OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries » Destiny - 2. kapitola

14.09.2014 (18:00) • Tinka7 • Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries • komentováno 2× • zobrazeno 1131×

2. kapitola

Pohľad Eleny:
„Vážne, Elena? Vrana? Hmla? Nie je to už trochu priveľa?“ spýtala sa ma Rebekah.
Ja som sa len usmiala.
„Prečo si prišla?“ spýtala sa ma.
„Nemohla som si nechať ujsť tvoj prvý deň v škole,“ povedala som s očami uprenými do tých jej. „Zmenilo sa to tu, páči sa mi to.“
„Je to už mnoho rokov.“ Privrela oči.
„Vďaka Bohu! Nenávidela som deväťdesiate roky. Štýl tých rokov ti nesedel,“ zasmiala som sa.
„Prečo si tu?“ spýtala sa vážne.
„Chýbala mi moja malá sestrička,“ povedala som vážne.
„Malé mestá sú pre teba nudné, nemáš tu čo robiť. Prečo si tu?“ spýtala sa opäť.
„Mohla by som sa ťa spýtať to isté, avšak som presvedčená, že tvoja odpoveď by obsahovala len jedno krátke slovíčko. Damon,“ povedala som. „Damon, tak podobný Catcherovi. Pomáha to, Rebekah? Byť po blíž neho? Cítiš sa tak viac nažive?“ provokovala som ju.
„On nie je Catcher,“ zašeptala podráždene.
„Ale Rebekah, obe vieme, ako to skončí. Povedz mi, kedy si mala niečo silnejšie ako králika?“ opýtala som sa.
„Viem o čo sa snažíš, Elena, nebude to fungovať,“ povedala.
„Ale no tak, nechceš to aspoň skúsiť? My dve, spolu!“
„Prestaň!“ zakričala a odsotila ma.
„Nechceš vyskúšať Damonovu krv?“ hovorila som ďalej. „Predstav si, ako chutí jeho krv. Ja môžem...“
„Povedala som prestaň!“ zakričala, utvorili sa jej pod očami žilky a skočila na mňa. Prerazila nás cez okno, avšak pre mňa nebol žiadny problém dostať sa spod nej a na zem dopadla sama. Zobrala som však niečo, čo patrilo je.  Sadla som si na najbližší múrik.
„To bolo pôsobivé. Dávam šesť bodov za štýl a plný počet za moment prekvapenia. Veľmi dobrá tvár. Vrrr,“ povedala som.
„Pre teba sú to len vtipné hry, Elena, však? Kam prídeš, umierajú ľudia,“ povedala.
„To je mi jedno.“
„Nie tu.“ Pozrela sa na mňa.
„To znie ako pozvanie.“ Zasmiala som sa.
„Elena, prosím, po toľkých rokoch... nemôže si proste odpočinúť?“ poprosila ma.
„Sľúbila som ti večné muky, len držím svoje slovo.“ Pristúpila som k nej.
„Len sa drž ďalej od Damona.“
„Kde je tvoj prsteň?“ opýtala som sa a ona sa pozrela na svoju ruku. „Ooh, slnko vyjde o niekoľko hodín a potom puf.“ Ona sa na mňa zúfalo pozrela. „Ukľudni sa.“ Vytiahla som z vrecka jej prsteň. „Je priamo tu.“ Podala som jej ho. Keď si ho vzala, chytila som ju pod krkom a hodilo o kôlňu.
„Vieš veľmi dobre, že nie si silnejšia než ja. Prehrala si boj, keď si sa prestala živiť na ľuďoch, neskúšala by som to znovu.“ Začula som nejaký hluk a zasmiala sa. „Myslím, že som zobudila Zacha.“ A kráčala som preč. „Prepáč, Zach!“ zakričala som ešte.

Pohľad Damona:
„Tak ako?“ spýtal som sa sestry. Anna je moja sestra, to napadnuté dievča bola jej najlepšia priateľka, ktorú som však vôbec neschvaľoval. Povedzme, že Annu vzala smrť našich rodičov omnoho viac ako mňa. Má len pätnásť rokov a už pije a je na drogách aj so svojou kamarátkou. Od smrti našich rodičov bývame s tetou Jenou, ktorá sa o nás stará ako sa len dá. Mám len ju, Annu a ešte Klausa s Kolom. Poznám ich od prvej triedy.
Anna bola ticho, pila pivo a mala neprítomný výraz. Naozaj ju to veľmi vzalo.
„Príde Jenna, je na ceste,“ oznámil som jej. Chcela sa znovu napiť a tak som s úsmevom povedal: „Tí muži v uniformách, vieš, že sú tu policajti?“ Odpila si poslednýkrát a fľašu zahodila. „Ľudia k tebe nebudú vždy zhovievaví, Anna, už ich nezaujímame. Zabudli, že nemáme rodičov, lebo majú kopu vlastných starostí. Väčšina ľudí žije ďalej, tiež to skús...“
„Videla som, ako si na cintoríne píšeš denník. To je tvoj spôsob ako žiť ďalej?“ Mala pravdu. Naozaj chodím ku hrobu rodičov, zapisovať si spomienky. Pretože sú dôležité. A ja nechcem na nič zabudnúť.
„Rodičia by to nechceli...“

Pohľad Eleny:
Sedela som pri stole v Grille. Hneď vedľa sedeli dvaja muži. Jeden dosť opitý. Trochu som sa započúvala do ich rozhovoru...
„Prehnal si to,“ povedal ten celkom triezvy.
„Nie...“ skonštatoval druhý.
„Musíš ísť domov, aj ja musím ísť domov.“
Našla som Damonových priateľov. To treba využiť. Ten triezvy šiel zaplatiť účet a ja som pohľad koketovala s tým čo ostal. Chytil sa.

Pohľad Damona:
Drahý denníček,
veľmi som sa mýlil. Dúfal som, že keď sa usmejem, všetko sa napraví a z pretvárky sa stane skutočnosť. Mal som plán, chcel som zmeniť kto som, mať život ako niekto iný. Bez minulosti, bez bolesti, čo trápi živých. Ale nie je to ľahké, zlé veci neodchádzajú. Stále sú tu. Neutečieš im, hoci veľmi chceš. Musíš byť pripravený na dobro, a keď príde pozveš do dnu. Potrebuješ ho... a ja tiež.

Písal som si do denníka, keď vtom som cez okno zbadal Rebekah. Rýchlo som zišiel dole a otvoril dvere.
„Je neskoro, ale musím vedieť, ako sa máš,“ povedala mi.
„Vieš, všetkých zaujímalo celé mesiace ako sa mám,“ odpovedal som neurčito.
„A čo ty na to?“ spýtala sa ma.
„Zlepší sa to.“ Usmial som sa.
„Myslíš to úprimne?“
„Zajtra uvidím.“
Ona sa na mňa len usmiala.
„Ak chceš, môžeme sa porozprávať. Poď ďalej,“ pozval som ju.
„Dobre,“ povedala a vstúpila.

Pohľad Rebekah:
Milý denníček,
Precitla som. Prvý raz po dlhom čase sa cítim úplne a nepopierateľne precitnutá. Vítam tento deň, pretože viem, že ho znova uvidím.

Pohľad Damona:
Drahý denníček,
toto ráno je iné, nastala zmena. Cítim to, vidím. Konečne neľutujem, že sa začal nový deň. Pretože viem, že ju znova uvidím. Prvý raz po dlhom čase sa cítim dobre.
Zišla som dole do kuchyne, kde už bola Jenna.
„Počkaj, vyzerám dospelo? Ako zodpovedný rodič?“ spýtala sa ma Jenna.
„A kam sa chystáš?“ opýtal som sa
„Na Annino rodičovské združenie. Ale vlasy si vypni hore.“ Zasmial som sa.
„Dnes si ostrý,“ povedala.
„Cítim sa dobre, čo je zriedkavé, takže dnes budem úplne voľný a budem silu vetra cítiť vo vlasoch. Kde je Anna?“
„Odišla skôr, vraj šla do školskej dielne dokončiť búdku pre vtáky.“ V zrkadle, do ktorého sa pozerala, som sa na ňu nechápavo pozrel a ona dodala: „V škole nie je dielňa,“ skonštatovala.
„Nie...“ prisvedčila som jej.

Po hodine dejepisu mi dala Rebekah knihu.
„To je pre teba,“ povedala a podala mi ju.
„Búrlivé výšiny od Elis Bellovej. Vieš, neverím, že to bolo jej meno.“ Zasmial som sa.
„Sestry Brönteové mali pseudonym, vtedy ich ako autorky neakceptovali.“
„Odkiaľ ju máš?“ opýtal som sa.
„Ehm, je to rodinné dedičstvo. Mám veľa kníh, pre teba.“ A dala mi knihu do rúk.
„Rád si ju prečítam a sľubujem, že ju vrátim...“

Pohľad Kola:
„Mám zmätok. Psychotronik či jasnovidec?“ opýtal sa ma nechápavo Klaus.
„Starká tvrdí, že čarodejník. Moji dávni príbuzní boli salemskí čarodejníci. Starká mi to vysvetľovala, ale mala vypité, tak som to nepochopil. Bláznivá rodina. Ale čarodejnice? Nie,“ pokrútil som hlavou cestou po školských chodbách.
„Ale pokojne mi vyčaruj meno a číslo tej baby zo včera,“ vysmieval sa mi Klaus.
„Ja som ju nevidel, iba ty. Nehovorila s tebou?“ spýtal som sa.
„Bol som opitý,“ povedal a odkráčal.

Poznámka autora: Viem, som hrozná :(( Dúfam, že mi to odpustíte ():( Mala som niečo napísať už dávno, ale akosi mi na to nikdy nevyšiel čas, každopádne, dnes sa to podarilo, a preto som sa snažila o dlhšiu kapitolu. Dúfam, že sa bude páčiť a zanecháte nejaké komentáre. Ďakujem... Tinka :3

Autor: Tinka7 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries

Sdílet

Diskuse pro článek Destiny - 2. kapitola: