OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XXVIII.

01.04.2019 (10:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1018×

Kapitola dvadsiata ôsma

Nate

„Kurva!" zahrešil som vo chvíli, keď mi došlo, že Lauren len tak ľahko neprebudím. Zobul som jej mokré topánky a taktiež ju vyzliekol z premočenej bundy a trička. Čo najlepšie som sa ju snažil prikryť, než som zatvoril dvere od auta. V diaľke som počul sirény, ale nemal som čas zaoberať sa tým. Miernym poklusom sa presunul ku kufru auta, z ktorého som sa snažil vytiahnuť všetko, čo sa tam nachádzalo. Mal som šťastie, že svoju kabelku hodila na zadné sedadlá, pretože len čo som sa viac naklonil do auta, mohol som ju vytiahnuť.

Do každého pohybu som sústredil čo najviac myšlienok, len aby sa moja myseľ nemohla uberať inými, temnejšími. Nechcel som o nich premýšľať. Potreboval som si čo najdlhšie udržať čistú hlavu.

S kufrom pri aute som si všimol, ako za mnou niekto zastal.

„Seb, čo tu, dofrasa, robíš?!" Hodil som Laurenine veci do kufra a snažil sa vyhrabať kľúče od auta v mokrých nohaviciach.

„Došľaka, čo ste to urobili? Je v poriadku?" vytrieštil brat oči na auto, ktoré bolo na pokraji zrútenia.

„Potrebujem ju dostať do nemocnice a možno bude. Vďaka za info, že odišla," kývol som mu hlavou.

„Nate, nerozumieš!" pribehol ku mne. „Niekto nahlásil haváriu. Mieri sem polícia. Sme v sračkách..."

„Ešte len budeme, keď nás zatknú," otočil som sa a cez okno pozrel na Lauren v bezvedomí. Kto vie, či sa na ňu jej dcéra podobá.

Rázne som pokrútil hlavou, snažiac sa zamerať na prítomnosť a možnosti, ktoré som mal. Nebolo ich veľa. Hocikto, kto by prehľadal auto a odfotil si značku, by sa podľa nej dostal k nám, teda, k Lauren. Hate jej predsa dala svoje papiere, ak som si dobre pamätal.

„Kurva!" Zúfalo som si pretrel tvár. Bol som v úzkych a nevedel, ako z toho vykľučkovať. Keby som ju len počúval... Dofrasa!

„Tie som nepozval, ale keď to prežijeme, nejaké by sa isto hodili..."

„Neblbni a pomôž mi!" buchol som brata a pokynul mu, aby ma nasledoval k prevrátenému autu. Obaja sme sa postavili ku kufru.

„Si si tým istý?" overoval si braček, a hoci som poriadne netušil, čo sa chystám vykonať, prikývol som. Bol to jediný spôsob ako oddialiť blížiacu sa pohromu.

„Dúfam, že si sa dnes dobre rozcvičil," zamrmlal som a vyhrnul si mokré rukávy na tričku. Pevne sme sa v rovnakú chvíľu s bratom opreli do nárazníka v nádeji, že sa nám podarí nadvihnúť auto a prevrátiť ho do rieky. To by policajtov mohlo prinútiť postupovať pomalšie.

„Keď budeš po všetkom, mám to u teba!" precedil pomedzi zuby, zatiaľ čo sa snažil nadvihnúť svoju časť. Auto odmietalo spolupracovať, no keď sme rozložili sily, pocítili sme, ako sa začalo hýbať. Pomaly sa nakláňalo čoraz viac dopredu. Predstava, že v ňom ešte stále mohla byť Lauren a bojovať o holý život, ma desila. Nedokázal som sa jej zbaviť.

Všetky svaly ma pálili, ale aj napriek tomu som sa zaprel ešte viac. Sebastian nasledoval môj príklad a netrvalo dlho, než sa nám podarilo dvihnúť zadnú časť auta a nakloniť ju dopredu. Zvyšok vykonala gravitácia.

Obaja sme padli na kolená. Zajtra ma čakala poriadna svalovka, ale bolo mi to jedno.

„Nate..." Sebastian mi pomohol vstať. „Čo urobíme teraz?" ukázal na jasné svetlo, ktoré znamenalo len jedno.

Polícia.

„Dočerta! Ak ujdeme, dobehnú nás!" Nemohol som ale riskovať, že by zadržali Lauren a ona by sa dostala do problémov. Niečo mi hovorilo, že by to jej dcére istotne nepomohlo. Iné riešenie som ale nemal a to ma vytáčalo najviac. Neznášal som pocit bezmocnosti.

„Nastúp a choď. Odvez ju preč," prikázal mi odrazu Seb, nad čím som neveriacky pokrútil hlavou.

„To nemyslíš vážne!"

„Myslím, tak sklapni a pohni si!" popohnal ma, lenže keď som mal ruku na kľučke, policajné auto sa k nám dohnalo. Na odchod bolo neskoro. Nestihli sme to.

Z auta behom sekundy vystúpil policajt s rukou na zbrani, pripravený na všetky možnosti.

„Čo sa to tu deje? Chcete mi niečo vysvetliť, páni?" pozdvihol obočie Luke.

Neisto som si vydýchol, zatiaľ čo Seb sa zasmial.

„Ahoj, kamoš," roztvoril náruč a vykročil k nemu. „Ako sa máš? Dlhá noc, čo? Nechceš to otočiť naspäť na stanicu? Si ďaleko od svojej jurisdikcie, nemyslíš?"

Lukov pohľad však nevyzeral dvakrát prívetivo. Niečo mi napovedalo, že toto len tak ľahko nezamaskujeme. Ešte šťastie, že moje auto bolo šikovne zamaskované tým Sebastianovým, inak by nás mal Luke hneď na kamere.

„Bol som na ceste na stanicu, keď som dostal pokyn otočiť to," vysvetlil a podišiel k nám bližšie. „Čím to je, že vždy plávate v problémoch len vy, Maxwellovci?"

„Osud?" pokrčil plecami Sebastian. „No tak, Luke, nie je niečo, čo by ti mohlo urobiť radosť a donútiť ťa tváriť sa, že si nič nevidel?"

„Potratil si všetok rozum?! Nemôžem len tak opustiť miesto činu! Videli vás ľudia! To nezmením a rozhodne nebudem kvôli vám riskovať svoju prácu!"

„Luke, prosím ťa," prehovoril som zúfalo. Lauren potrebovala nemocnicu a doktora.

„Zabudni," pokrútil hlavou a vtedy sa všetko pokašľalo.

Sebastian sa hodil na Luka a jedným rýchlym pohybom ho spacifikoval skôr, než sa policajt stihol načiahnuť po zbrani.

„Bež!" zrúkol po mne, zatiaľ čo sa on rozbehol k policajtovmu autu.

Na sekundu som ostal obarene stáť a pozeral na svojho brata, ktorý sa všetkého vzdal. Pre mňa a Lauren. Musel som konať.

Teraz alebo nikdy.

Nastúpil som rýchlo do auta, naštartoval a vyrazil za zvukov streľby. Ubral som plyn, zaradil štvorku, a uháňal som kade ľahšie. V spätnom zrkadle som zachytil Lukov obraz, ako sa rozbehol k Sabastianovmu autu, zatiaľ čo braček šoféroval to jeho, policajné.

Blázon!

Nevedel som, kam ísť. Neboli sme ďaleko za Atlantou, ale pred nami toho tiež veľa nebolo. Nemocnica sa zdala v nedohľadne a moje srdce bilo ako zmyslov zbavené. Každú chvíľu som sa snažil prihovárať sa k Lauren, lenže stále nereagovala. Mohla si vo vode ublížiť?

Pri zvonení mobilu na prístrojovej doske som až poskočil na sedadle. Kto ma mohol otravovať teraz na večer?

„Prosím?" dvihol som otrávene. „Hovorte, rýchlo!"

„Nate? Si v poriadku? Deje sa niečo, braček?" ozval sa ku mne Ben.

Netuším, kto z nás bol viac prekvapený. Ja, že mi volal môj najstarší brat alebo on, ktorý čakal inú reakciu. Ben mi nezvykol volať, vlastne... Nikdy mi nevolal. Vinil ma za svoje rozchody, aj keď nepoznal pravdu. Nemohol som za to, že bol kretén. Jeho posledná priateľka, Maggie, si kvôli nemu prešla drsnou premenou a on si ju aj tak nevšímal! Zaslúžil si všetko, čo dostal!

„Áno, deje, ale neboj, poradím si aj sám, tak ako doteraz," odvrkol som. „Čo potrebuješ, že si sa uráčil zavolať mi?"

„Ja... urobil som chybu. Asi," prehovoril pomaly a neisto. Môj brat mal pochybnosti? Dnešný deň už naozaj nemohol byť lepší!

„Čo si posral tentokrát?"

Nemal som záujem o jeho problémy, mal som dosť vlastných. Nanešťastie, aj cez všetky jeho chyby, to bol môj starší brat, ktorého som nikdy nedokázal úplne ignorovať.

„Bol som na jednej firemnej akcii..."

„Fakt ma nezaujíma, koho si pretiahol, jedine ak sa bojíš, že budeš otec! V tom prípade nie, nechcem byť krstný," zastavil som ho.

„Magor, tu nejde o mňa! Pred chvíľou som narazil na Hate! Je v New Yorku, Nate!" Aj po telefóne som jasne počul, ako zatína zuby.

Bolo zvláštne, že potom všetkom mi bolo jedno, kam Hate odišla? Momentálne som bol len rád, že sa jej podarilo dostať od nás preč. Boli sme pre ňu toxickí. Všetci do jedného.

„Keby si vedel, čo všetko urobil otec, neznel by si tak naštvane," vydýchol som a pevnejšie chytil volant.

„Je tu s Robertom, Nathaniel!"

„A?" Nasucho som sa zasmial. „Asi som mimo, ale neviem, čo je ťa do toho. Keď tam je z vlastnej vôle a je šťastná, mali by sme sa tešiť s ňou."

Prudko som zabočil doprava, keď som skoro nestihol odbočku. Brat ma až príliš rozptyľoval. Nepotreboval som teraz riešiť Hate a jej milostný život, keď sa ten môj rozpadal. A to ani poriadne nezačal.

„Čo sa ti snažím vysvetliť je, že som po ňom skočil. Chcel som dokončiť, čo sme začali, braček. Spolu. Hate mi ale skočila do rany a ja... udrel som ju..."

„Čo si, dočerta, urobil?" Mobil mi skoro vypadol z ruky, ktorou mi od nervov šklbalo.

„Ja viem, nechcel som! Už som volal s otcom a o všetkom ho informoval. Povedal, že sa o to postará..."

„Debil!" zrúkol som. „Kde si nechal tú časť mozgu, ktorá ti ešte fungovala, Ben?!"

Bál som sa. Hate si rozhodne nezaslúžila žiadne ďalšie trápenie našou rodinou. Odišla a začala odznova. Lauren mi síce nič nepovedala, no bola zanovito presvedčená, že jej kamarátka je v bezpečí. Sám som tomu uveril.

„Toto si posral, Ben!" vybuchol som. „Na tvojom mieste by som začal rozmýšľať, ako to vyriešiš, pretože ak sa kvôli tebe Hate niečo stane, brat nebrat, zabijem ťa!"

Zrušil som ho a hodil mobil na miesto spolujazdca. Nedokázal som sa naň ani len pozrieť, akoby on mohol za Bena a jeho chyby.

Opäť sme vyšli na hlavnú cestu a pokračovali ďalej. Čakal som na prvé väčšie mesto s poliklinikou. Nič viac som nechcel.

„Kam sme sa to len dostali, princezná?" zašeptal som pri pohľade na ňu v spätnom zrkadle.

Kapitola XXVII. / Kapitola XXIX.

Akosi som sama neverila, že novú časť napíšem tak rýchlo. Nie je nejako dlhá, no je z Natovho pohľadu, a je celkom podstatná pre celkový obraz. Niektorí ste sa ma pri Hated pýtali, čo presne Seb urobil, že po neho prišiel Vincent na stanicu. Well... ta dá! Nič svetoborné, len tak trochu protizákonné. :D

Čo si inak myslíte o súrodeneckých vzťahoch? Ktorý vzťah sa vám páči, alebo nepáči, najviac? :D Chceli by ste vidieť bratov častejšie pospolu?

Vaša Perla. :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XXVIII.: