OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 15.



Smrtiaci pohľad - Kapitola 15.Skladačka z minulosti

 

Kapitola 15.

Raven plánovala ísť rovno za matkou a na všetko sa jej spýtať. Prinútiť ju priznať, prečo za ňou v skutočnosti neprišla. Konfrontovať ju s jej vlastným strachom. Ale k tomu vlastne nikdy nedošlo. Dostala sa až tak ďaleko, že prišla k matkiným dverám.

Zaklopala.

Čakanie bolo neznesiteľné, takže znovu zľahka zaťukala. Keď sa nič neozvalo, odvážila sa otvoriť. Vošla do izby... a našla svoju matku spať v posteli. Vyzerala byť taká zraniteľná, taká slabá. Nemala to srdce budiť ju. Navyše bude lepšie hovoriť s ňou v triezvom stave. Za takých okolností nebude môcť predstierať, že si na ich rozhovor nespomína.

Sklamaná odišla, no nezamierila späť do strediska. Nezáležalo jej na tom, či niekomu bude chýbať. V ruke zvierala ten náhrdelník. Prestupovali ju pochybnosti. O všetkom, čo kedy urobila a čo cítila. Tak veľmi potrebovala niekoho, kto by jej povedal, že to nebolo márne. Lenže všetci spali. A temnota v nej sa len rozrastala.

Na čo jej bolo vymaniť sa z vplyvu toho, čo ju ničilo, keď podľahla niečomu celkom inému? Neistota sprevádzala každý jej krok. Keď sa našla vo svojej vlastnej izbe, len za sebou zavrela a posadila sa na posteľ. Všetky kresby na ňu kričali zo stien. Neznáme tváre mŕtvych ľudí.

Prečo práve ona?

Čím si zaslúžila toto šialenstvo?

Mala len nejasnú predstavu o tom, kým je. Nikto jej v tom nedokázal pomôcť. Pravdepodobne bolo lepšie, keď si myslela, že je len chorá. Nejaký nádor na mozgu, ktorý jej tlačí na všetky centrá a núti ju vidieť hlúposti. Lenže pre ňu neexistovalo východisko z tejto situácie. Možno smrť...

Pokrútila hlavou.

Zamietla také slabošské správanie. Vedela, čo je na druhej strane. Nevyzeralo to vábne. Navyše, napriek všetkému, vlastne chcela žiť. Hoci teraz na to proste nemala silu. Ľahla si. Neočakávala, že by skutočne dokázala len tak zaspať. Na to bola jej myseľ príliš zaneprázdnená spracovávaním všetkého, čo sa dozvedela. A hlavne odhaľovaní toho, čo vypovedané nebolo.

Nájdená ako nejaké odhodené šteňa, ktoré niekto nedokázal utopiť. Čo za človeka nechá svoje dieťa napospas okolitému svetu niekde v zapadnutej uličke? Zacítila, ako jej po líci seká slza. Čakala na úľavu, ktorá sa nedostavila. Bola sama, obklopená svojimi hrôzostrašnými predstavami.

Tváre z portrétov na ňu obviňujúco hľadeli. Čo im urobila? Zatvorila oči. Temnota pretrvávala. Ani jej prízraky jej nerobili spoločnosť. Možno ich odohnala. To je jej schopnosť? Dokáže vystrašiť všetko a všetkých, až kým neostane na svete celkom sama? Bola snáď vrahom?

Sprevádzaná temnými myšlienkami nakoniec cítila, ako sa niekam prepadá. Neprivítala ju však bezstarostnosť spánku. Pre ňu nebola úľava. Len ďalšie miesto, ktoré ju k sebe volalo. Vzoprela sa. Dušou jej prenikol osteň bolesti.

Nechcela tam ísť, nepotrebovala vidieť ďalšie utrpenie. Dokázala sa zahubiť aj tým vlastným. Lenže úľava nebola na dennom programe. Proste neexistovala. Tak sa proti svojej vôli opäť ponorila do nejakej vízie...

S určitou vedela určiť, že je v minulosti. Poznala to podľa toho prostredia. Tú dedinu videla už predtým. Sama pre seba sa usmiala. No vzápätí zalapala po dychu, keď sa jej vedomie zmenilo a presunulo.

Pristála v tele tej istej ženy. V tomto prostredí to bola matka malej Rayen. Nedávalo zmysel, aby teraz Raven videla samú seba ako dieťa, ale skutočne to tak cítila. Tu to bolo reálne. A v jej súčasnej prítomnosti to predstavovalo len nejasnú spomienku, niečo ako imaginárny svet malého dievčatka.

Žena, v ktorej tele sa teraz skrývala, bola smutná. Trpela mukami matky bojacej sa o svoje dieťa. Nie však o jediné dieťa. K malému batoľaťu pribudla iná postava. Väčšia, zodpovedajúca asi päťročnému dievčatku. Usmievalo sa, ale oči malo smutné. Ako niekto, kto videl všetky hrôzy života a naveky ho to poznamenalo.

Niečo v nej pôsobilo takmer veľkolepo. Spôsobovalo to, že sa do tohto prostredia nehodila. Skromná chatrč osvietená len slabým svetlom vyhasínajúceho ohňa nebola dostatočne honosná. Možno palác by stačil.

Dievčatko si odhrnulo svetlé vlasy z očí. Jej kadere vyzerali byť trochu hrdzavé. „Toto je teraz moja sestra, teta?“ Jej hlas i vystupovanie boli vyspelé. Pôsobila staršie, než v skutočnosti bola.

Raven sa zarazila. Nebola snáď ich dcéra? „Samozrejme, Maarit. Si naša dcéra, prijali sme ťa za svoju. Rayen je a vždy bude tvoja sestra. Tak, ako ja budem tvoja matka.“

Maarit sa usmiala. „Ty sa netešíš?“

Žena nechala svoju dcéru pokojne spať v niečom, čo pripínalo sieť. Len to nemalo oká. Vlastne to bolo ako látka zavesená zo stropu. Tým sa vyhli chladu, ktorý sálal zo zeme. Raven netušila, ako to vedela, ale hádala, že to našla v hlave tej ženy. Svojej matky? Snáď dávnej prastarej matky.

To by bolo logickejšie.

„Bohyňa Hel prišla na obrad.“

„To znamená, že bude ako ja,“ povedala Maarit potichu, bez radosti.

Na také malé dievča sa skutočne veľmi dobre ovládala. Raven tomu nerozumela. Kým bola? Prečo sa zdalo, že k nej tá žena prechováva istý druh úcty? Nemala by to byť skôr láska k adoptovanej dcére?

„Vraj zničí svet.“ Ťažko vyslovené slová nasledované slzami stekajúcimi po lícach. „Ale veď sa ešte len narodila! Nemôžem ju zabiť, ako to chcú ostatní!“

Maarit vyzerala, akoby sa jej žiaľ jej adoptívnej mamy nijako nedotkol. „Dedinčania sú zaslepení. Nevedia o našich schopnostiach dostatočne veľa na to, aby im porozumeli. Bohovia sledujú len vlastné ciele. Nezáleží im na tom, koho pri tom zničia.“

Žena zafňukala. „Ale... ale....“

Dievčatko sa postavilo. Tak pôsobilo ešte drobnejšie, ale nejakým zázrakom stále veľkolepo. Raven sa ju snažila pozorovať a súdiť len podľa vlastných dojmov, ale tie sa veľmi ťažko odlišovali od tých, ktoré patrili tej žene. Bola ukrytá v jej tele a mala prístup k jej spomienkami.

Videla, ako Maarit s manželom našli opustenú a zakrvavenú v lese za vyhorenou dedinou. Ako jediná prežila masaker, ktorý ju pripravil o domov i o rodinu. Vtedy mohla mať maximálne dva roky. Tí, ktorí ich napadli, v skutočnosti chceli zabiť ju. Jej matka sa obetovala a zachránila ju.

Maarit mala také isté schopnosti ako bude mať malá Rayen. Bude predpovedať smrť. Také osoby mali výnimočnejšie postavenie ako šamani, čo im získavalo úctu dedinčanov, ale aj ich strach.

Raven nedokázala naplno precítiť a pochopiť také správanie. Celé to bolo šialenstvo. Vyzabíjať toľkých ľudí len kvôli strachu z malého dievčatka? Ľudia sa v priebehu storočí vôbec nezmenili. Stále ničili to, čoho sa báli. Len s tým rozdielom, že teraz to dokázali urobiť elegantnejším spôsobom.

„Ak Hel prišla až sem a povedala, že Rayen zničí svet, mohla myslieť svoj svet. Moja sestra je taká ako ja a jej schopnosti nie sú určené na ničenie. Skôr na záchranu.“

Ženu to neupokojilo. „Vidíš do budúcnosti. Nemohla by si...“

Maarit pokrútila hlavou. „Ja vidím len smrť.

„Nemohla by si to aspoň skúsiť? Kvôli mne?“ Hlavu naklonila smerom k spiacej dcére. „Kvôli Rayen?“

Znovu sa posadila. Zapozerala sa niekam do diaľky. Po takmer nekonečnej chvíli naplnenej len ťaživým tichom pomaly prikývla. Rozvážne, ako bežný dospelý mysliaci na prežitie svojej rodiny.

Raven netušila, či jej vystupovanie bolo zapríčinené tým, čo všetko zažila, alebo za to mohli len jej schopnosti. Ona sama svoje objavila len nedávno. Ak to boli nadania a nie len jej šialená myseľ.

„Skúsim to. Ale nebuď sklamaná, keď nič nezistím,“ vystríhala ženu. No nedala jej šancu na odpoveď.

Raven doteraz netušila, ako si privolať svoje vízie. Väčšinou k nej prichádzali vo forme snov, takže stačilo proste zatvoriť oči a zaspať. Lenže Maarit nevyzerala, že by sa chystala do postele. Len sa pohodlnejšie usadila pri vyhasínajúcom ohni.

Zavrela oči.

Potom sa do vzduchu vzniesol monotónny nápev.

Neboli to skutočné slová, skôr hrdelné zvuky. Ale Raven jej rozumela. Takisto, ako zázrakom poznala jazyk, akým sa spolu rozprávali, hoci dovtedy o ňom ani len nepočula. Tými slovami, tou pesničkou, prosila bohov o výsadu nahliadnuť do budúcnosti. Raven nad tým len krútila hlavou.

Tá viera, to presvedčenie o tom, že všetko, čo sa deje, má svoj význam i presné vysvetlenie... Títo ľudia nepotrebovali dôkazy, stačila im len dôvera v to, že všetko je skutočné. Sila ich presvedčenia im prepožičiavala moc, o ktorej mnohí len snívali.

Rovnako ako to bolo pri Maarit.

Nestačila nejaká pesnička, ani krásny a hypnotický spev. Bola presvedčená, že to, čo robí, bude fungovať. Moderní ľudia o také výsady prišli. Stratili záujem o starú múdrosť a legendy, pretože sa ich pravdivosť nedala vedecky potvrdiť. Pritom tie najkrajšie veci na svete sa nedajú zaznamenať nijakými prístrojmi.

Keď v chatrči zavládlo ticho, Raven spozornela. Ešte viac sa sústredila na Maarit, ale nedokázala ani len povedať, či skutočne prišlo nejaké videnie. Nemykala sa, len nehybne sedela so zatvorenými očami.

Mohla to všetko len predstierať, aby upokojila zúfalú matku, ale nezdalo sa to pravdepodobné. Raven to nejako vytušila, hoci technicky by to nemalo byť možné. Mala by cítiť iba to, čo žena, v ktorej tele bola uväznená. Sny mali asi svoju vlastnú mágiu, ktorú nekontrolovala.

Odrazu Maarit otvorila oči. Na niekoľko sekúnd sa tvárila znepokojene. Potom to zmizlo. „Nič som nevidela. Jej smrť ešte nebola určená. Nedávno sa narodila. Nech Hel plánuje čokoľvek, zasiala tým pochybnosť v srdciach dedinčanov. Pokúsia sa Rayen ublížiť. Mala by si ju zobrať a odísť.“

Raven tomu nerozumela. Navádzala skutočne tú ženu na to, aby utiekla zo svojho domova? Lenže nech sa to jej zdalo akokoľvek zvláštne, tá žena o tom skutočne premýšľala. Opakom ruky si zotrela slzy na lícach a odhodlane sa zadívala na spiacu dcérku. Ta dlho sa modlili za to, aby ich bohovia požehnali. Pochybovala, že by im teraz dovolila, aby ich o to šťastie pripravili.

„Hneď, ako sa vráti Raoul, vyrazíme. Zamierime tam, kde nás nepoznajú. Kde nevedia nič o našich bohoch a ich proroctvách.“ Ešte viac sa vystrela. „Zoberiem obe svoje dcéry a začneme znovu. Nedovolím, aby im ktokoľvek ublížil.“

Maarit nedala najavo nijakú emóciu, len sa postavila. „Mala by si vyraziť hneď teraz.“ S tými slovami vykročila niekam za zástenu. A nechala svoju matku, aby premýšľala o jej slovách.

Ale ona jej hrozbu nevnímala, hoci Raven ju jasne počula. Hádala, že nechcela len tak odísť bez svojho muža. Bola bojovníčka, ako každá žena z dediny, ale sama by nedokázala ochrániť obe deti.

Nazdávala sa, že v sprievode svojho muža budú v ešte väčšom bezpečí. Navyše ho príliš milovala na to, aby ho opustila. V ich svete bola láska považovaná za slabosť, nútila bojovníkov konať impulzívne, čo viedlo len k smrti. Ona však verila, že ich vzájomné city len posilnia.

Raven netušila, k čomu sa prikloniť. Nasledujúce hodiny o tom veľa premýšľala, zatiaľ čo Rayen ticho spala a jej matka do kožených vakov balila ich veci. Kožušiny, vyšívané haleny, teplé oblečenie i čižmy.

A zbrane, veľa zbraní.

Dýky, nože, na pás si dokonca pripevnila krátky jednoručný meč. Na vrch všetkého naskladala všetko jedlo, ktoré mali a takisto vaky na vodu. Boli prázdne, ale dúfala, že po ceste nájdu nejaký nezamrznutý potok. Ak nie, roztopia sneh.

Raven hádala, kedy sa asi vráti hlava rodiny, ale vyzeralo to, že jeho vlastná žena si s tým neláme hlavu. Možno by nemala ani ona. No keď pátrala v jej spomienkach, uvedomila si dve veci. Jej muž bol lovec, rovnako ako väčšina mužov v dedine. Zaobstarávali ostatným potravu.

No vonku už panovala tma. A lovec, akokoľvek dobrý, nevidí v noci. Prečo by potom niekto naháňal svoju vlastnú večeru v čase, keď si nevidí ani na koniec nosa? Oheň zver vyplaší, nepriláka ju.

V čase čakania sa Rayen stihla zobudiť. Matka ju nakŕmila a prebalila do niečoho, čo pripomínalo plienku z mäkkej, vypracovanej kože. Alebo niečoho podobného. Maarit sa neukázala.

Keď už si začínala žena robiť starosti, jej muž len tak vošiel dnu, akoby sa nič nestalo. A za ním pyšne kráčala akási starena. Raven sa jej len z pohľadu na ňu zježili vlasy na zátylku. Mala chuť utiecť od nej čo najďalej. Ale nemohla, nie v tejto podobe. Vďaka tomu sa dozvedela, že tá starena je čarodejnica. To Raven ani v najmenšom neupokojilo.

„Raoul?“ obrátila sa na muža. „Prečo si do nášho domu priviedol túto čarodejnicu?“

Počastoval ju tvrdým pohľadom, akoby sa ju snažil potrestať za to, že si dovolila spochybniť jeho konanie. Muži. Ani tisícročia vývoja ich nezmenili. Teda, tú časť z nich, ktorí sa správali ako neandertálci žijúci v jaskyniach.

„Je odpoveď na naše trápenie. Môžeme bojovať proti osudu našej dcéry.“

„Tak, že ju vydáme napospas tejto starene?“

Raoul sa ešte viac napriamil. Jeho výška bola skutočne desivá, ale jeho žena nevyzerala, že by ju to zastrašilo. Jej vnútorná sila bola ohromná. Ale ani tá nestačila. Raven začínala mať pocit, že to nedopadne dobre.

Muž na ňu prižmúril oči. „Ak nebudeme konať, dedinčania ju zabijú skôr, ako stihne vyrásť. Nedovolím, aby ublížili mojej dcére. Hlavne kvôli tomu, že sa narodila so schopnosťami, o ktoré nikto z nás neprosil. Táto starena vie, ako ju o tieto schopnosti obrať. Bude žiť normálny život. A bude v bezpečí.“

„My sme jej tie schopnosti nedali, nemáme právo rozhodnúť o tom, že o ne príde!“ rozohnila sa spravodlivým hnevom, ako správna matka ochraňujúca svoje dieťa.

„Bola by si radšej, keby ju zabili?!“

Žena sa začala prechádzať. V malej chatrči na to nemala dostatočne veľký priestor. „Preto by sme mali odísť! Nájsť si nový domov. Niekde ďaleko, kde ľudia nevedia o našich bohoch a schopnostiach našich dcér.“ Odrazu zastala. „Podľa Maarit je to jediná možnosť.“

„Maarit je dieťa!“

„A predsa vie o svete viac, ako my dvaja dokopy,“ odvetia pokojne.

Na ďalší rozhovor už neostal čas. Pretože vtedy sa čarodejnica rozhodla, že si vypočula dosť. Ruky, ktoré dovtedy skrývala v záhyboch huňatého plášťa, vystrelili do výšky. Keď jej padali späť k bokom, kopírovali vlastne pohyby, ktorými sa na zem vznášali telá tých dvoch.

V ten moment sa Raven mala vrátiť, alebo zobudiť, ale miesto toho sa ocitla vo vzduchu, odkiaľ mohla všetko sledovať z vlastného uhla pohľadu, nekonfrontovaná s názormi ženy, ktorej meno stále nepoznala.

„Vylez von, dievčatko. Ja viem, že sa tam skrývaš!“ zakričala čarodejnica prekvapivo vitálnym hlasom.

Keď sa na ňu Raven bližšie zadívala, uvedomila si, že vlastne nie je vôbec taká stará. Skôr v stredných rokoch, ale jej neupravený zovňajšok – strapaté vlasy, špinavá tvár a čierne zuby - , jej pridával na veku.

Maarit vyšla spoza zásteny. V jednej ruke zvierala nôž a v druhej niečo, čo Raven nedokázala identifikovať. Čarodejnica sa začala smiať. „Myslíš, že ma dokážeš zastaviť? Na to nemáš silu!“

„Máš pravdu,“ prisvedčila Maarit, zatiaľ čo sa pomaly približovala k ohnisku, „bohovia ma neobdarili bojovými schopnosťami. Nevládnem nadľudskou silou, neviem metať blesky na hlavy svojich nepriateľov. Ja viem len predpovedať ich smrť.“

Čarodejnica sa rozhnevala. Raven to cítila ako v nehmotnej podobe vznášajúca sa pri strope. „Klameš! Zabíjaš milovaných všetkých okolo seba! Berieš si životy, ktoré ti nepatria.“

Maarit sa usmiala. To gesto bolo žalostné. „Si rovnako hlúpa ako ostatní, ktorí uverili bohyni. Nič, čo by som povedala, by nezmiernilo tvoje presvedčenie. Videla som tvoju smrť, čarodejnica. Chceš zomrieť kvôli hre o moc?“

„Bohyňa ma ochráni! Vráti mi život, o ktorý by som v boji s tebou mohla prísť. Sľúbila, že mi dá moc pomstiť sa ti za smrť mojej sestry,“ začala sa obhajovať čarodejnica. „Zaslúžiš si rovnaký osud. Ty i celé tvoje plemeno.“

Na to už Maarit neodpovedala. Miesto toho sklonila hlavu a vykročila vpred. Raven si v šoku uvedomila, že čarodejnica pred ňou ustupuje. Napriek tomu, že išlo o malé dievča. Mohla tvrdiť, že sa jej nebojí, ale jej podvedomie jej hovorilo niečo iné. Mala rešpekt k tomu, čo to dievča predstavovalo.

No Maarit nezaútočila na čarodejnicu. Miesto tomu sa sklonila k spiacej Rayen. „Pokúsila som sa ťa odtiaľto dostať, ale tvoja matka neposlúchla. Nedokážem ťa zachrániť, nie úplne. Preto ti dám toto,“ povedala a Raven si v šoku uvedomila, že má v ruke prívesok, ktorý sa našiel v tom kočiariku, kde ju našli. Raven tomu nerozumela. Akoby sa dostal k nej? Toto sa stalo pred mnohými storočiami!

Jej myšlienky na chvíľu utíchli, keď si dievča nožom rozrezalo dlaň a krvou pokrylo časť prívesku, na ktorom bol vyrytý znak. „Dávam ti tento náhrdelník tak, ako ho darovala mne moja matka. Nech ťa ochráni rovnako, ako kedysi mňa.“ Zhlboka sa nadýchla a prívesok položil na spiace telíčko. „Keď sa zobudíš, bude tento svet len nejasnou spomienkou, možno ani tým nie. Nebudeš vedieť kto si, ani aké máš schopnosti. Kiež by som tam mohla byť, aby som ti pomohla,“ šepkala.

Raven bola presvedčená, že to nebolo nutné. Podľa výrazu na tvári tej čarodejnice nemala dotyčná ani len predstavu o tom, čo Maarit hovorí. Používala jazyk svojho kmeňa.

„Raz sa sem vrátiš a porozumieš tomu, čo sa deje. Predpovedám smrť, ale v tvojom osude je aj život. Zobudíš sa, keď ťa budú najviac potrebovať. Aj keď si na teba nespomenú.“ Sklonila sa k Rayen a pobozkala ju na čelo. „Zbohom... sestra.“

S tými slovami sa Maarit zase napriamila a otočila sa čelom k čarodejnici, ktorá sa teraz krčila pri sene. Raven pochybovala, že by bola teraz schopná čokoľvek urobiť, ale asi sa mýlila.

„To, čo sa chystáš urobiť,“ začala Maarit, zase prechádzajúc k bežnému jazyku, „nikoho neochráni. Aj naďalej budete zomierať, ale nebude žiť nikto, kto by ich duše zaniesol na miesto, kam patria. Stanú sa z nich prízraky. Na taký osud by si odsúdila všetkých, vrátane seba?“

Čarodejnica sa zasmiala a zodvihla ruky. „Bez vás zomierať nebudeme.“

Maarit prikývla, akoby to čakala. „Rob, čo musíš. Ale pamätaj, že je to zbytočné.“

Raven chcela zakričať, aby utiekla. Chcela zaútočiť na čarodejnicu a nejako ju odradiť od toho, čo sa chystala urobiť. Ale jej neviditeľné ruky len prešli skrz telá všetkých v miestnosti. S hrôzou a zničujúcou bezmocnosťou mohla sledovať, ako čarodejnica otvára ústa a začínala zaklínať.

Srdce jej pukalo láskou k sestre, o ktorej doteraz nevedela, že ju mala. O koľko sestier vlastne prišla? Bola Elizabeth s Maarit len začiatok zoznamu? Obe zomreli a ona ich nikdy nebude môcť spoznať. Možno len prostredníctvom niečích spomienok.

Maarit lapala po dychu, akoby ju niekto škrtil. Zvalila sa na zem, mykalo jej rukami o nohami. Ako po výboji elektriny. To malé dievča s múdrosťou i vystupovaním stareny práve bojovalo o život. A nikto tú čarodejnicu nezastavil.

Raven kričala, zúrila a škriabala, ale nepomáhalo to. Bola bezmocná, rovnako ako predtým. Všetko to videla, ale nedokázala nič zmeniť. Na čo to všetko bolo dobré?!

Cítila, ako ju nejaká sila vťahuje späť. Snažila sa tomu brániť. Musela vidieť, ako to skončí. Ale nebolo jej to dopriate. To posledné, čo videla predtým, než sa prebudila, bola Maarit, rozplývajúca sa vo vzduchu, ktorá na ňu upierala úpenlivý pohľad.

Akoby vedela, že tam bola prítomná.

Keď Raven otvorila oči, privítala ju bezútešnosť jej vlastnej izby. Bola sama, v dohľade žiadny prízrak, ani starostlivý člen rodiny. Len ona a prívesok, ktorý zvierala v ruke tak silno, až jej zbeleli hánky.

V jej vnútri klokotal hnev, ktorý čochvíľa vybuchne s ničivosťou dlho spiacej sopky. Srdce jej pukalo bolesťou zo straty všetkých jej sestier a bratov. Vedela, že si to nevymyslela. Všetko bolo skutočné. Ona, jej schopnosti i jej tajomná minulosť.

V jej živote bolo toľko nejasností, až sa jej z nich krútilo v hlave.

Prudko sa postavila. Bola jediná osoba, ktorá o nej vedela dostatočne veľa na to, aby jej dala nejaké odpovede. Najlepšia by bola Maarit, ale tá bola preč. A Raven netušila, či by sa dokázala vrátiť do minulosti.

Neovládala svoje nadania, skôr oni mali prevahu nad ňou a všetkým, čo robila. V jej duši driemala neznáma temnota. Túžila ju celú pohltiť. Bolela ju hlava i celé telo, ale necítila únavu. Bola nabudená. Zúrivosť jej dodávala silu.

Dozvie sa pravdu. Aj kedy ju mala z Hel vytriasť.

Kapitola 14. ¦¦ Kapitola 16.


Uteká to veľmi rýchlo. Ani som sa nenazdala a už je tu 15. pokračovanie! Netuším, koľko ich na nás ešte čaká, ale rozhodne ešte aspoň ďalších 15 (alebo sa len snažím byť príliš optimistická).

Nesmierne ďakujem za vašu podporu, aj za to, že ste to so mnou vydržali, hoci občas na tie komentáre zabúdate. Ale tak hádam, že asi nemáte k príbehu čo povedať. :D

Kapitola bola venovaná týmto skvelým ľuďom: Blacky, Valeriee, Liloušek, ninik, Lucie, Faire, just-Es, Sammy a Alenka. Ďakujem za podporu a vaše komentáre, ktoré ma vždy úprimne potešia.

S pozdravom, Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 15.:

6. LiliDarknight webmaster
05.02.2016 [22:17]

LiliDarknightBlacky, môžem ti sľúbiť jedine to, že sa všetko vysvetlí a sama dúfam, že to bude skôr, ako prídeš o vlasy Emoticon
Tiež si myslím, že plaču už bolo dosť Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

5. Blacky
04.02.2016 [21:27]

Som úplne popletená.

Teda, tá čo sa hrala s Logim bola Raven? či nie? Ak jej sestra zomrela, teda respektíve sestrenica... či čo to vlastne bola.
A ako ju zakliala? úplne jej zastavila rast, či utlmila jej mágiu? Lebo Logan je starší pán, A ak sa sňou hral, teda ak to bola Raven, ako to potom všetko časovo zapadá do bodu, keď si ju adoptovali?

alebo to možno spôsobila Hel? Logan a RAven sa mali poznať, ale niečo sa pokazilo a tak, aby ochránila Logana, urobila k zakliatiu tej malej malé vyplešenie?A vzala spomienky Loganovi aj Raven, tak ako to on na začiatku urobil sám?

A to ako vravela, že zachránila Loganovi život, súvisí s tým, prečo si na seba nespomínajú, alebo myslela v tedy Macea a ja to zle chápem?

Čistý bordel.
Nech sa to snažím lepiť akokoľvek nič do seba nezapadá, som z toho na prášky. Fakt, úplne som na nervy. Emoticon

Ale aspoň vieme niečo málo o prívesku. A skutočne sa mi píči, že už konečne prešla z módu depresií do hnevu. Uplakanej už bolo dosť. Nech im všetkým aj vlasy vytrhá.

som z teba chorá, Lili, normálne mi puchne mozog.

Emoticon Emoticon Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
04.02.2016 [11:29]

LiliDarknightValeriee, to všetko sa ukáže len časom. Emoticon Som rada, že sa ti kapitola páčila a ďakujem za komentár. Emoticon

3. Valeriee přispěvatel
03.02.2016 [21:04]

ValerieeJá se trochu děsím toho, jestli se do té doby opravdu vrátí v hmotném těle a jestli natrvalo Emoticon Emoticon popravdě já bych tam nechtěla Emoticon ale musím říct, že je to čím dál zajímavější Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
03.02.2016 [20:37]

LiliDarknightninik, v prvom rade ďakujem za komentár a čo sa týka Hel - ono to nemusí byť tak, ako to na prvý pohľad vyzerá. Emoticon

03.02.2016 [17:43]

ninikParádní kapitola, už se moc těším, až si to Raven vyříká s Hel Emoticon Emoticon Emoticon. Mám pocit, že Hel toho zbabrala víc než je zdrávo, tak snad se to povede napravit...

Díky za další kapču Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!