OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 20.

17.08.2014 (20:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 913×

Kapitola 20.

V čase, keď sa jej začínal vracať cit do celého tela, bolo príliš neskoro na to, aby našla cestu späť.

Bolo divné len tak ležať previsnutá cez niečie rameno ako mŕtvola a zároveň byť neschopná čokoľvek s tým urobiť. Vnútorne ju to trhalo, zúrila a cvakala zubami ako nejaký rozzúrený pes, ale navonok pôsobila ako krotký baránok, ktorého odvádzajú na bitúnok. Pretože tak sa cítila – akoby išla na smrť. Ktokoľvek túžil po jej prítomnosť tak zúfalo, že ju kvôli tomu musel uniesť, od nej asi nechcel spoločnosť pri obede.

Keď si spomenula na jedlo, jej žalúdok jej veľmi nevyberaným spôsobom pripomenul, že tí dvaja hulváti prerušili jej raňajky. Alebo čokoľvek, čo sa to chystala mať predtým, než ju napadli, akoby bola len nejaká korisť. Od momentu, keď jej pichli ten jed, telo ju neposlúchalo. Svaly vypovedali službu a odišli si oddýchnuť na Hawaii, zatiaľ čo ona bola odkázaná len na svoj sluch.

Ak nedokázala pohnúť ani len prstom, otvoriť oči bolo prakticky nemožné.

Snažila sa bojovať, rovnako ako predtým, ale teraz to bolo ťažšie. Tá látka bola koncentrovanejšia. Možno nejaký nový druh, ktorý vynašli nedávno. Alebo sa ju proste jej únoscovia pokúšajú zabiť. Bola náchylná uveriť tomu, že majú vražedné úmysly, keďže aj dýchanie jej robilo veľké problémy. Ak ju potrebovali tak veľmi, že riskovali jej zajatie za bieleho dňa, bolo by lepšie, aby ju nejakým nedopatrením nepripravili o život skôr, než sa od nej vôbec niečo dozvedia.

Keď k jej ušným bubienkom doľahla hádka, bola si istá, že ten názor zdieľa aj s niekým iným. Škoda len, že ten nový votrelec sa tiež podieľal na jej únose. Nevidela ho, ale musel to byť chlap ako hora. Nevedela si predstaviť, že nejaké tintítko s ručičkami a nožičkami ako špáradlami by mohlo mať hlas tridsaťročného fajčiara. Hoci, v súčasnej dobe bolo možné naozaj všetko.

Bola taká ponorená do úvahy ako sa z toho dostať, že si najskôr ani neuvedomila, čo sa deje. Až kým na ňu niečo nespadlo. Necítila priamo bolesť, na to bola príliš dobre zdrogovaná, skôr to bolo akoby ňou niekto prudko trhol. Pri nečakanom hrmote jej srdce poskočilo v hrudi. Znamenalo to snáď, že sa bijú a ona má tak šancu utiecť?

V duchu si za tú pochabú myšlienku vynadala. Ako by mohla utiecť, keď nedokázala ani otvoriť oči, nieto pohnúť prstom na nohe. Jej všeobecnú rozmrzenosť ešte zhoršil zvuk, ktorý až príliš pripomínal trieštenie niečoho skleneného. Stavila by sa, že práve teraz progresívne ničili jej raňajky. Keby mohla, zmlátila by ich za to.

Krvilačnosť, ktorá ju posadla, ju prekvapila natoľko, že si ju na chvíľu ani neuvedomovala. Na jednej strane bolo lepšie, že sa len ustráchane krčila kdesi v kúte, ale na druhej strane to nemohla využiť vo svoj prospech. Dokonca sa nedokázala ani významne brániť tomu, keď ju niekto z tej podarenej dvojky zodvihol a prehodil si ju cez plece.

Za tú nedôstojnú polohu mu nemohla ani vynadať, pretože neschopnosť ovládať svoje telo sa vzťahovala aj na jej ústa. Takže svoje pľúca krikom zaťažiť nedokázala. Čo bola výhoda pre jej nosiča. To, čo sa mu chystala povedať po tom, ako ju zloží, si za klobúk nedá.

Čo je balík sena, aby ju takto prenášali?

Išli dlho a bez prestávky. To ju len utvrdilo v názore, že ten chlap musel byť poriadne silný a dobre stavaný. Inak si nevedela predstaviť, ako by bol schopný ísť takú dlhú vzdialenosť s ňou ako so závažím bez jedinej prestávky.

Cítila, ako sa jej telo pomaly prebúdza, čo na niekoľko sekúnd prehlušilo jej stále rastúci hnev a bezmocnosť. Ale nedialo sa to dostatočne rýchlo, takže jej rozladenosť len naberala na obrátkach. Na čo jej bolo, že dokázala myknúť končekmi prstov, keď nikomu nedokázala vyškrabať oči? A vidieť posledný úsek cesty bolo ako pozerať titulky z filmu, o ktorom ani len netušíte, o čom bol, lebo ste ho zmeškali. Väčší úsek putovania bola slepá, takže by akurát tak zablúdila v tom pralese. V Rozvalinách je všetko takmer rovnaké. Jediné, čo predstavuje nejaký rozdiel, sú pozostatky budov a domovov.

Frustrovane sa nútila byť trpezlivá, ale bolo to ťažké. Ako čakať na smrť. Nedokázal sa ani tešiť z toho, že kontrola, ktorú dokázala prebrať nad vlastnými prstami, postupovala ďalej. O dlhú chvíľu, ktorá pripomínala nekonečno, jej malé iskričky vnímania začali tancovať po pokožke nahor. Aby sa uistila, že si len niečo nepredstavuje, zamávala rukou. Chcela sa potešene usmiať, ale kútiky jej nespolupracovali. Tentoraz ju to nenaštvalo. Proste sa v duchu zasmiala a pokračovala v zatínaní päste.

Vedela, že keby skúsila pohnúť nohami, upozornila by ostaných na fakt, že drogy v jej systéme pomaly vypovedali službu. Preto sa snažila ostať čo najviac nehybná, ochabnuto visela z ramena neznámeho muža a pred očami mala zem pod jeho nohami a občas aj jeho zadok.

Teda, nie, že by ju ten pohľad urážal, ale keď si uvedomila, čo s ňou pravdepodobne urobí, hneď ako dôjdu na miesto určenia, akékoľvek chlipné myšlienky ju opustili. Viac ako obdiv ju prepadala zúrivosť a odhodlanosť. Veľmi rada zoznámi jeho nos so svojou päsťou. Možno sa nepovažovala za násilného človeka, ale dnešný deň bol pre ňu takou pohromou, že tento únos bol poslednou kvapkou.

Bola taká pohrúžená do vlastných úvah a snahy prebrať nadvládu nad vlastným telom, až ti takmer neuvedomila, že stoja na mieste. Kradmý pohľad jej to potvrdil. Nechcela nijako reagovať, tak len naďalej pokračovala v tichom visení. Nakoniec sa to ukázalo ako múdra voľba, keď sa nohy toho chlapa opäť pohli. Podľa nadskakovania by povedala, že ide niekam po schodoch. Lenže to by znamenalo, že sa opäť priblížili k obývanej časti Rozvalín. Alebo ešte horšie – sú v meste.

Už len pri tej myšlienke ju striaslo. Ale vyfučalo jej to z hlavy, keď všetko opäť zastavilo. Presvedčená, že cesta bude pokračovať tak či tak tomu nevenovala bohvieakú pozornosť. Až do chvíle, keď s gráciou vreca plného zemiakov dopadla na zadok. Dych z nej vyrazil ako harpúna a na niekoľko sekúnd ostala úplne ohromená. Ale to len do chvíle, keď jej do uší doľahol smiech.

Ten bastard ju zhodil na zem náročky!

So zavrčaním sa vyšvihla na nohy, spokojná, že nezakolísala a jej telo ju začalo poslúchať. Bola odhodlaná užiť si ten fakt neskôr. Teraz na to nemala čas. Rýchlo si premerala svojho únoscu a so šokom si uvedomila, že je tam s nimi aj chalan, ktorého im Molly predstavila ako Garetha. Hoci, len pánboh vie, či to bolo jeho skutočné meno, vzhľadom na to, že ich podrazila. Klamanie by malo byť u nej typickým správaním.

Nech sa volal ako chcel, prešla ho len zbežným pohľadom a sústredila sa na svojho nosiča. Jej odhad, že bol urastený, očividne nepokryl veľkosť jeho pravdepodobne steroidových svalov. Prebehla po ňom očami, hoci to bolo ťažké. V duchu samú seba presviedčala, že skutočne nepotrebuje skúmať jeho miery tak dôverne, akoby mu chcela ušiť sako. Bola to len prehliadka toho, čo čakať.

Keď sa opäť ozval smiech, už sa neudržala. Stočila sa smerom, odkiaľ ten zvuk pochádzal a zamračila sa na údajného Garetha.

„Ty radšej čuš a ty,“ ukázala na horu svalov, „mi okamžite povedz, prečo si ma sem dovliekol a hlavne kde to som. A ušetri ma tých tvojich komentárov typu, že ti za to niekto zaplatil, to fakt nežeriem.“ Na sekundu sa pozastavila nad svojou ostrosťou. Netušila, že to v sebe má.

Nosič zapískal. „A to mi starý povedal, že je veľmi krotká a naivná. Vraj ani len netuší, ako zodvihnúť hlas. Asi sa mýlil, čo?“

Zamračila sa ešte viac. „Je mi u prdele, čo ti kto o mne narozprával. Mám za sebou deň fakt na hovno a len to zhoršuješ. Celú noc som nespala, lebo sme s snažili vymyslieť plán, ako budeme pokračovať. Keď sme sa konečne niekam dostali, ukázalo sa, že ide o pascu, ktorú na nás nastražil človek, ktorému sme dôverovali. A aby toho nebolo málo, moje raňajky ste rozdupali. A vy dvaja zadubenci sa ešte čudujete, že sa nesprávam ako lady z viktoriánskeho Anglicka?“

Na chvíľu obaja stíchli, akoby si vstúpili do svedomia, ale keď sa na seba vzápätí uškrnuli, bola si istá, že je pre nich len spestrením voľného času. Pri tej myšlienke zavrčala. Bolo jej jedno, ako nevhodne to vyznie. Nemala náladu sa tu s nimi vybavovať. Potrebovala sa vrátiť späť skôr, ako Gabriel urobí niečo šialené alebo nebezpečné. Po prípade oboje.

„Na čo ste ma sem vôbec priviedli?“ dožadovala sa, keď tam obaja stáli ako tĺci a len nemo na ňu hľadeli.

Gareth, či ako sa volal, preniesol váhu z jednej nohy na druhú. „To čoskoro zistíš.“

„To čoskoro zistíš,“ napodobnila ho. „Si nehorázne obmedzený. Položila som ti zrozumiteľnú otázku, tak by som na ňu rada poznala odpoveď. Kto ste a prečo ste ma uniesli a priviedli niekam na koniec Rozvalín?“

„Sme vojaci a sem sme ťa priviedli na rozkaz Aristokratov,“ ponúkol jej

Ohrnula pery. „Netáraj, keby ste pracovali pre Aristokratov, teraz by som bola v ich rukách a určite by sme sa tu teraz nedohadovali o blbostiach.“

„A čo ak sme vojaci v utajení?“ spýtal sa Gareth.

Ruky si založila na hrudi. Bolo to ako rozprávať sa s neandertálcami a mala nutkanie otĺcť im tie sprosté hlavy o najbližší kmeň. Chuť zbaviť sa nejako toho napätia vo svojom vnútri v nej bublala s eleganciou topiaceho sa slona a hrozilo, že čochvíľa sa ešte aj zahrá na gejzír.

Neznášala takéto situácie. Nie pre to, že na ne nedokázala byť pripravená. Ale hlavne kvôli takej malej drobnosti, že nikdy nevedela, ako sama zareaguje. Doteraz dokázala s presnosťou odprisahať, že by sa zložila na zem a s rukami priloženými na očiach by čakala, čo sa bude diať. Teraz to vyzeralo, že by ich rada pošteklila päsťou. Len netušila, či by za to Gabrielovi mala poďakovať, alebo mu tiež jednu vypáliť.

Z premýšľania ju vytrhlo hlasné odkašlanie. Spražila dotyčného pohľadom. „Ak vy ste vojaci, tak ja som ruská baletka. Gabriel len predstieral, že k nim patrí a je desaťkrát desivejší než vy dvaja dohromady.“

Už sa neobťažovala dodať, že jemu verila, keď jej povedal, kým je. Týmto dvom by neverila asi ani to, keby jej povedali, že v nohaviciach majú niečo navyše.

Jej nosič výhražne vykročil vpred. „To hovoríš o tom prašivom vojakovi, čo predstiera, že je tvoj kamarát?“

„On sa tak len netvári, on ním aj je. Nikdy mi neklamal v tom, kým je a pre vašu informáciu, niekoľkokrát mi zachránil život. Ale prečo vám o to vlastne hovorím? Rozprávať by ste mali vy. Napríklad o tom, čo tu robím a ako sa odtiaľto dostanem. Vaša pohostinnosť nie je príjemná. Možno by ste najskôr mohli skúsiť niekoho pozvať predtým, než ho zdrogujete a odtiahnete na opačný koniec sveta.“

Hlas sa jej s každým slovom zvyšoval, až sa nakoniec pristihla pri tom, že kričí. Bolo jej to jedno. Celá tá situácia jej pripomínala zlý sen, z ktorého sa, bohužiaľ pre seba, nedokázala zobudiť. Keby mala aspoň predstavu, kde teraz je, pokojne by sa otočila na päte a odkráčala by späť. Ale čo jej zaručovalo, že nepadne rovno za múry mesta, kde ju chytia a uväznia? Už len pri tej myšlienke ju striasalo.

„Nikam nepôjdeš,“ ozval sa rezolútne jej nosič.

Zodvihla na neho obočie. „Tak pozri, pán nosič, je mi jedno, čo hovoríš. Nepôjdem s vami.“

„Nosič? Nosič?!“ skríkol dotknuto. Mohol byť rád, že je chlap, inak by ho volala mulica. „Ja nie som žiadny prekliaty nosič! Volám sa Matt.“

„Povedala by som, že ma teší, ale to by som klamala,“ odvrkla mu.

Na dlhú chvíľu na nich padlo hrobové ticho. Cassie dúfala, že si v ňom trochu utriedi myšlienky, ale nedarilo sa jej. Dosť ju pri tom rozptyľovali upreté pohľady tých dvoch. Skúmali ju, akoby boli nejaké supy alebo niečo na ten spôsob. A ona rozhodne nebola žiadna zdochlina. Ešte stále musela bojovať s nutkaním proste sa na nich vrhnúť a zmlátiť ich do bezvedomia. V odolávaní tej túžbe jej pomáhal aj fakt, že na ňu boli dvaja. Lenže v tomto rozpoložení... mala pocit, žeby dokázala rozobrať aj tank.

Povzdychla si. „Dobre, vy dvaja mudrci, kadiaľ mám ísť, aby som sa dostala späť k tomu domu?“

Naraz pokrútili hlavami. Akoby boli nejaké zvrhlé siamské dvojčatá. „To nemôžeme. Niekto sa s tebou chce stretnúť. Už dlho na teba čaká. Stále ty si nechodila, tak poslal nás dvoch.“

„A to ten dotyčný nevedel prísť za mnou? Nie, on proste čakal na príchod niekoho, o kom ani len netuší, čo to je za človeka a že vôbec existuje. Ten váš šéf je vážne zadubený, ani sa nečudujem, že zamestnal práve vás.“

S tým sa otočila na päte a bola odhodlaná vydať sa do lesa bez toho, aby čo i len tušila, kde sa nachádza. Ale ešte predtým, ako stihla vykročiť, ju zastavil Mattov hlas: „On vie, čo sa stalo s tvojou matkou.“

Ani po ľadovej sprche by nedokázala takýmto spôsobom stuhnúť. Cítila sa bez dychu, akoby ju niekto udrel do žalúdka a zároveň ju niečo bodalo do hrude, akoby jej to niečo chcelo vyrezať srdce. Do očí sa jej nahrnuli slzy a len s vypätím všetkých síl sa nezložila. Dosť jej v tom pomáhalo myslieť na rozčúlenie, ktoré ešte pred niekoľkými sekundami lomcovalo jej telom.

„Moja mama je mŕtva. Pred viac ako štyrmi rokmi ju Aristokrati spolu s mojím otcom odstránili.“ Musela sa veľmi snažiť, aby zabránila svojmu hlasu triasť sa. Toto boli momenty, keď musela siahnuť hlboko do svojich hereckých schopností, aby navonok pôsobila normálne a nezaujato.

Matt pokrútil hlavou. „Máš pravdu v tom, že tvojho otca odstránili, ale tvoju matku... nachystali pre ňu osud horší než je smrť.“

Zalapala po dychu a silou vôle nútila slzy vyschnúť. „Keby môjho otca odstránili v minulosti, ako to robia s ostatnými, teraz by som tu nestála a nehovorila s vami. Čo len dokazuje fakt, že o mne neviete nič a rovnako ani ten váš šéf.“

„Mala by si pravdu, keby zmizol tvoj otec, nemal by ťa kto splodiť. Ale vieš v čom je toho, že si prežila jeho smrť?“ Matt sa zarazil, akoby čakal na nejakú reakciu. Tak mu robila po vôli a nezaujato pokrútila hlavou. Nie, že by ju jeho odpoveď až tak zaujímala. „Pravda je, že on nebol tvoj biologický otec. Tvoja matka si ho vybrala kvôli jeho peniazom. Jeho dom bol nedobytnou pevnosťou. Ale nakoniec to bola jej chyba, ktorá ich oboch zničila.“

Cassie jeho slová na chvíľu zvažovala. Nebolo to tak, že by jej povedal niečo, o čom niekoľkokrát sama nerozmýšľala. Jej otec bol večne v práci, nikdy nebol doma a ak aj bol, okato ju ignoroval, alebo pokračoval v čomkoľvek, čo robil. Lenže keď si Cassie uvedomila, že sa tak v podstate správal ku všetkým, nechala to tak. Videla predsa svadobné fotografie.

Jej mama na nich bola tehotná a jej otec ju vrelo objímal a bozkával. Podľa toho, čo jej sami povedali, kým bola ešte malým dieťaťom, poznali sa len veľmi krátko, keď sa zosobášili. Ak by uverila tomu, čo jej hovoril Matt, muselo by to znamenať, že sa stretli len niekoľko mesiacov predtým, než sa z nich stali manželia. Keď tak nad tým v duchu rozmýšľala, možno aj pre to ich vzťah nefungoval. Proste na to išli príliš rýchlo. A fakt, že ona nebola jeho dcérou...

Potriasla hlavou, aby zahnala tie konšpiračné myšlienky. Mať podozrenie bola jedna vec, ale verejne niekoho z niečoho obviniť bolo niečím úplne iným. Potrebovala čas, aby to vstrebala a hlavne na to potrebovala byť sama.

„Aj keby to bola pravda, nezaujíma ma to. Moja matka je mŕtva, môj otec je na tom podobne. Žiadne rozhovory na tom nič nezmenia. Takže by som veľmi ocenila, keby ste mi konečne ukázali, kam mám ísť, aby som sa odtiaľto dostala!“

Gareth vystúpil vpred a naklonil hlavu na stranu. „A čo keby som ti povedal, že tvoja matka žije a je spôsob, ako ju zachrániť.“

„Potom by som sa spýtala, či si zošalel kvôli posunom času alebo si sa takýto šibnutý už narodil. Moja matka je preč. Tak alebo onak. A na tom sa nedá nič zmeniť.“ Až keď tie slová vyslovila, uvedomila si, že si nebola ani len istá, či sú skutočne Odolní. Skúmavo ich sledovala, no nejavili známky protestu alebo chuť spýtať sa, čo tým myslela. No aj tak sa mala na pozore.

„A čo keby som ti povedal, že muž, ktorý sa chce vidieť, je jej syn a vie, kde jeho matku zavreli?“

Srdce jej vynechalo niekoľko úderov. „Jej syn?“

„Áno a tým pádom aj tvoj brat. Vlastný brat, máte rovnakého otca.“

Prudko potriasla hlavou, až to zabolelo. Nevšímala si to. „Moja mama nemala žiadneho syna. Bola som jej jediným dieťaťom. Keby som tam vonku niekde mala brata, povedala by mi to. Vždy mi hovorila pravdu.“

„A ona ti nikdy neklamala?“ ozval sa Matt nedôverčivo. „Nikdy ti nič nezamlčala?“

Tou nevinnou poznámkou doslova trafil klinec po hlavičke. Dlho si matku idealizovala kvôli tomu, že ako s jedinou Odolnou, ktorú poznala, sa s ňou cítila v bezpečí. Bola tá dokonalá, ktorá nemohla urobiť chybu. Chránila Cassie možno trošku až príliš.

Ale nebola k nej vždy úprimná, zamlčala jej informácie o tom, čo skutočne uložila na nelegálny Sagax. Alebo kde ho zohnala. Alebo čomu sa vlastne venovala na tých svojich služobných cestách, ktoré väčšinou trvali aj niekoľko dní. A ak jej dokázala nepovedať taký dôležitý fakt, nechala ju tápať v tme a chcela od nej, aby na to prišla sama... Iste, urobila to pre to, aby ju chránila. Ale čo všetko už urobila, aby ju chránila? Dokázala by pre to zabiť? Alebo dokonca zamlčať fakt, že má niekde tam vonku syna, a proste ho opustila?

Cassie pichlo pri srdci. Cítila sa podvedená a zo všetkého najradšej by sa schúlila niekam do rohu a nechala sa zaliať vlnami smútku a sebaľútosti. No miest úteku zvolila útok. Vystrčila von bradu, ruky zaťala do pästí a viac ako kedykoľvek predtým si bola istá, že by niekomu mohla vážne ublížiť. Inak, než emocionálne.

„Dobre, povedzme, že je to pravda. A povedzme, že ti verím. Ale to stále nevysvetľuje fakt, prečo som tu.“

Matt pokrčil ramenami. Gareth opäť vyzeral nepatrične. Akoby chcel byť neviditeľný, čo sa mu aj väčšinu času darilo. „Tvoj brat nás poslal. Chce sa s tebou stretnúť.“

„No, väčšina ľudí by mi poslala pohľadnicu. Niečo v zmysle: ‚Čau, som tvoj brat a rád by som sa s tebou zoznámil‘. Ale on nie, on ma dá rovno uniesť bez toho, aby sa o kontakt so mnou vôbec pokúsil. Veľa to vypovedá o jeho zvykoch, vieš?“

„Ale no tak,“ povedal Matt a znel unavene. „Ako dlho sa budeme takto ťahať za prsty? On ťa chce spoznať, ty chceš spoznať jeho. Už len zo zvedavosti, či je to pravda a on je skutočne tvoj brat. Tak poď s nami. Obaja budete šťastní a my dvaja bez trestu.“

Cassie sa zadívala na Garetha a cítila, akoby jej niečo dlžil. „Povedz, čo našiel Gabriel u teba na povale? Smrť, alebo tam skutočne boli mapy? Klamala Molly aj o tom a proste si tú historku vymyslela, aby nás k vám ľahšie dostala?“

Obaja sa zatváril nechápavo. „Netuším síce, kto je Molly, ale to o tých mapách a ten zvyšok, to všetko bola pravda. Len som nikdy necítil potrebu rozprávať každému na počkanie, čím sa živím.“

„Molly predsa s tebou hovorila predtým, ako si nás pozval k sebe do domu,“ povedala Cassie zmätene.

Gareth pokrčil ramenami. „Mne sa predstavila ako Jane. Keď vyslovila tvoje meno, mal som podozrenie, tak som zavolal na ústredie a oni mi poslali Matta, pretože bol najbližšie k domu. Keď som ťa potom videl v tej kuchyni, vedel som, že si to ty. Bolo to celé veľká náhoda. Nikto z nás netušil, že sa tam objavíte. A tá Molly... nikdy som o nej nepočul.“

„Takže ona s vami nespolupracovala? Skutočne sme u vás končili len náhodou.“

„Z našej strany to rozhodne bola veľká náhoda,“ prisvedčil Gareth. „Nikto vás neudal, ani nič podobné.“

Cassie v duchu prehodnotila možnosť, že by sa Molly krivdila, ale potom to zamietla. To, že o nej Gareth a Matt nič nevedeli, ešte neznamenalo, že nemala kontakty na niekoho vyššie postaveného. A okrem toho tam ešte vždy bol fakt, že tých dvoch vôbec nepoznala.

„Tak ideš s nami za tvojim bratom?“

Cassie si premerala Matta od hlavy po päty. „To záleží na tom, či mi sľúbite, že ma potom vrátite Gabrielovi.“

„Máš moje slovo, že ak sa nerozhodneš inak, po stretnutí s bratom ťa zavedieme späť ku Gabrielovi.“

Ešte niekoľko minúť predstierala nerozhodnosť. Ale pravdou bolo, že na svojho údajného brata bola zvedavá. Netušila síce, či informáciu o jeho existencii má brať negatívne alebo pozitívne. A aby toho nebolo málo, jedna jej maličká časť na ňu kričala, aby odtiaľ utiekla. Veď stále existovala možnosť, že si to tí dvaja celé vymysleli a skutočne pracovali pre Aristokratov a ona skončí v nejakej maličkej klietke, v ktorej by ju skúmali ako potkana. Už len z tej predstavy ju striasalo, avšak aj napriek strachu v nej ostávalo dostatočné množstvo zvedavosti na to, aby proste na ich ponuku kývla.

„Dobre. Ktorým smerom vyrazíme?“ povedala miesto jednoznačnej odpovede. To, že obaja pochopili, spoznala vďaka ich úsmevom.

„My už sme tu,“ odvetil Matt šibalsky.

Skôr, ako stihla otvoriť ústa, aby sa spýtala, ako to myslel, natiahol sa k najbližšiemu stromu a siahol po konári. Na sekundu si myslela, že chce vyliezť do koruny, aby sa rozhliadol, ale miesto proti tomu kusu dreva zatlačil. Vyzerala to, akoby ho chcel zlomiť. Ale miesto toho sa ozval kovový zvuk, ktorý sa k tomu stromu absolútne nehodil. Chcela sa spýtať, čo to robí, ale otázka jej skĺzla z jazyka v okamih, keď jej pod nohami zmizla zem. Stihla len zavrieť oči a vykríknuť predtým, než začula okolo seba svišťanie a potom s prudkým výdychom dopadla na zadku.

Och, jej úbohá kostrč!

„To nebolo vtipné,“ zavrčala, keď sa okolo nej ozval smiech. Vyštverala sa na nohy a bola pripravená vážne im tie nosy zlomiť, keď vtom sa spoza nej ozvalo tlieskanie. Švihla tým smerom hlavou a úplne odignorovala, že poklop nad ňou sa opäť zatvára.

„Originálny štýl, ale myslím, že by si mala zapracovať na pristátí,“ skonštatoval muž s náznakom strniska na brade.

Na prvý pohľad jej nebol známy, nikdy predtým ho nevidela. Ale keď sa mu zadívala do tváre, všimla si niečo... čo poznala. Tie modro-zelené oči s prímesou šedej sa na ňu kedysi pozerali z inej tváre. Boli také špecifické a jedinečné. Takou farbou nedisponovalo veľa ľudí. Jedným z nich bola aj jej matka. A tento chlapík.

„Slušní ľudia sa najskôr predstavia a až potom začnú kritizovať,“ poznamenala jedovato.

Nonšalantne si prehrabol rukou vlasy, čím odhalil veľké znamienko na pravej strane čela, ktoré dovtedy zakrývala ofina. Jej matka rada tvrdila, že to bol znak ich rodovej línie. Cassie ho nezdedila, ale ak ho mal on, mohlo to znamenať jediné. Možno ju pomyslenie na to, že má brata, malo rozveseliť, ale namiesto toho pocítila neodolateľné nutkanie niečo rozbiť. Možno o hlavu toho chlapa.

„Volám sa Ethan a som tvoj brat, Cassie.“

„No, to tvrdíš ty,“ prehodila otrávene. Nutkanie niečo rozbiť sa rozšírilo o potrebu začať kričať. Našťastie mala svoje hlasivky dostatočne rada na to, aby ich takto nepresiľovala.

„Rodinné stretnutie som si predstavoval inak.“

„Hej, predovšetkým sa nezačína únosom,“ zaútočila na neho.

Mala toho akurát tak dosť. Zrady, klamstvá, zamlčiavanie. Komu vlastne mala veriť? Okrem seba? Gabrielovi? Dokonca ani ten nemal toľko slušnosti, aby jej na začiatku prezradil svoje pravé meno. A ona bola medzitým všetkým ako jediný úprimný človek. Bola asi príliš naivná na to, aby začala klamať. Možno by sa dostala ďalej.

Ethan si povzdychol. „Je mi ľúto, že si o mne nevedela. Ja som o tvojom narodení vedel do sekundy, keď si prišla na svet. Aj keď sa tvoja matka snažila to pred všetkými utajiť. Dokonca ti dala zmeniť oči, aby ťa nikto nespoznal. Dala si veľa práce so skrývaním tvojej existencie a pri tom podcenila omnoho väčšie hrozby.“

Zalapala po dychu. „O čom to hovoríš?“

Zmena farby očí? Operácia po jej narodení? Zamlčiavanie jej narodenia? V duchu sa začínala sama seba pýtať, či svoju mamu poznala tak dobre, ako si myslela. Ale prečo by mala veriť čomukoľvek čo vychádza z úst tohto muža? Nikdy predtým ho predsa nevidela.

„Ale o ničom, len som na chvíľu prepadol nostalgii. Ale už je to preč.“ Pomädlil si ruky, akoby sa na niečo tešil. „Teraz mi môžeš dať ten Sagax a ak budeš chcieť, môžeš tu ostať.“

Vystrela sa ako struna. „Aký Sagax?“ spýtala sa pomaly, hoci odpoveď veľmi dobre poznala.

„No predsa ten, ktorý ti dala mama. Ten s tými tajnými informáciami, súradnicami, ak to chceš presne. Sľúbila, že mi ho dá. Tesne predtým, než ju dostali. Potrebujem to pre úspešnosť našej akcie. Lenže potom sa ten Sagax stratil a ty spolu s ním. Takže mi ho môžeš dať ty a vec bude vybavená.“ Hovoril s takou istotou, až ju to trochu desilo. Lenže zároveň s tým mu v očiach zbadala dychtivosť. Chcel to, čo mala ona. Alebo to skôr naozaj potreboval.

„Ty vieš, kam tie súradnice vedú?“

Potriasol hlavou. „To neviem, ale dá sa to zistiť veľmi rýchlo. Matka chcela, aby som tie miesta našiel. Povedala, aby som ich rozlúštil.“

Odfrkla si. „No vidíš, to je veľmi zaujímavé. Mne zase povedala, aby som ho nikdy nikomu nedávala a zničila ho spolu s tým, čo sa v ňom skrýva.“

Skamenel. „Blufuješ. Nie si taká hlúpa, aby si zničila jedinú páku, ktorú máme proti Aristokratom.“

„Aristokratov nikto neporazí. A ty to veľmi dobre vieš.“

„Daj mi ten Sagax.“ Stále znel pokojne, ale pod povrchom akoby niečo vrelo. Niečo, čo sa mu zatiaľ darilo skrývať.

Pokrútila hlavou. „Aj keby som chcela, nemám ho. Dokonca ani neviem, kde je.“

Telo jej podvedome stuhlo, pretože čakala, že ju Gareth usvedčí z klamstva. A ak nie on, tak Matt určite. Ale obaja mlčali a keď na nich úkosom pozrela, žmurkli na ňu. Z nejakého pre ňu neznámeho dôvodu ju kryli, hoci predtým tvrdili, že pre jej brata pracujú. Čo jej tajili? Žeby nakoniec boli dvojití agenti a pracovali pre Aristokratov, alebo to len boli tvrdohlavci a nechceli, aby si niekto pripísal zásluhy za ich objav?

„Daj mi ho!“ skríkol na ňu.

Uškrnula sa. „Nikdy.“

„Ale ja som tvoj brat!“ zvolal priškrtene, akoby to bol dôvod, prečo by mala plniť jeho rozmary.

Premerala si ho pohľadom. „No a? Aj opice majú podobných predkov ako ja, ale to ešte neznamená, že ich začnem objímať a poviem im všetko, čo viem.“ Keď sa nemal i odpovedi, dodala: „A teraz, ak by si dovolil, by som rada dokončila raňajky, ktoré títo dvaja tĺci tak nehanebne rozšliapali. Takže ktorým smerom je kuchyňa?“

V duchu sa pokarhala za to polovičné klamstvom. Vďaka náramku nebola skutočne hladná, ale to nezmiernilo jej túžbu po jedle. Pretože napriek faktu, že necítila hlad, jej žalúdok bol prázdny. Bol to divný pocit, ktorý hraničil s bolesťou.

„Poď so mnou,“ ozval sa odrazu Matt a pohodil hlavou smerom k nejakej chodbe. Až teraz sa skutočne poobzerala, kde je a zarazilo ju, keď si uvedomila, že to tam vyzerá úplne rovnako ako v tej diere, kde našli počítačovú Hayley a jej odkaz.

Bez pohľadu na Ethana vykročila smerom, ktorým predtým Matt ukázal. Viedol ju dole po chodbe a cítila, že Gareth ich nasleduje. Akoby ju týmto divným spôsobom ochraňovali. Pokrútila hlavou nad svojou divokou predstavivosťou a pokračovala v kladení nohy pred nohu. Keby mohla, rozbehla by sa, ale keďže tu nikdy predtým nebola, nemala šancu zistiť, kam má isť. Po ceste nikoho nestretli, ale občas začula z ostatných chodieb mrmlanie. Možno to bolo mesto a ona sa ocitla v jeho strede. Alebo to len bol zabudnutý vojenský kryt, ktorý teraz obývali Odolní alebo Domorodci.

To, že Matt zastal, si uvedomila vo chvíli, keď mu vrazila do chrbta. Ticho zavzdychala pri prudkosti toho nárazu, ale nepovedala nič. Len odstúpila a čakala, čo sa bude diať.

„Táto izba je prázdna. Môžeš v nej ostať a my ti prinesieme niečo pod zub. Nie je pre teba bezpečné, aby si sa tu pohybovala. Zajtra ráno ťa zavedieme za Gabrielom. Ak ťa dovtedy nestihne nájsť sám.“

Cassie prikývla a prešla cez otvorené dvere. „Ďakujem,“ prehodila cez rameno.

„Láskavosť je moje stredné meno,“ zasmial sa Matt a postrčil ju dnu.

Kým stihla reagovať, zavrel za ňou dvere. Nezamkol ich síce, ale nemala náladu stretnúť sa nejakými ďalšími nechápavcami. Tušila, že ešte bude musieť čeliť svojmu údajnému bratovi a na to by sa mala poriadne pripraviť.

No miesto toho, aby premýšľala o spôsobe, ako ho čo najúčinnejšie oklamať, že ten Sagax nemá, si ľahla na úzku posteľ a zadívala sa do stropu. Vo vnúti sa všetko premiešavalo a točilo, akoby bola niekde v tornáde. Už ani nevedela, kde má svoj pevný bod. Dokonca ani Gabrielova tváre, ktorú si neustále predstavovala, ju nedokázala udržať.

Otočila sa k stene. V hlavne jej ožili takmer zabudnuté spomienky na jej mamu. Teda, na výjavy z jej detstva. Nepamätala si úplne všetko, taký človek asi ani neexistoval, ale nech sa snažila akokoľvek, nenašla nič, čo by vypovedalo o nejakom klamaní. Bola láskavá a milujúca, taká, aké majú byť matky. ochraňovala ju a vždy na ňu dávala pozor. Ukážkou toho bol aj fakt, že po jej zmiznutí prakticky nedokázala čeliť vlastnému životu. Ale dozvedieť sa, že to všetko možno bolo len klamstvom...

Cítila, akoby to niečo v jej vnútri zlomilo.

To, že jej po lícach stekaj slzy, si uvedomila až vo chvíli, keď jej dopadli na pery. Oblizla tú slanosť, ale neobťažovala sa tým, že by si otrela oči. Vedela, že by to nepomohlo. Vo vnútri cítila zúfalstvo také veľké, že predčilo všetko ostatné. Netušila, čo má robiť. Kam sa postaviť, alebo komu veriť. Prečo jej mama klamala? A prečo jej klamal Ethan? Čo sa tu dialo také strašné, že kvôli tomu museli ničiť jej podstatu, jej dušu?

Nepoznala na to odpoveď a to ju ničoho snáď ešte viac. V márnej snahe zmierniť tú trýzeň zažmúrila oči, ale tma akoby to len zhoršila. Chcela odtiaľto utiecť a skryť sa, ale nedokázala to urobiť. Nebola viac zbabelá, alebo aspoň taká byť nechcela.

Sústredila sa a predstavila si Gabriela. Ako ju hladí po vlasoch a šepká jej do ucha, že si po ňu príde a nedovolí nikomu, aby jej ublížil. Naivita mala rôzne podoby a toto bola zrejme tá jej. Snažila sa predstaviť si hrejivosť jeho pokožky, šteklenie jeho dychu vo vlasoch. Och, ako veľmi túžila po jeho objatí. Aby ju pohltil tak, ako v tom lese. Aby ju prinútil zabudnú na prítomnosť a nechať sa unášať na vlnách bez tiaže a nádeje.

Prudko potriasla hlavou.

Nie vždy však dostaneme to, čo chceme.

Kapitola 19. ¦¦ Kapitola 21.

A máme za sebou druhé guľatiny!

Dúfam, že sa vám príbeh zatiaľ páči a ak nie, som stále otvorená kritike.

Aké máte teórie? Ako to podľa vás dopadne a máte tip, kto by mohol byť hlavný záporák?

Táto kapitola bola venovaná týmto skvelým ľuďom: Blacky, izzie22, Trish, PrincessCaroline, sistrm Mills, Fluffy a mime33. Zdá sa, že niektorí to so mnou už vzdali, čo ma mrzí, ale nikoho nemôžem nútiť, aby sa k môjmu príbehu vracal, všakže? Preto som vďačná aspoň za vás niekoľkých, ktorí ma poháňate do práce. Je príjemné a povzbudzujúce vedieť, že existujú ľudia, ktorí netrpezlivo čakajú na ďalšie kapitoly.

S pozdravom Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 20.: