OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 2.



Smrtiaci dotyk - Kapitola 2.Umŕtvenie

Kapitola 2.

Mace nenávidel ten hlas vo vlastnej hlave. Chorý a zvrátený. Jemu nepatril. A predsa sa ho nevedel zbaviť. Bez ohľadu na to, ako veľmi ho okrikoval, vždy sa vrátil. Privádzal ho do šialenstva. Ničil ho. Určite by mu bolo lepšie, ak by skutočne zomrel. Aspoň by táto jeho časť ostala naveky uspaná.

Za svoje rozptýlenie si vyslúžil kvalitný pravý hák.

Ten ho zasiahol zo strany do brady. Hlava mu odskočila.

Mal by sa sústrediť na zápas.

Ďalšiemu súperovmu pokusu sa úspešne vyhol. Publikum to ocenilo nadšeným hukotom. Už ho to však nenabíjalo energiou, ako kedysi. Teraz to bol spôsob, ako sa zbaviť agresie. Nedokázal spacifikovať tú neviditeľnú časť samého seba. Hlas stále bzučal. Ako monotónny hlas budíka, ktorý nedokážete vypnúť. Dokonca by nepomohlo ani jeho rozbitie.

Všetko skončilo skôr, ako vlastne začalo.

Stačili len dva poriadne zásahy do súperovej hlavy. Ten sa zvalil na zem ako vrece plné odpadkov. Prevolávali mu na slávu. Vyhlásili ho za víťaza. Gratulovali mu. Nejaká žena ho pobozkala. A potom aj jej kamarátka.

Akoby na niečom z toho záležalo.

Jeho vlastný svet sa menil na čierno-bielu šmuhu farebných nedôležitostí. Toto všetko bolo zbytočné. Tie peniaze; rany, ktoré dokázal utŕžiť bez toho, aby sa zvalil na zem. Ako zrniečko piesku v nekonečnej púšti vnútorného vyprahnutia. Okrem chladu nedokázal precítiť nič iné. Tá chladnokrvnosť by ho mala desiť. Teraz ju skôr uvítal. Tie krátke momenty v ringu patril sám sebe.

Napriek tomu niečo v ňom vždy všetko až príliš skoro ukončilo.

A hlas sa ozval s novou nástojčivosťou. Musel niekam ísť.

Dokonca aj vykročil.

„Vieš, mohol by si divákov občas držať v napätí. Nech z toho aj niečo majú.“ Jeho niekdajší najlepší priateľ Remy ho zastavil svojou námietkou.

Kedysi ho vyprovokoval v bare a Mace ho niekoľkými ranami poslal do bezvedomia. Miesto žaloby za ublíženie na zdraví mu ponúkol prácu. Preskákali spolu ťažké začiatky tak trochu nelegálnych zápasov.

Remy dostal Macea až na vrchol, hoci bol otravnejší ako roj nasrdených včiel. Jeho slová bodali rovnako ako ich žihadlá. Akokoľvek nepravdepodobne to znelo, vďaka tomu sa z nich stali takmer bratia. Aspoň tak mu to vyrozprávali.

V súčasnosti sa však správali akoby boli len náhodnými okoloidúcimi.

A Remyho vina to nebola.

„Možno si bučanie davu neužívam tak, ako kedysi.“ To nebola celkom lož. To, čo ho kedysi dostávalo do správnej nálady, mu teraz bolo cudzie.

„Čo sa stalo?“ Túto otázku mu Remy pokladal v pravidelných intervaloch.

Mace sa na neho zadíval. Stále vyzeral rovnako. Vysoký, vychudnutý a potetovaný. Len jeho postoj vypovedal o tom, že kedysi býval sám zápasníkom. Teraz však už starol a rednúce vlasy si nechával úplne vyholiť. Nebyť toho ustaraného výrazu, dokázal by vyzerať celkom hrozivo.

Odvrátil sa.

Na sekundu pocítil nutkanie povedať mu pravdu. Hoci by mu to vyslúžilo trvalé miesto v niektorom zaujímavom zariadení pre duševne chorých. No potom na scénu opäť vstúpilo jeho podvedomie. Syčalo nadávky a ukazovalo mu akúsi tvár. Nástojilo. Pripomínalo mu, prečo je tu. Aká je jeho osobná úloha. A keď opäť zodvihol pohľad, bol odhodlaný nič neprezradiť.

„Nič.“

Remy k nemu pristúpil bližšie. „To tvoje nič z teba o chvíľu urobí mäsiara.“

„Ty si ma prosil, aby som sa vrátil,“ pripomenul mu Mace. Neprekážalo mu, že niekoho zraní na ceste k vytúženému cieľu. Musí nájsť tú ženu. Musí. Ktokoľvek, kto by ho mohol zdržať, si vyslúži len problémy.

„Možno to bola chyba.“

Mace sa zasmial. „To som ti povedal už keď si za mnou prišiel.“ Prebodol ho provokatívnym pohľadom. „Možno si ma mal počúvať už vtedy.“

Teraz bol Remy až celkom pri ňom. Jeho výška mu dávala výhodu a mohol na Macea pozerať zvrchu. Kedysi ho táto skutočnosť znervózňovala. Dnes mu len znudene oplácal tvrdý pohľad.

„Ak to takto pôjde ďalej, budú ťa musieť vylúčiť. Jedna vec je vyhrať v zápase, ale je niečo celkom iné, keď každý tvoj súper skončí v nemocnici.“

„KO je proste KO, sám to veľmi dobre vieš.“

Niečo sa v ňom prebúdzalo. Ako spomienka na dávno zabudnuté časy. Záležalo mu na tom, čo robil. Ale nedokázal sa prinútiť skloniť pred svojim mentorom hlavu a priznať chybu. Hoci vedel, že ju urobil. Opakovane. No brutálnejšia časť jeho podstaty sa tešila. Tak by mal dopadnúť ktokoľvek, kto si trúfne vyzvať ho.

Potriasol hlavou.

Odkiaľ prichádzal ten hlas?

„Je v tom rozdiel!“ rozohnil sa konečne. „Kedysi by si nedokázal niekoho vedome ohroziť, teraz je ti to úplne jedno!“

„Ak si si nevšimol, boxujeme v ringu, to je samo o sebe dostatočne veľké ohrozenie,“ pretisol skrz zuby.

Mračil sa.

Musel vyzerať skutočne hrozivo, ale Remy sa len sotva nechal vydesiť. To sa ale nedalo povedať o ostatných, ktorí im začínali venovať stále väčšiu pozornosť. Možno nebol dobrý nápad hádať sa pri zadnom vchode budovy, z ktorej po zápase všetci utekajú ako potkany z potápajúcej sa lode.

Mace ich ignoroval.

Remy sklonil hlavu a povzdychol si. „Bohužiaľ, nesprávna odpoveď.“ Na chvíľu sa odmlčal, akoby zbieral silu dopovedať, čo začal. „Odriekol som všetky tvoje zápasy, kým sa nedáš dokopy. Nedovolím ti ohrozovať samého seba, aj ostatných. Ak sa to nezlepší, do ringu sa už nikdy nevrátiš.“

Vtedy v ňom vybuchla rozpoltenosť.

Najskôr bol zmätený. Nerozumel, čo prinútilo Remyho takto sa rozhodnúť. No vzápätí nastúpil hnev, ktorý všetko prikryl. Dovolil si riadiť jeho život. Prisahal, že to už nikdy nikomu nedovolí. Len vnútornému hlasu. Ten na neho práve vrieskal. Bol sklamaný. Kričal na seba v tretej osobe. Pokazil to. Už viac nemá ako filtrovať agresiu. No zároveň mu odľahlo.

Ruky sa mu roztriasli. Odrazu nevnímal nič. Len obeť pred sebou.

Keď sa jeho telo vrhlo dopredu, nepokúsil sa zastaviť ho.

Vlastne mu odľahlo.

Keď otvoril oči, držal Remyho pritisnutého k stene a rukou mu zvieral krk.

Videl ho a skutočne nevnímal. Bol prostriedok, len predĺženou rukou jeho hnevu. Vrčal. V mysli sa mu odohrávala vojna. Jedna jeho časť bola totálne zhrozená z toho, čo robila. Škrtiť niekoho? To by nikdy neurobil. Bol pacifista, nie násilník.

Vždy našiel cestu von.

Boxovaním sa zbavoval frustrácie. Pretože v ringu mohol byť sám sebou. Nikto nebol sklamaný tým, že nie je niečím iným. Niekým iným. Teraz tam stál len kvôli boju. Užíval si krv, bolesť a zlomené kosti. Vždy, keď zranil súpera, akoby o kúsok vyrástol.

Rovnako ako teraz.

Zacítil, ako ho niekto ťahá dozadu. Snažili sa ho odtrhnúť od jeho obete. Vzpiera sa. Nie! Nedovolí im pripraviť ho o ten slastný pocit. Držať takto v rukách niečí život. Syčanie v ušiach. Moc v rukách. Slabosť v odhodlaní. Akoby celé jeho telo pulzovalo v pravidelných prestávkach.

„Zastavte ho!“

„Zabije Remyho!

„Zavolajte pomoc!“

„Ty bastard...“

Zhluk výkrikov ostatných ho nezaujímal. Ale predsa len sa pristihol pri tom, ako povoľuje zovretie. Nezastavili ho ich dotyky. Trasenie vlastným telom. Jeho schopnosti mu prepožičiavali skutočnú nadvládu. Prevahu nad smrteľníkmi. Nie, žiadna ich snaha by ho nestavila. Možno len guľka medzi oči. Tá by mu bola asi milšia ako jeho mŕtvolné prežívanie po tom, ako ho Raven priviedla späť.

Nemala to robiť...

Nakoniec sa však zastavil vďaka jedinému pohľadu. Remyho oči. Inokedy plné života. Teraz na neho hľadeli so zmenou bolesti a... sklamania. Nezazlieval mu, že ho práve škrtil a pripravoval o život. Necítil k nemu nenávisť. Sklamalo ho, že sa o to Mace vôbec pokúšal. Pretože kedysi veril v jeho morálne zásady.

Náhle ho pustil.

Tá neočakávaná zmena polohy odhodila Remyho na zem, kde lapal po dychu.

Hluk okolo nich úplne zmizol. Rozhostilo sa okolo nich ticho také ohlušujúce, až ho gniavilo. Akoby mu vyčítalo, čo všetko urobil. No nemali právo hú súdiť. Nepotreboval svojho vnútorného našepkávača na to, aby mu to potvrdil. Opäť ho naplnil hnev. Krátkodobo ustúpil ľútosti, keď sa zadíval na Remyho. Ten sa pomaly súkal na nohy, ale celý sa triasol. Hrdlo mu zdobili tmavnúce podliatiny.

Mace prehltol.

Mal by sa ospravedlniť. No miesto toho sa len zamračil. Mal pres sebou dôležitejšie veci ako urovnávať spory s malichernými smrteľníkmi. Kto bol on, aby sa znižoval na ich úroveň? A predsa tam stál a ďalej sa strachoval.

No vtedy opäť uvidel tú tvár.

Musí nájsť tú ženu. Aj keby to malo byť to posledné, čo v živote urobí.

Lenže prečo chcel nájsť niekoho, koho nikdy v živote nevidel?

Akoby na niečom takom triviálnom vôbec záležalo.

„Prepáč,“ zamumlal smerom k Remymu a rýchlo odtiaľ odišiel. Skôr, ako si niekto spomenie, že by mal pykať za pokus o vraždu. Navyše určite všetkým odľahlo, že sa rozhodol len tak odísť.

Cítili, ako sa zmenil, ale nedokázali to nijako pomenovať ani popísať. Smrteľníci len vedeli, že sa jeho prítomnosti musia mať na pozore. Jeho rodina... to bol úplne iný prípad. Väčšina z nich nerozumela tomu, čo sa mu stalo.

Možno ani nechceli.

Pripadalo im normálne priviesť zo záhrobia niečiu dušu a vrátiť ju späť do života. Bez ohľadu na to, čo sa s dotyčným môže stať. Väčšinu času vlastne necítil nenávisť ani hnev, skôr zmätok. Nevedel pomenovať polovicu z toho, čo mu nové schopnosti ukazovali vo vlastnej mysli. A každým dňom strácal kontakt sám so sebou.

Začalo to nenápadne. Nedokázal si spomenúť na mená niektorých smrtonosov. Bol to rozdiel oproti emocionálnej prázdnote. Najskôr mu odľahlo, že sa začína vracať do normálu. Lenže ono sa to všetko len zhoršovalo. Neskôr prestal spoznávať svojich priateľov. Teraz si ani pri najlepšej vôli nevedel vybaviť bratovu tvár.

Vedomie o tom, kým bol, sa pomaly vytrácalo. Ako vyparená voda po výdatnom daždi.

Takže si vybral ľudský svet. Snažil sa zabrániť, aby bol otrokom toho, čo od neho žiadalo jeho násilne prebudené telo. Boxoval. Bil sa. A takmer všetkých pri tom zabil. Nedokázal svoju prítomnosť spojiť s tým, kým bol v skutočnosti.

Bol Maceom ešte menej, ako kedysi, keď skutočne vedel meniť podoby.

Momentálne v ňom bublal nepredstaviteľný strach, že ak by sa premenil, už by nikdy nenašiel cestu späť k svojmu pôvodnému výzoru. Keď zomrel, niečo sa s ním stalo. Ale nedokázal si spomenúť, hoci niekoľko hodín po tom, ako ho Raven zachránila, by vedel popísať každý jeden detail. Lenže to by nemohol bojovať s vlastnými spomienkami, aby mu odhalili, kto vlastne Raven je.

Len ďalšie meno, ku ktorému nedokázal priradiť tvár.

Okrem záhadnej Maarit. Ju videl veľmi jasne. Musel ju nájsť. Potreboval ju. Ale na čo? Nemala mu čo ponúknuť. Len ďalšia duša, ktorá si neželá byť nájdená. No zakaždým, keď začala protestovať proti naliehaniu vlastnej podstaty, v hlave sa mu žiarivo rozsvietila jej tvár.

Dokázal by spamäti nakresliť tie kontúry. Múdrosť v očiach. Strapaté vlasy. Stará podoba súčasnej bytosti, ale ako veľmi sa mohla líšiť od toho, aká bola v minulosti?

„Tu si. Hľadal som sa ťa niekoľko hodín,“ ozval sa za ním odrazu hlas.

Otočil sa, pripravený bojovať. Tá tvár mu bola zvláštne povedomá. To jediné ho zastavilo od prípadného útoku. O niekoľko sekúnd neskôr sám seba za to pochválil. Jediný, kto by ho hľadal, bol jeho brat. Takže toto musel byť on. Len on v ňom dokázal vyvolať pocit viny jediným pohľadom.

„Sleduješ každý môj krok, malo by byť ľahké sledovať ma.“

V skutočnosti chcel povedať niečo iné. Lenže to mu, rovnako ako tváre všetkých milovaných, vyfučalo z hlavy. Pretrvávala len neukojiteľná túžba nájsť tú ženu. Asi to urobí. Už nemal ospravedlnenie ostávať.

„Mace...“

Zamračil sa. „Áno?“

Jeho brat si povzdychol. „Matka si o teba robí starosti.“

„A ty nie?“ Chápal, že sa ho práve pokúšal citovo vydierať, ale ako sa mal cítiť dotknutý niečími obavami, keď si na dotyčnú osobu vôbec nespomínal? Nemal žiadne spomienky spojené s vlastnou matkou, sotva si spomínal na to, kým je. O svojom otcovi sa radšej ani nevyjadroval. Len brat za ním stále chodil ako verný psíček.

„Všetci si o teba robíme starosti,“ opravil sa napokon.

„Ale to nie je nutné, však. Už nie som mŕtvy.“ Slová mu prekypovali ostrosťou. Keď sa jeho brat mykol, cítil sa vďaka tomu dobre. Lenže niečo mu hovorilo, že takto by na neho útočiť nemal.

„Urobili sme všetko preto, aby sme ťa zachránili.“

Ten tón, v spojení s tým slovami... Zatriasol hlavou. Niečo mu to pripomenulo. Ale bolo to preč skôr, ako to stihol zanalyzovať. Možno to tak bolo lepšie. Nepotreboval viac materiálu, s ktorý by sa potreboval vyrovnať. Celkom mu stačila tá nálež, ktorá mu v pravidelných intervaloch vybuchovala v hlave a okrem bolesti so sebou niesla aj zmätok.

Potriasol hlavou. „Svoju kvótu ste už splnili. Teraz ma nechajte.“

Rozhodnutie padlo.

Vyberie sa na pátraciu akciu.

V Európe už dlho nebol. Teda, vlastne nikdy. Narodil sa v Amerike. Prečo mal potom pocit, že sa vracia domov? Pravdepodobne len zabudol na nejaký ďalší detail o vlastnom živote. Inak si to vysvetliť nedokázal. Ak bude mať šťastie, bude mať pre neho odpovede aspoň tá žena.

Maarit...

Brat mu položil ruku na plece. „Mace, ja viem, že to nie je ideálne, ale nemohol aby sa aspoň snažiť? Dali sme ti toľko priestoru, koľko sme dochádzali. Ale bojíme sa, aby si sa... nepokúsil zabiť.“

Už vedel, ako chutí smrť. Tú horkosť neplánoval znovu precítiť.

„Toho sa báť nemusíte. Ja rozkazujem smrti, nie ona mne.“

Patri ten hrubý hlas vôbec jemu? Možno bol len rozrušený.

„Musím ísť,“ vyhŕkol odrazu, hrdlo stiahnuté obavami. Čo tu robil a prečo vyzeral byť Logan taký zaskočený? Zadíval sa na svoje ruky. S niekým sa musel pobiť. Jeho hánky pripomínali strúhadlo na syr, so všetkými tými malými rankami. Remy... niečo sa stalo s Remym.

V spánkoch mu zapulzovala neskutočná bolesť. Prinútila ho nahlas zaúpieť. Taká ukrutná, až ho na chvíľu pripravila o vnímanie. Pretože hneď na to bol pri ňom Logan a niečo sa ho pýtal. To nemohla stihnúť za jediný okamih. Ale skôr, ako stihol čokoľvek odvetiť, prestal si vybavovať, čo to chcel vlastne vedieť.

„Si v poriadku?“

„Hej,“ precedil cez zuby. „Musím ísť.“

„Kam?“

„Nájsť ju.“ Nepovedal mu to už snáď?

A to si myslel, že práve on prichádzal o spomienky.

„Maarit? No tak, Mace... už si to skúsil a nepodarilo sa ti...“

Zvyšok už nepočul. Pretože práve ten moment si vybral, aby sa premiestnil. Nezáležalo mu na tom, že sa oňho niekto bude strachovať. Toto všetko musel urobiť a oni by dôvod nepochopili. Ani on sám mu celkom nerozumel. Nevyslovil ho ani nahlas. Pravdepodobne si to všetko spojí až v momente, keď ju nájde.

Ak ju nájde...

Odmietal sa nechať odradiť.

Ak by bol on neuveriteľne mocná magická bytosť, ukryl by sa niekde v Rumunsku. Tam je celkom silná magická tradícia, aspoň čo počul. Škoda, že nemá časť na turistiku. Musí pozbierať všetky svoje sily, aby dokázal vycítiť jej prítomnosť.

Keď bude po všetkom, nájde si čas aj na zábavu.

Kapitola 1. ¤ Kapitola 3.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 2.:

4. LiliDarknight webmaster
28.06.2016 [22:22]

LiliDarknightValeriee, celkom si vystihla, ako ich "príbeh" bude miestami vyzerať. Emoticon Som rada, že sa ti kapitola páči a ďakujem za komentár Emoticon

3. Valeriee
28.06.2016 [18:53]

Tak tohle vypadá na dvojku, která bude dělat hodně problémů. Jejich myšlenky a nápady si zase tak cizí nejsou. Oba dva mají v sobě jakousi temnotu, která je hodně láká. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Budu se těšit na další Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
26.06.2016 [19:48]

LiliDarknightBlacky, vieš, čo je niekedy veľmi zaujímavé v tvojich teóriách? Ako sa do niečoho skutočne trafíš a potom to zavrhneš, lebo ti to pripadá šialené Emoticon
Ale som rada, že sa ti príbeh zatiaľ páči. S touto kapitolou som sa naozaj natrápila. V hlave som mala predstavu, ako to všetko má vyzerať, ale neradilo sa mi ju dostať "na papier". Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

Je síce pravda, že skúškové mi skončilo, ale teraz som v práci a všetko záleží na tom, kedy budem mať voľný deň. Ak to bude tak, ako teraz, možno by som stihla aj dve kapitoly do týždňa, ale radšej to nezakríknem Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 26.06.2016 [17:15]

čo? Toto si mi čo urobila? On je tak trochu, :D úplne rozdvojený?

Jeden, ktorý si nepamätá nič a potom ten starý, milovaný Macík?
Sakra, Lilinka, toto bude jazda, už to vidím.
Mace, ktorý bije do každého, čo mu protirečí a dievča, čo bojuje samo so sebou lebo je závislá na sile ducha. Tak to bude na hodnotnú cenu a nie na prvé miesto na OS.

Je mi Macea tak ľúto. JA rozumiem Logimu, a všetko, ale on si nemusí prechádzať z po mŕtvych vstaní stavmi.

Som zvedavá, prečo to chceli Raveniny predkovia. Prečo ju to prinútili urobiť. Zrejme vedeli o jeho moci a smrťou, teda vstaním mŕtvych sa to akosi znásobilo? možno pridružili ďalšie schopnosti?

Lebo to ako vyhlásl, že on rozkazuje smrti bol príliš silný výrok na to, aby nebol podložený skutočnosťou.

Neviem, či to oni, smrtonosy, tlačia do jeho hlavy, aby ju našiel lebo je toho jediný schopný, pre svoju moc, alebo je v tom ešte niekto, možno ten zloduch a využíva ho k tomu, aby sa k nej dostal.

Ale už musím prestať s teóriami, lebo pri tomto diele sa proste len sekám.

Nemôžem sa dočkať ďalšej. Už ti skončilo skúškové? vieš, že by si nás potešila aj dvoma cez týždeň. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!