OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 12.

20.05.2017 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1024×

Kapitola 12.

Adam sa zase pozrel na displej mobilu. Bol už večer. Mal by sa skôr venovať učeniu na zajtrajší test. Lenže to by nebol on, keby si vlastný život nekomplikoval. Nataly ho prosila, aby zašiel za Jaredom. To ho veľmi prekvapilo. Od tej oslavy mal pocit, akoby si udržovali odstup. Nevideli sa tak často. A ak sa aj náhodou stretli v škole, len si zamávali na chodbe.

Viac sa rozprával dokonca aj so Sam, ktorá mala tendenciu po dvoch vetách proste odísť. Namýšľal by si, keby tvrdil, že sú priatelia. To skutočne nie. Netušil ani, či nimi niekedy budú. Ale aspoň sa snažil dostáť svojmu slovu a lepšie ju spoznával. Aj keď sa dozvedal len maličké detaily. Nikdy toho nebolo veľa.

O práci odmietla hovoriť. Vedel len odhadnúť, že tam chodila čo najmenej často. Raz mu dokonca vmietla do tváre, že to je lepšie ako robiť servírku. To nevedel posúdiť, nikoho neobsluhoval. Dokonca ani seba nie. Možno to súviselo s výškou platu? Mohol len hádať. Naisto však vedel, že jej nočné zamestnanie súviselo s jej mladšou sestrou. S Liz. Aj keď Sam jej bola skôr ako matka.

Čo ho nútilo myslieť na ich skutočnú mamu.

Sam ju nikdy nespomenula. Bolo možné, že by bola... mŕtva? Pýtať sa určite nechcel. Tým by ju najskôr len vystrašil. Aj tak ho podozrievala, že ju špehuje kvôli Jaredovi. A pritom pravda bola, že už ani netušil, či má priateľa. Asi mu bolo súdené dozvedieť sa dnes pravdu. Pretože Nataly chcela, aby sa stretli. Mobil mu zapípal. Sám pre seba sa usmial, keď čítal krátky odkaz. Žiadosť sa zmenila na rozkaz. Nataly ho poznala dosť dobre.

S povzdychom sa teda vybral do garáže. Nasadol do auta. Odviezol sa až k domu priateľa. Všade vládol pokoj a ticho. Asi to bolo spôsobené aj tým, že už bola tma. Ale vo vnútri sa ešte svietilo. Takže necítil také veľké výčitky, keď zazvonil.

Mal síce kľúče, ktoré mu dal Jared, ale jemu pripadalo nesprávne len tak niekomu vkročiť do domu. Hlavne ak sa neohlásil dopredu. Keď sa vchodové dvere konečne otvorili, prekvapilo ho, že ho víta sám pán domu. Zadíval sa mu do tváre. V jeho črtách teraz jasne videl Sam. Nesmierne sa podobala na svojho otca. Čo by jej asi nikdy nemal povedať.

Paul k nemu automaticky natiahol ruku. S úsmevom na tvári ho vítal. Adam potriasol nastavenou pravicou. Vždy si prial, aby bol jeho otec viac ako Paul. Lenže v živote človek len málokedy dostane to, po čom túži.

„Adam, dlho som ťa nevidel,“ privítal ho pád domu.

Uškrnul sa. „Nemal som veľmi čas. Čo je hrozná výhovorka, ja viem. Prišiel som za Jaredom. Je doma?“ spýtal sa, hoci odpoveď už poznal.

Paul sa zachmúril. „Hej, je doma. Mal by si ho dostať von. Len sa tu potáca ako duch. Amelie sa má neustále pýta, či je chorý. Netuším, ako by som jej mal vysvetliť, že má len nejakú krízu.“

Na tom sa Adam len zasmial.

Amelie vedela byť neskutočne všetečná.

„Uvidím, čo sa dá robiť.“

S tými slovami sa rozlúčili a on zamieril po schodoch do Jaredovej izby. Hoci sa rodina prisťahovala len nedávno, chodby boli dokonale zariadené. Žiadny prepych, len vkusné koberce, črepníky s kvetinami a sem-tam nejaký obraz. Žiadna okázalosť. Takto by Adam opísal hrejivosť domova. Niečo, čo sám nezažil od smrti matky. Jared mal veľké šťastie, že sa jeho otec oženil práve s Lucy.

Dvakrát zaklopal na jeho dvere. Nepočul žiadny šramot. Ani odpoveď. Tak opatrne stlačil kľučku. Jared ležal na posteli, ruky mal zložené za hlavou. Sledoval strop. Nespal. Len sa tam povaľoval a pravdepodobne nevedel, čo by mal robiť s vlastným životom. Jeho izba bola prekvapivo uprataná, čo naznačovalo veľa o jeho rozpoložení.

Jared nebol prehnane čistotný. Jediné miesto, ktoré si dokázal upratať, bola jeho enormná knižnica. Každá kniha musela byť na svojom mieste. Nikde nesmelo poletovať ani jediné zrnko prachu. Keby ho ktokoľvek videl pracovať s knihami, pochopil by, prečo študuje práve literatúru.

Teraz sa však prehnané puntičkárstvo dotklo aj jeho postele a zvyšku miestnosti. Žiadne porozhadzované oblečenie. Papiere boli úhľadne uložené na jednej kôpke. Jediné, čo špatilo dojem celkovej dokonalosti bola ošúpaná škatuľa z topánok. Bola zatvorená, takže netušil, čo by mohlo byť vo vnútri. Viac ako to ho však upútala opálka, ktorú mal položenú na bruchu. Hlavne teda jej farba. Jareda by nikdy netipoval ako fanúšika ružovej.

„Aj mi povieš, prečo si prišiel?“ ozval sa napokon Jared. Hlas mal akýsi dutý.

Pritiahol si stoličku spoza písacieho stola. Posadil sa k posteli. Pri tom nespúšťal zrak z Jareda. Nečudoval sa, že ho Nataly poslala na záchrannú misiu. Stretnutie so sestrou na neho muselo nesmierne zapôsobiť. Vyzeral takmer ako zombie.

„Poslala ma Nataly. Asi sa bojí, že ťa nájde hojdať sa na lustri.“

Mierny náznak úsmevu poznačil kútiky jeho úst. „Nataly si vždy robila priveľké starosti.“

Adam kývol hlavou. „Možno je to pravda. Ale je to jej úloha, vieš. Byť starostlivou priateľkou. A keď sa tak na teba pozerám, mám pocit, že nepreháňa. Podľa všetkého si upratoval a už to samo osebe je desivé.“ Rukou pohodil smerom do zvyšku veľkej izby. „Povieš mi, čo sa deje?“

„A čo sa nedeje?“ odvetil sklesnuto.

Významne sa na neho zadíval. Jared zanadával.

„Si si istý, že ťa do rána nepreoperovali na ženu? Správaš sa ako kvočka. Stále sa chceš rozprávať. Odkedy si tak veľmi potrpíš na slová?“ vmietol mu do tváre Jared.

„Keby si sa rozprával s Nataly, nemusel by som zo seba robiť debila.“ Čakal, čo mu na to Jared povie. Nevyzeralo to tak, že by sa plánoval obťažovať. „To ťa mám začať mučiť, aby som z teba niečo dostal? Potom si budeš pripadať asi dostatočne mužne alebo čo?“

Jared si ofrkol. „Si idiot.“

Rozhodil rukami. „Skvelé, ale to už viem. Stále mi to opakuješ. Čo keby si mi teraz povedal niečo, čo neviem?“

To, že sa nakoniec Jared podvolil a bude rozprávať uhádol len na základe toho, ak od neho odvrátil tvár. Zadíval sa von oknom. Úprimne, Adam netušil, čo tam videl. Bola tam tma a kvôli svetlu v izbe videl maximálne svoj odraz. Ale nemienil ho nejako obmedzovať. Snažil sa plniť svoju supertajnú misiu.

„Ide o Sam.“

Prevrátil očami. Asi to mal očakávať. „Budúci učiteľ a vyjadruje sa ako najhorší študent. No, to určite dotiahneš ďaleko. Ale neboj sa, som si istý, že ti dovolia vyučovať písanou formou.“

Jared mu venoval pohľad, akoby sa nevedel rozhodnúť, či ho má zabiť, alebo sa má začať smiať.

Osobne hlasoval za druhú možnosť.

„Hovoril som ti, že som nečakal, ako skoro ju stretnem. A to je pravda. Ale ja som... bol som rád, že sa konečne vraciame domov. Dlho som si pripravoval príhovor alebo niečo také. Presne som vedel, čo Sam poviem, keď predo mnou bude stáť. Mal som k nej byť úprimný. Sypať si popol na hlavu. Lenže miesto toho... sa len hádame. Nie, že by som jej to vyčítal. Len som si nemyslel, že ju budem chcieť... obviňovať... z hocičoho, čo sa stalo.“

Takéto priznanie teda nečakal. „A čo ti teda prekáža? To, že si jej nepovedal to, čo si chcel? Alebo to, že ťa nepočúva?“

„Neviem. Asi všetko. Miesto toho, aby som uvažoval logicky cítim len hnev. Hnev je... zlý.“

Adam sa zamračil. „Som si istý, že je to zlé, ale nemusíš sa znižovať k diskriminácii. Ako ten hnev k tomu príde? On nemôže za to, že tebe sa jeho prítomnosť nepáči.“

„Fakt?“ Podľa všetkého jeho pokus o vtip nemal taký účinok, ako očakával.

„Dobre, moje pokusy o vtipkovanie bokom,“ začal pomaly. „Ja nie som tvoj psychoterapeut, tak sa nemusíš snažiť robiť si výčitky svedomia. Takisto ťa nenakopem za to, čo mi povieš. Očividne si to už niekoľkokrát stihol sám. Hoci by to malo byť fyzicky nemožné.“ Pošúchal si bradu, akoby o tom premýšľal. „Sam je tvoja sestra. Váš vzťah sa pokazil. Ale to neznamená, že sa nebude dať opraviť.“

Jared sa zasmial. Ten zvuk v sebe nemal ani štipku radosti. „Lenže ona ma nebude počúvať. A ak aj áno, ako povedala Nataly, nie všetko sa dá vyriešiť jedným rozhovorom.“

„Tak nie je nič jednoduchšie ako porozprávať sa viackrát.“

„Čo by sa rozhovormi zmenilo? Adam, ja som jej naozaj ublížil. Akoby som pre ňu prestal existovať. Keby ma zajtra prešiel autobus, ani by nežmurkla.“

Na prehnanej dramatickosti svojho priateľa sa už musel zasmiať. Vždy mal zafixované, že podobným spôsobom reagovali ženy. Mali tendenciu vytvárať si v mysliach ozrutné príbehy a všeličo iné. Divné teórie. Domýšľali si. Očividne to však nebolo len doménou žien.

„Jared, to je hlúposť a ty to veľmi dobre vieš. Keby Sam na tebe nezáležalo, nebola by taká nahnevaná. Ak by ťa nemala rada a ty by si odišiel – pravdepodobne by sa potešila. Lenže vtedy, keď ste sa hádali na tej oslave... ona bola naozaj rozzúrená. Spôsobom, ktorý naznačoval, že jej nič z toho nie je ukradnuté. Ublížil si jej. A ju to trápi. Do pekla, očividne ste z toho obaja na vetvi! To nie je reakcia niekoho, kto by ťa neznášal. Aj keď asi momentálne nie si jej obľúbenou osobou.“

„Kedy sa z teba stal psychoterapeut?“ podpichol ho Jared.

Zaškľabil sa. „Ak to niekomu vyzvoníš, pôjdem ti po rozkroku,“ varoval ho. „Ale vážne, Jared. Preber si to logicky, hoci tá s vašim správaním nič nemá. Ak by ťa nemala rada, nezáležalo jej na tebe, tak by tam vtedy neostala. Nehádala by sa. Len by si vypočula tvoje slová a odišla by. Pretože by ju nezaujímalo, čo povieš. Lenže ona urobila opak. Ostala. Dokonca sa s tebou hádala. Očividne chce vedieť pravdu. Inak by tam nečakala ako sup na mŕtvolu.“

„Práve si moju sestru prirovnal k niečomu, čo sa živí zdochlinami?“ Tón jeho hlasu napovedal, že ho čaká veľká dávka bolesti. V momente, keď vstane z postele.

„No a očividne ju máš rád aj ty. Povedal by som, že som vyriešil tvoj problém. Milujete sa až tak veľmi, že sa navzájom nemôžete momentálne vystáť. Ale istá nádej tam je, neboj sa. Len musíš z toho všetkého obviňovať hnev. Tá úbohá emócia za to nemôže.“ Spokojne si pošúchal ruky. „No, práve som vyriešil tvoj problém a zahnal pochybnosti. A teraz mi povedz, či trpíš ešte nejakou krízou. Napríklad niečo s orientáciou?“

Jared vyzeral, akoby práve sledoval kraba, ktorý sa viezol na korytnačke.

„O čom to hovoríš?“

Adam ukázal na obálku, ktorá sa stále povaľovala na jeho hrudi. „Zaujímavý odtieň ružovej. Ale ak je to ľúbostný list od niektorého z profesorov, nechcem o tom nič vedieť.“

Skôr, ako stihol žmurknúť, do hlavy ho udrel vankúš.

„Ale no tak, tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí. Nepoviem to dokonca ani Nataly. Aj keď, ak máš pochybnosti, som si istý, že by si si ňou mal pohovoriť.“

„To nie je list od nejakého ctiteľa. Je od Sam.“

Ako na povel z neho vyprchalo všetko veselie. „Jeden z tých, ktoré ti kedysi posielala? Myslel som si, že si ich vychodil alebo čo. Ale jeden z nich si si nechal? Asi to musí byť zaujímavé čítanie.“

Prižmúril na neho oči. „Ja som si nechal viac ako len jeden list. Ja som si odložil všetky.“ Rukou kývol smerom k škatuli od topánok pokojne stojacej na písacom stole. „Vyhrabal som ich zo skrine. Chcel som si niekoľko z nich prečítať. Aby som pochopil, čo všetko som Sam urobil. Ale rovnako ako predtým, ani teraz som sa nedostal ani len k jeho otvoreniu.“

„Som si istý, že na teba nevyskočí príšera. Do tej maličkej obálky by sa nezmestila.“

Jared sa u ani nesnažil reagovať na jeho nepodarené vtipy.

„Vždy som mal výčitky svedomia kvôli tomu, že som s ňou stratil kontakt. Viem, že bola nahnevaná. Prechádzala si určite ťažkým obdobím. Ale ja som nikdy... asi som proste nemal odvahu na to, aby som si o tom aj prečítal.“ Povzdychol si. „Teraz sa môžeš začať smiať. Som zbabelec.“

Ale on to neurobil. Dokonca sa ani neusmial. „A nikdy ti nenapadlo, že si sa tak trochu aj bránil? Už tak si mal dosť veľké výčitky svedomia. Ak by si mal čítať aj jej výčitky, nemusel by si to zvládnuť. Proste si si nechcel sypať soľ do otvorených rán. Čo je asi dobré znamenie. Masochisti sú desiví ľudia.“

Adam očakával, že na to Jared niečo odvetí. Lenže on mlčal. Akoby uvažoval nad tým, čo mu povedal. Dopekla, on sám nad tým premýšľal. Sám seba prekvapoval. Keď sa sem chystal, očakával, že rozprávať bude Jared a on bude len počúvať. Miesto toho mu prehovára do duše, akoby bol buď žena, alebo psychoterapeut. Netušil, ktorá možnosť ho desila viac. Ale nakoniec to hodil za hlavu. Išlo o jeho priateľa. Nie o jeho ego.

„Povedal si, že si nemohol tie listy otvoriť. Ako si to myslel?“

Jared zodvihol hlavu. Tváril sa zmätene.

„Tvrdil si, že zo začiatku si nemohol tie listy otvárať. A potom už bolo príliš neskoro. Ako si to myslel?“

Povzdychol si. „Keď sa naši rozviedli, otec ma potreboval. Všetko sa skomplikovalo. Síce sme sa presťahovali, ale trvalo vlastne niekoľko mesiacov, kým sme v tom dome začali bývať. Takže keď prišla pošta, proste skončila v schránke. A neskôr v chodbe za vchodovými dverami. Kým sa všetko utriaslo, prešlo príliš veľa času. Namiesto toho, aby som tie listy čítal, som písal vlastné. Lenže tie sa vrátili neotvorené, ako už vieš.“

Adamovi však stále niečo nesedelo. „Prečo keď ste sa presťahovali, nezačali ste bývať na tej adrese? Prečo ste tam prišli až o niekoľko mesiacov neskôr?“

Chvíľu bolo ticho. Jared sa rozhodoval. Nakoniec ale potichu odvetil:

„Poznáš môjho otca. Vieš, aký je. Keď sa niečo stane jeho najbližším, má tendenciu dávať si to za vinu.“

Prikývol. Niekoľkokrát to videl na vlastné oči. „Keď sa stane niečo tebe, Amelie alebo Lucy, vníma to ako osobné zlyhanie.“

„A čo myslíš, že sa stalo, keď sa s matkou po šestnástich rokoch manželstva rozviedli?“

Vytreštil oči. „Chceš povedať, že...“ Ani netušil, ako by to mal vysloviť.

No Jared to očividne pochopil. „Presne tak.“

Vtedy konečne Adam pochopil. Jared sa nesnažil chrániť len seba, keď tie listy neotvoril. Bál sa, že ak by si prečítal o tom, čím všetkým si Sam prešla, začal by mať výčitky svedomia. Myslel si, že by oľutoval svoje rozhodnutie. Možno by začal voči otcovi pociťovať nevraživosť. A to bol morálny problém, ktorému nedokázal čeliť.

Takže namiesto toho, aby sa s Jaredom rozprával, schmatol list z jeho hrude a hodil ho na stôl. Za to si vyslúžil nielen niekoľko nadávok, ale aj fantómové zahnanie sa päsťou. Nič z toho ho neodradilo. Potom prešiel ku skrini v rohu a z dier zvesil bundu. Tú mu potom hodil na hlavu.

„Vstávaj, musíme odtiaľto vypadnúť.“

Jared síce neposlúchol, ale aspoň sa posadil. „Je noc.“

Adam pretočil očami. „Je večer, ty sliepka.“

„Viac ako tvoj pokus o urážku ma desí výber slov. Si si istý, že to nie si ty, kto má problémy s orientáciou? Neboj sa, ja ťa nebudem súdiť.“

„Vážne? Vraciaš mi vlastný vtip? Aké úbohé.“ Vnútorne sa však zabával. Jared sa začal snažiť. „A keď sme si už vymenili zdvorilosti, tak zober svoj zadok a presuň ho ku mne do auta. Potrebuješ si prevetrať hlavu. Ja tiež.“

Na to už Jared nič nepovedal. Obliekol sa a spoločne zamierili von. Nikomu nič nepovedali. Aj tak očakávali, že niekam pôjdu. Rýchlo sa teda posadili do auta. Adam na chvíľu zvažoval, kam by mali vyraziť. Ale potom si spomenul na dokonalé miesto. Zamieril rovno tam.

Cesta trvala pomerne dlho. Preplietal sa úzkymi uličkami. Čím viac sa vzďaľovali centru mesta, tým zúboženejšie bolo ich okolie. Nakoniec sa dostali až za mesto. Tam Adam poriadne šliapol na plyn. Čoskoro sa už blížili k opustenému kameňolomu, ktorý nebol až taký opustený.

Všade po okolí sa naháňali farebné svetlá. Hrala hudba. Sporo odeté dievčatá sa ovíjali ako hady okolo chlapíkov rôznych národností, veľkostí a veku. Všetko len kvôli autám, ktorými sa tu doslova chválili. Adam kedysi zbožňoval tú atmosféru. Bol posadnutý pouličnými pretekmi. Vždy si tu dokázal vyčistiť hlavu. Lenže potom na to prestali mať čas. Bolo logické, aby sa tu vrátili v krízovej situácii.

Jared zapískal. „Bože, tu sme neboli už asi od strednej!“ zvolal nadšene.

„Myslel som si, že bude dobrý nápad vrátiť sa sem.“

Potom už ani jeden z nich nehovoril. Obaja vystúpili. Hlasná hudba narazila do Adama silnejšie ako oceľová päsť. Doslova sa mu začali triasť kosti. Ale napriek tomu mal na perách úsmev. Na chvíľu zabudol na všetko, čo sa v jeho živote dialo. Užíval si len tento momente. Kráčal medzi pretekármi a obzeral si ich autá. Obdivoval na nich všetko.

Nikdy nebol typ na pretekanie. Ani by sa o to nepokúšal. Toľko adrenalínu v živote nepotreboval. Stačili mu ľudia. Zábava. Uvoľnenie. Prekvapilo ho hlavne to, ako málo sa toho za tie roky zmenilo. Teda, okrem áut, samozrejme. Vo všeobecnosti videl takmer tých istých ľudí. Väčšinu z nich aj osobne poznal, takže sa večer pomaly menil na zdravenie sa so starými známymi.

Akurát si vymieňal zdvorilosti s Nickom, členom jedného z gangov v meste, keď začul húkanie sirén v diaľke. V nasledujúcich dvoch sekundách vypukla totálna panika. Adam sám mal čo robiť, aby jej neprepadol. Miesto toho len schmatol Jareda za plece a potiahol ho za sebou. Našťastie sa hýbali smerom, ktorým odchádzal aj dav. Mali to jednoduchšie.

Ale radovali sa predčasne. Keď totiž dorazili k Adamovmu autu, zistili, že pri ňom stoja dvaja policajti. Očividne čakali na vodiča. Netušil ale, prečo by niečo také robili. Jeho obyčajné auto tu pôsobilo rovnako výstredne ako dôchodca medzi škôlkarmi. A nebolo to len kvôli roku výroby.

Naklonil sa k Jaredovi. „Vážne. Sme tu desať minút a chytia nás policajti. Karma je fakt sviňa.“

Ani jeden z nich sa nezasmial. Miesto toho vykročili k policajtom. Nie, že by mali na výber. Boli príliš ďaleko od mesta. Pešo určite nepôjdu. Adam bol namrzený. Nie kvôli tomu, že ich asi na noc zatvoria do chládku. Vytočili ho tým, že im pokazili zábavu. Konečne mal príležitosť trochu sa odreagovať.

Asi by vážne mal začať chodiť do strip barov.

Tam ho aspoň nikto nezatkne desať minút po príchode.

Kapitola 11. ¦ Kapitola 13.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 12.: