vrátil, stále nemám plný prístup k svojim schopnostiam. Moje podvedomie riadi všetko, ale vedome neviem pohnúť ani prstom.“

„Záleží na tom, kto tú kliatbu zoslal.“ Ak ju niekto zoslal, dodala v duchu.

„Kto by niečo také dokázal?“ Naliehavosť v jeho hlase akoby do nej zabodla dlhé rozpálené ihly.

„Ak ju niekto zoslal, a ja hovorím ak to vôbec niekto urobil a ja teda hádam správne... poznám len jednu čarodejnicu, ktorá by na to bola dostatočne silná.“ Nemohla uveriť tomu, že mu to všetko rozpráva. Niečo v tom slanom morskom vzduchu muselo byť. Určite neničil len jej neexistujúci účes, ale aj zdravý úsudok. Alebo aspoň jeho pozostatky.

„Dobre a kde ju nájdeme?“

To snáď... „To nemyslíš vážne, však?“

„Samozrejme, že to myslím vážne.“ V jeho hlase sa ozýval trochu výsmešný tón. „Neviem ako ty, ale ja by som sa rád zbavil tých stavov, o ktorých si nepamätám. Rád by som mal zase úplnú kontrolu nad sebou a hlavne nad schopnosťami, o ktorých existencii som donedávna ani len netušil.“

„Pozri, ja neviem, kde presne by sme ju mohli nájsť.“ To bola úplná lož, ale on o tom vedieť nemusel.

„Určite nie je nemožné ju nájsť. Niekto o jej existencii niečo vie.“

„Nie je to práve ľudomil, stará sa predovšetkým o svoje blaho.“

„To som pochopil.“

„Pravdepodobne ti nepomôže.“

Zasmial sa. „Prečo mám pocit, že ju nemáš rada.“

Zvraštila tvár. „To nie je len pocit. Povedzme, že nemáme práve otvorený a láskou naplnený vzťah okorenený vzájomnou dôverou a porozumením.“ Čo ani nemienila meniť. Nie, keď išlo o bytosť, ktorá jej zobrala oveľa viac ako musela a všetko len preto, aby mala proti nej výhodu. Navyše Maarit nechcela riskovať, že by už k existujúcej kliatbe pridala nejakú novú.

„Tak dúfam, že zmení názor a predsa mi pomôže.“

„Ver mi, to skôr z neba začnú padať diamanty. Ona ti nikdy nepomôže. Nie dobrovoľne.“

„Tak ju zabijem.“ Povedal to tak nonšalantne a presvedčene, že mu na niekoľko sekúnd skutočne uverila. Potom si spomenula na moc, ktorou čarodejnica vládla. Vďaka vystrašeným magickým bytostiam, ktoré ju doviedli v ten večer na prach jej jaskyne, mala ešte aj výhodou jasnovidectva. Uvidí ich prichádzať.

„Predstavuješ si to jednoducho, ale sú veci, ktoré nie je možné vykonať. Medzi ne patrí aj vražda čarodejnice, ktorá osamote prežila niekoľko tisíc rokov a do vrecka by dokázala skryť ktoréhokoľvek starého boha.“

„Ty si ale slniečko.“

„Mace, ja nežartujem.“

Odfrkol si. „Ani ja nežartujem, Maarit,“ zopakoval podľa jej vzoru. „Iba by som sa rád dozvedel o vlastných schopnostiach. Vyzerá to, že jediná cesta vedie cez stretnutie s niekým, kto ma možno preklial a možno nie. Každopádne je to jedna z mála stôp, ktoré máme.“ Potom pokračoval takým tichým hlasom, že musela naozaj napínať uši, aby mu porozumela: „Objavili som v sebe schopnosti, ktorí dokážu zachrániť mnohé životy. Celé roky som si pripadal nepotrebný. Chcem urobiť aspoň niečo.“

„Budeš pri tom riskovať vlastný život?“

„Nie som taký dôležitý, aby som tvrdil, že moje prežitie je to najdôležitejšie na svete. Svet sa predsa rozpadá. A nielen ten náš. Mágia zabíja už aj vlastných. Nie sme pred ňou nikde v bezpečí. Snáď neočakávaš, že sa tomu budem len tak prizerať, hoci mám v sebe moc urobiť s tým niečo. To nikdy neurobím. Neskryjem hlavu do piesku.“ Ako si to urobila ty. Nevyslovil tie slová, ale jasne ich počula v tom kontexte. Vedela, že má pravdu.

Zvyšok cesty už neprehovorili. Každou minútou sa viac a viac približovali opustenej pláži. Voda prudko narážala do vysokých útesov. Chlad sa jej vkradol až do kostí. Vraždila by za suché oblečenie. Ale taký luxus si nemohla dovoliť. Bola vďačná hlavne za to, že sa napokon predsa len dostali na breh. Aj keď, ani to nebola výhra. Pravdepodobne sa práve vykorytnačili na ostrove kanibalov alebo ešte niečoho horšieho.

Lenže ako povedal Mace – nemali na výber.

V duchu si opäť prehrávala jeho slová. Navonok sa len lúčila s milou korytnačkou a ďakovala jej za pomoc. Vnútorne však bojovala sama so sebou a vlastnou zbabelosťou. Dlhé roky sa jej darilo predstierať, že nemá žiadne poslanie. Jednoducho preto, že neexistoval nikto, kto by ju prinútil vyliezť z ulity. Nemala však právo upierať Maceovi možnosť ovládnuť jeho vlastné schopnosti. On svetu pomôže viac ako ona. Z nich dvoch to bola práve ona, ktorá by ho mohla zničiť.

„Dobre, pomôžem ti tú čarodejnicu nájsť.“ Jej hlas splýval so zvukom prílivu, ale napriek tomu vedela, že ju počul. Naznačoval to vrúcny stisk jeho ruky. Po pár sekundách sa vymanila z jeho zovretia. Vďaka nejakej zázračnej náhode sa v jeho prítomnosti dokázala lepšie ovládať. Ale to neplatilo na dotyk. Ten v nej stále prebúdzal hlad. Nechcel ho zabiť.

„Teraz celkom postačí, ak nájdeme nejaké prístrešie.“

Nemohla s ním súhlasiť viac.

No opäť narazili na problém. Alebo skôr ona. Ako postupovali ďalej od pláže pokrytej vyplaveným drevom, začínala mať nepríjemný pocit. Niečo na tomto ostrove jej pripadalo podivne známe. Ako keď máte na jazyku slovo, ale nedokážete ho vysloviť. Aspoň zatiaľ nie. Takže len zalarmovala všetky svoje zmysly a dávala pozor na svoje okolie.

Nakoniec zastavila až pred polorozpadnutou sochou, ktorej chýbala hlava. Tá sa váľala pri jej nohách a kamenný pohľad sa do nej vyčítavo zabáral. Naprázdno prehltla. Pamätala si tú majestátnu postavu. V čase, keď ju vytesali, sem prišla po prvýkrát. Podobizeň bohyne Sif. Patrónky tejto dediny. Premkol ju veľmi zlý pocit. Existovalo len veľmi málo dôvodov, ktoré by spôsobili, že socha niekoho takého významného predstavuje už len sutiny.

„Tá socha sa asi niekomu nepáčila.“

Otočila sa jeho smerom. Na tvári mu ihral zvláštny úškrn. „Je to socha bohyne Sif. Ak ju niekto zničil, asi sa ju pokúšal nahnevať. Uvidíme, či bol aj úspešný.“

S tými sovami sa pohla dopredu, hoci mala tušenie, že vie, čo tam uvidí. No aj tak ju ten pohľad totálne prepadol. Dedina nikdy nebola veľká, len niekoľko desiatok chalúp z masívnych drevených trámov. Teraz po nich ostali len ohorené tenučké tyčky a popol natoľko vsiaknutý do pôdy, až tam všetko očernelo. O tom, že sa to všetko udialo už skutočne dávno, vypovedali trsy trávy a machu rastúce na niektorých miestach.

Srdce jej nad tým krvácalo, po lícach jej stekali slzy. Všetko to zhoršovala prítomnosť duší mŕtvych, ktoré stále obývali svoje zničené príbytky. Cítila, ako vyšli von; zvedaví, kto ich otravuje v ich posmrtnom pokoji. Obtierali sa jej o telo. Zisťovali o nej informácie. Zahŕňali ju svojimi emóciami. Hnev. Ten víťazil nad všetkým ostatným. Oni vedeli, kým je. Muselo sa to stať čoskoro po tom, ako odtiaľto odišla. Sľúbila, že sa vráti, ale nikdy tak neurobila.

Mali jej čo vyčítať.

„Čo je toto za miesto?“

Prehltla bolesť, ktorá len sčasti patrila jej. „Dedina, v ktorej som kedysi žila spolu s Raven.“

Ak bol aj prekvapený jej úprimnosťou, nič nepovedal. Len sa obzeral okolo. Ona sama to nedokázala. Pretože po dotyku so životnou esenciou, ktorá sa ešte stále držala tých duchov, začala podnecovať k činnosti jej schopnosti. V mysli sa jej začínali objavovať útržky spomienok. Akoby z diaľky počula nejasný krik. Skreslená ozvena plná strachu a bolesti.

Keď znovu otvorila oči, ocitla sa uprostred pekla.

Vo vzduchu sa vznášal pach spáleniny. Prvé domy horeli. Zúfalosť toho obrazu dotvárali výkriky plné bolesti a zúfalstva. Maarit sa nedokázala pohnúť. Len s vyvalenými očami sledovala, ako dedinu zobrali útokom podivné bytosti tvorené tieňom a plameňom. Pravdepodobne to boli prízraky.

Čo robili v dedine, to nevedela.

Bezmocne tekala pohľadom z jedného na druhého. Počula ozvenu ich rozhovoru. Hľadali ju. Nikto netušil, kam sa podela. Niektorí by ju zradili. Nemohla ich z toho viniť. Kvôli jej prítomnosti im ničili životy.

Volali mágiu na pomoc. Šaman začal zaklínať. No všetko len zhoršil. Namiesto pomoci si len viac utiahli slučku. Moc, ktorá im prišla na pomoc, ich len viac zničila. Nahromadilo sa tam toľko mágie, až nakoniec vybuchla. Doslova. Zabila útočníkov. S nimi však aj všetkých obyvateľov. Tí síce z toho miesta nikdy neodišli, ale obývali ho len ako ukrivdené duše.

Zažmurkala, keď sa pozvoľna začala vracať do prítomnosti.

Mace ju sledoval akoby jej odrazu narástla druhá hava.

Poobzerala sa okolo seba.

„Napadli ich kvôli tomu, že som tu s nimi žila. Keď šamani privolali na pomoc vyššie sily, dočkali sa len výboja divokej mágie. Toto miesto zrovnala so sebou. Ostali tu len umučené duše.“ A tie práve teraz dotierali na jej podvedomie. Snažili sa s ňou nadviazať kontakt. Nemala práve chuť počúvať niečie výčitky.

„Ako to vieš?“

Prižmúrila oči. „Videla som to.“ Prstom si poklepala po spánku. „Ukazujú mi, čo sa stalo, keď som odišla. Vyčítajú mi to. Prosia ma o pomoc.“ Zaťala zuby, keď sa ju niekoľkí snažili napadnúť. Mlčala o tom, pretože jej fyzicky nedokázali ublížiť. Čo na tom, že sa cítila, akoby jej bodali klincami do hlavy. Obrovskými a hrdzavými.

„Myslíš, že preto nás sem poslali?“

Síce o tom neuvažovala, ale keď už to nadhodil... „Prečo by nás sem posielali bytosti, ktoré nás uniesli zo sídla tvojej rodiny len preto, aby nám ukázali, ako ich voda zabíja? Prosím ťa, niečo také by rozhodne neurobili!“

Periférne zahliadla, ako zodvihol ruky. „Dobre, chápem, bola to úplne zbytočná otázka.“ Potom s rozhliadol. „Ale čo urobíme s tými dušami? Ja nie som smrtonos a pochybujem, že sa tu ukáže niekto z mojej rodiny. Vyzerá to tak, akoby toto miesto zhorelo už pred niekoľkými rokmi.“

Dúfať v pomoc niekoho iného bolo úplne šialené, ale aj tak sa nestriasla mierneho pocitu sklamania. Cítila sa povinná nejako zasiahnuť. Nikto by nemal skončiť ako duch obývajúci pozostatky miesta, ktoré obýval za života.

To by nepriala skutočne nikomu.

Lenže ona im nemohla dať to, čo od nej žiadali. Aj keby ich pohltila a nejako ich esenciu vypustila do sveta mŕtvych, bola tu mágia, ktorá jej v tom zabráni. Už teraz cítila, ako jej šepká vyhrážky. Odtlačila to ale do zadnej časti mysle.

„Oni chcú, aby som im pomohla ja.“ Zúfalstvo v jej hlase bolo také očividné ako prítomnosť ruží v kvetinovom sade.

Mace k nej podišiel bližšie. „A dokážeš to?“

Pokrútila hlavou. „Ja nie som ako moja sestra. Nedokážem prenášať duše na druhú stranu. Moje poslanie spočíva v niečom inom. Navyše si nie som istá, či by sa to podarilo aj jej. Táto dedina bola posadnutá mágiou a pravdepodobne aj prekliata. Preto tu tie duše zotrvávajú.“

„Je tu mágia?“

Pri tej otázke sa na neho otočila. Netušila, či si z nej uťahuje, alebo naozaj nič necíti. „Chceš mi povedať, že ju necítiš?“

Namiesto odpovede len pokrútil hlavou. V duchu si to rozobrala. Sám povedal, že nemal úplnú nadvládu nad vlastnými schopnosťami. Je dosť možné, že jeho podvedomie ho na prítomnosť divokej mágie neupozornilo. Ona, na druhej strane, cítila jej pichľavú prítomnosť už na pláži.

Ale z očividných dôvodov mlčala.

Nebude predsa hovoriť o niečom, čo on sám okato ignoruje.

Teraz jej došlo, že to možno mala spomenúť. Ale to ešte neznamenalo, že nemohol pomôcť mŕtvym obyvateľom tohto miesta. Za normálnych okolností by sa proste otočila a odkráčala by. Ale nie teraz.

Žila tu.

Hovorila s tými ľuďmi.

Pomáhala im.

A oni si ju väčšinou vážili, aj keď niekedy k nej pristupovali ako k samozrejmosti. Sľúbila, že sa vráti. V podstate ich zradila. Keby tu bola, mohla pomôcť aspoň niektorým. Dlžila im aspoň pokus o vyhnanie toho, čo ich tu s najväčšou pravdepodobnosťou držalo.

Uchopila Macea za ruku. Riskovala, ale tentokrát sa rozhodla nutkanie ignorovať.

Nebol čas na kŕmenie. Ešte nie.

„Poď za mnou.“

Nemusela mu to hovoriť dvakrát. Veľmi ochotne ju nasledoval. A nemuseli ísť ďaleko. Väčšina mágie sa ukrývala v pozostatkoch tej sochy. Predtým si to nevšimla, pretože sa zamýšľala nad tým, ako je možné, že to Sif dovolila. Hoci vtedy bola dávno mŕtva. Akoby na to zabudla. Teraz už vedela, že to spôsobila prítomnosť tej moci. Zámerne odvracala jej pozornosť od svojej prítomnosti. No tentokrát už vedela, čo má hľadať.

„Tá mágia sa ukrýva v soche.“

Mace kývol hlavou a podišiel bližšie ku kameňu. „Čo ale chceš, aby som s tým urobil? Hodil tú sochu do mora?“

„Nie!“ skríkla, vzápätí sa kárajúc za prehnanú reakciu. Tie pocity mŕtvych s ňou robili divy. „Musíš tú mágiu pohltiť. Bez toho tie duše nikdy nenájdu pokoj a toto miesto navždy ostane studené a desivé.“

Našťastie sa jej už na nič iné nepýtal. Natiahol pred seba ruky. Netušila, čo sa v ňom odohrávalo. A možno to tak bolo aj dobre. Možno sa snažil spoľahnúť na inštinkt, ktorý mu pomohol s otrávenou vodou. V duchu sa zahriakla. Nechcela myslieť na podmorský svet, ani na mŕtve dieťa, ktorému vrátila život. Uvedomovala si, že prešla dlhú cestu, keď niečo také bola schopná urobiť. Opäť ju premkol pocit viny. Niektoré dni sa čudovala, že dokázala vstať z postele napriek tomu, ako ju tá nákova previnení tlačila k zemi.

Bola taká pohltená vlastnými myšlienkami a snahou nevidieť spomienky duchov, až stratila pojem o čase. Netušila, koľko minút ubehlo. Aj keď pokojne mohlo ísť o hodiny. Vedela len, že vo vzduchu zrazu praskala prítomnosť magickej elektriny. Vlasy na zátylku jej stáli dupkom.

Ruky si pritlačila na spánky.

Hlava jej išla vybuchnúť od náporu všetkého. Na jednej strane stále počula prosby mŕtvych. Na tej druhej ju začala pomaličky vábiť mágia. Inštinktívne začala ustupovať. Ale nie dostatočne rýchlo. O niekoľko sekúnd neskôr sa okolo nich vznieslo žiarivé svetlo. Nejaká sila ju zodvihla do vzduchu. V ďalšom okamihu letela vzduchom ako odhodená ponožka.

Keď nakoniec dopadla niekam do trávy, ostala ležať.

Uvedomovala si, že Mace je celkom blízko. No nemala v sebe silu na to, aby skontrolovala, či ešte žije. Len si užívala ten pocit ľahkosti, keď sa prítomnosť mŕtvych začala vytrácať. Ťažký opar, ktorý na ňu dovtedy doliehal, stúpal niekam k nebesiam.

Zhlboka dýchala.

Myseľ sa jej upokojovala.

Bolesť nahrádzalo prekvapenie. Jej šialená teória fungovala. Nemala potuchy, čo jej našepkalo to riešenie, ale bola zaň vďačná. Na niekoľko minút si dovolila cítiť len ľahkosť. Na tento pocit by si dokázala privyknúť – spokojnosť z dobre odvedenej práce. Hoci ona nebola tá, ktorá pohltila nebezpečnú silu.

Po dlhom čase mala chuť smiať sa.

Ale ovládla sa.

„Nuž, skvele sme si zalietali,“ ozval sa napokon Mace. Usmiala sa. „Nič na to nepovieš? Nepoďakuješ mi?“

„Robil si to len preto, aby si získal moju vďačnosť?“ podpichla ho, prekvapená, že sa o niečo také vôbec pokúša. Určite bola ešte zasiahnutá jeho úspechom.

Ďakujem, zašepkal hlas, ktorý patril jej priateľovi. Toho, ktorého poslednýkrát videla zakrvaveného v posteli po tom, čo ho napadol kanec. No to tiché slovo sa čoskoro vyparilo do ovzdušia. Začínala pochybovať, že vôbec niečo počula.

„Nie, urobil som to preto, lebo je to moja povinnosť.“

Prižmúrila oči. „To už bola lepšia tá vďačnosť.“

„Prečo ti tak veľmi prekáža to slovo povinnosť?“

„Pretože to potom znie, akoby si nemal slobodnú vôľu.“

Na chvíľu ostal ticho. Akoby uvažoval nad jej slovami. Alebo sa ho možno len opäť niečím dotkla. Netušila. Bola príliš unavená na to, aby sa zodvihla z trávy. A to by sa mala poobzerať po okolí, aby im zohnala večeru.

Asi sa bude musieť za hrať na rybára. Len je otázne, či sa tu dá chytiť niečo iné okrem chrípky. Ostrov bol skutočne veľký, no rybolovom sa tu neživil nikto. Prekvital tu lov v lese. Usmiala sa pri tých spomienkach. Aspoň niečo ju dokáže potešiť. Občas.

„Tak ti z vlastnej slobodnej vôle hovorím, že zajtra odchádzame, aby sme našli tú čarodejnicu.“

A dobrý pocit bol v nenávratne. „Asi ťa nepresvedčím, aby si to nerobil.“

„Radšej mi povedz, kde ju nájdeme.“

Na niekoľko sekúnd ešte zaváhala. No potom si uvedomila, že je to vlastne zbytočné. S jej pomocou alebo bez nej – zistí pravdu. Mohla sa buď prizerať, ako sám seba zabíja, alebo by mu mohla nejako pomôcť. Odpoveď na tú nevyslovenú otázku poznala.

„Vždy bývala v jaskyni blízko Ásgardu.“

Mace zalapal po dychu. „Ale tam sa nedostaneme. Nie sme vo svete ľudí!“

Pokrútila hlavou. „Ásgard neexistuje len na jednom mieste. Je vo viacerých dimenziách naraz. Prechod do sídla bohov nájdeš v každom svete. Stačí ho len nájsť.“

„Poznáš cestu?“

„Nie,“ vyslovila opatrne s pocitom, že klame len na polovicu, „ale to ma nikdy predtým nezastavilo.“

Pravdepodobne to bude neskôr ľutovať, no teraz bola preplnená dobrým pocitom z toho, že sa postarali o bludné dušičky. Keby ich poslanie bolo stále také sladké a naplňujúce, možno by bola viac naklonená jeho naplneniu.

Lenže potom si spomenula na silu, ktorú Mace musel pohltiť, hoci tomu stále celkom nerozumel. Keď sa v mysli dostala až k časti, ktorá patrila len jej, znechutením skrútila pery. Mohlo to dopadnúť len tromi spôsobmi. Dva z toho predstavovali úplnú katastrofu.

Bohužiaľ, tie katastrofické scenáre boli pravdepodobnejšie.

Ale ako mu to všetko vysvetlí?

Kapitola 16. ¤ Kapitola 18.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 17.: