OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XI.



Torn - Kapitola XI.Nie sú to slová, ktoré nás desia, ale význam, ktorý so sebou prinášajú.

Kapitola jedenásta

 

Na svoj odraz v zrkadle som hľadela dobrých desať minút. To, čo som v ňom videla sa mi nepáčilo. Korienky vlasov mi žiarili jasnou gaštanovou farbou zatiaľ čo zvyšok hlavy bol ešte stále ebenovo čierny. Kučery dávno povolili a ja som nemala koho požiadať, aby mi urobil studenú.

Pohľad na moju nenamaľovanú tvár tiež nebol veľmi vábivý. Lícne kosti boli vpadnutejšie, pera sa hojila a tmavé miesta pod očami nevyzerali dobre. Kvôli práci som sa snažila dostatočne spať, avšak za posledný týždeň sa moja rutina od základov zmenila.

Zhlboka som sa nadýchla a začala na tvár nanášať mejkap. Ruky samovoľne pracovali na líčení, kým myšlienky sa vracali k včerajšku. Snažila som sa vytlačiť z mysle to, čo sa stalo, no nebolo to možné. Až príliš som chcela pochopiť to, čo mi Nate povedal. Nemal predsa žiadne záväzky voči nikomu. Nie tak ako ja, tak koho mohol sklamať?

Pokrútila som hlavou v nádeji, že ho z nej vyženiem. Takéto rozptýlenie neprichádzalo do úvahy. Nemohla som sa zaoberať jeho problémami, keď som mala viac ako dosť vlastných, niektoré aj jeho vinou. Len kvôli nemu som sa ocitla v jednom dome s Vincentom, ktorý mi mohol buď pomôcť alebo ma úplne zničiť. Tá druhá možnosť sa mi vôbec nepáčila.

Vedela som, že sa Natovi budem musieť vyhýbať. Aj keď nebol tak hrozný, za akého som ho doteraz mala, musela som. Pre jeho vlastné dobro. Jeho pohľad totiž vypovedal to, čo nikdy neopustilo jeho ústa. Dúfal v niečo viac. So mnou. 

Vyšla som z izby už vychystaná, premýšľajúc, ktoré z ďalších dverí viedli k Oliverovi. Dúfala som, že má cestu do nemocnice, pretože riskovať cestu s jeho bratom som nemohla.

Neisto som zaklopala na druhé dvere od tých Hatiných a s malou dušičkou čakala, kto mi otvorí.

„Ďalej!“ ozvalo sa zvnútra.

S výdychom, že to nebol Nate ani Seb som vošla do izby toho najnormálnejšieho z bratov.

Jeho izba nebola vôbec taká, akú som si predstavovala. Veci neboli porozhadzované kade- tade, no všetky mali svoje špecifické miesto.

Namiesto očakávanej obrovskej postele som videla čierny gauč v rohu miestnosti v tvare písmena L, na ktorom bolo ešte stále rozostlané. Oliver stál pri okrúhlom sklenenom stole, obliekajúc sa.

Automaticky som sa otočila a počula za sebou jeho tlmený smiech.

„Bolo by zaujímavé vidieť ťa ako doktorku,“ poznamenal. „Ľudská nahota by ale bola menším problémom.“

Kyslo som sa usmiala na stenu pred sebou, uvedomujúc si komickosť mojej reakcie. Čo iné mi ale ostávalo, keď som videla už viac ako dosť odhalených hrudí mužov z tejto rodiny? Keby len toho...

„Naozaj vtipné,“ otočila som sa k nemu vo chvíli, keď si cez hlavu pretiahol už dopredu pozapínanú košeľu. Nechápavo som nadvihla obočie. Oliver si to všimol.

„Idem do nemocnice a tam sa znova prezlečiem. Podobne ako včera, keď som tam zašiel,“ objasnil a ako tak sa snažil narovnať na sebe pokrčenú košeľu. Bezúspešne.

„Práve preto som tu,“ zahryzla som si do pery a prekrížené ruky na hrudi som zaťala do pästí. „Potrebujem sa zastaviť v nemocnici a dúfala som, že máš rovnaký smer. Mohla by som ťa poprosiť o zvezenie? Nechcem cestovať s Natom.“

Oliver bez všetkého prikývol. Prešiel k pracovnému stolu naľavo odo mňa, z ktorého si vzal nejaké zošity, ktoré hodil do tašky, rovnako ako kľúče od auta.

„Samozrejme. Keď môžem, pomôžem,“ prikývol. „Koniec koncov, myslím, že ty nám pomáhaš oveľa viac.“

Nad jeho konštatovaním som sa zarazila, aj keď som na sebe nedala nič znať. Akoby som už len ja mohla pomôcť rodine, ktorá mala všetko?

de

„Ďakujem,“ opakovala som sa už asi po stý raz, keď som vystupovala z Oliverovho auta v garáži pre zamestnancov nemocnice.

„Ďakuješ tak aj Natovi?“ podpichol.

„Ako prosím?“ počudovane som na neho zazrela. Oliver nepatril medzi ľudí, od ktorých by som niečo také čakala. Bolo to prekvapujúce, hoci logické.

„Všimol som si, že ste s mojím bratom tak trochu na nože. Jeden sa vyhýbate druhému, no stále sa ocitnete niekde spolu,“ vysvetľoval. „To, že sa Natovi páčiš, vieme už dávno. Koniec koncov, raz si mu už vrazila,“ schuti sa zasmial, zatiaľ čo ja som očervenela.

Na ten narodeninový incident spred roka som sa totiž snažila úporne zabudnúť. Hate oslavovala devätnáste narodeniny a ja som bola jediná kamarátka, ktorú pozvala. Natov pokus o balenie som brala ako zlý vtip, nie niečo, čo by ho držalo dlhšie ako týždeň.

„Je to blbec,“ pretočila som očami a smerovala k výťahu. Oliver ma rýchlo dobehol.

„Hej, to je,“ prikývol, čakajúc, kedy nastúpim do otvorených dverí. V tichosti ma nasledoval a keď videl, že tam len nehybne stojím, stlačil druhé poschodie.

Ja som sa k pohybu nemala. Nedokázala som sa primäť k tomu, aby som niekomu ukázala, kam smerujú moje kroky. Na piatom poschodí totiž bolo len jedno oddelenie. Také, s ktorým som sa chváliť rozhodne nemohla.

„Ako sa cítiš ty?“

V sekunde som na Maxwella pozrela. Pravým kútikom pier mi šklblo v miernom úsmeve. Bol jediný, kto sa ma na to spýtal a koho aj zaujímala odpoveď.

„Dobre,“ zaklamala som, hoci nerada. Jednoslovné odpovede boli jednoduchšie než komplexné opisovanie toho, čo sa vo mne odohrávalo. Ja a slová sme sa nemali radi.

Výťah zastal na druhom poschodí a Oliver z neho vystúpil. Kým ku mne však pristúpili ostatní, otočil sa na mňa.

„Ak mi budeš chcieť niekedy povedať pravdu, vieš, kde mám izbu,“ kývol mi hlavou a tým sme sa rozlúčili.

Až teraz som bola schopná stlačiť piate poschodie a čakať, kým výťah zastal ešte na treťom a štvrtom, aby vyložil alebo nabral iných ľudí. Tí ma veľmi nezaujímali. Na to som bola až príliš ponorená vo vlastných úvahách.

Psychiatrické poschodie v nemocnici vyzeralo úplne inak než sanatórium, v ktorom bol umiestnení Caleb. Tu som videla jedného blázna za druhým.

Sebavedomým krokom som vyšla z výťahu a zamierila si to do západnej časti poschodia, kde mali ambulancie dvaja psychiatri a jeden psychológ. Pri spomienke, že som navštívila už dvoch, som sa musela sama pre seba zasmiať. Bola som bláznom aj ja?

Skontrolovala som čas na hodinkách, ktoré som mala obopnuté na ľavom zápästí. Deväť hodín. Bola som presná ako vždy.

Nestihla som ani zaklopať na prostredné dvere, keď sa otvorili. V nich sa objavil vysoký doktor v bielom plášti, s jemným úsmevom na perách, ktorý ostatných upokojoval, no mňa len rozčuľoval. Okuliare si už automaticky posunul na koreň nosa, pretože mu neustále padali a mne prekážalo, keď sa do mňa jeho hnedé oči pozerali sponad nich. Akoby mi vtedy dokázal vidieť viac do hlavy než obyčajne.

„Lauren,“ usmial sa na mňa a pokynul mi hlavou. „Presne na čas.“

„Dobrý deň, pán Hall,“ predniesla som, kým som sa popri ňom dostala dovnútra. Automaticky som sa posadila na moje obvyklé miesto a očami skontrolovali funkčnosť hodiniek. Povinná hodina sa mohla začať.

„Pán Hall?“

Doktor prešiel počudovane okolo a posadil sa do svojho kresla oproti mne. Usmial sa na mňa, lenže ja som mu to neopätovala. Frustrovane si vydýchol a prehrabol tmavé, potočené vlasy. Až potom sa nahol k zložke a vzal ju do rúk.

„Minule som bol Timothy. Myslel som, že robíme pokroky, Lauren.“

Prehodila som si nohu cez nohu a prekrížila si ruky na prsiach. Nemala som v pláne rozprávať sa. Minule som toho povedala viac ako dosť.

Timothy Hall bol rovnaký ako všetci štyria psychiatri pred ním. Veľa rozprával, radil mi, ako sa so všetkým vyrovnať, a pritom netušil, čo ma štvalo najviac. Myslel si, ako pozná môj mozog a pocity na základe kníh, ktoré prečítal, a vedel jedno veľké nič. Všetky naše stretnutia potom dopadli rovnako. On rozprával, ja som sledovala hodiny, on mi predpísal lieky, zapísal si niečo do svojho debilníčka, dostala som ďalší termín, a utekala som do školy. Znova a znova.

„Vzala si si dnes ráno svoje lieky?“ kontroloval mi, lenže z môjho kamenného výrazu bolo náročné niečo vyčítať. Mohla som mu jednoducho klamať a povedať áno, alebo som sa mohla priznať a zdeliť mu, že ich beriem len sporadicky.

„Na čo sú tie lieky vlastne dobré?“ naklonila som hlavu nabok a prebodla ho pohľadom. „Okrem záťaže pre pečeň necítim žiadne účinky,“ pokrčila som plecami.

Timothy stisol pery tak silno až vytvorili úzku linku. Nevyhnutnosťou mojej liečby sme sa zaoberali stále prvých pätnásť minút. Netušila som či ho to tak bavilo, alebo bol len tak trpezlivý, no on mi to zakaždým zopakoval ako nejaký papagáj.

„Takže necítiš od nášho posledného stretnutia žiadne zmeny k lepšiemu?“ vypytoval sa ďalej.

Vyzeral, že si na moje nálady zvykol. Poznal moje lepšie aj horšie dni. Preskákal si so mnou pádmi aj vzostupmi. A nevzdával sa, to som mu musela uznať. Žiaden doktor pred ním to so mnou nevydržal dlhšie ako rok. Až na neho.

„Neviem, čo je v mojom prípade lepšie, doktor.“

Priznať si to nebolo jednoduché, avšak klamať doktorovi som nechcela. Potrebovala som, aby mi veril. Musela som ho prinútiť, aby videl, že nie som zlý, labilný človek, ako to o mne tvrdili.

„Akože nie?“ nechápavo zvraštil tvár.

„Proste to neviem,“ pokrčila som plecami s pohľadom upretým na neho. Netušil o mojej momentálnej situácii a o Maxwellovcoch. Nevedel, že Hate, moja jediná kotva, odišla a netušil, ako si zarábam na živobytie. 

„Keď som bola mladšia,“ zhlboka som sa nadýchla a pozrela von oknom. „Caleb sa v škole zvykol biť. Odmietal sa podriaďovať ostatným, no zároveň zo seba nenechal robiť fackovacieho panáka. Keď raz prišiel domov rozmlátený na kašu...“ zastavila som sa, spomínajúc na výprask, ktorý následne dostal od...

„Nedopadol dobre,“ bolo všetko, na čo som sa zmohla, keď som sa vrátila do prítomnosti. „Zavrel sa vo svojej izbe a zatiaľ čo si naši mysleli, že si odpykáva trest, on ušiel oknom späť do školy, kde mali hudobníci urobené menšie nahrávacie štúdio.“

„Čo sa stalo potom, Lauren?“ pobádal ma Timothy pokojne.

„Utiekla som za ním,“ usmiala som sa na neho slabo. „Po prvýkrát v živote som sa šplhala po strome. Roztrhla som si pritom nohavice a poobíjala zadok, no stálo to za to. Môj brat stál za to,“ vydýchla som už mierne rozklepane. „Tiež mi hovoril, že sa všetko zlepší. Sľuboval, že sa nebude biť a doma potom bude pokoj. Hovoril, že je to všetko kvôli nemu...“ hlas mi preskočil, keď som si uvedomila, koľko sa toho môj brat kvôli mne vzdal.

„Ale nebolo, však?“

Nedokázala som pokračovať. Nemohla som pokračovať, pretože čím viac som toho povedala, tým viac sa tá minulosť zdala byť skutočná. Tým viac ma mala v svojej moci.

„Nie,“ zachripela som a utrela si jednu slzu, ktorú som nedokázala zastaviť. „Nemohol tomu nijako predísť ani to zastaviť.“

„Ja viem,“ prikývol doktor a položil svoj zápisník na stôl. Lakte si oprel o kolená a podložil hlavu rukami. „Nemusel ho ale zabiť.“

Mykla som sa. Moja tvár prezrádzala všetko, čo som sa ja snažila skryť. Ruky sa mi triasli a bolo zbytočné zatínať ich do pästí. Narobila som tým len viac škody než úžitku.

„Viem, že je to pre teba ťažké prijať, Lauren, no tvoj brat spáchal trestný čin. Zabil. Bol to predsa váš otec...“

Prudko som vyskočila na nohy a zamierila k oknu. Nemohla som to počúvať, ale nemohla som odísť. Bola som uväznená v jednej miestnosti s mužom, ktorý tvrdil, že to, čo urobil Caleb bolo zlé. A pritom ak by to nebol on, urobila by som to ja.

Zabila by som.

„Ak by mu došlo, čo sa vtedy stalo, zabil by on mňa,“ prehovorila som, objímajúc sa rukami, akoby som tým mohla zabrániť môjmu telu, aby sa nerozletelo.

„Bola som to buď ja alebo on,“ pokračovala som presvedčene. „Nikdy sme nemohli žiť obaja. Nie po tom všetkom...“

Doktor, stojaci za mnou, si povzdychol. V odraze som videla ako nakoniec zložil ruku k telu a rozhodol sa nedotknúť sa ma. Dobrá voľba. Nepotrebovala som jeho dotyk. Nepotrebovala som žiaden dotyk.

„Lauren, kým nepripustíš, že to, čo urobil, bola chyba, nemyslím si, že sa s tým niekedy vyrovnáš. Tvoj postraumatický stres sa o slovo bude hlásiť aj naďalej, spoločne s depresiami, ak nebudeš poctivo užívať svoje lieky...“

„Naozaj si myslíš, že nejaké lieky dokážu potlačiť to, čo vidím zakaždým, keď zavriem oči?“ prehltla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle. „Ako môžu nejaké sprosté látky presvedčiť moju myseľ, aby sa nevracala k tej noci?“

Otočila som sa k brunetovi a bez zakrývania pálivých sĺz som zložila ruky k telu. Moje telo sa javilo vyčerpanejšie ako moja zjazvená duša.

„Človek povie, čo mu je, čo ho trápi a vy, doktori, namiesto pochopenia ho prehlásite za chorého, trpiaceho depresiami. Ako môže byť pravda depresiou? Prečo, keď ti poviem fakty, si myslíš, že trpím samovražednými myšlienkami?“ bojovne som dvihla bradu, pretože to jediné mi ostalo.

Sila bojovať. Minimálne pre tých, ktorí na mňa čakali.

Timothy hodnú chvíľu mlčal. Hľadel na mňa, na slzy, na trasúce sa ruky, no neprehovoril. Hodnotil situáciu, ostatne ako vždy.

„Chcem žiť ako ostatní ľudia, Tim,“ oslovila som ho čo najosobnejšie, pretože tak si vždy myslel, že sa mu otváram. Keď verím, že nič z toho nikde nezaznamená, nikomu nevyzradí. On to však urobil zakaždým a ja som to vedela. Nanešťastie, potrebovala som, aby veril, že napredujem. Musela som ho presvedčiť, že sa staviam na nohy, pretože len jeho odporúčanie mi mohlo zaručiť úspech.

„Celý svoj život som strávila v strachu a nenávisti. Či už rodiny alebo seba. Vieš, aké to je, keď si dôvodom nešťastia iných?“ šepla som vysilene. „Môj brat trpí len preto, že ma zachránil. Žena, ktorá mi dala život trpí, pretože sa na mňa nedokáže ani pozrieť. A pritom ma určite vidí všade, kde ide,“ zasmiala som sa pri tej predstave, no zároveň posmutnela. Zničila som životy všetkým naokolo...

„Lauren, tvoj brat bol slobodný muž, sám sa mohol rozhodnúť, ako vynaloží so situáciou,“ snažil sa ma Timothy uchlácholiť a zmierniť výčitky, ktoré sa mi zarezávali pod kožu ako ostré pazúry divokej šelmy prahnúcej po krvi.

„Máš nejakých súrodencov?“ Prvýkrát, po všetkom čase, ktorý som u neho strávila, som sa opýtala osobnú otázku ja. Jeho zaskočenie som na ňom jasne videla.

„Nie,“ pokrútil hlavou rýchlo. „Som len ja. Prečo sa pýtaš?“

„Pretože ak nemáš súrodenca, ktorého nadovšetko miluješ, nevieš, aké to je prežiť to, čo zažil Caleb v ten deň.“

Celý čas som sa zaoberala sebou, a pritom to bol Caleb, kto všetko videl. Ja som mala zatvorené oči. Ak prenasledovali zlé sny mňa, s čím sa musel potykať každú noc braček?

Môj psychiater ma so záujmom sledoval, skúmal každý môj nádych, len aby vedel, čo si o mne myslieť. Bola som tak komplikovaná, alebo ma len chcel nechať podusiť sa vo vlastnej šťave?

„Rozprávala si sa niekedy o tom dni so svojím bratom?“ naklonil hlavu nabok sledujúc, ako som sa oproti nemu znova posadila. Tentoraz som bola odhodlaná nenechať sa ním rozhodiť. Nemohla som.

„Nie,“ priznala som. Nebola to ale Calebova vina, to ja som vždy zmenila tému. „Nielenže na to nerada spomínam, je to aj dôvod, prečo je Caleb tam kde je. Bolo by odo mňa kruté pripomínať mu deň, ktorý si rezervoval permanentku na psychiatriu.“

„A čo potom tvoja matka, Lauren?“ pozdvihol obočie, poklopkávajúc ceruzkou po spise.

Po prvýkrát sa mi podarilo udržať sa na uzde. Oči sa mi možno rozšírili strachom z jeho ďalších otázok, avšak moje telo sa nepohlo. Mala som chuť sama seba potľapkať po pleci.

„Ja nemám matku,“ vyzradila som viac než bolo nevyhnutné. Stačilo povedať, že som ju nevidela skoro šesť rokov. „Tá žena mi možno dala polovicu génov, no neurobila nič preto, aby si zaslúžila titul matky. Akoby ani neexistovala.“

Veľká ručička zastavila na dvanástke. Moja povinná hodina terapie bola oficiálne na konci. S úsmevom na perách som sa postavila.

„Ďakujem za vstup do nového týždňa, Timothy, ale náš čas skončil,“ siahla som po kabelke a prehodila si ju cez plece.

Rýchlo som k nemu podišla, len aby som sa mohla čím skôr podpísať a odísť. Toto miesto som nemala rada, zakaždým znamenalo vlnu spomienok, ktoré môj mozog potláčal ako to najlepšie dokázal.

Timothy mi bez slova podal pero a ukázal na prázdne miesto, ktoré malo skrášliť moje písmo.

„Vieš, že tá noc bola len špičkou ľadovca, po ktorej nasledoval ďalší rok plný problémov...“ chytil ma jemne za ruku, lenže ja som sa prudko odtiahla.

Prekročil hranicu.

„Nemusíš mi hovoriť, čo po jeho smrti nasledovalo. Ty si možno čítal spisy, ja som si to odžila,“ zasipela som, prekvapená nenávisťou, ktorá vo mne odrazu vzbĺkla. Nie k doktorovi, to nie, ale k rodine, ktorú som ešte vtedy mala.

„Každý deň,“ zastala som v otvorených dverách a otočila sa k nemu, hľadiac mu priamo do očí. „Každý jeden deň som žila v strachu z toho, čo sa stane ďalší deň. Bála som sa tak ako ešte nikdy, pretože to, čo človeka desí je to, čo nemôže ovplyvniť. A vo svojich štrnástich som nemohla ovplyvniť nič.“

 

Kapitola X. / Kapitola XII.


V prvom rade sa ospravedlňujem za tak dlhé čakanie, ale nová práca a debilný laptop mi skomplikovali všetky plány.

Každopádne... na scéne sa ukazuje psychiater, ktorý sa ešte bude snažiť k Lauren prehovoriť. Uvidíme či sa mu niečo podarí.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XI.:

5. Angela přispěvatel
21.11.2017 [14:22]

AngelaJá to tušila! Ale raději bych netušila! Chudák Lauren a Caleb... Tim má na jednu stranu pravdu, ale na druhou chápu, jak to musí být pro Lauren těžké. Vlastně ne, nechápu. Kdo to neprožil, těžko se dokáže vcítit. Jsem zvědavá, jak se budou vyvíjet dál další sezení.

4. Perla přispěvatel
05.11.2017 [11:50]

PerlaSunShines, presne, Lauren nikdy nechcela spomínať na to, čo sa stalo, pretože jej to spôsobovalo ešte viac bolesti. Tak sa mohla zamerať na pomoc Hate a venovať sa niečomu inému. Ďakujem za komentár. Emoticon

3. SunShines
03.11.2017 [23:02]

Niekedy, keď čítam, čím všetkým si musela Lauren prejsť, tak ma až udivuje, že Hate bola jej oporou aj keď o nej nič nevedela. Ak keď na druhej strane, možno jej práve tým, že sa nepýtala, čo robí a aká je jej minulosť bola takým únikom z jej bolesti.
Psychiater sa mi páči. Teda, jasné, psychiater, ale zas, aj ona to zo seba potrebuje dostať a nejako sa s tým vyrovnať, aspoň v medziach normy, aby mohla fungovať ďalej bez strachu a živých nočných môr.
Teším sa na ďalšiu!

2. Perla přispěvatel
03.11.2017 [11:27]

PerlaVeva, Oli má isté čaro, ktoré sa nedá prehliadnuť, a vďaka svojej nenápadnosti toho vie celkom dosť.
Že je Timothy vedľa? Uvidíme, možno je to práve Lauren, ktorá si neuvedomuje, aký vplyv má na ľudí ich minulosť. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

1. Veva
02.11.2017 [18:24]

Preco sa mi vsetci Maxwellovci musia dostavat pod kozu? Oli je naozaj zlaty.
A ten psychiater....chapem, ze sa snazi pomoct, ale v tomto pripade je total vedla.
Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!