OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V klietke 8. kapitola (1. časť)



V klietke 8. kapitola (1. časť)Kapitola ôsma - Pravá tvár

Len málokto z nás ukazuje svetu svoju pravú tvár, všetko zlé aj dobré, čo ho tvorí. Niekto sa bojí toho, čo by si o ňom priatelia pomysleli... a iní ani nevedia, čo sa v nich skrýva.
Podme sa pozrieť za Blakeom. Ako sa zachová? Je súčasťou jeho tváre aj hrdinstvo?

Prajem pekné čítanie a ospravedlňujem sa za to čakanie. Leylon.

VIII. Kapitola – Pravá tvár

 

„Nie slová, ale činy. Tie určujú, kým sme...“

 

(Blake)

Zacítim, že mnou niekto hýbe. Je to však tak ďaleko...

 

Vôkol mňa nie je nič. Len obrovská a nekončiaca tma s úplnou absenciou zvuku. Niet podľa čoho určiť, kde je hore a kde zas dole, doslova sa strácam v tme a ničote. Prekvapivo ma to však vôbec neznepokojuje – je to oslobodzujúce na chvíľu nebyť. Zabudnúť. Zahodiť vlastné starosti, pocity a obavy, nechať za sebou Samanthu, Jullet dokonca i Lilith. Nechcel som sa však schovať pred svojimi problémami – tú možnosť som zavrhol vo chvíli, keď som sa na streche po prvýkrát zazrel Samanthu a hneď nato zložil sľub svojej milovanej sestričke. Toto tu bola len chvíľková, veľmi vítaná prestávka, príprava na ďalšie boje.

Je to tu tak neuveriteľne pokojné. Napadne mi, že ak nejako takto bude vyzerať smrť, tak sa niet čoho obávať.

 

Prestaň, zastavím sám seba v týchto úvahách. Neumieraš, tentoraz nie. Som sa len na okraji Samanthiných spomienok, zaseknutý v okamihu, keď stratila vedomie po postrelení. Nevedel som, ako sa odtiaľto dostať, ešte nikdy sa mi niečo také nestalo, no zatiaľ ma to priveľmi netrápilo. Ten nezvyčajný pokoj sa mi neuveriteľne páčil, to, že tu som tu bol sám sebe pánom ja, nie Jullet, alebo nejaký dozorca, ma napĺňalo zvláštnou rozhodnosťou, istotou. Hrialo ma to na duši.

 

Opäť nejaký pohyb. Viem, že niekto nešetrne zatriasol mojim telom, no netuším ktorou jeho časťou. Proste som to necítil, lebo v tomto okamihu moje telo nebolo úplne mojím. Moja myseľ bola predsa tu a telo zas niekde tam.

A zase. Niekde v diaľke som začul známy hlas ktorý stále dookola opakoval jedno a to isté slovo. Bol v ňom strach.

„Blake!“ zvolal hlas. Nevedel som povedať, komu patrí. No neprestával ma volať, aj keď som nechcel, tak neustále silnel.

Bol to už takmer krik. A aj keď mi bol nepríjemný, tak ma prebúdzal, bol niťou, ktorá viedla moje vedomie späť k realite. Okrem toho, že som už počul, sa mi začali vracať i ostatné zmysly. Zrazu som zistil, akou časťou môjho tela trasú – ramenami. Postupne nekonečnú tmu samanthinej mysle vystriedala len tá obyčajná za mojimi viečkami, moje telo začínalo byť opäť mojím. Povzdychol som si – je čas opäť sa tomu všetkému postaviť čelom. Prestal som sa tomu brániť.

No tesne predtým, než som otvoril oči a definitívne sa odpojil od mysle Samanthi, sa mi niekto úsečne, takmer s hnevom, prihovoril. Okamžite som spoznal ten hlas, patril zeleno okej Samanthe. Bola tu celý čas v tej tme so mnou, pozorovala ma. Musela tušiť, že sa tu zbabelo schovávam. Proste som to vedel a to poznanie ma znervóznilo.

„Nemal si právo. Ak si aspoň trochu čestný, tak nič nehovor. Tieto spomienky patria iba mne.“

*** *** *** *** ***

 

 

„Blake, si tu?“

„Áno,“ zachrčím. Každý sval v mojom tele je po dlhom nepoužívaní a neprítomnosti mojej mysle zvláštne citlivý, ako keby som mal poriadnu opicu po prehýrenej noci. Trochu sa pomrvím, aby som sa toho pocitu zbavil. Potichu si odkašlem a zamračím sa - moje vlastné telo mi po tej tme príde neprispôsobivé, také obmedzujúce. Uvedomím si, že sa mi stále prihovára ten hlas, ktorý ma vyviedol z temnoty, no ja k nemu ešte stále neviem priradiť tvár, ani čo by som nebol ešte celkom pri zmysloch. Som zmätený. To s tou tmou, so zaseknutím sa vo vedomí niekoho iného, sa mi stalo po prvýkrát, urobilo to na mňa veľký dojem, ale už som nemal chuť sa nad tým, ako je to možné, pozastavovať – na Samanthe bolo zvláštne, priam divné proste všetko. A to od prvého okamihu, čo som ju zazrel.

Pozriem sa na ňu. Trochu žmúrim, svetlo je mojim očiam nepríjemné, ako po dlhom spánku. Ona robí to isté. Pohľadom sa topím v jej zelených studničkách, ktoré sú teraz také chladné, až pripomínajú skôr zelený ľad, zmrznutú lesnú vodu plnú machu. Neviem z nich prečítať absolútne nič, sú prázdne. Vzdialene to pripomína pohľad, ktorý mala, keď dusila toho Nemca. 

„Tak predsa si to bola ty. Skoro si ho zabila,“ vypustím z úst znenazdajky, ešte stále tomu nemôžem uveriť. V snahe prečistiť si myseľ potrasiem hlavou. Pritom si všimnem, že ruky na stole máme ešte stále tesne pri sebe, aj keď sa už nedotýkame. Uvedomí si to očividne i ona – rýchlo si ich zloží do lona. Ledva zadržím nespokojný povzdych, vadí mi necítiť teplo jej dlane v tej svojej.

„Skutočne urobila to, čo nám popísal ten nemec a ten jeho syn, Wolfgang?“ na rameno mi dopadne mäkká dlaň s dlhými nechtami a mne po tele prejde mráz. Zvyšky omámenia sa konečne definitívne vytratia a ja nečujne zahreším – uvedomím si, že je tu Jullet. Ja idiot, tou vetou som vlastne všetko potvrdil. Viac už radšej neotváram ústa, no Jullet moje potvrdenie nepotrebuje.

„Zviažte ju.“ Okamžite k nej pristúpia dvaja strážnici a nie veľmi šetrne vykonajú rozkaz. Ona sa celý čas bez slova pozerá len na mňa. Pocit istoty a pokoja, ktorý som nadobudol v jej vedomí sa úplne stratí. Chcem to zaraziť, nepáči sa mi, ako s ňou zachádzajú, no v tom sa zarazím. Čo by som im asi tak povedal? Nemám žiadny rozumný argument a tak sa len ticho prizerám a bezmocne zatínam päste.

„Tak, Blake,“ nakloní sa ku mne Jullet a jemnučko mi povzbudivo stisne rameno. To gesto na mňa má presne opačný účinok. „Toto bolo vážne o chlp.“ Konečne mi to dôjde – ten hlas, ktorý ma volal, patril jej.

„Ako to myslíš?“ nerozumiem, prečo by sa mala o mňa báť?

„Boli ste tu spolu viac ako štyri hodiny. Trvalo nám neuveriteľne dlho, než sme vás dvoch od seba oddelili, boli ste ako v tranze. Nemohli sme ťa prebudiť.“ A opäť, nebadaný trň starosti v jej inak nezaujatom hlase. Ledva si zachovám kamennú tvár – skutočne štyri hodiny?

„No hlavné je,“ chytí sa Jullet okamžite ďalšej, príjemnejšej, témy, „že si tu. A že si zistil niečo užitočné, však?“ na zátylku cítim jej blonďavé vlasy, viem, že sa máličko usmieva. Opäť sa pozriem na Samanthu.

Ruky má za chrbtom, no sedí vzpriamene, hrdo. V očiach jej čítam tichú prosbu, v duchu opäť počujem, ako mi hovorí, aby som nevyzrádzal jej tajomstvá. Takpovediac, má úplnú pravdu, nemám na to právo. A okrem toho, nechcem jej spôsobiť problémy. Priam naopak, vyzerá taká zraniteľná a bezbranná, že cítim inštinktívnu potrebu ju ochrániť.

„Zabudli ste jej zaviazať oči,“ zavrčí Jullet. Po prvýkrát si uvedomím, že by mohla svoju silu použiť aj na nás. No to už má na očiach opäť tú šatku. Som za to rád - keď sa do mňa nezabodáva ten jej zelený uhrančivý pohľad, tak sa necítim až tak zle.

Nechcem to urobiť.

Tá predstava, že ju zradím, že vyzradím niečo, čo som sa od nej dozvedel takmer násilím sa mi hnusí. Keď si pomyslím, že ju kvôli mne pravdepodobne potrestajú, tak mi je zle.

No ja musím.

Svet tu a v tejto dobe je krutý – buď ja alebo ona. A ja skutočne túžim po slobode, rovnako ako dusiaci po nádychu. Chcem odísť, zanechať tieto hrôzy za sebou, nikto na svete si nevie predstaviť, ako po tom bažím. Ako chcem opustiť Klietku.

„Blake?“ vyzve ma Jullet.

Sklopím pohľad na stôl, na ktorom sú ešte stále úhľadne uložené moje rukavice. Pomaly si ich, vychutnávajúc známy dotyk kože rukavíc na mojej pokožke, natiahnem, naťahujem čas. Potom sa zhlboka nadýchnem. Všetko v miestnosti stíchne, dokonca i strážnici stojaci za Samanthou mi visia na perách.

Rozhodol som sa, aj keď viem, že to nie je správne.

 Potichu zo seba začnem sypať všetko, čo som sa o Samanthe a jej dvojčati dozvedel, pekne od začiatku.

„Nevolá sa Sandra, ale Samantha. Sandra bola jej sestra, ktorú postrelili...“

Možno si to len nahováram, ale s každým slovom, ktoré poviem, ma strnulá Samantha sediaca oproti mne nenávidí viac.


Tak a máme to za sebou. Kapitola bola dlhá tak na deväť strán, čiže som sa to rozhodla rodeliť. Toto bol skôr taký úvod k druhej časti kapitoly, ktorá tu bude čoskoro - nabudúce sa môžete tešiť na Jullet, ktorá vám dá odpovede na pár otázok, o ktorých ste ani netušili, že si ich kladiete, bude to menší prelom v príbehu.

Zatiaľ sa majte, teším sa na vaše reakcie. :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V klietke 8. kapitola (1. časť):

3. Simones
05.12.2012 [18:55]

třeba mě Blake překvapí znova, tentokrát mile ! :D

2. Leylon přispěvatel
02.12.2012 [21:18]

Leylon:D :D :D Simones, proste to tak muselo byť... aj Blake je len človek. V to dúfam, bude to... prekvapivé. no uvidíš sama Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Simones
01.12.2012 [22:32]

no téda, netrefila jsem se :D ale trošku mě zklamalo, že pomalu říká její tajemství.. jsem zvědavá, co bude v druhé části, asi budu dost překvapená :D těším se :)

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!