OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries » Destiny - 4. kapitola

28.10.2014 (10:00) • Tinka7 • Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries • komentováno 2× • zobrazeno 1210×

4. kapitola

Pohľad Eleny:
„Super chalan. Má odvahu. Za to ty vyzeráš vysratá. Musela si sa veľmi premáhať. Kde si bola? V nemocnici?“ opýtala som sa.
„Upratovala som po tebe,“ odvrkla.
„Bola si úspešná? Sila presviedčania zabrala? Pamätaj, že len pri zdravej strave tieto vecičky fungujú,“ poradila som jej.
„Ako dlho tu bol?“ pýta sa.
„Bojíš sa, Rebekah. Obávaš sa, že sa zopakuje minulosť? Ale práve preto hráš túto hru na človeka.“
„Nehrám žiadnu hru,“ odvrkla.
„Ale hráš. Obe veľmi dobre vieme, že ľuďom sme najbližšie, keď im otvoríme žily a pijeme im krv,“ poviem s úsmevom.
„Akú hru hráš ty, Elena?“ Prižmúrila oči.
„Stačí počkať a zistíš to...“
***
Stála som v parku a započúvala sa do rozhovoru, ktorý práve viedol Damon so svojím kamarátom. Rozprávali sa o Bekah. Tak to teda nie! Musím vymyslieť dokonalý plán. Vtom som uvidela jeho. Ďalší jeho kamarát. Len otravnejší a temperamentnejší. Usmiala som sa naňho. Keď ma zbadal, tak si to okamžite ku mne namieril. Ja som však zmizla.

Pohľad Rebekah:
Prišla som do parku, kde sa konala „Noc kométy“. Damon akurát držal v ruke sviečku ako všetci ostaní a niekto si od neho odpaľoval oheň. Podišla som k nemu a odpálila si tiež.
„Ďakujem,“ povedala som a on na mňa zdvihol pohľad. „Ahoj,“ dodala som.
„Ahoj,“ povedal celkom zarazene a podišiel trochu ďalej, aby mal výhľad na kométu.
„Vieš, tá kométa,“ začala som „cestuje vesmírom tisícky rokov, sama.“
„Kol vraví, že je to predzvesť konca.“ Zasmejeme sa.
„Podľa mňa je to len guľa, prach a ľad, na ceste z ktorej niet úniku. Raz za stoštyridsaťpäť rokov príde domov,“ poviem. „Ospravedlňujem sa za včerajšok, nemôžem za to.“
„Zdá sa mi, že sa veľmi často ospravedlňuješ.“ Pozrie na mňa.
„Mám na to dôvody. Včera nešlo o teba, dobre?“ opýtam sa.
„Nevravela si, že máš sestru,“ začne.
„Nie sme si blízke. Je to zložité,“ odvetím a dúfam, že sa na ňu už nebude pýtať.
„Ako vždy,“ odvrkne. „Povedala mi o tvojom bývalom, Catcherovi. Vraj ťa zradil,“ povie a ja zostanem zarazene stáť. Ako len mohla?
„Bolo to dávno...“
„Strata blízkeho neprebolí, vždy ti pripomína aký si zraniteľný,“ povie s pohľadom upreným na oblohu.
„Damon...“ začnem, ale on ma preruší.
„V poriadku, Rebekah. Chápem... Nemáš predstavu ako to chápem. Zložité so sestrou? Mám. Zložité začať s niekým chodiť? Mám. V poriadku. Zrazu sme sa stretli a bolo to super, ale vyšlo slnko a prinieslo realitu. Takže...“ povedal a odkráčal odo mňa preč.
***
Po ceste som stretla Matta.
„Ahoj, videla si sestru?“ opýtal sa ma.
„Nie, nevidela,“ poviem.
„Nemôžem ju nikde nájsť.“
„Budem ju tiež hľadať.“ Usmejem sa a chcem odísť, ale...
„Hej, videl som ťa v nemocnici. Na čo si tam bola?“ opýta sa nechápavo.
„Na návšteve,“ zaklamem.
„Na návšteve?“ Chvíľu je ticho. Potom odíde a ja tiež. Potom však počujem Vicky. A môžete hádať, kto je s ňou.
Vidím ich na streche, tak sa premiestnim. 
„Nie zlé. Ciciaš zajačiky?“ opýta sa a pri tom drží Vicky na okraji strechy.
„Pusti ju,“ poviem naštvane.
„Ozaj? Dobre.“ Chce ju zhodiť zo strechy.
„Nie, nie, nie,“ kričím a ona mi ju hodí do náručia.
„Len pokoj, nechcem jej smrť, ale ty áno.“ Vicky kľačí na zemi a nechápe, čo sa deje. „Čo ťa napadlo v lese?“ opýta sa jej.
„Neviem, asi zviera,“ odpovie uplakaným hlasom.
„Si si tým istá? Mysli... Zamysli sa nad tým a veľmi sa snaž. Čo ťa napadlo?“ Zvýši hlas.
„Bol to upír,“ povie ustráchane a pritom tak nebojácne.
„Kto ti to urobil?“ vypytuje sa ďalej a ja s tým nemôžem nič urobiť.
„To ty!“ zakričí.
„Zle!“ odvrkne Elena.
„Nie,“ šepnem.
„Rebekah,“ povie Elena a otočí ju smerom ku mne.
„Nie,“ poviem istejšie.
„Rebekah Gilbertová ti to urobila,“ začne s ovplyvňovaním Elena.
„Rebekah Gilbertová mi to urobila,“ opakuje Vicky.
„Je to upírka, zákerné krvilačné monštrum,“ pokračuje Elena.
„Prosím, Elena, nerob to, prosím.“ Už mi nezostáva nič iné ako prosiť.
„Nezvládla si to. Tak čo urobíš teraz?“ Pozrie na mňa. Strhne Vicky z krku náplasť a hodí mi ju. Ja ale nemôžem odolať. Ona pokračuje: „Tvoj životný štýl ťa vyčerpal. Pár hlúpych upírskych trikov sa nedá porovnať s mocou, ktorú by si mala. Potrebuješ ju. Môžeš to zmeniť, ľudská krv ti ju dá.“ Láka ma to. Veľmi. Ale ja odolám! Hodím Vicky na zem a upokojujem sa.
„Máš dve možnosti. Napi sa a vymaž jej pamäť alebo vykričí celému mestečku, že si upírka.“
„Tak o to ti ide, chceš ma prezradiť,“ hádam.
„Nie. Chcem ti ukázať kým si.“
„Načo? Kvôli krvi mám zabiť? Aby som vedela, aké je to byť tvojou sestrou? Len ju pusti. Nech sa dozvedia, že upíri sa zase vrátili do mesta. Nech ma zviažu reťazou a srdce prebodnú kolom. Aspoň sa od teba oslobodím.“ Dokončím svoj monológ.
„Hah. Hmm. Wau. Poď sem.“ Vezme do rúk Vicky. „Nič si nepamätáš, nevieš, čo sa stalo a nevieš, kde si bola.“
„Čo sa stalo? Kde to som? Roztrhla som si stehy. Dala som si tabletky... je mi dobre.“ Odíde.
„Som rada doma. Asi zostanem. Tomuto mestu sa zíde prebudenie.“
„O čo ti ide, Elena?“ opýtam sa nechápavo.
„To viem iba ja a ty. Tri bodky. Pozdrav Damona.“ A s úsmevom sa vyparí.
***
„Vraj si ju našla na streche,“ prihovorí sa mi Matt, ktorý pomáha Vicky prilepiť si na krk náplasť.
„Áno.“ Usmejem sa.
„Tak, ďakujem,“ povie a ja len prikývnem a odídem ku stolu, kde sedí Klaus s Kolom.
„Prepáčte, ahojte,“ pozdravím sa.
„Ahoj,“ odzdraví sa mi Kol.
„Nevideli ste Damona?“ opýtam sa.
„Odišiel domov.“ Chápavo prikývnem a som na odchode, ale Kol ma ešte zastaví. „Počkaj, dám ti jeho telefónne číslo aj jeho e-mail.“ Keď mi podáva papierik s údajmi a dotknú sa nám prsty, tak sa stane niečo divné. Ako keby sa mu niečo stalo. Ako keby niečo videl. Čo sa to deje? Vtom rýchlo odtiahne ruku, udivene sa na mňa pozrie a spýta sa: „Čo sa ti stalo? Oh... to bolo drzé, musím ísť, prepáčte,“ povie a urýchlene zmizne.
„Áno, často sa... naplaší. Nič sa neboj,“ ozve sa Klaus.

Pohľad Damona:
„Anna?“ zakričal som pred otvorenými dverami jej izby.
„Nie, to som ja. Zákerný sliedič,“ ozve sa Jenna.
„Čo tu robíš?“ opýtam sa.
„Som stelesnenie zla. Mám byť autorita, ktorá naruší súkromie pätnásťročnej... Jackpot! Vidím, že skrýše sa od mojich čias nezmenili,“ poukáže na fľašu, ktorú drží v ruke.
„Ako si na to prišla?“
„Tvoj dejepisár sa na mne vybúril,“ povie nahnevane.
„Bol nepríjemný, to poznám,“ skonštatujem.
„Zistíte, aké je to nevďačné, slečna Sommersová, ako keby som nevedela, že vás nezvládam,“ zavrčí.
„Teta Jenna, nie je to také zlé,“ snažím sa ju upokojiť.
„Ale áno, je a vieš prečo? Lebo nie som ona. Pre ňu bolo všetko ľahké. Výška, manželstvo aj deti. Nezvládnem to. Poviem alebo urobím niečo zlé. Je to nevďačné,“ prikývne.
„Hovoríš to, lebo sa bojíš. To je všetko. A my tiež... Musím niekam ísť. Budeš v poriadku?“ Usmeje sa a prikývne.
Zazvoním a Rebekah mi otvorí.
„Ahoj,“ poviem.
Ona sa usmeje. „Poď ďalej.“
„Kométa bude tam.“ Ukážem za seba. Ona ma o chvíľu dobehne.
„Prepáč, že som ťa prepadol. Po tom čo sa stalo.“
„Nie, nie. Som rada, že si tu.“ Pozrie na mňa.
„Ide o to, že som prišiel domov a chcel robiť to, čo vždy robím. Písať denník. Robím to odkedy mi mama jeden dala, keď som mal desať. Tam píšem všetko, čo cítim. Ale zistil som, že by som písal veci, ktoré by som ti mal povedať,“ priznám sa.
„Čo by to bolo?“ opýta sa ma.
„Napísal by som: Drahý denníček, presvedčil som sa, že nie je zlé vzdať sa, neriskovať, nechať veci tak, ako sú, nedramatizovať, nie je čas. Nemám dôvody, skôr výhovorky. Stále sa snažím ukryť pred pravdou a pravda je, že sa bojím, Rebekah. Bojím sa, že ak dovolím, aby som bol šťastný len na malú chvíľu, celý svet by sa mi zrútil a asi by som to nezvládol,“ dopoviem.
„Vieš, čo by som napísala ja? Zrazu sme sa stretli a bolo to super. Vyšlo slnko a s ním realita. Toto je realita. Práve tu,“ povie, nakloní sa a pobozká ma. Veľmi krásne ma pobozká...

Pohľad Eleny:
Klaus si to mieril k autu, tak som sa rozhodla ho trochu vystrašiť. Premiestňovala som sa sem a tam. Bál sa. Počula som jeho srdce a párkrát sa aj poobzeral. Premiestnila som sa pred neho, kým sa pozeral za seba, vtom sa otočil a zľakol sa. Veľmi sa zľakol.
„Prepáč, nechcela som ťa vystrašiť,“ zaklamala som.
„Nie, to je fajn. Dúfal som, že ťa uvidím,“ povedal koketne.
„Ja viem,“ priznala som. Kto by ma nechcel vidieť?
„Domýšľavá?“ Zasmeje sa.
„Veľmi.“ 
Všetci dúfam viete, kde sme skončili. Správne - v posteli, s menším, okej, väčším nádychom červenej...

***********************************************************************************************

Poznámka autora: Za moju dlhodobú neaktívnosť som sa snažila o dlhšiu kapitolu. Hádam som ju zvládla a budete s ňou spokojní. Tento týždeň by som chcela aspoň mierne dohnať tie dni, keď som nič nepridávala a mám pre vás aj Halloweenske prekvapenie. Ak bude dosť komentárov, tak aj dve prekvapenia. ;)

Autor: Tinka7 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries

Sdílet

Diskuse pro článek Destiny - 4. kapitola: