OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Svet neviditeľných - 1. kapitola



Svet neviditeľných - 1. kapitolaMala normálny život, až kým nezomrela. Teraz ju nikto nevidí. Až na jedného doktora. Prebudí sa? Bude zase so svojou rodinou? To ukáže čas a sila vôle.

Cítim teplo na svojej tvári. Pomaly otváram oči a hneď ich prižmúram späť. Slnko sa cez malé škáry záclony prederia na moju tvár, aby podráždilo moje, ešte zaspaté, oči. Naťahujem sa a počujem, ako mi jednotlivé kosti pukajú. Vstávam z postele a mierim si to rovno k záclonám, ktoré vedú rovno na terasu. V rýchlosti ich strhnem na jednu stranu a prikrývam si rukou oči. To slnko je proste príliš silné, hlavne takto z rána. Pomalými krokmi sa blížim ku zábradliu terasy.

Povzdychnem si nad toľkou krásou. Vidím, ako sa slnko odráža od krásne čistého a hlavne chladného jazera, ktoré aj cez letné dni nemá viac ako dvadsaťdva stupňov. Gmunden, Rakúsko. Proste zázračné miesto. Na druhej strane vidím domy, za nimi kopcovitý les. Vedľa lesa krásne, týčiace sa pohorie. Vľavo krásny zámok na vode. Som tu už druhýkrát, no stále neviem jeho meno. Ani meno zámku, ani jazera, ani pohoria. Člny a loďky postupne začínajú skrášľovať povrch jazera. Slnko praží a vietor slabo pofukuje. Vidím a počujem, ako pomaly odhŕňa lístie z dvora. Lístie na strome znie ako zvonkohra, tak tichá a príjemná.

Z vedľajšej izby počujem šušťanie paplónu. Mama je hore, pomyslela som si. Práve včas. O polhodinu jej začína pracovná doba.

Mama vždy túžila po práci v Európe. A tak ju zavialo sem. Do Rakúska. Ja som tu už druhýkrát, no teraz vzala i môjho malého, štvorročného, strašne živého, no na druhej strane môjho rozkošného, brata Alexa.

Robí opatrovateľku a vidím, že jej prospieva zmena vzduchu. Veď New York a Rakúsko sú úplne odlišné miesta.
Tam to páchne iba výfukmi z áut, chamtivosťou a zradou.

Tu? Krásne čistý vzduch.

Aj keď všade sa nájdu zlí ľudia.

Vymotala som sa zo zbytočných myšlienok mojej mysle a spozornela. Započula som cupotanie po chodbe. Ako každé ráno doma, tak aj tu ma môj malý nezbedný brat prišiel zobudiť. No dnes som ho predbehla. Šibalsky som sa usmiala, pozrela znovu na jazero a skryla som sa za bok dverí, ktoré viedli z "mojej" izby na terasu.

„Vanesa, vstávaj," počula som z izby. Má štyri roky, no jeho výslovnosť ešte nie je poriadne vyvinutá. Ale to sa zmení.

Opakoval to asi päťkrát. Nakukla som do izby a videla, ako strká do niečoho v posteli a myslím si, že som to ja.
Hlasne a s chuťou som sa rozosmiala. No on, ako by ma nepočul.

S hlasným "bu" som vtrhla do izby, aby som ho vyľakala. No on sa stále hral na to, že ma nevidí. Podišla som bližšie k nemu.

„Alex, prečo sa robíš, že ma nevidíš?" spýtala som sa s úsmevom na tvári. Neodpovedal na moju otázku, otočil sa od postele a rozbehol sa vedľa do izby, kde bola mama.

Šla som za ním. „Mami, pôjdem ti urobiť kávu?" No ani ona mi neodpovedala. Ako by som tam vôbec nebola „Haló?! Som tu, ak si si nevšimla?! Prestaňte na mňa hrať hru, že neexistujem," povedala som mierne pohoršene. No ona stále nič.

Na to sa ozval Alex so slovami: „Mami, Vanesa nechce vstávať. "

To už bolo príliš. Vedeli, že ma s tým vytočia a hrali to na mňa?

Mama počudovane vstala od písacieho stola a nasmerovala si to do mojej izby.

Prešla okolo mňa, akoby som tam vôbec nestála.

„Ale no tak, je to už smiešne. Už môžte prestať s tou pretvárkou. Dostali ste ma. Ha-ha. "

Chcela som i urobiť radosť, nech vedia, že ma dostali.

Mama, tak ako Alex, začala šťuchať do tej veci, čo bola v posteli. Ale ako som si spomenula, ja som pri sebe nemala v posteli nič. Určite tam dali nejakú bábiku. Tak to sa im fakt podarilo. Z chuti som sa zasmiala a zatlieskala na náznak, že ma dostali.

Začala volať moje meno a prevrátila ma svojim smerom. Mňa. Tá, čo ležala v posteli, vyzerala presne ako ja. Určite nedali vyrobiť bábiku s mojou tvárou. Stála som tam ako obarená.

Dala ucho na moju hruď a zbadala som zhrozený výraz na jej tvári. Rýchlo skontrolovala tep a začala plačlivo kričať moje meno a k tomu: „Nie, nie, nie, preber sa, prosím. "

Čo to, do čerta, má byť?

Rozbehla sa do svojej izby po mobil a rýchlo volala záchranku. To som vyrozumela z jej nemčiny. Zložila telefón a rozbehla sa ku mne. No, k môjmu telu. Začala mi dávať masáž srdca.

Bezmocne som pozerala na svoje nehybné telo a cítila, ako ma začínajú páliť oči a jedna slza mi padá dolu tvárou. 
Začala som panikáriť.

Nie, nie, nie.. To nemôže byť pravda. Ja nemôžem byť mŕtva, zvrieskla som.
Ja nemôžem, tentoraz som šepla.

Mama s príšerným výrazom v očiach mi podávala masáž srdca so slovami: „No tak, zlatko, vstávaj, vstávaj. Prosím, prosím." A pri tom jej padali veľké, krokodílie slzy.

Počula som zvuk blížiacej sa záchranky. Rozbehla som sa dolu schodmi a kričala na nich nech si pohnú, že nechcem zomrieť, chcem sa vrátiť späť. Ale ako som si uvedomila, nikto ma nepočul.
Rýchlo vybehli hore schodmi, odtiahli moju mamu od môjho bezvládneho tela a prevzali jej úlohu.

Kľakla si na zem so silami u konca. Pritiahla k sebe Alexa, ktorý len nemo sledoval všetko, čo sa dialo. Nerozumel tomu. Kľakla som si k záchranárom a svojmu telu.

No ták. Dočerta vstávaj ty mrcha. Vstávaj. Ešte nie je tvoj čas. Kričala som bezducho.
Bože prosím, nechcem ich tu nechať samých. Ja, ja proste nemôžem.
S plačom som sa modlila k Bohu. Dala som hlavu na prikrývku, ktorou bolo prikryté moje telo.
Záchranári stále masírovali moje, zatiaľ mŕtve srdce bez pohybu. No bez výsledku.
Bože, prosím. Zvolala som unovu.
Ničomu som nechápala. Veď som bola úplne zdravá. Ako to?
Veď len včera som sa šantila s bratom. Skákala som, naháňala. Bola som úplne v poriadku. Nemohla som len tak lúsknutím prsta zomrieť a stať sa duchom ktorý bude blúdiť po zemi. Nemohla som.Nemohla!

Zrazu som započula pípnutie prístroja. „Je späť," povedal jeden zo záchranárov.

Mama zdvihla hlavu k nebu a ďakovala Bohu, že ma nechal pri nich. Kľakla som si k nim a povedala: „Som stále tu. Ja vás neopustím. Nikdy." Skoro už suché lícia, sa znovu zarosili.
Chcela som ju chytiť za plece. No ako som si všimla, nemohla som. Moja ruka prešla jej telom, ako vlak tunelom.

Postavila som sa, chytila sa za srdce a povzdychla si. Že opäť žijem. Ale počkať. Keď znova žijem, prečo som ešte stále "duch" ? Veci mi nedávali zmysel. Prečo som sa neprebrala vo svojom tele? Prečo som ešte stále neviditeľná? Možno,možno sa preberiem o chvíľu. Chodila som po miestnosti sem a tam. No nič. Stále nič.

Mama si rýchlo zotrela slzy z líc a spustila zhrozivo: „Keď znova žije, prečo sa ešte neprebrala?"
„Je v bezvedomí pani." Mierne sa na ňu usmial. „Bude v poriadku."
No tak to dúfam. Pomyslela som si priškrtene.

Nabrali moje telo na nosidlá a vybrali sa dole schodmi do sanitky. Mama, Alex a ja sme ich nasledovali.

Sledovala som ich celú cestu. Mama bezducho celý čas pozerala, ako ležím na nosidlách v sanitke. Dýcham, no nevnímam. Alex bol skrčený pri nej. Ja som sedela oproti nim a sledovala jej zničený výraz. A nemohla som s tým nič urobiť. Nič. Nevidela a ani ma nepočula. Kiežby som jej mohla povedať, nech sa nebojí. Že som stále tu a že ju neopustím. No nešlo to.

Do nemocnice sme dorazili rýchlo. Opatrne moje telo vybrali von a nasmerovali si to do vnútra. Teraz na oblohe nebolo ani jedného slnečného lúča. Hoci ráno slnko pálilo moje oči. Obloha sa zatiahla do sivého plášťa.

Priviezli ma do izby, kde ležal nejaký chalan. Tipujem že má okolo šestnásť. Vyzeral tak ako ja. V bezvedomí. Tak mŕtvo. Popripínali ma na prístroje a prišiel doktor.
Tak to by som si dala povedať. Zahryzla som si do pery a pobavene sa zasmiala.

„Čo prosím?" Otočil sa na mňa s prekvapeným výrazom.
Vypleštila som oči a podišla bližšie k nemu. Zamávala som mu pred ksichtom a on pomätene sledoval moju ruku.
„Vy, vy ma vidíte?" Nemohla som vykoktať.
„No jasné, že vás vidím, slečna. Prečo by som nemal?" Nehápavo na mňa pozeral. Určite si myslí, že som nejaký pomätený blázon a pomýlila som si oddelenia.

„No pretože ležím tu." Ukázala som smerom na svoje telo, ležiace na posteli.

„To iste," posmešne si odfrkol a pozrel na dievča ležiace na posteli.
Úsmev z tváre mu zmizol a prekvapujúco zaklipkal očami. Pohľadom si premeral dievča na posteli s dievčaťom, ktoré stálo pred ním. Hlavu odvracal od jednej k druhej.

„Mohli by ste, prosím, neočumovať moje telo? Nie je mi to príjemné. "

Neveriacky na mňa pozrel. „To nie je možné," šepol a pozeral do blba.
„Ako vidíte, pán doktor, bohužiaľ je." Nahodila som víťazoslávny úsmev a založila si ruky na prsiach.
Rýchlo si zobral stetoskop a rýchlym krokom vyšiel z izby. Ja som šla za ním s neveriackym pohľadom.
„Kam utekáte? Nebodaj sa bojíte?" posmešne som sa spýtala a vztýčila bradu.

„Ty neexistuješ, som len prepracovaný a potrebujem oddych." Z tejto vety som vycítila, že sa sám presviedča.
Prekrútila som očami a šla som ďalej za ním.

„No, ako myslíte. Ale ak tu budem aj zajtra?" Založila som si ruky na prsiach a zdvihla obočie.
Zrazu zastal a otočil sa smerom ku mne. Až po niekoľkých sekundách zdvihol svoj zrak prilepený k zemi na mňa a spustil: „Tak asi pôjdem k psychiatrovi."



Tak... :D 1. kapitola je za nami. Neviem, aký to na vás robí dojem. Možno je to na vás až príliš blbé? :D Netuším.
Napíšte svoj názor... :) A ak sa vám páčila, tak ďakujem... :) 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Svet neviditeľných - 1. kapitola:

15.08.2013 [21:19]

Daynerapodla mna reakcia doktora bola prehnana a ze tam nechal pacientku len tak no neviem ale ja som za pokracovanie

5. mea
15.08.2013 [17:52]

úžasný dojem :) Emoticon jednoznačne pokračovanie :D Emoticon skvelý nápad Emoticon

4. Arminka
15.08.2013 [13:52]

Wow :-0 je to bomba. Moc se mi to libi na prvni kapitolu. Skvely namet. :-)

3. wani123 přispěvatel
13.08.2013 [16:31]

wani123Hej ja viem.. Emoticon Ja som len nevedela kde mám ešte dávať medzery medzi interpunkčnými znamienkami. Za bodkami a čiarkami som dávala. Emoticon

2. MillieFarglot admin
13.08.2013 [12:43]

MillieFarglotProsím, nabudúce si daj pozor na čiarky, priamu reč a medzery. Medzery sa nepíšu za dolnými úvodzovkami a pred hornými, za čiarkou sa píšu len vtedy, ak za ňou hneď nenasledujú horné úvodzovky.
Ďakujem. Emoticon

1. LiliDarknight webmaster
11.08.2013 [23:21]

LiliDarknightAhoj
Článok vraciam na opravu. Problém tvorí tvoj perex, v ktorom, podľa pravidiel, nesmie byť úryvok priamo z textu kapitoly, ale obsah príbehu (pretože ide o prvú kapitolu nového príbehu, pri ďalších kapitolách v perexe smie byť obsah kapitoly alebo jej názov). Taktiež by som ti doporučila, aby si si po sebe ešte aspoň raz prečítala kapitolu a sústredila sa najmä na chýbajúce medzery za interpunkčnými znamienkami.
Keď si to opravíš, znovu zaškrtni "Článek je hotov".

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!