OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 28.



Stratení v čase - Kapitola 28.Nádych pred skokom do vody

Kapitola 28.

Cassie nechcela, aby to skončilo.

Posledné dni, hoci ich strávila poväčšine zotavovaním zo svojim takmer stretnutím so smrťou, boli tým najpokojnejším, čo zažila za posledných viac ako desať rokov. Boli ukrytí v starej vojenskej základni, ktorá bola opustená po tom, čo v podstate hneď vedľa postavili stredisko s obrazovkami na stene.

Gabriel sa rozzúril, keď zistil, že mu Matt s Garethom klamali, ale ako neskôr sám skonštatoval, nezáležalo na tom. Všetci potrebovali nejaké miesto, kde by mohli ostať a toto bolo bezpečnejšie než ukrývať sa v nejakej jaskyni. Risk, že ich tu objavia, bol len nejasným strašiakom na poli zahalenom hustou hmlou.

Nečinnosť bola pre ňu spočiatku niečím novým. Nikdy sa síce nepovažovala za aktívneho človeka, ale len tak posedávať a čakať, ju privádzalo do šialenstva. Svalmi jej šklbalo od nedočkavosti a vyskakovala aj pri tom najnepatrnejšom zvuku. To, že ostatní na tom boli rovnako, ju neupokojilo, skôr naopak. Dokonca aj Gabrielov dotyk, ktorý ju zakaždým predtým dokázal dokonale upokojiť, teraz nepomáhal tak, ako mal. Možno pre to, že už len pri letnom spojení sa v nej prebúdzal nepokoj a prevaľoval sa v nej ako vysoké vlny počas prílivu.

Nástojčivosť zobrať si to, čo ponúkali jeho oči, bola pretkaná lanami túžby, ktorá sa nedala uhasiť. A Gabriel to svojim odmietavým postojom len zhoršoval. Možno sa potrebovala uzdraviť, ale v jeho blízkosti by jej to išlo rýchlejšie. Takto sa musela vyrovnávať nielen s fyzickou bolesťou, ale aj vášnou, ktorá sa v Gabrielovej prítomnosti menila na zúrivosť. Najskôr sa toho zľakla, no nemala to nič spoločné s násilím. Skôr so snahou niekam ho zatiahnuť a aspoň pár hodín ho nepustiť.

Napätie v Cassie samotnej aj v celom kryte nakoniec pomohla zľahčiť až Ella, malé dievčatko, ktoré malo v sebe toľko radosti a ľudskosti, že by jej ich mohli závidieť mnohí dospelí. Vďaka nej v ovzduší panovala uvoľnená atmosféra. Dokonca aj Cassie, silne frustrovaná zo svojho stavu, sa pristihla pri tom, že úsmev už viac nemusí kamuflovať. V skutočnosti sa cítila ľahká a uvoľnená ako snáď ešte nikdy.

Trávila čas s ostatnými, dlho do noci sa rozprávala s Molly, vyspovedala Matta, od ktorého chcela vedieť všetko o jeho živote s Hayley a ich spoločnej dcére. Vedela, že to bolo nápadné a každý vedel, že sa pýta kvôli Gabrielovi, ale bolo jej to jedno. Ten tvrdohlavec sa cítil podvedený, pretože mu Matt nič nepovedal a odmietal s ním komunikovať. Zo spôsobu, akým visel na každom jeho slove, však pochopila, že Gabriel chcel poznať každý detail.

Keď videla jeho úsmev, nepotrebovala žiadny honorár za svoju snahu, ani slová vďaky.

Stále však mala obavy z ostatných uväznených Odolných. Nechcela sa s nimi príliš zoznamovať, pretože tušila, že už ich nikdy neuvidí, ale napriek svojmu odhodlaniu nedokázala pevne trvať na nestrannosti. Mená jej vírili v hlave a hoci ich nevedela priradiť k jednotlivým postavám, vedela, že tí ľudia majú veľa spoločného.

Aristokrati od nich niečo chceli a dlhé roky ich tam väznili v snahe prinútiť ich hovoriť. Všetci svorne tvrdili, že netušia, čo od nich chceli, ale pohľady v niektorých tvárach jasne vypovedali o opaku. Nechcela sa na to pýtať, už aj tak ju strašilo príliš veľa detailov, ktorých sa nikdy nezbaví. Veď len príbeh malej Elly jej trhal srdce. Jej rodičov vojaci Aristokratov chytili pred niekoľkými rokmi a Ellina mama bola v tom čase tehotná. Porodiť vo väzení čakajúc na smrť pre nich bol len ďalším klincom do rakvy. Niečo, čo ich mohlo buď zabiť, alebo zachrániť.

Ale napriek tomu všetkému, keď len tak sedela v pohodlnom kresle, bola vykúpaná a dosýta najedená, nedokázala vidieť len všetko to negatívne, čo sa ľuďom v súčasnom svete dialo. Ona sama našla priateľov a dokonca aj lásku a kým to všetko existovalo, mali nádej na lepší zajtrajšok. Jej vieru posilňoval aj fakt, že už niekoľko dní sa nezmenil čas. Akoby Aristokrati stáli niekde v pozore a pátrali po nich tak intenzívne, že proste nemali čas navštevovať minulosť. Bolo to tak trochu ironické, ale celé ich nažívanie malo takú podobu, takže sa tomu veľmi nečudovala.

Len zavrela oči a kúpala sa v tej takmer rodinnej idylke, ktorá sa už zajtra mala skončiť. Pamätala si veľmi jasne, že sama Gabriela presviedčala, aby pokračovali vo svojej úlohe a nemysleli len na seba. Ale keď do seba vstrebávala okolitý pokoj a počula smiech, o ktorom sa nazdávala, že už dávno vymrel, veľmi ľahko by skĺzla späť k nerozhodnosti. Mohli by tu ostať ešte o deň dlhšie, úplne sa zotaviť a oddýchnuť si.

Nielen ona bola na pokraji síl.

Lenže ak by si teraz dopriali ešte jeden deň navyše, pri akom čísle by to napokon skončilo? Čo by im zabránilo nezašiť sa tu na celé týždne, alebo rovno mesiace a užívať si spoločnosť toho druhého? Sebeckosť bola v tomto okamihu príliš lákavá a bolo by prirodzené podľahnúť jej. Hoci by si to neskôr vyčítala. Ale ani to pomyslenie ju nedokázalo zastaviť pred takým rozhodnutím. Ani hlas vlastného svedomia. Nie, bolo to niečo oveľa jednoduchšie – bol to pohľad na nevinnú tvár malej Elly, ktorá sa bezstarostne smiala a hrala sa s ostatnými. Nevnímala kritickosť situácie, no vďaka nej si ostatní veľmi jasne uvedomovali naliehavosť ukončenia nadvlády Aristokratov.

Všetko pre to, aby ich deti mali vyhliadku na lepší život.

Z premýšľania ju prerušila až ruka, ktorá jej ťažko dodala na plece. Mierne nadskočila, ale vzápätí sa uvoľnila, keď si uvedomila, že je to Gabriel. Srdce jej automaticky začalo biť rýchlejšie a ruky sa jej triasli túžbou objať ho.

„Stíchla si.“

Nežne sa usmiala a prstami ho jemne pohladila po paži. „Len som rozmýšľala, aké by to bolo proste tu ostať a predstierať, že sa nič nedeje. Bolo by jednoduché považovať ostatných za rodinu.“

„Máš pochybnosti?“

Na chvíľu v hlave premieľala jeho otázku, ale vedela odpoveď ešte skôr, ako ju vôbec položil. Predtým jej to rozhodovanie prišlo také náročné. Akoby si mala vybrať medzi dvomi rôznymi spôsobmi popravy. Ale teraz... bolo to jednoduchšie ako samotné dýchanie. Tie diametrálne odlišné situácie by ju mali desiť, ale na jej veľké prekvapenie to bolo skôr ako sledovanie nejakej scény na javisku. Prežívala to, ale osobne sa jej to nedotýkalo, iba tak okrajovo. Čo bolo veľmi čudné, hlavne s ohľadom na fakt, že ona a Gabriel mali byť hlavné postavy dejstva nasledujúcich dní.

„Nie,“ pokrútila hlavou a stíšila hlas, aby ich nikto nepočul. „Skôr sa cítim, akoby sa všetky rozplynuli. Konečne robím niečo prospešné, neskrývam sa pred svetom a chcem zmeniť život nielen sebe, ale aj ostatným. Neviem síce, ako to dopadne, ale povzbudzuje ma len predstava, že s ao to chcem pokúsiť.“

Gabriel sa usmial a kľakol si pred ňu. „Si si naozaj istá, že si v poriadku? Môžeme ešte počkať.“

Pokrútila hlavou. „Som tak v poriadku ako len môžem byť. Čas sa už niekoľko dní nezmenil, takže máme nádej na úspech. Možno nás Aristokrati práve teraz hľadajú a vo svojich úkrytoch tak nebudú mať takú veľkú ochranku.“

„Ich ochranka a počet vojakov na základni je to posledné, čo ma trápi.“

Cassie sa usmiala. Mala silný pocit déjà vu. Gabriel už sa nestaval tak negatívne k myšlienke, že by mali pokračovať vo svojej úlohe. Pôsobil skôr odovzdane, nad čím musela krútiť hlavou. Lenže aj napriek tomu všetkému sa neustále strachoval, či je v poriadku. Odmietal sa jej preto dotknúť inak ako letmo a len ojedinele si dovolil ju objať.

Frustrácia dostávala nové rozmery.

„Neboj sa, všetko bude v poriadku.“

Gabriel zvesil hlavu. „Takže ťa asi nepresvedčím, aby sme náš výlet ešte odložili.“

Na chvíľu sa odmlčala. „Nemyslím, že by to bolo správne. Nemôžeme byť pripravení než práve teraz. Still a Molly váhať nebudú a tým pádom by sme nemali ani my. Okrem toho som počula, že sa k nám chce pridať niekto z tých oslobodených, o čom si nemyslím, že je to práve dobrý nápad.“

„Je to ich rozhodnutie,“ pokrčil ramenami Gabriel.

„Ja viem, ale nemyslíš, že by sme sa ich mali aspoň pokúsiť presvedčiť, aby tu ostali?“ začala Cassie, hoci tušila odpoveď.

Chceli ostatných nejako prinútiť, aby ostali ukrytí a užívali si novozískanú slobodu, ale nefungovalo. Keď nakoniec začali argumentovať tým, že v podstate majú právo akýmkoľvek spôsobom sa pomstiť Aristokratom, všetci stíchli. Každý si uvedomoval, že mali pravdu, takže sa nikto neodvážil ešte viac odporovať.

Gabriel si povzdychol. „Sama veľmi dobre vieš, čo nám povedali, keď sme sa o to pokúsili po prvý raz. Pochybujem, že sa na ich názore odvtedy niečo zmenilo.“

Prikývla, ale mala ďaleko k súhlasu. Pre ňu boj ešte nebol prehratý, ale skeptická časť jej ja neustále vykrikovala o jej naivite. Očividne sa svojej vlastnosti ešte nestriasla a tak trochu sa obávala, že sa tak ani nikdy nestane. Odvrátila sa od Gabriela a jej pohľad upútal pohyb v miestnosti rozprestierajúcej sa pred ňou.

Keď sem prišli v núdzi, nikto si veľmi neuvedomoval, čo to bolo za miesto. Teraz len nemo žasli nad komfortnosťou zariadenia a celkovým luxusnom, ktorý len postupne objavovali. Bolo tam dokonca niekoľko izieb s pohodlnými posteľami, takže bolo jasné, že na tomto mieste zvykli prebývať Aristokrati. Len oni boli dostatočne márnotratní, aby si do základne uprostred lesa nechali dovliecť koženú pohovku, alebo priemyselne spracované medvedie kožuchy, ktoré používali miesto rohožiek.

Ju tá výstrednosť netrápila až tak veľmi, ako Gabriela. Proste prijala to, čo sa im ponúkalo a pri pohľade na Ellu, ktorá veselo pobehovala okolo a všetkým ukazovala nejaký svoj najnovší obrázok, ani nemohla inak. Tomu dievčatku toho toľko chýbalo, ale ono sa uspokojilo s tým najjednoduchším. Momentálne objavovalo krásy kreslenia. Nemala pastelky ani poriadny papier, ale zdalo sa, že jej samolepiace papieriky a staré atramentové perá stačia. Hoci bola od nich špinavá snáď aj za ušami.

To, že sa usmieva, si uvedomila až vtedy, keď si Gabriel pritiahol jej tvár späť k sebe a ona si všimla, že jeho výraz odráža ten jej.

„Je úžasná, však?“

Cassiin úsmev sa ešte rozšíril. „Je dokonalá. Nikdy som si nevedela predstaviť, že raz budem mať deti, ale pri pohľade na ňu...“ Pokrútila hlavou. „Neviem sa dočkať materstva.“

Keby ho nesledovala tak pozorne, určite by jej ušiel záblesk v jeho očiach. Vyzeral túžobne a tak trochu zúfalo, no o sekundu neskôr mal na tvári opäť svoju neutrálnu masku. Zamrzelo ju to. Teraz, keď si obaja priznali svoje city, ho chcela ešte viac spoznať. To, že pred ňou skrýva svoje sny a túžby sa jej trochu dotklo, hoci sa snažila povzniesť sa nad to. Boli v zložitej situácii a to najmenej dôležité v tento moment boli ich osobné problémy.

Všimla si, ako Gabriel naprázdno prehltol. „Nie si unavená?“

Otvorila ústa, aby ho okríkla, že spala už dosť, ale vzápätí stíchla. Bol neskorý večer a kvôli plánom, ktoré sa mali začať napĺňať hneď ďalší deň večer, bola ako na ihlách. Nevedela si predstaviť, že by bola schopná zažmúriť oka, ani keby za sebou nemala minimálne štrnásť hodín v ríši snov. Lieky na podporu zrastania kosí si vypýtali svoju daň a ona sa po nich cítila ako omámená. Ale do postele sa chystala až v ranných hodinách, alebo možno vôbec. Lenže keď sa dívala na Gabriel na to, ako si oblizuje pery v nejakom druhu očakávania, úo chrbte jej mimovoľne prešiel mráz a celá sa zachvela.

Oblizla si pery. „Myslím, že by som mala ísť do postele,“ povedala a dvojzmyselnosť svojho prehlásenia si uvedomovala len okrajovo. Možno by si to vôbec nebola uvedomila, keby na ňu Gabriel nezodvihol obočie.

„Tak poď,“ pošepol a podal jej ruku. Bez zaváhania ju prijala a pri dotyku ich prstov ňou prešlo očakávanie. Svoje predstavy sa snažila zaraziť ešte predtým, než vôbec vznikli v jej podvedomí, ale bolo to ťažké. Takmer nadľudský výkon.

Nechala Gabriela, aby ju vytiahol na nohy. Ani netušila, ako dlho tam vlastne sedela, ale očividne aspoň pol dňa, pretože nohy mala úplne drevené a necítila si ich. Keby nebolo Gabriela, aby si padla rovno na zadok. Podoprel ju a zamračil sa pri pohľade na jej nevinný výraz. Skôr, ako stihla nejako vysvetliť svoje počínanie, si ju vyšvihol do náručia a aj napriek jej protestom vykročil smerom k jej izbe. Ešte stále škrípala zubami pri tom jeho nápade zachovať si oddelené izby. Aj tak ho podozrievala, že len čo zaspala, vkradol sa k nej a sadol si do kresla, ktoré každé ráno vyzeralo viac a viac presedenejšie. Ale k jej vlastnej smole ho tam nikdy neprichytila. Bol ten chlap snáď veštcom?

Zamumlané rozlúčenia od ostatných aj veľavýznamné pohľady nevnímala. Bola si istá, že by sa im ušlo dostatok poznámok, keby v miestnosti nebolo dieťa. Ella si našťastie ani nevšimla, že ju Gabriel odnáša von z miestnosti. Porazenecky si povzdychla a obmotala mu ruky okolo krku. Nemala by trucovať nad jeho gavalierstvom, ale užívať si jeho blízkosť. Za posledné dni to bolo asi po prvý raz, keď sa ho mohla dotknúť na dlhšie ako niekoľko mizivých sekúnd. Bola taká pohltená ním a horúčosťou jeho pokožky, že si ani neuvedomila, ako rýchlo sa dostali do jej prechodného príbytku. Prebralo ju až hlasné zabuchnutie dverí. Odrazu jej tá veľká miestnosť s ešte väčšou posteľou pripadala menšia ako nejaká cela.

„Už ma môžeš položiť,“ pošepla, keď ju stále objímal.

Usmial sa na pol úst. „A čo ak nechcem?“ podpichol ju a pohladil po tvári. Nevyzeral, že by nejako trpel pod váhou jej tela, ale napriek tomu sa obávala, že je ťažká. „Za posledné dni som ťa sotva videl, chcem si užiť posledné okamihy osamote.“

Do Gabrielovho hlasu sa vkradla obava, ale ignorovala to. „A čia je to vina? Celé dni si sa ku mne odmietal priblížiť. Celý čas som musela ležať v posteli, takže som ťa len sotva mohla ísť hľadať.“

„Cass...“

Zamračila sa. „Žiadna Cass,“ štekla mierne podráždene. „Veľmi dobre vieš, že mám pravdu. Vyhýbal si sa mi. A teraz to vyčítaš snáď mne? Je len tvoja vina, že sme nemali čas ani sa porozprávať a to sme v podstate konečne mali dovolenku. Nemuseli sme pred nikým utekať, ani nikam putovať. Len sme tu sedeli a užívali si teplé jedlo a mäkké postele.“

„Ja som sa ti ale musel vyhýbať,“ zaškrípal zubami.

Na chvíľu sa zarazila pri jeho slovách. Ten rozpor ju na chvíľu pripravil o reč. „Tak prečo si sa odo mňa držal bokom a teraz nariekaš, že si nemal možnosť ani sa so mnou porozprávať?“

Čakala, že nejako rýchlo zareaguje na jej zjavnú výčitku, ale miesto toho len mlčal. V duchu sa začala rozčuľovať nad jeho nevôľou priznať si chybu, keď vtom sa pohol. Zaskočilo ju to až tak, že sa naňho doslova nalepila. Držala sa ho ako záchranného lana a snažila sa ignorovať jeho pobavený smiech. Toto rozhodne nebola situácia, kedy by sa mal zabávať, skôr naopak. A keď ju konečne položil na posteľ a zadíval sa na ňu, dala mu jasne najavo svoj názor tak, že sa zamračila. Ale on akoby si to ani nevšímal, len sa k nej nakláňal, až sa nosom takmer dotýkal jej líca. Z intenzity toho dotyku sa jej zadrhával dych.

„Bál som sa,“ priznal zachrípnuto. „Ležala si tu celé dni a nejavila si známky života. Vyzerala si taká slabá a krehká, akoby si sa mala rozpadnúť pri najmenšom pohybe. Keď sa napokon všetko vracalo do normálu, vyhýbal som sa ti. Vedel som, že ak by som bol v tvojej blízkosti, vrhol by som sa na teba. A ty si sa potrebovala zotaviť.“ Srdce jej zovrelo pri tej úprimnej odpovedi. Ešte stále ju prekvapovalo, ako veľmi sa jej otvoril za posledné dni. Len nevedela, či za to mohlo zážitok na pokraji smrti, alebo len konečné vyznanie vzájomných citov. „Vlastne aj teraz by som ťa mal nechať odpočívať. Zajtra nás čaká dlhý deň a nemusí to dopadnúť dobre“

Keď sa od nej chcel odtiahnuť, zovrela ho vo svojom objatí. Nehodlala ho len tak nechať ísť. Možno bolo prízemné práve teraz myslieť na svoje túžby a sny, ale nedokázala si pomôcť. Uvedomenie, že toto sú možno posledné chvíle, ktoré spolu budú môcť prežiť, z jej túžby robilo potrebu, od ktorej závisel jej život.

„Čo keby si sa spýtal mňa, čo si o tom myslím?“

Zaiskrilo mu v očiach, ale aj napriek tomu odmietavo pokrútil hlavou. „Cassie...“

Prst mu pritisla na pery, aby ho umlčala. „Nie, Gabe, nechaj ma dohovoriť. Ty si to možno neuvedomuješ, ale toto môže byť posledný večer, keby máme možnosť byť spolu.“

„Nechcem, aby sme boli spolu, lebo sa cítiš povinná byť mi k vôli, Cass. Nič nechcem viac než mať ťa po boku, ale dokážem sa toho sna zbaviť, len aby som ťa ochránil pred nepremysleným rozhodnutím, ktoré by sme neskôr obaja mohli ľutovať.“

Cassie ho pohladila po tvári Ako to, že si nikdy neuvedomila, aký je úžasný? „Nejde len o konečnosť tohto večera. Myslím, že som podvedome vždy túžila práve po tvojej blízkosti, po tvojej spoločnosti. Už od toho prvého momentu som k tebe niečo cítila, hoci som sa to snažila potlačiť. Bolo v tebe niečo, čo som nedokázala ignorovať. A keď si povedal, že pôjdeš so mnou...“ Vyštekla smiechom. „Myslíš si, že si ma dostal tým argumentom o bezpečnosti nás oboch, ale obaja veľmi dobre vieme, že ak by som chcela, mohla som proste zmiznúť v lese a teba tam nechať stáť.“

Gabriel sa zazubil a zase vyzeral nonšalantne. Zo zmeny jeho nálad sa jej točila hlava. „Dostalo ťa moje gavalierstvo. Nedokázala si mi odolať, hlavne po tom, ako som ťa zachrániť pred tým zlým vojakom, ktorý ťa väznil.“

„Mohla som ho ľahko premôcť,“ zabŕdla do neho, hoci si bola istá, že aj on si uvedomuje jej klamstvo. V tej chvíli bola taká stuhnutá, že by si nedokázala ani kýchnuť, nieto ešte sa zbaviť svojho väzniteľa. Ale bola rozhodnutá to nepriznať nahlas.

„Ale ty si chcela byť so mnou?“ hádal Gabriel.

Cassie pohodila ramenami. „Vtedy to možno aj tak bolo. V tvojej prítomnosti som sa cítila vždy bezpečne, hoci som si zo začiatku neuvedomovala, prečo tak lipnem na tom, aby sme ostali spolu. Asi z teba niečo vyžarovalo.“ Zasmiala sa. „Alebo si si ma doslova namotal na motúz a nechcel pustiť.“

Sklonil sa k nej a nosom ju pohladil po líci. „Nechcel som, aby si odo mňa odišla. Dokonca ani vtedy, na začiatku. A to sa nikdy nezemní.“

Cítila, ako sa jej v očiach nahromadili slzy pri jeho úprimných slovách. Jemne sa usmiala a pritisla sa k nemu bližšie. Chcela otvoriť ústa a znovu sa mu vyznať, ale aké slová by sa hodili na tak mocný cit? Všetko sa jej zdalo príliš plytké, príliš slabé v porovnaní s tou búrkou, ktorá ju pohlcovala zvnútra.

Prstami pohladila jeho nádhernú tvár. Odrazu ju zasiahla naliehavosť ich situácie. Nie preto, lebo toto bol ich posledný pokojný deň, možno aj posledný deň strávený v spoločnosti toho druhého. Chcela sa ho dotýkať, aby uhasila túžbu, ktorá ju zachvátila. Ten priestor medzi nimi bol príliš veľký, hoci cítila jeho pokožku proti tej svojej. Stále ďaleko.

Kým sa stihol odtiahnuť, alebo sa začať vypytovať, prudko zodvihla hlavu a prisala sa mu na pery. Slastne zamraučala a vedela, že vlastná pamäť jej krividla. Toto bolo ako prísť do neba. Všetko sa s ňou začalo točiť a jediným stredom bol Gabriel, jeho telo natlačené proti nej, jeho nástojčivý bozk. Zavzdychala a inštinktívne prehĺbila bozk. Jazykom obkreslila jeho peru a rukami sa snažila nájsť lem jeho trička. Bolo to jednoduchšie, než si myslela. O chvíľku neskôr už hladila jeho nahú pokožku a tá horúčosť jej rozochvievala údy.

Keď sa z ničoho-nič odtiahol, hlasno zaprotestovala. Prst jej priložil na pery. „Cass, ty to nechápeš. Nikdy som ťa do tejto situácie nechcel dostať. Zaslúžiš si viac ako jednu uponáhľanú noc na území nepriateľa.“

„Ty si dôležitý, Gabe. Len ty. Nezáleží mi to, kde sme. Mohli by sme byť aj vo väzení a nikdy by som nechcela, aby si prestal.“

Naliehavo sa jej zadíval do očí. „Chceš ma? Tu a teraz?“

Ani si to neuvedomila a prikývla. „Chcem len teba a nikoho iného.“ Vedela, že odteraz to slovo pre ňu nebude znamenať len túžbu po nepodstatných veciach akými sú posteľ alebo bezpečný domov. Bolo to vyjadrenie jej najtajnejších snov.

Takmer až hriešne sa na ňu usmial. „Ty si to, čo potrebujem.“

S tým sa na ňu doslova vrhol. Ak si dovtedy myslela, že sú ich ruky zúrivé po blízkosti toho druhého, teraz ešte nabrali na naliehavosti. Cítila ich všade. Zatiaľ čo bozkami posieval jej tvár i krk a ramená, jeho šikovné prsty sa pohrávali s gombičkami na košeli. Tak veľmi, ako sa jej ten kúsok oblečenia ráno páčil, ho teraz nenávidela za jeho zložitosť. Stál medzi ňou a tým, čo potrebovala viac ako ďalší dúšok vzduchu.

Keď ju na rozhorúčenej pokožke na chrbte zasiahol chladný vzduch, prudko sa napäla a posunula sa ešte bližšie ku Gabrielovi. Nedokázala rozmýšľať. Ruky jej kmitali sami od seba, pohybovali sa, akoby mali vlastnú vôľu. Pohládzali každý kúsok odhalenej kože, na ktorý dosiahli. Vedela, že sa správa zúfalo, ale inštinkty pracovali za ňu, prikazovali jej kde zatlačiť a kde naopak ustúpiť. Nerozumela tomu a nehodlala sa tým zaoberať. Myseľ mala plnú Gabriela a jeho tela, toho, čo jej šepkal, keď vzácne prerušil kontakt s jej perami. Tie slová nedávali zmysel, ale zneli krásne.

Prudko vydýchla, keď jej oddelil stehná a uložil sa medzi ne. Pohľadom vyhľadala ten jeho a v očiach akoby mu videla otázniky. Nezmohla sa na odpoveď; ovládnuť vlastnú hlavu, aby sa aspoň sklonila v náznaku súhlasu jej pripadalo ako nadľudský výkon. Bola úplne v jeho moci, ale nedesilo ju to, skôr to vítala s otvorenou náručou.

Na potvrdenie i v odpovedi sa mu prisala k perám. Prsty mu zaborila do pliec. Netušila, či to pochopil, ale keď ju zovrel pevnejšie, brala to ako uistenie. Vrhla sa na jeho pery s novou vervou, stonala a krútila sa a jeho odozva bola rovnako vášnivá. Neprestala ani len kvôli tomu, aby sa poriadne nadýchla. To urobila až v momente, keď zacítila plnosť tam, kde ju doteraz nepoznala.

Chcela sa odtiahnuť, ale Gabriel jej to nedovolil. Krátky okamih bolesti odmenil rozochvenými dotykmi, ktoré jej rozbúšili srdce. Zahryzla si do pery a vzdychala, keď sa v nej s každým nepatrným pohybom začínalo niečo prebúdzať. Bolo to nepoznané, ale napriek tomu krásne. Odovzdane sa ho chytila a nútila svoje oči otvoriť sa.

Hľadela na Gabriela a chcela si zapamätať každý detail, každý okamih. Napriek tomu, že ju zahaľoval opar plný farieb a sily, ktorá ju niesla k výšinám, neprerušovala očný kontakt. A keď vybuchla s jeho menom na perách, vedela, že taký vnútorný pokoj a spokojnosť ešte nikdy nezažila.

Kapitola 27. ¦¦ Kapitola 29.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 28.:

11. izzie22
16.09.2014 [0:25]

Keďže sa mi odpojil net a vymazal komentár dám už len smajlika. Emoticon Emoticon

10. LiliDarknight webmaster
15.09.2014 [19:04]

LiliDarknightHej, ja si tiež rada sypem popol na hlavu. Emoticon

9. PrincessCaroline přispěvatel
15.09.2014 [18:56]

PrincessCarolineTo sa stáva, keď más veľa myšlienok v hlave a snažíš sa to uceliť, ale zas ja sa poslušne vtieram, ja som masochista takže rada sa utýravam, keď sa niečo v deji poserie (niekto niekoho napadne, niekto umrie a tak) Emoticon

8. LiliDarknight webmaster
15.09.2014 [18:51]

LiliDarknightVrhla som sa na úpravy ešte raz. Prisahám, že pri písaní už nikdy nebudem pozerať filmy, očividne mi to neprospieva. Emoticon Nie, kecám, pos*ala som si to sama. Emoticon

7. LiliDarknight webmaster
15.09.2014 [18:30]

LiliDarknightNo hej, ja vás všetky milujem, aj keď mi píšete kritiku, ale mám pocit, že vy ma občas nenávidíte. Emoticon

6. PrincessCaroline přispěvatel
15.09.2014 [18:05]

PrincessCarolineTaktiež som čakala na túto scénu dosť dlho, predsa si nás len naťahovalaaaaaa Emoticon
V niečom musím súhlasiť s Blacky. Strácala som sa trochu v posteľnej scéne. Na to, že to píšeš v 3. osobe si dala zabrať jej myšlienkovému postupu a mojej pozornosti Emoticon
V druhom zas súhlasím s Trishou, že v jednoduchosti je krása.
Príliš si opisovala prvotný pocit, bolo to síce reálne, ale povedzme si otvorene, že všetky lúbime tie milostné scény bez chybičky Emoticon

A aby som dnes nevyznela ako len prídavok kritiky, mne sa páčilo ako si opisovala tie ich pocity, keď okolo seba krúžili. Myslela som, že vyskočím z kože kým sa na seba vrhnú Emoticon

Nie vždy sa zadarí, ale sme len ľudia, nie? Emoticon A mám taký pocit, že sa neskutočne neteším na ďalšiu kapitolu, keď to tak načrtávaš Emoticon

P.S. Nič z toho nemyslím v zlom, ale viem, že ty to chápeš a ľúbiš svoje čitateľky Emoticon

5. LiliDarknight webmaster
15.09.2014 [17:24]

LiliDarknightNo, v to dúfam, hoci keď tak teraz premýšľam o tom, čo sa bude diať v ďalšej kapitole... mám skôr taký pocit, že ma za ňu už fakt ukameňujete. Emoticon

4. Trisha přispěvatel
15.09.2014 [16:38]

TrishaLili nie je to až taký prúser, len si myslím, že v tomto prípade by sa vyplatilo staré známe: V jednoduchosti je krása. Emoticon Neboj, ďalšou kapitolkou nám to vynahradíš. Emoticon Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
15.09.2014 [16:34]

LiliDarknightTušila som, že táto kapitola bude prúser, ale nečakala som, že až taký veľký. Emoticon Som vďačná za kritiku. Kapitolu som si pozrela znovu a trochu ju poopravila, ale nemyslím si, že to skutočne pomohlo. Emoticon Emoticon

2. Trisha přispěvatel
15.09.2014 [16:07]

TrishaTááákže, čo ti tu napísať Lili. Kapitolka sa mi páčila, avšak súhlasím s Blacky, že som čakala niečo... neviem, niečo iné. Sex scénka, bola fajn, no pre mňa ju narušili riadky hovoriace o ponížení a tak. Pre mňa to zabili, inak sa mi kapitolka páčila, ale posledná scénka chcela ešte okoroniť, vanilkou čili to je jedno, pre mňa to však bolo nesúrodé. Najprv mi to prišlo ako čili, dravé, pálivé, potom prišlo pohladenie vanilky a neskôr narušenie. Prepáč Lil, tvoje poviedky sa mi páčia, tvoj štýl písania, ale tu sa mi žiadalo niečo iné. Chápeš, niečo, čo ťa rozpáli a dopáli a nie vyhasí. Aby sme sa pochopili, prišlo mi to akoby by mi niekto pri sexe pošepkal meno inej baby. Vtedy už asi nie chuť pokračovať.
ALE zasa musím pochváliť to ako si to vyriešila a opísala si ako zabudla na bolesť a naplno si užila. Tým si to zachránila.

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!