OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 33.

31.07.2017 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 926×

Kapitola 33.

Sam si nikdy neužívala večierky, ale vo večerných šatách vyrobených z modrého šifónu, ktoré jej tesne objímali telo, sa cítila ešte nepatričnejšie. Agentúra každoročne usporadúvala  honosné podujatie. Nazvali to Vianočný večierok. Veľmi originálne.

Nešlo však len o to, aby dopriali ťažko pracujúcim zamestnancom odmenu za celoročnú prácu. V skutočnosti to bol len spôsob, ako dovnútra prilákať masy neznámych ľudí, ktorých by mohli chybiť do sietí svojho biznisu. Sam sa to  hnusilo. Viac, ako kedykoľvek predtým. Odvtedy, ako sa rozprávala s Adamom o možnom odchode z tohto miesta, cítila sa celá nesvoja.

Určite to malo niečo spoločné s tým, čo jej oznámila Liz. Chcela žiť s otcom. Mala niečo podobné očakávať. S matkou ju nič nečakalo. Závislá, nestabilná a nepracujúca. Neposkytovala žiadnu istotu pre nikoho, tobôž nie pre dospievajúce dievča, ktoré si hľadalo cestu k zvyšku rodiny.

Nemohla jej to vyčítať.

Za posledné roky častokrát hľadala cestu von. Dala by čokoľvek za to, aby sa mohla z toho bytu dostať preč. Išla by k otcovi. Ku komukoľvek. Urobila by pre to čokoľvek. Okrem otvoreného prosenia. Hoci neskôr prišiel čas, kedy by urobila aj to. Rozumela Liz. Naozaj.

Čo ju trápilo ešte viac.

Prebúdzalo to v nej hnev.

Na jej život.

Na voľby, ktoré urobila.

A predovšetkým na prácu, ktorú si bola nútená zvoliť.

Nerobila si ilúzie. Napriek svojmu zapieraniu, Liz už dávno nebola naivným dieťaťom. V istom bode musela pochopiť, čím sa jej staršia sestra živí. Nechce s ňou mať preto nič spoločné. Sam si nevedela predstaviť, akú obrovskú hanbu musela Liz cítiť. Mala v sebe len príliš veľa taktu na to, aby o tom hovorila.

Z premýšľania ju prebral jej šarmantný spoločník. Usmiala sa na pána Sandersa.

Musela sa veľmi premáhať.

„Stojíš tu v kúte a všetkých ochudobňuješ o svoju prítomnosť.“

Pokrčila plecami. „Moja úloha je len tu stáť a tváriť sa príjemne. Nemusím hovoriť, šaty a manažéri sa postarajú o ostatné. Pre návštevníkov je to ojedinelá príležitosť vidieť, ako táto budova vyzerá zvnútra. Takisto sa môžu zadarmo najesť.“

Pretože náklady na tento večierok vedenie agentúry sťahuje z platov spoločníčok.

Pán Sanders sa zasmial. „Pristihla si ma. Tiež som sem prišiel len kvôli večeri zadarmo.“

Skôr, ako stihla niečo povedať, pán Sanders sa zatváril kyslo, akoby zacítil niečo podivné. Čochvíľa sa jeho výraz zmenil na bolestný. Automaticky k nemu podišla bližšie. Hoci logicky nebolo nič, čo by mohla urobiť, aby mu pomohla. Očervenela mu tvár. Vzduch cedil cez zuby. Plná strachu mu pomohla posadiť sa na najbližšiu stoličku. Nikto im nevenoval pozornosť. Sam si však priala, aby niekto predsa len zodvihol pohľad. Netušila, čo by mala robiť.

Po niekoľkých  minútach si pán Sanders vydýchol.

Dokonca sa pousmial.

„Nuž, neplánoval som, aby si videla práve toto.“

Zažmurkala. „Čo... čo... čo...“ koktala, neschopná sformulovať jasnú odpoveď.

„Čo sa stalo?“ napovedal jej pán Sanders. Prikývla na znak súhlasu. „Nič dôležité. Lekár ma upozornil na to, že sa to občas môže stať. Nevoľnosť. Slabosť. Súčasť toho, že starnem. Takisto súčasť mojej diagnózy. Naučil som sa s tým žiť. Časom sa to zhoršuje. Zlé momenty sú častejšie ako tie dobré. Zmieril som sa s tým.“

V jeho hlase neznela ľútosť. Len z mierenie.

Sam mala pocit, akoby jej niekto do hrude zabodol nôž. „Čo je vám?“

Pán Sanders pokrútil hlavou. „Nebudem ťa unavovať mojimi nekonečnými diagnózami. Nič z toho nie je nákazlivé a s väčšinou žijem celý život. Hoci moji synovia si myslia, že čochvíľa zomriem. Ja im každý deň dokazujem, ako sa mýlia. To mi prináša radosť.“

„Nemali by sme...“

Zastavil ju zodvihnutím ruky. „Chcem s tebou tráviť čas, pretože mi nikdy nehovoríš, čo by som mal robiť. V ničom mi nebrániš. Robíš mi spoločnosť a spríjemňuješ mi dni. Nenúť ma prehodnotiť moje rozhodnutie len preto, lebo máš pocit, že som slabý.“

Počas predslovu sa jej díval do očí. Ani na chvíľu nežmurkol.

Prinútilo ju to na chvíľu sa hanbiť.

„Ale prečo práve ja?“ vyhŕkla nakoniec neplánovane. No nemohla to zobrať späť. Bola to otázka, ktorá ju trápila už veľmi dávno. Pán Sanders jej poskytol niekoľko dôvodov. Napriek všetkému mala pocit, že jej ešte stále čosi nepovedal. Držal v tajnosti niečo, čo by mala vedieť.

Okrem toho jej to nedávalo zmysel. To, že by si niekto vybral práve ju.

V agentúre predsa boli krajšie ženy. Príjemnejšie spoločníčky.

Nadanejšie herečky.

Pán Sanders jej zobral ruky do svojich. Posadil ju na stoličku vedľa seba. Akoby sa jej chystal povedať čosi dôverné a nechcel, aby ich pri tom niekto  rušil.

„Povedal som ti, že mi pripomínaš moju Maggie. A neklamal som. Takisto som ti povedal, že si tu preto, lebo odo mňa nič nechceš. Neklameš mi, aby si získala výhodu. Prosto si tu a rozprávaš sa so mnou, tráviš so mnou čas, smeješ sa na mojich vtipoch. A všetko to robíš úprimne.“

Jemne sa usmial. „Ale je to aj z iného dôvodu. Starnem a chradnem a hoci nikdy nie som sám, posledné roky som sa cítil nesmierne osamelý. Nikto a nič ku mne nedokázalo preniknúť. Až do tej oslavy. Vieš, možno sa môj syn snažil vyzerať ako poslušný chlapec. Objednal svojmu otcovi zábavu, pretože mu na ňom záleží. V skutočnosti to robil preto, aby mi pripomenul, že už nie som najmladší. Aby mi pripomenul, že mi už uteká čas.“

Sam naprázdno prehltla. Nečakala, že pán Sanders má až takú jasnú predstavu o charaktere svojho syna. Celý čas sa bála mu povedať, čo John chystá. Pretože to nebola jej starosť. Preto, lebo nechcela byť dôvodom, pre ktorý sa rozhádajú otec so synom.

Ukazovalo sa, že jej obavy neboli na mieste.

„Vy viete, že...“ Nedokončila. Ani netušila, čo vlastne chcela povedať.

Zodvihol obočie. „Či viem, že môj syn túži len po mojich peniazoch a nemôže sa dočkať, kým zomriem, aby ich mohol zdediť? Nuž áno, viem o tom. Hoci sa tým veľmi nechválim. Uvedomujem si totiž, že je to sčasti aj moja chyba.“ Smutne si povzdychol. „John je obrazom toho, v čom všetkom som ako rodič zlyhal. Hoci ani jeden z mojich synov nie je dokonalý, je to John, ktorý bol vždy nenásytný. Jeho starší brat... aspoň sa snaží, aby mi doprial vlastný život.“

Starostlivo sa na neho zadívala. „A nebojíte sa, že urobí... no... niečo... zlé?“

„Ako napríklad, že ma dá prehlásiť za nesvojprávneho a strčí ma do ústavu?“

Vytreštila na neho oči. Nemala potuchy, ako sa o tom dozvedel.

„Nemala by si byť prekvapená,“ dohováral jej, keď si jej šok vysvetlil úplne inak, „ja nie som. Nedávno mi volal jeden starý priateľ. Nepovedal mi síce nič konkrétne, nepoužil žiadne mená, ale naznačil mi toho dosť na to, aby som pochopil. Môj syn mal toľko drzosti, aby za ním zašiel. Chcel si ho najať, aby za neho urobil špinavú prácu. Zabudol ale, že ten muž je aj môj priateľ.“

Za celý ten čas Sam ani len na chvíľu nezišlo na um, že by Adamov otec prezradil pánovi Sandersovi, že za ním bol jeho syn John s pracovnou ponukou. Adamovho otca nepoznala, no podľa toho, aký ma na neho názor Adam si namýšľala, že to nebol práve najlepší človek. Teda nebol vyslovene  zlý, ale v živote urobil veľa chýb, ktoré mu Adam stále vyčítal.

Pravdepodobne však bol Adamov otec to, čo mnohí iní pre ním – úžasný priateľ, v podstate dobrý človek, ale nemožný rodič.

„Povedali ste o tom svojmu synovi? To, že o tom viete?“

„Nie,“ pokrútil hlavou zamračene, „nevidel som v tom dôvod. Poznám Johna. Tvrdil by, že si to niekto vymyslel. Označil by to za klebety. Krutý žart, ktorý má slúžiť na naše odcudzenie. Nemám dôkaz o tom, že to naozaj urobil.“

Natiahla sa a tentoraz to bola na rade ona, by mu zovrela ruky v nemom uistení, že to bude v poriadku. Hoci obaja vedeli, že je to klamstvo. Nemohli nikoho zmeniť len pre to, že si to veľmi želali. Ona by o tom mala niečo vedieť. Niekedy celé noci trávila tým, že v duchu prosila mamu, aby sa zmenila. Aspoň kvôli Liz. Veď sa vďaka nej zmenil aj otec. Keď sa ale ráno zobudila, všetko bolo ako predtým.

„Ale myslím, že sme hovorili o tebe,“ prerušil jej premýšľanie pán Sanders. „Hovorili sme o tom, prečo si tu. Pretože očakávaš od ľudí len to najhoršie. Čo ti nemôžem vyčítať. Najskôr si toho veľa dobrého v živote nezažila.“

Mierne sa pred ním schúlila. Snáď hanbou.

V poslednom čase to robila často.

Cítila sa vinná za svoje voľby.

Jemne sa na ňu usmial. „V ten večer, keď si prišla na moju oslavu... Pamätám si to, akoby to bolo včera. Bola si krásna a mladá, ale to nebolo to, čo ma na tebe zaujalo. Čo sa týka výzoru, bola si len ďalšou peknou tváričkou, ktorú mi jeden z mojich synov podsunuli. Ale ty... si bola iná.“ V jeho slová sa ozývala neistota. Akoby nemohol nájsť správne slová. „Napriek nášmu prvému... nevydarenému stretnutiu... ja viem, za čo títo muži platia zamestnankyniam agentúry.“

Bradou pokynul na niekoľkých takmer slintajúcich mužov, pred ktorými sa predvádzali niektoré jej kolegyne. „Ale ty... napriek tomu, čím si si prešla, napriek tomu, čím sa živíš, ostala v tebe istá nevinnosť. Takmer až čistota. Ľudia sú k tebe krutí, radi sa na teba pozerajú zvrchu. Lenže ty si napriek tomu láskavá. Pripravená všetkým pomôcť. Bez ohľadu na to, čo všetko pri tom stratíš.“

Cítila, ako jej červenejú líca. Netušila, ako by mala zareagovať na jeho slová.

„Len plním zodpovednosť.“

Pokrútil hlavou a takmer blahosklonne sa usmial. „Je to viac ako povinnosť. Si nesebecká. Pripravená dovoliť ostatným, aby po tebe podupali, len aby si im urobila radosť. Povýšila si túžby ostatných nad svoje vlastné. Ostatní ťa používajú ako nástroj a ty si napriek tomu ostala krásna. Silná bytosť s nesmiernou krásou, ktorú nevidia všetci. Keď som ťa stretol prvýkrát, cítil som to. Potom som to videl na vlastné oči, keď si fascinovane sledovala poličky s knihami v mojej pracovni.“

Previnilo sa skrčil, keď na neho zodvihla obočie. „Hej, neodolal som. Sledoval som ťa. Pretože som chcel vedieť, ako budeš reagovať, keď ťa nikto nebude sledovať. A nesklamala si ma. Sam, ty vidíš krásu. Pozrieš sa na svet a vidíš v ňom to krásne a dobré. Vážiš si maličkosti. Detaily. Ako ten náš stromček. Bol to hrozný gýč. Bol otrasný. Škaredý. Ale ty si sa nesmiala. Nevysmievala si sa mi. Len si mi pomohla tú ohavnosť dať dokopy. Pretože si vedela, že je to pre mňa dôležité. Pretože to je to, kým si.“

Sam cítila zmätok. Tie slová boli také nádherné. Nechcelo sa jej veriť, že ich niekto použil, aby opísal ju. Na nej predsa nebolo nič výnimočné. Bola obyčajná. Ani krásna. Ani výnimočne milá. Priemerná. A predsa tu teraz pred ňou sedel ten istý láskavý muž a tie prívlastky používal v spojení s jej osobou.

Bola v rozpakoch.

Odkašlala si. „Takže ste si ma vybrali, pretože ste vo svojom živote chceli niekoho, kto s vami bez reptania a kritiky ozdobí stromček, ktorý nakoniec bude vyzerať ako volanie o pomoc?“ Hlas mala príliš priškrtený na to, aby jej slová vyzneli ako vtip.

„Vieš, že takto som to nemyslel.“

Zvláštne bolo, že to naozaj vedela. Ale nedokázala si to priznať.

„Si nesmierne nesebecká. Pre ostatných by si sa rozkrájala. A to je výnimočné. Na svete nežije toľko úžasných ľudí. Osoby, ktoré sú nádherné vo vnútri až tak, že niečo z tej krásy vyžaruje aj na povrch. A teraz nehovorím o fyzickej kráse. Ja hovorím o tom všetkom, čo si sama o sebe neuvedomuješ.“

Rozhodila rukami. „Ale to nie je nič výnimočné. Robím to, čo robím, pretože musím.“

„Ty to robíš, pretože chceš,“ povedal potichu a jemne, „nikto ti predsa pri hlave nedrží zbraň. Nemusela si si hľadať prácu, aby si pomohla matke. Nemusela si si hľadať lepšiu, aby si podporila rodinu. Mohla si sa na to všetko vykašlať. Mohla si utiecť. Mohla si urobiť tisíc vecí, no ty si si vybrala tú najťažšiu zo všetkých – ostala si a pracovala. Pre svoju sestru. Pre matku. A ani na chvíľu si pri tom nemyslela na seba.“

„Takže si platíte moju spoločnosť, aby ste mi povedali, že moje mizerné rozhodnutia vlastne obdivujete? To sa mi zdá ako zbytočne vyhodené peniaze.“

„Platím si tvoju spoločnosť, pretože s tebou rád trávim čas. Platím za to, pretože ti chcem pomôcť. Akokoľvek mi dovolíš. A ak je niečo, čo som sa o tebe naučil za posledné týždne, je to to, ako ťažko a nerada prijímaš cudziu pomoc. Pretože máš pocit, že si to nezaslúžiš.“

„Čo je aj pravda!“ vyhŕkla pobúrene.

Sam začala očami nervózne tekať po ostatných účastníkoch párty. Nanešťastie im nikto nevenoval pozornosť. Urobila by čokoľvek, aby sa z toho rozhovoru dokázala nejako vykrútiť. Dokonca by dobrovoľne začala ostatných presviedčať o tom, že by mali svoje peniaze investovať do jej kolegýň. Ľutovala, že sa vôbec na niečo pýtala.

Mala by spokojná sa predchádzajúcou odpoveďou.

V tomto prípade bolo lepšie nevedieť.

„Ostatným dovolíš, aby si s tebou robili čo chcú, pretože si samu seba nevážiš dostatočne na to, aby si im v tom zabránila. To je už dosť zlé. Ale vieš, čo je ešte horšie? To, že nedokážeš prijať pomoc ostatných, pretože sa až príliš nenávidíš. Pohŕdaš sama sebou a veríš, že to, čo sa ti deje, si zaslúžiš.“

Bola oblečená v nóbl šatách. No rovnako mohla byť aj úplne nahá.

Pod jeho pohľadom sa tak rozhodne cítila.

„Rozhodnutie a okolnosti ťa dostali do zlej situácie. To z teba nerobí zlého človeka nehodného lásky a šťastia.“

Sam vyschlo v hrdle. „Myslím, že ja mám na to iný názor.“ Hlas mala zachrípnutý.

Pán Sanders sa usmial. „Vidíš? A preto máš mňa. Aby som ti povedal, že si zbytočne pesimistická.“ Premeral si ju pohľadom. „A dnes si nezvyčajne pesimistická. Stalo sa niečo, o čom  neviem? V práci? Doma?“

O svojej rodine mu povedala viac, ako plánovala pôvodne.

Hoci ešte stále netuší, kto je jej otec.

„Ide o moju sestru,“ prehovorila napokon opatrne. „Bez ohľadu na to, čo všetko robím a ako sa snažím, nikdy to nebude dosť. Od začiatku bolo jasné, že ju raz stratím. Len som si nemyslela, že to bude takto skoro.“

„A dala si svojej sestre možnosť vysvetliť ti jej rozhodnutia?“

Pokrútila hlavou. „Nie, nedala.“

Pán Sanders sa zasmial. „Myslel som si to.“ Potľapkal ju po ruke. „V ostatných ľuďoch vidíš to najlepšie, no zároveň očakávaš to najhoršie. Akoby boli všetci prednastavení na to, aby ťa opúšťali. Mala by si sestre dať šancu vysvetliť ti, prečo sa rozhodla tak, ako sa rozhodla. Možno si všetko len zle pochopila.“

V duchu si rekapitulovala to, čo jej Liz povedala.

Miesto toho počula len ozvenu slov pána Sandersa. O tom, že aj ona si zaslúži šťastie. Nepovedal jej niečo podobné aj Adam? A Nataly? Ľudia v jej živote boli vôbec presvedčení o tom, že vedia, čo je pre ňu najlepšie. Možno by ich mohla na chvíľu počúvať. Dlží im aspoň toľko. Rovnako ako Liz. Jej sestra jej predsa nikdy nepovedala, že ju nechce vo svojom živote. Povedala len toľko, že chce žiť s otcom. O Sam nepadlo ani slovo.

Možno by naozaj nemala rátať hneď s tým najhorším.

Hoci by na to mala byť pripravená.

Pán Sanders jej však nechcel dopriať ďalšie drahocenné minúty na premyslenie celej situácie. Zrazu sa postavil, opäť plný elánu a sily. Spôsobne sa pred ňou u klonil a nastavil jej ruku. Ako pravý gentleman vystrihnutý z románu Jane Austenovej. Hoci nikdy nebola fanúšičkou jej písania, musela uznať, že práve v túto chvíľu jej nebol jej štýl až taký vzdialený.

„A teraz, ak dovolíš, by som s s tebou rád zatancoval. Tieto šaty by sme mali ukázať aj ostatným.“

Zasmiala sa, no prijala jeho netradičné pozvanie. „Máte pravdu, bol by neslýchaný zločin, ak by tunajšia spoločnosť nemohla oceniť prácu týchto sériovo vyrábaných šiat, ktoré vlastní každá desiata dáma v Spojených štátoch amerických.“ 

S úsmevom na perách sa vybrali na tanečný parket.

Sam sa opäť raz cítila ľahká ako pierko.

Kapitola 32. ¦ Kapitola 34.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 33.: