OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 10.



Smrtiaci pohľad - Kapitola 10.Uver!

Kapitola 10.

Logan bol bez seba bezmocnosťou. Netušil, akoby mal prinútiť Raven vzdať sa tej šialenej myšlienky o chorobe. Nech už testami objavili čokoľvek, nebolo to fyzického charakteru. Ak bola aspoň trochu ako on, určite mala perfektnú imunitu.

V hlave sa snažil spriadať plán na jej presvedčenie, ale náhle ho prerušilo zvonenie telefónu. Ani v čase voľna mu nedajú pokoj! Nazlostený zodvihol. Vzápätí jeho hnev spľasol a zmizol ako para nad hrncom. Zúfalý hlas jeho matky zafungoval lepšie ako ľadová sprcha.

„Logan, musíš sa rýchlo vrátiť,“ hovorila priškrtene, akoby zadržiavala slzy. „Ide o Macea. On... sa nevrátil. Zrazu len tak zmizol. Nevieme, kde je.“ Každým slovom sa zúfalstvo v jej hlase zvyšovalo.

Zamračil sa. „Mama, Mace bol v bare. Určite sa čoskoro vráti.“

„Volala som mu. Cítila som, že sa niečo stalo. Zodvihol to nejaký... chlapík. Povedal, že svojho syna už nikdy neuvidím.“

Telo mu podvedome ešte viac stuhlo. „Možno to bol len žart?“

Logan si vedela predstaviť, že keď Mace porazil toho chlapíka, s ktorým bojoval, asi z toho nebol nadšený. V hneve by dokázal urobiť všeličo, aj napadnúť jeho brata od chrbta, alebo niečo ešte horšie.

Keď do neho zabŕdla salva výčitiek, zatlačil ich do úzadia.

„Logan, ja viem, že nežartoval. Maceovi ide o život.“

Či už to bola pravda alebo nie, jeho matka bola zúfalá. Musí byť pri nej. „Hneď prídem.“

Na to už nič nepovedala a zložila. Ako posledné ešte začul jej smrkanie. Možno vyzerala hrozivo, ale svoju rodinu nadovšetko milovala. Kto by jej chcel takým spôsobom ublížiť? Dúfal, že nikto nebol taký idiot. Hel vedela rozpútať pohromu mihnutím oka. Ak by niekto zranil jej syna, svet by sa mohol rozlúčiť s existenciou.

Logan potriasol hlavou. Premkla ho pochybnosť. Veď Mace bol v poriadku, keď odtiaľ odchádzal. Bol s ľuďmi, s ktorými sa zabáva a venoval sa tomu, čo ho baví. Nevedel si predstaviť, prečo by sa to odrazu malo zmeniť. Lenže na druhej strane... ak jeho matka tvrdila, že cíti problémy, bude to pravda. Ešte nikdy sa nemýlila, jej schopnosti boli skutočne mocné.

Sklonil hlavu a snažil sa ustáť nápor výčitiek. Tentokrát sa ich nesnažil zastaviť. To on mal dávať na brata pozor. Len tak od neho odišiel, nechal ho napospas svetu. A pre čo? Kvôli žene, ktorá odmietala priznať, že je niečo viac ako človek, hoci dôkazy mala jasne pred sebou? Zaťal zuby. Najradšej by niečo rozbil. Tak veľmi chcel, aby jeho život aspoň na niekoľko minút nebol iba o povinnosti. Nemal po tom túžiť. Neprinieslo mu to nič dobré.

Zodvihol pohľad a stretol sa s tým jej. V ten moment mu napadla vskutku šialená vec. „Ty si niečo videla.“

Nepýtal sa.

Síce netušil, či je to pravda, ale ak videla jeho domnelú smrť, je istá pravdepodobnosť, že predvídala osud jeho brata. A podľa toho, ako sa pred ním doslova skrčila, vedel, že si domyslel správne.

„Vidím teraz teba, stromy v záhrade. Vidím toho veľa, ako každý, kto nie je slepý. Musíš byť konkrétnejší.“ Táto jej stránka sa mu páčila. Bola osviežením oproti tej apatickej a deprimovanej Raven.

Nemal čas užívať si ten pocit.

„Videla si, čo sa stalo s mojím bratom.“

Odstúpila od neho. „Nepoznám tvojho brata.“

Mal chuť zasmiať sa. No nie z radosti. Skôr zo zúfalstva. Zdalo sa, akoby mu všetko padalo na hlavu. Plány, zabehnuté stereotypy, dokonca aj povinnosti. Jeho život sa menil na jednu veľkú frašku. A všetko bolo nejakým spôsobom napojené na Raven. Dokázala vidieť niečo, čo nikto iný pred ňou. Matka tvrdila, že by nemala existovať. A predsa tam bola. Strápená a zničená, ale dýchajúca a živá.

Odkašlal si. „Ani mňa si nepoznala a predsa si predvídala moju smrť.“

Začala krútiť hlavou, akoby odmietala uveriť. Alebo len na to nechcela myslieť. „Bol to len sen, nič viac. Vždy je to len sen.“

Toľko vecí by mohla v ich svete dokázať! Ale miesto toho sa ustrašene skrýva v tieňoch predstieranej ľudskosti. Bolo pre ňu azda jednoduchšie ignorovať svoje schopnosti? Nerozumel jej. To jediné ho zastavilo, aby s ňou nezačal triasť. Všetko, čo by potreboval, predstavovalo kúsok viery v to, čo vidí. Miesto toho dostal len jej presvedčenie, že za to môže nejaká ľudská choroba.

„Čo sa ti snívalo?“ spýtal sa jej nakoniec veľmi potichu, takmer až nežne. Ak to chce volať len sen, nech je po jej, ale bude mu musieť povedať, čo presne v spánku videla.

„Ja neviem,“ povedala s pokrčením pliec. „Videla som nejakého muža. Vyzeral tak trochu ako ty, ale nebol si to ty.“

„Áno?“ Tak trochu ako on, ale nebol to on... S Maceom sa na seba niekedy až neuveriteľne podobali. Len Logan mal v sebe viac z otca, zatiaľ čo jeho brat viac z matky. Z jej neznetvorenej časti.

„Zomieral.“

Dych sa mu zadrhol v hrdle. Srdce mu zovrela železná päsť strachu a bolesti. Predstava, že by prišiel o brata, ho takmer položila na kolená. Vzápätí strach násilne nahradil odhodlaním. Pokým nenájde jeho mŕtve telo, vždy je nádej zachrániť ho.

„Povedz mi, čo si videla.“

Prekvapilo ho, že tak urobila. Veľmi stroho a neosobne mu opísala, ako videla jeho nehybné telo v kaluži krvi. Čakal, že mu prezradí viac. Očividne to však bolo všetko. Hneď potom sa od neho odvrátila a zadívala sa do okna. Odmietal veriť, že jeho nádej zhasla ešte skôr, ako vôbec stihla zahorieť. Ona ho dokázala nájsť len na základe svojho sna. Pretože uverila tomu, že môže.

„Musí toho byť viac. Videla si, kde bol?“

Potriasla hlavou. „Povedala som ti, čo sa mi snívalo. Viac toho nie je. Mohla by som ti nakresliť jeho tvár, ale ak je to tvoj brat, ako tvrdíš, tak niečo také nepotrebuješ.“

Zaškrípal zubami. „Musí toho byť viac. Predtým si videla aj miesta. Prišla si za mnou, pretože si si myslela, že zomriem. Neverím, že teraz by si nedokázala zistiť, kde je môj brat.“

Opäť mal nutkanie zatriasť ňou. V miestnosti neboli hodiny, ale aj tak mal pocit, akoby počul tiché tikanie sekundovej ručičky. Merala okamihy života jeho brata. Mace mu väčšinu času skôr liezol na nervy, ale neminul sa na neho len tak vykašľať. Dlžil mu to. A nielen preto, že ho dnes večer nechal napospas nebezpečenstvu.

Prisahal, že ho bude chrániť.

Ak to bude nutné, zomrie, aby ho dostal späť.

„V ten večer som ťa stretla len náhodou.“

Dočerta s jej logikou! „Tomu ani sama neveríš!“

„Čomu verím a čomu nie, nie je tvoja starosť.“

Prikročil k nej a skutočne s ňou zatriasol. Vzhľadom na svoju frustráciu to bolo ešte veľmi jemné. „Raven, môžeš zachrániť život môjmu bratovi. Ide o sekundy! Je mi jedno, či chceš veriť, že si obyčajný človek s divnou chorobou. Nahovárať si, že si blázon. Ale ja v tvoje schopnosti verím. Viem, že sú skutočné. A teraz potrebujem, aby si ich použila a pomohla mi nájsť môjho brata. Ja sám to nedokážem!“ Úpenlivo sa jej pozeral do očí. „Prosím... uver v samú seba. Aspoň na niekoľko minút.“

Neodpovedala. Len na neho tupo pozerala a zároveň, akoby ho ani nevidela. Neprítomne kývala hlavou z jednej strany na druhú. Nie v znamení nesúhlasu, skôr akoby to robila podvedome. Ako prejav premýšľania.

„Prosím, Raven,“ prehovoril opäť, „pomôž mi zachrániť môjho brata. Si moja jediná nádej.“

Vlastné slová mu zneli prehnane, ale musel ju nejako presvedčiť, aby vyšla zo svojej ulity. Nemala pri sebe nikoho, aby jej pomohol so schopnosťami. Spoliehala len sama na seba. Nepoznala nikoho iného, kto by nebol obyčajný, takže samú seba presvedčila, že je to niečo prechodné. Niečo, čo sa dá vyliečiť nekonečnými vyšetreniami a potom neskôr možno aj tabletkami.

Nemohol ju zbaviť tej predstavy.

Niekde v kútiku duše dúfal, že ju dokážu zneistiť jeho teatrálne slová. Iste, mali k dispozícii veštice, jeho matka mala tiež vlastné schopnosti, ale potreboval robiť aj niečo iné. Nemohol len tak čakať. Raven bola jeho príležitosť konať. On to všetko pokašlal, on by mal nájsť riešenie, ktoré by končilo šťastne.

Zronene si povzdychla. „Neviem ti pomôcť. Aj keby som uverila svojim slovám a svojím snom, nedokážem ti pomôcť. O každej tvári sa mi sníva len raz. A potom už nikdy viac.“

„O mne sa ti snívalo dvakrát,“ namietol zamračene.

„Ty si asi výnimka.“ Veľmi sa snažila, aby jej hlas znel nonšalantne, ale na poslednom slove sa zakoktala. Len neisto hádala, čo sa s ňou deje.

Túto hru na neistotu môžu hrať aj dvaja. „Čo ak je môj brat výnimka?“

„Nemyslím si. Okrem toho, ty chceš odpoveď teraz, ja by som však musela najskôr zaspať, aby sa mi niečo mohlo snívať.“ Skutočne znela ľútostivo. Či už verila alebo nie, naozaj sa snažila mu pomôcť. Alebo sa to skôr snažila uzavrieť tak, že nič nezmôže, ani keby sa veľmi snažila.

Musí ju nejako zaujať.

Raven bola v podstate veľmi nenáročná osobnosť. Zo všetkého najviac chcela konečne porozumieť, čo sa stalo s jej životom. Logan, na druhej strane, jej chcel poskytnúť pomoc, ale teraz sám tápal v temnote. Štvalo ho, že nedokáže zaujať jej pozornosť natoľko, aby sa aspoň snažila. Zatiaľ to dopadlo len tak, že ju prinútil ešte viac sa utvrdiť vo vlastnej nepotrebnosti.

Mozog mu odmietol poslušnosť. Nech sa snažil akokoľvek, len sa viac a viac točil v kruhu. Mal za sebou dlhoročné skúsenosti, ale krízové situácie, v ktorých išlo niekomu z jeho rodiny o život, skutočne nemusel riešiť často. Navyše Macea sa to ešte nikdy predtým nedotklo.

Rozzúrene vydýchol. Ak by bol animovaná postavička, teraz by asi dýchal oheň. Nezaujímalo ho to. Zaťal päste a zuby a snažil sa niečo vymyslieť. Čokoľvek. Nič neprichádzalo. Miesto toho spomínal na moment, keď sa s touto ženou po prvýkrát stretol. Aká maličká vyzerala, keď čakala, až ju zavolajú na pohovor. Bola stratená ako vtáča vypadnuté z hniezda. Pozerala sa na svojej prízraky, ako tancujú okolo neho a....

Zarazil sa. A vzápätí sa usmial.

Zadíval sa na ňu. „A čo tvoje Bludičky?“

„Moje... čo?“ prehovorila zmätene.

„Tvoji malí poskokovia. Tie priesvitné prízraky, ktoré tak radi tancujú kedykoľvek ma vidia.“

„To sú len výplody mojej fantázie.“

Zúfalo zafučal. Toto sa mu naozaj len snívalo! „Či sú skutoční alebo nie, nie je teraz podstatné. Tie bytosti k tebe patria. Bludičky sú duše odsúdené na večné putovanie po zemi za niečo, čo spáchali. Aby sa vykúpili, musia sprevádzať duše mŕtvych na druhú stranu. Z istých dôvodov,“ musel sa veľmi premáhať, aby sa nezasmial, pretože on presne vedel, z akých dôvodov, „sa pri tebe držia. Ty vidíš niečiu smrť a miesto plnenia svojich povinností podvedome vyšleš na splnenie misie Bludičky. Ak sa ti snívalo o mojom bratovi, Bludičky budú vedieť, kde ho nájsť.“

Zavládlo medzi nimi ticho. Jej tvár bola úplne bledá a bez výrazu. Akoby len tak upadla do tranzu. Ale on vedel, že sa len snaží spracovať to, čo jej povedal. Vedel si predstaviť, ako hľadá dôvody, prečo mu neveriť.

On sám sa cítil, akoby ho zasiahol blesk.

„Nikto okrem nás tu nie je.“

Otrávene si povzdychol. A podvedome sa poobzeral. Na svoje veľké prekvapenie si uvedomil, že v miestnosti okrem nich dvoch skutočne nikto nie je. To znamená, že jej Bludičky sú niekde vonku a hľadajú dušu, ktorú by mohli odvliecť na druhú stranu. Pravdepodobne jeho brata. Cítil, ako ho oblial studený pot.

Niečo také sa nesmie stať!

„Tak ich zavolaj.“

Zvraštila obočie. „A ako? Mám otvoriť okno a začať kričať na nejaké neexistujúce Bludičky, ktoré vidím len ja a nikto iný? Možno ťa to prekvapí, ale naozaj sa nechcem dať zavrieť do blázinca.“

Skutočne jej veril. Raven bola rozporuplná žena. Napriek tomu, že bola presvedčená o svojom šialenstve, nechcela, aby ju zavreli niekde do ústavu. Ale jej zvláštnu osobnosť môže obdivovať aj inokedy.

„V mysli,“ dodal a keď sa zamračila, trochu to spresnil: „Zavolaj ich v mysli. Pracujú pre teba, musia byť napojení na to, čo vidíš. Zavolaj na nich a oni prídu,“ pobáda ju.

Premeriavala si ho pohľadom. Skúmavo sledovala každý jeho pohyb, počítala nádychy. Možno dokonca analyzovala jeho oblečenie a účes. Rozhodol sa zotrvať. Nasadil si na tvár masku absolútnej istoty a čakal.

Nemohol pre ňu viac urobiť.

Mohol len dúfať, že sa v nej pohne svedomie a aspoň na chvíľu prijme to, s čím sa narodila. Bola to príliš chabá útecha pre jeho obavy. Mal pocit, akoby mal každú chvíľu ošedivieť strachom. Ktovie, kde je teraz Mace a čo sa s ním deje. Zaprisahal sa, že nech to mal na svedomí ktokoľvek, zničí ho.

Prešli minúty a celkom možno to boli len sekundy. Čas plynul až príliš rýchlo. Cítil, ako sa mu chvejú prsty. Tak veľmi sa sústredil na to, aby nevybuchol, že takmer prehliadol premenlivosť vo vzduchu. Ako v lete nad asfaltom. Priesvitné machule tancovali okolo svojej panej, akoby prejavovali vďačnosť. Tešilo ich, že ich zobrala na vedomie. Doteraz sa snažila samú seba presvedčiť, že nejestvujú.

A v tento moment ich zavolala k sebe.

„Sú tu. Ako ich chceš prinútiť hovoriť?“

Zasmial sa. Čakala snáď, že tie neviditeľné strápené dušičky začne mučiť? „Ja? Ja nijako. Oni hovoriť nedokážu. No možno by ti dokázali ukázať to pravé miesto.“

Zodvihla na neho obočie.

„Naozaj teraz pochybuješ?“ Ani nechcel znieť tak výsmešne, ale jeho sebaovládanie začínalo zlyhávať.

Raven zavrela oči. Možno pod náporom bolesti, možno ho len nemohla viac vidieť. Uvedomoval si len to, že prízraky okolo nej poskakovali s rovnakou radosťou, s akou vítali jeho. Čo bolo viac ako zvláštne, vzhľadom na to, čomu sa v živote venoval. Zdalo sa, že niektorí mŕtvi sú oveľa chápavejší ako živí.

Jeho pozornosť opäť upútala Raven, keď sa prudko nadýchla. Pozrel sa na ňu akurát v okamihu, keď otvárala oči.

„Niečo som... videla...“ Znela tak neisto a pritom jediné, čo chcel on, bolo začať tancovať.

„Čo si videla?“

Stíchla. Pristúpil až k nej a položil jej ruky na plecia. Nechcel s ňou zatriasť, ale jej prejavoval podporu. Vedel si predstaviť, aké ťažké to pre ňu muselo byť. Hoci sa mu na to neprihliadalo práve najjednoduchšie. Proste chcel vidieť výsledky a potreboval ich hneď. Lenže niekým takým ako Raven to bolo vyčerpávajúce. O chvíľu bude potrebovať doplnenie energie.

„Bola to len šialená predstava,“ namietla potichu.

Dopekla s jej pochybnosťami! „Uver, že to, čo si videla, je skutočné miesto.“

„Možno je to len odpoveď mojej mysle na túto situáciu. Nie som žiadny stopársky pes! Som chorý človek a ty sa mi tu pohrávaš s mysľou. Hráš mi na city akoby to bola gitara!“

Rozumel jej rozhorčeniu. Ale nemohol sa zastaviť. Nie teraz. „Raven, prosím. Ide o môjho brata.“

Skutočne sa správal nehanebne. Vyčítať si to však môže aj neskôr. Možno potom, ako to všetko skončí. Keď nájde svojho brata a aspoň sčasti sa pokúsi napraviť to, ako ho tam nechal samého, napospas ostatným. Keby nebol taký sebecký idiot, teraz by Macea nemusel hľadať. Bol by v bezpečí doma a nie ktoviekde so smrťou na jazyku.

„Videla som... miesto. Neviem, kde presne. Podľa tej tabule je to v meste.“ Jej neistota ho zrážala na kolená. „Pripomínalo mi to starý, opustený dom. Asi tam prespávajú bezdomovci. Boli tam tie veľké nákupné vozíky plné nejakých vecí.“ Prikrčila sa pod jeho pohľadom. „Prepáč, neviem ti pomôcť.“

On s ňou nesúhlasil. To, čo mu poskytla, bol síce len veľmi všeobecný opis, ale aj ten stačil. Vďaka svoju poslaniu poznal ich mesto skutočne dokonale, rovnako aj tie okolité. To, čo mu povedala, by zodpovedalo dvom miestam. Obe boli na okraji mesta, obe neobývané nikým iným okrem bezdomovcov. A obe boli dostatočne odľahlé na to, aby sa tam nikto z autorít neobjavil niekoľko nasledujúcich dní, alebo týždňov, aby tam našli prípadné mŕtve telo nejakého civilistu.

Zaškrípal zubami zúrivosťou, ktorá sa v ňom opäť prebudila. „Ďakujem, to mi postačí.“

Otočil sa na päte s úmyslom čo najrýchlejšie opustiť budovu. Nerád by vzbudil podozrenie v zamestnancoch. Ale skôr, ako mohol vykročiť, ho Raven zastavila:

„Prosím... zober ma so sebou.“

Šokom pootvoril ústa a chvíľu nebol schopný vôbec nijako reagovať. „Prečo?“

„Potrebujem vidieť na vlastné oči, či...“ Odmlčala sa.

„... či je pravda to, čo si videla?“ dokončil za ňu.

Neisto prikývla. Chvíľu zvažoval, že by odmietol. Netušil, čo tam na neho čaká. Mohol by ju zbytočne vystaviť nebezpečenstvu. Ale potom to zamietol a rozhodol sa zobrať ju so sebou. V prípade núdze ju môže kedykoľvek premiestniť. A okrem toho... potreboval ju nejako presvedčiť, že to, čo sa okolo nej deje, je skutočné.

Toto mohla byť jeho príležitosť.

Pristúpil k nej a bez slova ju chytil za ruku. Lepšie bude, ak si všetci v zariadení budú myslieť, že sa len dlho rozprávajú. Nemuseli by prijať najlepšie, keby zistili, že ju zobral na... prechádzku.

Mlčky pozrel na Raven. Netušil, čo by jej mal povedať. Tak len privrel oči a oboch ich premiestnil na prvé z dvoch miest. Nakoniec bol aj rád, že ju so sebou zobral. Dvom sa také rozľahlé miesto prehľadáva rýchlejšie.

Netušil, na čo tá budova slúžila predtým. A či vôbec na niečo slúžila. Vyzerala, akoby bola nedostavaná a okrem kôp odpadu, krýs a občasnej mrviacej sa kôpky šatstva tam skutočne nič nebolo. Sklamane sa snažil sám seba presvedčiť, že to nič neznamená. Napokon, Raven niečo videla, ale nemali záruku, že prízraky neklamali.

Nervózne sa ošíval a nepomohlo mu ani to, ako ho Raven chytila za ruku, aby mu prejavila účasť. Musí brata nájsť. Nepripúšťal si inú možnosť... a predsa jeho podvedomie pracovalo s krvavým scenárom zahŕňajúcim zničené telo bez života.

Potriasol hlavou a preniesol ich na druhé miesto. Takmer bez elánu prehľadali aj to, hoci im to trvalo trochu dlhšie. Zdalo sa, že tentoraz sa Raven drží pri ňom. Nemohol povedať, že by ho to nepotešilo. No postupom minút, a stále sa zmenšujúcim priestoru bez toho, aby niečo objavili, sa začínal dostávať na hranu.

Snažil sa dýchať pravidelne, ale strach si z neho urobil nástroj. Triasol sa po celom tele. Keď napokon vstúpil do jednej z posledných miestnosť v prízemí, neočakával, že tam niečo nájde. Preto ho prekvapila mláka, do ktorej skočil. S hrôzou si uvedomil, že je to krv.

Cítil, že za ním stojí Raven, ale nevnímal ju. Veľmi si prial, aby dokázal vidieť viac. Nakoniec si však jeho oči privykli a odkryli mu ohavný pohľad V rohu sa krčila krvavá kôpka. Len matne pripomínala človeka. Sípavo sa nadychovala. Ostávalo jej len niekoľko sekúnd predtým, ako si ju privlastní smrť...

Pristúpil bližšie. Sklonil sa nad telo. Srdce mu divoko bilo v hrudi.

Mohol by to...

To, že sa pozerá na vlastného brata, mu prezradil len prsteň, ktorý sa mu podarilo v šere spoznať.

Kapitola 9. ¦¦ Kapitola 11.


A prvé guľatiny sú za nami! Nemôžem uveriť tomu, že má príbeh za sebou už desať kapitol.

Ako sa vám zatiaľ páči? Máte nejaké teórie?

Kapitolu by som rada venovala týmto skvelým ľuďom: Blacky, Valeriee, mime33, Lucie, just-Es, Faire a Sammy. Ďakujem za podporu a hlavne za to, že ste to so mnou vydržali. Veľmi si to vážim.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 10.:

4. LiliDarknight webmaster
12.01.2016 [17:11]

LiliDarknightValeriee, k tomu ti môžem povedať jediné - budeš si musieť počkať. Emoticon
A ďakujem za komentár. Emoticon

3. Valeriee
11.01.2016 [23:18]

Ne, Macea ne Emoticon hele, že ho zachrání, že jo? Přece tam nepřišli jen tak, aby ho viděl umírat? Emoticon Jsi to utnula opravdu v tom nejhorším. Já věděla, že si mám počkat, až budou 2 kapitoly najednou Emoticon teď tu budu číhat Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
10.01.2016 [22:03]

LiliDarknightBlacky, ďakujem za komentár a som rada, že sa ti príbeh páči. Emoticon
Čo sa týka Raven, je trošku zložitejšia, než som na začiatku plánovala, ale skvele zapadá do príbehu. Ale to, čo pre ňu chystám... dobre, dobre, už nebudem pokračovať. Emoticon
A tajomstvo? Čím viac učenia mám, tým častejšie by som chcela písať. Emoticon

1. Blacky přispěvatel
10.01.2016 [19:34]

BlackyDúfam, že sa z toho Mace dostane,do kelu. A že Raven konečne uverí, že sa jej to všetko nezdá. Veď sa s Ňou teleportoval pre Ježiška.
Alebo možo sama svoju znešenosť dopraví do blázinca a navlečie sa do kazajky, myslím, že ak by som bola ňou asi by som skôr uverila že som skutočne blázon ako tomu, že sa to stalo.

som nedočkavá na ďalšiu pre Macea. Potrebujem vedieť či bude ok.
Pekne píš. páči sa mi dvojnásobné pridávanie. aj keď viem, že to skončí akonáhle sa ti nakopí učenia.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!