OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 27.



Ukradnúť si šťastie - Kapitola 27.Zvieracia duša

Kapitola 27.

Theo sa posadil na okenicu a nie prvýkrát sa zadíval na záhradu. V poslednom čase sám seba často našiel zamysleného a vedel, že tento pocit tak úplne nevychádza z jeho podstaty. Tým, že sa Zoey konečne premenila, sa ich puto ešte prehĺbilo a on teraz doslova dostával všetko. Vedel určiť, čo robí a kde sa nachádza. Takže v túto sekundu sa musel pousmiať jej frustrácii.

Ako zviera prežívala skôr vnemy, neidentifikovateľné jednoslovne pomenovateľné postrehy zo života. Ich chlpatejšie časti boli ich súčasťou, boli ich dušou, ale neboli to ľudia. Boli divokí a ako takí nemohol od nich nikto skutočne čakať, že by sa správali racionálne a pokojne reagovali na niečo, čo ich priamo ohrozí. Nevedeli sa pretvarovať.

A Zoey s tým bojovala.

Bola nová vo vyrovnávaní sa so svojim menej civilizovaným ja, hoci, pri jej povahe, to nemohlo byť až také náročné. Ale na druhej strane, práve sa dozvedela o svojom vlastnom pôvode. Netušila, kým bola. A on tam nebol, aby jej pomohol sa s tým vyrovnať.

No nech vrčal akokoľvek chcel, vyhlasoval, že bol jej druh, boli veci, pri ktorých nemohol byť prítomný. Ako pri učení etikety. Až do korunovácie bola len členkou stáda ostatných, ale aj tak jej vlastný pôvod zaručoval, že ju nikto nikdy nemohol nechať na pokoji. Práve teraz ju obletoval kŕdeľ výhodchtivých pochlebovačov, na ktorých zaryto vrčala a tí sa jej snažili vysvetliť, že to nie je reakcia hodná vládkyne.

Bavil sa na tom, že ich chcela všetkých do jedného pozabíjať. Keby nebolo Luky, tak by to už dávno urobila. Zmeny jej nálad vnímal ako vlastnú zábavu a zakrýval tým fakt, že jeho vlastný chlpáč sa práve teraz snažil veľmi neodbytne dostať von, aby sa mohol pomaznať so svojou zvieracou družkou. Akoby nemali dosť problémov.

Zdalo sa, že jeho vlastný škodoradostný osud sa snažil na to prehlásenie reagovať ďalšou výzvou. V tom okamihu sa totiž otvorili dvere a dnu sa vpotácal jeho o niečo rozumnejší brat – ktorý sa už niekoľko dní udržoval v stave pokúšania sa o otravu alkoholom.

„Aj ty si sám?“ zaševelil a na hlase bolo poznať, že nie je taký opitý, ako by si prial.

Ich meničský metabolizmus sa veľmi rýchlo dokázal vyrovnať s neprospešnými látkami. Alkohol bol jednou z nich. Možno preto sa z nikoho nikdy nestal opilec v pravom slova zmysle. Kto by už len strávil dlhé hodiny pitím, aby to na neho účinkovalo len desať minút. Potriasol hlavou. Netúžil o tom práve teraz premýšľať.

Pozrel sa bratovi do očí. Prudký hnev a nenávisť ho zarazili, hoci ich očakával. „Ale nie z vlastného rozhodnutia.“ Naklonil hlavu. „Nie ako ty.“

„Mám byť so zradkyňou?“

Theo pokrútil hlavou. „Čo ťa rozčuľuje viac? Unikla tvojmu hnevu, lebo údajne spáchala samovraždu, no všetko nafingovala. Stále žije a je v tvojej blízkosti, mohol by si ju teda zabiť. Ale ty nemôžeš, pretože ju miluješ.“

Odpoveďou mu bolo besné zavrčanie. „To, že je moja pravá družka, to komplikuje. Moja zvieracia čas mi nedovolí jej skutočne fyzicky ublížiť. Ale to ešte neznamená, že ju milujem.“ Vrčivý zvuk naberal na hlasitosti a Theo v jeho rozpoložením skutočne súcitil. Zvláštne, ako sa karta obrátila. „Celé roky som ju nenávidel za to, čo spôsobila.“

Ten minulý čas bol ako svetlo na konci tunela. „To je minulosť. Čo súčasnosť a budúcnosť?“

„Sú mnohé podoby pomsty.“

„Naša matka je harpya.“

V tej chvíli sa Dante rozhodol, že už dostatočne dlho zostával na jednom mieste. Chodil po miestnosti ako lev zavretý v klietke, čo pri ich meničskom pôvode bolo viac výstižné ako čokoľvek iné. V duchu sa sám seba pýtal, či sa ich úlohy museli takto veľmi obrátiť.

Oboch ich v istom úseku života stravovala nenávisť ku všetkému a všetkým a obaja pri tom mali po boku brata. Zložitý vzťah, ktorý bol ešte znevýhodnený faktom, že nemohli tráviť čas v blízkosti toho druhého. Lebo by to jedného z nich stálo život. V duchu sa otriasol pri spomienke na ten jediný raz, keď si ani jeden z nich nedával pozor. Starostlivo sa postaral, aby sa na jeho tvári neodrazilo nič z vnútorného rozpoloženia jeho duše.

„Naša matka je skurvená manipulátorka. Využíva ľudí mnohými spôsobmi. Nevyčítal by som Penelope, že podľahla jej rečičkám. Lenže ona nebola naivná, keď ma zradila a využila. Vedela o pláne našej matky a neurobila nič, aby zabránila tomu prekliatiu.“

Theo zodvihol obočie. Nikdy nepočul brata vyjadrovať sa takto o žene, ktorá ho vlastne doviedla na okraj skazy. Možno aj preto, lebo doteraz žil v presvedčení, že je mŕtva. Ale čeliť svojej nenávisti a tieňom minulosti naživo je asi o niečom inom. Preto sa ich úlohy prehodili.

„Čo s ňou urobíš? Zapudíš ju?“ V duchu sa sám seba pýtal, či mal použiť také kruté slová a tak mu poskytovať nápady na ďalšie konanie, ale nemohol si pomôcť.

Nebolo to také nezvyčajné, ako si mysleli ostatní. Príroda sa rada hrala na iróniu a niekedy spojila v pute pravých druhov doživotných nepriateľov. V tom prípade bolo najlepšie rozhodnutie zapudiť takého druha, ale bolo to riskantné.

Ani jeden z nich tým pádom nemohol prijať nikoho iného do postele ani do života. Podvádzať pravého druha bolo už tak dosť ťažké, ale po tomto čine to bolo prakticky nemožné. Z mužov sa stávali impotenti a ženy boli zase akoby nepríťažlivé pre ostatných, hoci to mohla byť tá najväčšia kráska. Bola to pomsta jedného tomu druhému, ale trpeli pri nej obaja.

„Mám inú možnosť? Nemôžem jej zakrútiť krkom fyzicky, možno ju však zabiť aj inými spôsobmi.“

Theovi mimovoľne myklo svalom na sánke. „Čo ak nie je taká, za akú ju považuješ?“

Nie, vážne práve teraz pokrytecky nepoučoval svojho brata. Ale tie slová už boli vypovedané. Dával to za vinu sprostredkovaných pocitom svojej družky. Vlastne, koho sa snažil oklamať. Proste mu preskočilo.

„To, že teraz pomáhala chrániť Zoey a snažila sa dostať Clarissu tam, kde patrí, z nej ešte nerobí sväticu.“

„Niekto nie je svätý.“ Hej, on by to mal vedieť. Toľko mŕtvych nemala na zozname ani samotná smrť. A on zabíjal bez dôvodu, ona len preto, že prišiel čas.

Dante na dlhú chvíľu stíchol. Theo si uvedomoval napätie v duši svojho brata, bol na tom rovnako. Ale nemal silu zobrať jeho trápenie a vyriešiť to všetko za neho. Nemal to v povahe a navyše by mu to Dante ani nikdy nedovolil. Rád sa trápil sám a len pozeral na ostatných.

Boli si viac podobní ako by ktokoľvek očakával. Možno preto vedel tak presne určiť, čo sa v ňom odohrávalo, keď sa zadíval z okna a zatínal pri tom ruky do pästí. Prehodnocoval práve svoj doterajší život. Alebo len svoje správanie. Ale ani Theo nedokázal určiť, k akému výsledku nakoniec dospel.

„Vieš, čo je na tom najhoršie?“ Netušil, či čakal na jeho potvrdenie, ale radšej potriasol hlavou na znak nesúhlasu. Dante sa zhlboka nadýchol. „Bol by som ochotný jej všetko odpustiť. To, ako ma využila a klamala. Obaja sme si tú noc vtedy užili. Dokázal by som zabudnúť aj na to, že pracovala pre našu drahú matku. Raz. Ale nikdy jej nezabudnem, čo som kvôli nej takmer urobil.“

Theo si podvedome prešiel po zubatej jazvy ukrytej pod golierom čierneho trička. Jediný raz, keď Dante zabudol na ostražitosť a podcenil matkinu kliatbu, siahol po noži a pokúsil sa Thea zabiť. Obaja mali šťastie, že v miestnosti neboli sami a ostatní ich zachránili. Theo to bratovi nevyčítal, pretože to nebola jeho chyba a navyše to obaja prežili.

Dante sa zvládal nenávidieť za ich oboch.

„Takmer je to podstatné slovo.“

Dante udrel päsťou do steny. „Keby ale nebolo jej, nikdy by sme sa k tomu nedostali. Dala našej matke prostriedok, ako sa nás zbaviť. Vedome.“

Oni dvaja určite boli príbuzní, hlavy mali rovnako tvrdé. Ale tentoraz sa mu nepáčilo, na čo sa Dante zameral. Ale kto bol on, aby to bratovi skutočne vyčítal. Penelope nepoznal, ale nemohla sa až tak veľmi líšiť od Alex. Tú síce tiež nepoznal, ale neveril, že bola zákerná alebo pomstychtivá, keď riskovala všetko, aby ochránila Zoey. Čo na tom, že jeho družka to práve teraz neoceňovala a prskala okolo seba ako posadnutá.

„Takže ju zapudíš,“ skonštatoval opäť. „Čo ak je tehotná?“

Dante si odfrkol. „Potomok by nášmu spolužitiu veľmi nepomohol, hoci po ňom túžim.“

„Spýtaš sa jej na to?“

„Možno by som mal,“ zahundral a vzápätí potriasol hlavou. „Ale práve teraz je moja družka,“ to slovo vypľul, akoby to bola najhoršia nadávka, „na ceste do Ruska. Zdá sa, že má veľmi vrúcne vzťahy s obyvateľmi na Sibíri. Funguje ako diplomatická spojka medzi kráľovskými dvormi.“

Theo zodvihol obočie. „Nepokúsil si sa ju zastaviť, keď odchádzala?“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Nevidel som na to dôvod.“

„Čo ak ona nebude vidieť dôvod v tom, aby sa vrátila?“ nadhodil Theo. Stále sa pokúšal vymámiť z brata adekvátnu reakciu na to všetko. Zatiaľ sa mu dostávalo len tej pretvárky. „Pôjdeš po tom za ňou, aby si to urovnal?“

Jeho brat bezmocne rozhodil rukami. „Raz za vráti.“

„A ak nie?“

Na to odpoveď nedostal a vlastne ju ani nečakal. Dante bol krátkozraký vo svojej zlobe a nemohol mu to vyčítať. On bol na tom rovnako, ale on nenávidel seba a nie svoju družku. Penelope, alebo Alex, či ako sa vlastne volala, zradila dôveru jeho brata. Bolo to zákerné, ale nevidel to tak tragicky.

Lenže on poznal ich matku na úrovni, o ktorej sa Dantemu ani nesnívalo. Ak chcela, aby niekto spolupracoval, tak ho k tomu prinútila. Účel naozaj svätil prostriedky a tej žalostnej náhrade ženy nebolo sväté absolútne nič. Dante to vedel a predsa to nedokázal vidieť. A teraz naozaj nebol správny čas pripomenúť mu to.

Možno preto sa proste otočil na päte, poťapkal brata po pleci a potom ho nechal v miestnosti samého s jeho démonmi. On sám mal v skrini dosť kostlivcov, ktorých by mohol proste zvesiť. Ale miesto toho len chcel byť so svojou družkou. Chvíľkové rozptýlenie mu prospeje. A podľa toho, ako vrčala v jeho hlave, ho uvíta aj ona.

Uškrnul sa. Mačky proste boli temperamentné. Vďaka bohom za tú radosť. Kto už len túžil po pokojnom živote.

 

Theo sa pomaly zakrádal chodbou a splýval s tieňmi. Po ceste stretol niekoľko desiatok spoločensky vysoko postavených meničov a postaral sa o to, aby ho ani jeden nezbadal. Ako druh budúcej kráľovnej bol tiež v kurze a niektoré ženy by sa mu podlizovali len kvôli tomu, aby získali výhody.

Hoci doteraz sa na neho pozerali ako na nejakú zvrhlosť.

Jeho jazvy zaručovali, že ho nechali na pokoji a Zoey... tá vždy vyzerala, že ju to proste nezaujíma. Nespýtala sa ho, ako k tým ranám prišiel ani kto mu ich spôsobil. Len ich hladkala a neodvracala sa od neho. A to bolo viac ako mohol žiadať od akejkoľvek ženy.

Z radostného spomínania ho vyrušilo až divoké vrčanie, ktoré presne korešpondovalo s tým, ktoré sa mu ozývalo v mysli. Jeho vlastná šelma reagovala na rozladenie svojej družky. Nemohol sa tomu čudovať, sám mal čo robiť, aby nezačal z cesty zhŕňať tých zadubencov, aby sa k Zoey čo najskôr dostal.

Pred dverami ho však zastavil iný hlas: „Nie je nadšená z toho, čo sa tu deje.“

Uškrnul sa. Luka bol všímavý. „Nikdy nemala rada prekvapenia. A toto je trošku príliš. Myslela si, že je latentná a nikdy sa nepremení. Ale zmenilo sa to. Navyše sa dozvedela, že je ďalšia v línii v nástupe na trón.“

„Je dikaja, da.“ Luka si rukou prehrabol vlasy. „Ale to bola vždy. Už ako malá. Ale jej rozhodnutia bývali... tolkovej. Teraz je z nej zviera.“

„A čo si čakal? Správaš sa, akoby si ju nikdy nepoznal. Zoey nie je kvetinka.“

Theo nad tým musel potriasť hlavou. Luka mu povedal, ako pred tými rokmi zariadili, aby sa nikto nedozvedel o Chloe, dvojčati jeho družky. A ako sa im podarilo zabiť jednu a tá druhá prežila. Rozčúlilo ho to a keby mohol, tak by ich všetkých zaškrtil, ale nemohol. Tú slasť prenechá Zoey. Hneď po tom, ako sa rozhodne, že by sa mohla vrátiť do sveta ľudí.

„Nechce sa premeniť späť na človeka. Ne chočet.“

Theo kývol. „Ja viem, jej levica mi to povedala. Netuším prečo to robí, chce byť človek, ale nemôže. Zdá sa, že vo zvieracej forme má osobitné vnímanie. Akoby skutočne boli dve osoby. To sa nestáva.“

Luka pokrčil ramenami a otočil sa na päte. „Ich vedomie je rozdelené, da. Ale musíme ich spojiť. Ešte to neskončilo.“

„Kráľovná je pod zámkom.“ Chvíľu mu trvalo, kým zo seba dostal tie slová. Medzitým sa Luka rozhodol, že už sa dohral na diplomata a proste ho nechal samého s jeho družkou. Asi by mu za to mal byť vďačný.

Od steny sa odrazilo vrčanie. „Ale jej druh ešte stále niekde pobehuje. A nikto z nás netuší, kto to je. Len Zoey. Teda, jej levica. Ale odmieta s nami komunikovať a nikto netuší prečo. Takéto igry.“ Zakrútil hlavou. „Bezumie.“ Skôr, ako na neho Theo stihol zavrčať, zmizol za rohom.

Vzápätí však na jeho slová zabudol, keď zacítil, ako ho Zoey v duchu volá. Neboli to slová v pravom slova zmysle, len si predstavila ich dvoch zamotaných v prikrývkach na posteli. Obaja vo zvieracej forme. Bolo to ako sem, druhovia nie vždy zdieľali také silné puto, aby boli spolu spojené aj ich šelmy. Niekedy sa dokonca nemali radi a to len dokazovalo, ako veľmi samostatné boli ich dve polovice. Ešte sa mu nepodarilo odhaliť, ako na tom bola jeho družka.

Rozrazil dvere a čakal, čo sa stane. Ostražito sa rozhliadol, ale keď nič nezachytil, zavrel za sebou a pomaly sa vybral k oknu. Na polceste zacítil za sebou pohyb. Podľa čuchu vedel, že je to Zoey. Aj preto sa uvoľnil a dovolil jej skočiť na neho. Veril jej a potreboval, aby to ona cítila rovnako. Preto, keď sa ocitol na zemi s ňou na chrbte, nijako sa nebránil. Snažil sa to užiť. Prekvapilo ho, že to ani nemusel predstierať.

„Luka hovoril, že si veľmi tvrdohlavá,“ začal Theo a pretočil sa, aby sa mohol pozerať do jej sústredenej tváre. „Zdá sa však, že on ťa nepozná tak dobre ako ja.“

Hlboko v hrdle sa jej rozľahlo vrčanie, ale neznelo to hrozivo. Následne ho hravo pohrýzla do ramena. Áno, chcela sa hrať. Ale musela aj komunikovať. Bola v tomto stave, v tejto podobe, už niekoľko dní. Ostatní obyvatelia sa začnú čoskoro pýtať, či je pre nich dobrou vládkyňou, ak sa nemieni správať ako človek.

„Nechceš sa premeniť späť? Ani kvôli mne?“ Uznal, že to bola rana pod pás. Nemal právo citovo ju vydierať, ale pri intenzite túžby, ktorá ho zachvátila, sa tomu ani veľmi nečudoval. Zúfalstvo prepožičiava fantáziu ešte zúfalejším činom.

Zoey je v poriadku, práve si rozprávame zážitky, ozvalo sa mu v hlave unavene. Prekvapilo ho, že tá levica dokáže sformulovať svoje myšlienky do slov. To bolo neobvyklé. Lenže na Zoey nebolo nič také, aké by malo byť.

„Máte oddelené vedomia?“ Musel sa na to spýtať. Potreboval vedieť, čomu čelí a ako dlho ho ešte čaká táto situácia.

Levica zavrčala. Musela som naše duše oddeliť, inak by neprežila. Bola príliš mladá, aby sa zoznámila s hĺbkou zrady vo vlastnej rodine. Tak som uzamkla naše spomienky a prinútila ju žiť ako človeka. Za to teraz na mňa prská. Predviedla mu zvieraciu formu úškrnu.

„A teraz ju nútiš ostať vo zvieracej podobe?“ Natiahol sa a jemne ju pohladil po chlpatej tvári. Oprela sa do jeho dlane, užívala si ten dotyk. Ale skôr, ako si ho obaja stihli užiť nejako viac, sa z neho zodvihla. Zachrčal na protest, ale nakoniec sa postavil. Asi na nich čakal nejaký dlhší rozhovor.

Zoey robí len to, čo chce. Nikdy nebola latentná, je ale z polovice človek. Zatajila som pred ňou jej vlastný pôvod, ale potom si nám do cesty vstúpil ty. Musela som zmeniť svoje plány. Gabrielle a tie jej hry tiež veľmi nepomáhali.

„Gabrielle je do toho zapletená?“

Levica sa začala prechádzať a potichu pri tom vrčala. Biela srsť jej povievala v miernom vánku. Gabrielle rieši svoje vlastné problémy, čelí vlastným démonom. Ale snaží sa pri tom chrániť svoju dcéru a tým narušila moje zámery. Vďaka nej sme sa dostali do tejto situácie a ja som už viac nemohla spať. Keby som to neurobila, tak by som ťa nezachránila. Clarissa by ťa zabila.

Theo zaškrípal zubami. Nerád priznával, že bol v ohrození života. Smrť mu hrozila z rúk ženy, ktorá využívala všetky prostriedky, aby dosiahla to, čo chce. A on jej stál v ceste. „Aký si mala plán?“

To ti nepoviem, vysmiala ho levica. Ešte to neskončilo. Clarissa nebola jediná škodná a aj ona bola len figúrkou v rukách niekoho iného. Takisto ako kedysi Penelope. Mimochodom, pripomeň mi, aby som tvojmu bratovi zlomila nos. Penelope nie je tá vinná.

„Dante si svoj život vyrieši aj sám.“

Leví smiech sa ozval miestnosťou. Ten zvuk ho tak prekvapil, až sa mierne mykol. Tak, ako si to urobil ty?

Theo sa zamračil. Vážne ho práve teraz súdila za neho životné rozhodnutia? Nebolo to trochu krátkozraké od niekoho, kto pred svojou ľudskou časťou tajil pravdu o tom, kým v skutočnosti bola. Všetci mali svoje dôvody a on sa stále nenávidel za to, čo urobil Mayi. Možno prijal Zoey za svoju, ale to nemenilo nič na tom, čo sa skrývalo v jeho duši. Výčitky len tak nenechá odísť.

„Nepremeníš sa? Radšej sa hádam so skutočnou Zoey, počúvať v hlave tvoje nadávky nie je práve lákavé. Navyše sa nemôžem brániť.“ Boli to výhovorky a on to veľmi dobre vedel. Chabé pokusy ako ju prinútiť správať sa dospelo. Hlavu mala však tvrdú.

Ešte neprišiel čas. To boli posledné slová, ktoré mu zarezonovali v mysli predtým, než sa okolo nich rozhostilo ticho. Niečo plánovala, ale nemienila mu prezradiť, čo by to malo byť. Nenaliehal na ňu. Miesto toho veril jej úsudku, hoci to bolo ťažké. Ale na druhej strane to bol jediný spôsob, ako ju držať vo svojej blízkosti. Bol na nej závislý a nemienil sa jej teraz vzdať. Nie, keď sa to začalo všetko vyvíjať tým pravým smerom.

„Takže proste ostaneš levica naveky?“ podpichol ju a schválne sa k nej otočil chrbtom. Tým jej bez slov dával najavo, že jej dôveruje.

Pomalým krokom prešiel k posteli a posadil sa na ňu. V duchu sa sám seba pýtal, čo teraz budú robiť. Odrazu ho zachvátila bolesť hlavy. Ešte ani zďaleka nebol koniec. Jeho družka bola vo zvieracej podobe a netušil, či to plánuje niekedy zmeniť. Jeho brat sa hral na pomstiteľa a trestal svoju družku za niečo, čo nikdy nebolo jej chybou. A potom tu boli ostatní meniči. Čo od nich mohli čakať? Podržia Zoey, alebo ich bude musieť zabíjať? To pomyslenie nenávidel.

No v tej chvíli z neho všetko vyprchalo, pretože Zoey sa rozhodla, že prišiel čas trochu sa zblížiť s vlastným druhom. Skočila na posteľ vedľa neho a váhou vlastného tela ho vtlačila do matraca. Dovolil jej to. Potrebovala sa s ním zoznámiť a on to veľmi vítal.

Jej jemná srsť sa mu obtierala o kožu a tvár si šúchala o jeho. V izbe sa zdvihlo mačacie pradenie, ktoré v ňom rozdúchavalo túžbu. Jeho vnútorný chlpáč sa dral na povrch. A bol by ho nechal konečne sa prejaviť, premeniť sa a pocítiť ten uvoľňujúci pocit vnímaný len vo zvieracom kožuchu. Ale skôr, ako to stihol dovoliť, ozvalo sa klopanie na dvere. Obaja hlasno zavrčali a boli odhodlaní ďalej sa maznať, ale osoba na druhej strane bola naozaj neodbytná.

„Vaše Veličenstvo, Vaše Veličenstvo,“ ozývalo sa medzi klopaním, „mám správu! Dôležitú správu!“

Nepoznal ten hlas, ale v duchu sa sám seba pýtal, prečo by nemali zabiť poslíčka. Možno by potom mali skutočne pokoj.

 

Dikaja = divoká

Tolkovej = rozumnejšie

Ne chočet = nechce

Igry = hry

Bezumie = šialenstvo

 Kapitola 26. ¦¦ Kapitola 28.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 27.:

4. LiliDarknight webmaster
09.04.2015 [18:15]

LiliDarknightBlacky, Zoey má vlastné plány a dokáže si ich presadiť aj v levom kožuchu. Emoticon Nenormálne som sa ale zasmiala na tom animálnom harašení. Skvelý názov. Emoticon Emoticon Emoticon

3. Blacky
09.04.2015 [14:39]

Prepáč, že až teraz, ale ja fakt proste nemám čas a neviem, kde mi hlava stojí.

Napadlo ma, že by to mohlo byť ako u Caladwen a jej matky, ale to je blbosť jak mraky, lebo to by bolo riadne úchylné, aby obe boli na jedného chlapa namotané. Brrr Emoticon

Som v každom prípade zvedavá, čo to tá levica vymyslela a ako je, do kelu možné, že je schopná komunikovať a premýšľať. Myslím, že v tom bude viac.

Možno by sa teraz mohla premeniť späť, keď sa niečo stalo. Neviem si predstaviť, ako by riešila problém v levom kožuchu inak, ako krvou a drápami v telách nepriateľa. :P

A taktiež Theuško a Zoeynka sa potrebujú pomaznať. :P Alebo by sa on mohol premeniť a animálne poharašiť

Emoticon
Emoticon

JA viem, som hrozná, ale to za to tie hormóny môžu. Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
05.04.2015 [22:34]

LiliDarknightViolet: Na odhalenie jej úmyslov si ešte chvíľu budeš musieť počkať. Ale som rada, že táto kapitola sa ti páčila. Emoticon Emoticon

1. Violet
05.04.2015 [20:29]

Skvelá kapitola Emoticon Emoticon
Čo to má tá levica zalubom? Emoticon Emoticon
Čo najskôr odpovede Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!