OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 34.



Zúfalá - Kapitola 34.

Poviedka sa umiestnila na 2. mieste o Naj poviedku mesiaca července/júla. Na deň ju umiestňujme na titulnú stranu. Gratulujeme!


Raz príde čas aj na pravdu

Kapitola 34.

Adam mal pocit, že čoskoro začne nadskakovať od nedočkavosti. Sam mu zavolala a chcela sa stretnúť. Snažil sa pôsobiť o niečo menej dychtivo, než sa v skutočnosti cítil. Veľmi sa mu nedarilo. Ich spoločne strávený čas sa síce v poslednom čase o niečo predĺžil, no aj tak mu to niekedy nestačilo. Vlastne nikdy. Odkedy sa s ňou rozprával na cintoríne, bolo pre neho oveľa jednoduchšie hovoriť s ňou.

Do ich rozhovorov sa vkrádala ľahkosť, hoci často hovorili o ťažkých témach. Navyše ešte stále nezabudol na svoj plán a potichu dolaďoval posledné detaily. Všetko musí byť dokonalé. Netušil, či sa mu to podarí dať všetko dokopy pred Vianocami, ale určite sa o to bude snažiť. Nazdával sa, že by to mohol byť dokonalý darček. Hoci len v jeho očiach. Sam mohla mať celkom odlišný názor. Čo ho trochu zožieralo.

Poobzeral sa okolo seba. Sedel vo svojom aute pred Paulovým domom. Pri pohľade na palubovú dosku sa začal cítiť nesvoj. Sam meškala. Lenže ona vždy prišla načas. Nechcel zvoniť pri dverách a naháňať ju. Potichu sa rozhodol, že jej dá ešte trochu času. Akoby začula jeho myšlienky, o niekoľko sekúnd vyšla von. Zdalo sa mu, že bola oblečená až prekvapivo formálne.

No viac ako to ho zarazila jej zve sená hlava.

A jej očividná nečinnosť, keď ju pobozkal na líce potom, ako si k nemu prisadla.

Myšlienkami bola niekde inde.

„Čo ťa trápi?“

Na chvíľu bola ticho. No nakoniec roztraseným hlasom prehovorila: „Volala mi matka. Preto som trochu meškala. Zaskočila ma. Ale nemohla som nezodvihnúť.“

Chápavo prikývla. Čo si ona nevšimla, pretože pohľad mala upretý do lona.

„Čo ti povedala?“

Sam sa mu uprene zadívala do očí. Zračila sa v nich zvláštna zraniteľnosť.

„Čakala som na to, či sa ozve. Teda, predtým so mnou nechcela mať nič spoločné. Odmietala moje návštevy a hovorila so mnou len raz. Keď mi povedala, ako sa rozhodla. A posledné týždne bola na liečení a...“ Privrela oči, akoby sa snažila na niečo zabudnúť. „Teraz mi zavolá... akoby to bolo normálne... akoby... akoby...“

„Akoby sa nič nestalo?“ pomohol jej dokončiť.

Namosúrene rozhodila rukami. Vraštila obočie. „Znela tak normálne! Akoby sme sa videli len včera. Predtým , ako som išla do školy! Alebo do práce! Normálnym hlasom mi oznámila, že jej dovolili návštevy a chcela by ma vidieť. Akoby očakávala, že tam pribehnem celá nadšená, aby som s ňou strávila večer. Akoby ani nerátala s tým, že mám vlastné plány!“

Natiahol sa a pohladil ju po ruke. Bola celá napätá. „Tak prečo si nahnevaná? Preto, že ti zavolala alebo preto, že ti nezavolala skôr?“

Namiesto odpovede sklonila hlavu. „Asi si myslíš, že som nevďačná.“

Prstom jej zodvihol bradu a prinútil ju pozrieť sa na neho. „Ak ti niečo také napadlo, asi ma až tak dobre nepoznáš,“ prehodil ľahko. Nič jej nevyčítal. Nikdy by niečo také neurobil. „Nemyslím si, že si nevďačná. Si zmätená. Zranená. Nahnevaná. Ale na druhej strane vieš, že je to tvoja matka a napriek tomu ju máš rada. Pretože aj napriek tomu, aká je, je to jediná matka, ktorú kedy budeš mať. No na druhej strane ubehlo dosť času. Začala si žiť nový život a teraz nevieš, či by si sa ho mala vzdať len preto, aby si išla za matkou. Váhaš, pretože na jednej strane sa o ňu chceš postarať, no na tej druhej by si chcela mať chvíľu len pre seba. A bojíš sa, že to z teba robí zlú dcéru.“

Porazenecky si povzdychla. „Nenávidím, keď to robíš.“

Nevinne zodvihol obočie. „Čo keď robím?“ opýta sa, hoci veľmi dobre vedel, o čom hovorí.

Podľa jej pohľadu bolo jasné, že si uvedomuje to isté.

„Neznášam, keď mi povieš, čo urobím ešte predtým, ako to urobím. Je to desivé. To, ako mi vidíš do hlavy. Nemal by si toho byť schopný. Teda, len ak nevieš čítať myšlienky a zabudol si sa mi o tom zmieniť.“

Zasmial sa. „Nie, naozaj nemám žiadne nadprirodzené schopnosti.“ No vzápätí zvážnel. Toto nebola správna chvíľa na vtipkovanie. „Hoci som ti povedal, čo som povedal, napriek tomu neviem, ako sa rozhodneš. Tak čo to bude? Pôjdeme na večeru? Alebo presunieme svoj program na zajtra a ty medzitým zájdeš za matkou, aby si mala pokojnejšie svedomie?“

Keď sa mu tentokrát zadívala do očí, ani pri tom nežmurkla. „Vlastne som dúfala, že by si mohol ísť so mnou. Vieš... ako morálna podpora?“ Jej vlastná neistota ju nakoniec zradila a stočila jej prehlásenie na otázku.

Nepovažoval sa na dostatočného znalca zdravých rodičovských vzťahov. Ale tým nebola ani Sam. Nežiadala ho o prítomnosť preto, aby jej pomohol posúdiť oprávnenosť konania jej matky. O tom musí rozhodnúť sama. V skutočnosti len potrebovala, aby niekto stál vedľa nej. Až v poslednom čase Sam konečne začala vnímať skutočnosť, že nemusí byť na všetko sama.

Pomaly sa učila, že nebolo zlé požiadať o pomoc.

A toto bol nešikovný spôsob, ako o ňu poprosiť.

„Rád tam s tebou pôjdem. A čo ty vieš, možno nám ostane dosť času na predražený drink v niektorom z miestnych klubov.“

Namiesto odpovede sa na neho len vďačne usmiala. Bez ďalších zbytočných rečí naštartoval a zamieril do mesta. Po celú cestu mlčali. Dokonca ani nezapli rádio. Sam mu dala len niekoľko jednoduchých inštrukcií podľa ktorých mal nájsť liečebné stredisko. Po očku však sledoval svoju spolucestujúcu.

Zvykol si na jej mlčanie.

To mu niekedy povedalo viac ako jej slová. Tak ako aj v tento moment. Obávala sa. Možno bola stuhnutá strachom. Napriek všetkému netušila, čo by mala čakať. Keď nepotreboval pravú ruku, natiahol sa a stlačil jej prsty. Mala ich studené. Chcel jej len dať najavo, že je tu pre ňu. Ona však jeho stisk opätovala. To, aký silný bol, vypovedal o jej zúfalstve. Táto návšteva znamenala viac, než by kedy dokázala povedať nahlas.

Keď parkoval pred nenápadne vyzerajúcou budovou, ktorá stála v zapadnutom rohu nemocničného areálu, Sam vyzerala byť o niečo pokojnejšia. Alebo sa jej len podarilo zakryť svoje skutočné rozpoloženie. Bok po boku vstúpili dnu. Keď ho Sam chytila za ruku, zovretie jej opätoval. Potreboval jej blízkosť rovnako ako ona tú jeho.

No ani jeden z nich o tom nehovoril nahlas.

Vo vnútri prenechal všetko rozprávanie na Sam. Podľa toho, čo počul, mala byť jej matka teraz na ceste domov, kde si mala užiť niekoľko voľných dní predtým, ako bude musieť dokončiť liečenie. Lenže keďže sa ešte stále zotavovala z operácie, rozhodli sa ju držať v zariadení. Keby sa náhodou ohlásili nejaké komplikácie. Potom už len kráčali.

Adam netušil, čo očakával.

Nikdy si liečebňu pre závislých nijako nepredstavoval. Ale nikdy mu nenapadlo, že ho privíta len sterilne sa tváriaca nemocnica, kde len sídlil iný druh pacientov. Biele steny, široké chodby, len sa na nich nepremával nekonečný zástup personálu. Vlastne to tam vyzeralo, akoby tam okrem nich ani nikto nebol. Nakoniec zastavili pred jednými dverami. Boli nadreté nabielo a v strede vrchnej časti trónilo hrdo sa tváriace číslo. Okrem toho tam však nebolo nič. Adam očakával, že Sam zaklope alebo vojde dnu.

No ona tam len stála s pohľadom upretým na svoje topánky.

Stlačil jej ruku. „Nemusíš to robiť, ak sa na to necítiš. Môžeme ísť domov,“ pošepol jej. Netušil, aké hrubé sú tie dvere a to posledné, po čom túžil, bolo uraziť niekoho na druhej strane tej steny.

Sam začala zúrivo krútiť hlavou. „Nie, musím to urobiť. Musím.“

Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla.

Potom zodvihla ruku, ktorou zvierala tú jeho, a zaklopala ňou. Akoby aj pri tom jednoduchom akte potreboval jeho podporu. Zvnútra sa ozvalo tiché vyzvanie, aby vošli dovnútra. Tentoraz už Adam načakal na Sam, ale rovno dvere otvoril. Pomaly. Potichu. Potom ju vyzval, aby vstúpila dnu prvá. Nakoniec to skončilo tak, že ho za sebou ťahala. Vznikla z toho mierne trápna situácia, ale ani jeden z nich si z toho nerobil ťažkú hlavu.

Obaja sa totiž sústreďovali na jediného obyvateľa miestnosti.

Izba bola pomerne malá. Biele steny pôsobili takmer naho, až na jediné miesto oproti posteli, kde visel malý obrázok zachycujúci vázu napol zvädnutých ruží. Možno to mal byť pokus o zakomponovanie umenia do tej pochmúrnej scenérie. V skutočnosti mal ten malý obrázok na svedomí ešte ťaživejšiu atmosféru. Okrem niekoľkých poličiek s obrúseným rohmi tam ešte boli dve stoličky. Podľa všetkého ich niekto doniesol pre prípadnú návštevu, nakoľko nezapadali do celkového sterilného výzoru.

Izbe dominovala skôr posteľ, ktorá zaberala dve tretiny priestoru. Taká malá tá miestnosť v skutočnosti bola. V strede matracu sedela drobná postava. Adam netušil, čo vlastne očakával. Saminu matku nikdy predtým nevidel. Pravdepodobne len predpokladal, že sa na ňu Sam trochu podobá.

V skutočnosti v tvári tej ženy zbadal skôr Lizine črty. Teda, ak by Liz niekedy vyzerala ako unavená a zničená žena s vačkami pod očami, tmavými kruhmi a šedou pokožkou. To posledné, čo ostalo z jej kedysi krásnych vlasov, jej pasívne splývalo okolo tváre. Niečo v tej kombinácii pôsobilo groteskne. Avšak v smiechu mu bránila celková beznádej, ktorá z tej ženy doslova kričala.

Takto vyzerala zlomená ľudská bytosť.

Ten pohľad mu zvieral srdce.

„Sam... priviedla si hosťa,“ pošepkala chrapľavým hlasom. Akoby mala vyprahnuté hrdlo.

„Toto je Adam,“ povedala Sam stručne. Nešpecifikovala ich vzťah.

Akoby dávala matke najavo, že jej do toho nič nie je.

Pozornosť jej matky sa obrátila k Adamovi. „Rada ťa spoznávam. Hoci som si istá, že ty ne môžeš povedať to isté. Ale som rada, že Sam s niekým trávi voľný čas.“ Akoby mu ch cela naznačiť, ako myslí svoje slová, oči uprela na ich stále spojené ruky.

Vtedy sa Sam pohla dopredu a postavila sa tak, aby matke znemožnila výhľad na Adama.

Akoby ho chcela chrániť. Čo Adamovi prišlo vlastne vtipné.

No na druhej strane to bolo aj nesmierne rozkošné.

„Určite si ma sem nevolala len preto, aby si zistila, s kým trávim voľný čas. Pretože ak je to tak, môžeme si ušetriť prípadné vyšetrovania tým, že ti poviem toto – do môjho súkromia ťa nič nie je. Nárok na tento druh odpovedí si stratila už dávno.“

Prekvapivo v jej hlase nebol žiadny hnev.

Adam sa naklonil, aby mal lepší výhľad na jej matku.

Mračila sa.

Akoby jej niekto nasypal soľ do otvorenej rany.

„Ja viem,“ odvetila, hoci bolo ťažké určiť, o čom presne hovorí. Ruky zaťala do pästí. „Bože, keď som si toto predstavovala, bolo to mnoho jednoduchšie. Asi som sa mýlila. Čo by ma nemalo prekvapovať. Len ďalšia položka, ktorú si napíšem na zoznam osobných neúspechov.“

„Prečo som tu?“ spýtala sa Sam, no tentoraz jej hlas znel o niečo jemnejšie.

Takmer až láskavo.

No jej matka si to sotva všimla. Pohľad upierala kamsi do steny. „Po tom všetkom sa čudujem, že si sem vôbec prišla. Určite si myslíš, že som ten najväčší zbabelec na svete. To všetko, čo som urobila... čo som neurobila...“ Trasúcimi sa prstami si prehrabla riedke vlasy. „Čo všetko som pokazila... A predsa si tu... a ja... by som... asi...“

Namáhavo dýchala.

Sam k nej pristúpila o krok bližšie. „Nemyslím si, že si zbabelec. Pretože to, že si sa chcela zabiť, ja nepovažujem za prejav zbabelosti. Stiahnuť si na život chce veľkú dávku odvahy. A takisto zúfalstva.“

Jej matka niekoľkokrát prikývla. „Dobre... dobre... ja...“ Odkašlala si. „Je dobre, že si nemyslíš, že som zbabelec, kvôli...“ Odmlčala sa. Akoby nedokázala vysloviť, že si siahla na život. „Ale bez ohľadu na tvoje pochopenie, ja som zbabelec. Bola som ním celý život. Namiesto toho, aby som čelila svojim problémom, vždy som niekoho používala ako štít. Dlhé roky ním bol tvoj otec. Robila som to neustále, niekedy som si to neuvedomovala. Ako vtedy, keď som zistila, že som tehotná s Jaredom. Keď sa dostavili prvé problémy. Keď som niečo potrebovala. Potom som podala žiadosť o rozvod, pretože som si myslela, že som našla niekoho, kto vo mne prebudil odvahu. Miesto toho som sa stala len väčším zbabelcom.“

Jej hlas znel zvláštne. Nebola v ňom žiadna ľútosť. Len odhodlanie.

Alebo čokoľvek, čo ju nútilo pokračovať.

„Potom som sa skrývala za svoju bolesť. Psychickú aj fyzickú. Používala som to ako ospravedlnenie, prečo nebyť dobrou matkou. Prečo nebyť vôbec žiadnou matkou. Nakoniec som sa začala skrývať za tabletky a alkohol len preto, aby som nemusela čeliť tomu všetkému, čo som pokazila.“

„Nie je to tvoja vina. Prosto si nevedela konať inak,“ prehlásila Sam pevným hlasom.

Jej matka sa však len zasmiala. „Pozri sa na nás. Aj po tom všetkom, čo som ti urobila, pre mňa stále hľadáš ospravedlnenia. Ale to nemusíš. Nemám o sebe ilúzie. Ja viem, čo všetko som pokazila. Vybrala som si jednoduchú cestu. Keď som bola pod vplyvom tabletiek a alkoholu, bolo jednoduché predstierať, že ma nič z toho netrápi. Bolo jednoduché nevidieť, čo som urobila vlastnej dcére. To, že som jej zničila život. Donútila som ju všetkého sa vzdať kvôli rodine. Bolo to jednoduché rozhodnutie.“

„Ak chceš docieliť, aby som ťa nenávidela, nepodarí sa ti to,“ varovala matku Sam.

No ona nepočúvala. „Mala by si ma nenávidieť. Nikdy som sa o teba nestarala. Utekala som. Môj životný štýl ťa pomaly zabíjal. Brala som ti peniaze. Nútila ťa pracovať. Cítila som vinu, ale namiesto toho, aby som odstránila jej zdroj, rozhodla som sa obklopovať sa nebezpečnými ľuďmi, ktorí sa nebudú štítiť fyzicky mi ublížiť. Tak veľmi sebou pohŕdam. Ja chcem... nie... potrebujem potrestanie.“ Zahanbene sklonila hlavu. Akoby to prvýkrát priznala nahlas. „Lenže moja túžba po potrestaní ťa takmer stála život.“

„Ten agresívny priateľ,“ zamumlala Sam.

Adam pri jej slovách podvedome stuhol.

Do jeho podvedomia sa začala tlačiť ozvena strachu, ktorý v tej chvíli cítil.

Nenávidel bezmocnosť.

„Vyhnala som ťa. Pretože to bol jediný spôsob, ako som ťa mohla ochrániť. Aspoň to som si myslela. A potom si mi povedala, že idete k otcovi.. a... ako ďalšie si pamätám len to, ako sa prebúdzam v nemocnici, kde mi sestrička oznamuje, že ma len tak-tak za chránili, lebo som sa pokúsila o samovraždu. O niečo, na čo si ani nespomínam.“

Tentoraz Sam podišla až k matke. Ruku jej položila na plece.

No ona ten dotyk sotva vnímala.

„Bola si zúfalá. Myslela si si, že si o všetko prišla.“

„Nie, tak to nebolo,“ priznala potichu jej matka. „Áno, bola som zúfalá. Myslela som si, že som o vás prišla. Desila ma myšlienka, že budem sama. So svojimi démonmi. So strachom. So všetkým, čo som urobila. Vlastné dcéry som obrala o matku. Teba som prinútila prebrať zodpovednosť za naše životy. Hocikedy som to mohla zastaviť. Ale neurobila som to. Pretože ma tomu nič nenútilo. Lenže ja som sa potrebovala zobudiť. A ver mi, nič ťa nezobudí viac ako keď otvoríš oči a niekto ti povie, že nebyť mojej dcéry, už by som nebola medzi živými.“

„Urobila som to, čo by pre svoju matku urobila ktorákoľvek dcéra.“

„Nie,“ odpovedala a zodvihla pohľad, v ktorom sa ukrývala priepasť plná bolesti, „urobila si to, čo by neurobil nikto. Zachránila si človeka, ktorý väčšinu svojho života dokázal len ubližovať tým, ktorých mal chrániť.“

Sam bola ticho. Netušila, čo povedať.

Na druhej strane, Adam toho mal na jazyku viac ako dosť.

„Máte zvláštny spôsob, ako prejavovať vďačnosť,“ zavrčal na ňu.

Sam sa otočila. Vyzerala, akoby ju práve udrel. „Adam!“ okríkla ho.

Nemienil ustúpiť.

Jej matka sa krivo usmiala. „Nie, Sam, nechaj ho. Má pravdu. Má pravdu,“ pošepkala. „Po tom všetkom som mala padnúť na kolená a ďakovať ti. No ja som to nedokázala. Po prvý raz po rokoch som mala úplne čistú myseľ. Nemala som nič, čím by som sa zabavila. Čím by som sa... znecitlivela. Musela som myslieť na to, čo sa stalo. Čo som urobila. Čo som neurobila...“ Po líci jej stiekla prvá osamelá slza. „A zrazu som necítila nič iné okrem hanby. Tak veľmi som sa hanbila za to, čo sa stalo. Nedokázala som sa ti ani len pozrieť do očí. Tak som odmietala tvoje návštevy. Opäť som si vybrala byť zbabelá. Pretože ignorovať problémy je jednoduchšie ako riešiť ich.“

„Čo také sa v tej nemocnici stalo, že ťa to prinútilo zmeniť názor a prijala si pomoc?“

„Tvoj otec sa stal,“ zasmiala sa. Potom však zvážnela. „Nevyzeráš prekvapená. Povedal ti o tom.“

Sam pokrútila hlavou. „Povedal len, že za tebou bol a dohodol sa s tebou. Zaplatili za tvoju operáciu i liečenie. Ale neviem, čo chcel od teba za výmenu.“

„Ponúkol mi pomoc. Chcel mi dať peniaze, aby so išla na operáciu. Na liečenie. Aby som si mohla nájsť prácu a opäť sa mohla starať o rodinu. Chcel ťa chrániť, Sam. Povedal mi, čím sa živíš. Rovnako mi mohol prebodnúť hruď. Cítila by som sa rovnako. Vedela som, že nemáš normálnu prácu. Nie s tým, ako si zarábala. Ale... asi som si opäť vybrala zavrieť oči a nevidieť.“

„Takže jeho podmienkou boli tvoje výčitky svedomia?“

„Nemal podmienky. Tie peniaze by mi dal aj tak,“ prehovorila presvedčenie. Tónom niekoho, kto toho druhého poznal až príliš dobre. „Ale o niečo ma poprosil. Chcel, aby som sa vzdala opatrovníctva Liz. Aby mohla ostať s vami a nemusela si prejsť súdmi a všetkým tým cirkusom, ktorým ste si s Jaredom prešli.“

Adam naprázdno prehltol. Ak Sam nejako zasiahli matkine slová, nedala to najavo.

Len hľadela pred seba.

„Nevolala si ma sem preto, aby si mi toto všetko povedala.“

Adam naklonil hlavu, keď si všimol, ako si Samina matka sadla na ruky.

Akoby sa bála, že sa nimi bude chcieť natiahnuť za Sam, ak by odišla.

„Po celý ten čas som hľadala spôsob, ako sa s tebou rozprávať. Ale nič som nenašla. Hanbila som sa. Bála som sa. Som prosto zbabelec. Toto liečenie mi pomohlo pracovať so závislosťou. Ale môj psychický stav, to je vraj o niečom inom. Aspoň to tvrdí moja terapeutka, alebo ako volajú tých nóbl zamestnancov.“ Ak to bol pokus o vtip, veľmi dobre si uvedomovala, že jej nevyšiel. „Povzbudzovala ma v tom, aby som ťa kontaktovala. No ja som odmietala. Bála som sa. Povedala mi, aby som ti napísala list. Ale to sa mi zdalo príliš neosobné. Ani neviem, čom a nakoniec prinútilo zavolať ti. Asi som vymyslela príliš veľa slov, ktoré mi preplnili pamäť.“

Na Adamove i Samine prekvapenie sa zrazu jej matka postavila.

Stála svojej dcére zoči-voči. Chcela stáť na vlastných nohách, keď jej to povie.

Taký dôležitý bol pre ňu tento rozhovor.

Adam cítil, že je tam navyše. Sam ho odmietala pustiť.

„Nežiadam o odpustenie. Pretože to, čo tom ti urobila, je neodpustiteľné. Zaslúžiš si lepšiu matku. Niekto, kto sa o teba postará. Nepotrebuješ niekoho, o koho sa musíš starať ty. To by si si mala skryť pre svoje vlastné deti.“ Podišla bližšie k svojej dcére. Natiahla k nej ruku. „Chcem ti však poďakovať. Vďaka tebe mala Liz lepší domov, než aký by som jej dokázala dať ja. Vďaka tebe sa naša rodina úplne nerozpadla. A vďaka tebe ešte žijem. Nič ťa neprinúti uvedomiť si , ako veľmi chceš žiť, ako keď prežiješ pokus o samovraždu.“

Natiahla sa a pohladila Sam po líci. „Ďakujem ti za všetko.“

Sam sa naklonila bližšie k tomu dotyku. „Ďakuješ mi, ale pritom sa lúčiš. Očakávaš, že po tom všetkom ťa už nikdy nebudem chcieť vidieť. Očakávaš, že ťa opustím.“

„Nebudem ti to vyčítať, ak sa toho obávaš.“

Sam sa neočakávane usmiala. „Obávaš sa zbytočne. Ja nikam nejdem. Urobila si chyby. Ale to aj ja. Možno si ma sklamala. Ale to sa niekedy stáva. No napriek všetkému si moja matka. A pre mňa je kľúčové to, čo robíš teraz. Snažíš sa. Opäť mi pripomínaš tú mamu, ktorú si pamätám z detstva. A ja by som ti dala aj tisíc druhých šancí, len aby sa tá mama mohla natrvalo vrátiť.“

Po zničenej tvári tej ženy stekali potoky sĺz. „Nezaslúžim si dcéru, ako si ty.“

Adam si pomyslel, že na tom sa s ňou určite zhodne.

Lenže kto bol on? Nemal právo niekoho takýmto spôsobom súdiť.

„Ak by sme v živote dostali len to, čo si zaslúžime, väčšina ľudí by nič a nikoho nemala.“

Sam sa pozerala na Adama. Akoby mu chcela naznačiť, že hovorí o ňom.

Podišiel k nej a objal ju okolo pása. Ako uistenie. Ako prehlásenie.

Jej matka sa tomu gestu s úsmevom prizerala.

„Tak,“ povedala Sam, no po očku stále sledovala Adama, „a teraz mi povedz, čo všetko sa stalo za ten čas, čo si odišla z domu. A nič nevynechaj.“

„Nič? To tu budeme ešte dlho.“

Keď si bol Adam istý, že ho Sam sleduje, prikývol.

Podporí ju. Pretože to je pre ňu dôležité.

„Dlho? My máme čas.“

Kapitola 33. ¦ Kapitola 35.

 


Ďakujem veľmi pekne za všetky hlasy v Naj poviedke. :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 34.:

4. Blacky
03.08.2017 [14:18]

Gratulujem k umiestneniu, zaslúžiš si si aj prvé.

Som rada, že sa jej matkazačla zotavovať a že to vyzerá, že by si k sebe mohli nájsť cestu. Zrejme to nikdy nebude úplne ideálny vzťah ale lepšie niečo ako nič.


Teším sa na ďalšiu. dnes len krátko zachvíľu fičím do práce. Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
03.08.2017 [8:41]

LiliDarknightSunShines, tiež som si povedala, že už by bolo načase, aby sa ľudia v tomto príbehu začali rozprávať. Emoticon
Ďakujem za komentár a máš pravdu, Sam si zaslúži mamu. Emoticon

Perla, neviem ti povedať, či sa niekedy objaví niekto, koho by Sam nenávidela. Zober si, že aj keď jej niekto ubližuje, snaží sa v ňom vidieť to najlepšie. Dokonca aj Johna sa len bojí, ale nie je to tak, že by ho nenávidela. Emoticon
Neboj sa, jej mama je dosť tvrdý oriešok a mätie aj mňa, takže si z toho nič nerob.
Ďakujem za komentár. Emoticon

2. Perla přispěvatel
02.08.2017 [22:11]

PerlaV prvom rade ti ešte raz gratulujem k umiestneniu, drahá. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

Úplne chápem Adamov postoj voči Saminej mame, musím povedať, že momentálne sama neviem čo voči tejto osobe cítim. Všetky veci, ktorými si kvôli nej Sam prešla.... Emoticon Je toho veľa a všetko len kvôli zbabelosti. Ešte aj tej sprostej sestre dala Samine peniaze, ktoré tvrdo vydrela.... neviem no... Emoticon Tak, ako ma predtým fscinovala, tak teraz nerozumiem vlastným myšlinekovým pochodom. Je toto možné? Emoticon

Sam je tak dobrá osoba, bože.... tak dobráááá... Nechápem, ke v sebe dokáže nájsť toľko odpustenie pre všetkých tých ľudí. Fakt by ma zaujímalo, čo jej človek musí urobiť, aby sa zaprela a povedala si, že toho alebo hentu nenávidí. Dočkáme sa nejakej badass Sam? Emoticon Emoticon Emoticon

Kapitola sa mi nesmierne páčila a som rada, že pribudla takto skoro. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. SunShines
02.08.2017 [18:27]

Ale nie. Oni rozprávajú. Konečne!
V prvom rade, Adam zase raz ukazuje, aký má charakter, lebo to, že tam s ňou išiel a bol pri nej, to nie je len tak.
A Sam. Tak to je už iná kapitola. Lebo to, čo povedala mame, o tých šanciach, to teda bolo Emoticon . A som rada, že jej mama si začína uvedomovať a priznávať, čo sa stalo a dúfam, že už prestane utekať. Lebo Sam si to zaslúži, zaslúži si mamu.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!