OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 1. kapitola

23.06.2015 (16:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1904×

1. kapitola

„John, kto je to dievča na chodbe?“

„To je naša nová profesorka. Hovoril som ti o nej, Maya.“

Opriem sa o stenu a zavriem oči. Už ako malú ma učili, že počúvať za dverami je neslušné, avšak tentoraz si nemôžem pomôcť. Koniec koncov, bavia sa predsa o mne.

„Ah, myslíš tú Sophiu - Sophiu Drane? Tú, čo dokončila Americkú Univerzitu predčasne?“

„Nie predčasne. Odpromovala v štrnástich rokoch s červeným diplomom. Patrí k jedným z mála, ktorým sa to podarilo v takom mladom veku. Je to elita.“

„Hlúposť! Ona predsa patrí k Nim. A nikto zo Svetlých démonov nemôže byť elitou. Alebo zabúdaš, že odkedy stratili kráľovnú, patria medzi spodinu? Niektorí ich dokonca považujú za otrokov. Sú slabí a zbytoční. Neslúžia nám inak, než ako lovci Potomkov. Sú...“

„To stačí, Maya! Si mladá, a preto chápeš Svetlých ako podradných. Ale nevieš, aké to bolo, keď mali kráľovnú. Viedli s nami dlhé vojny a my môžeme byť len radi, že to skončilo. Navyše, aj Svetlí môžu byť géniami a silnými. Olivia je toho jasným dôkazom.“

„Pche. Aj tak, John. Som prekvapená, že ti to školská rada dovolila. Aby učil niekto taký ako ona. A zrovna Tamtú hodinu. Obyčajný odpad!“

Otvorím oči. V tom okamihu prestanem vnímať rozhovor, ktorý sa odohrával za dverami riaditeľovej kancelárie a zabodnem pohľad do svojich topánok. Stisnem pery. Na slovné urážky i fyzické útoky na Svetlých démonov som bola zvyknutá. Už v dobe, keď som študovala na tejto univerzite, bola agresia medzi Temnými a Svetlými dosť vyhrotená. A ako roky od smrti Svetlej kráľovnej pribúdali, konflikty narastali.

Áno, bola som zvyknutá – ale to neznamenalo, že som to mienila prijať.

„Nechaj to tak, Maya. Nesprávaj sa ako všetci tí byrokrati z vlády. Ja Sophiu poznám a nemyslím si o nej nič zlé. Teraz ju zavolaj dnu a dones nám kávu.“

„Áno, pán riaditeľ.“

Narovnám sa a upravím si sukňu. Spomeniem si, ako som ráno hodinu stála pred zrkadlom vždy v inom oblečení. Dnes som chcela vyzerať čo najlepšie, kvôli pohovoru o nové miesto, avšak teraz nad sebou len pokrútim hlavou. Zbytočne som zabila čas.

Dvere sa otvoria a z riaditeľovej kancelárie vyjde nízka sekretárka Maya. Už na prvý pohľad je veľmi pekná vďaka svojim kučeravým blond vlasom, veľkým prsiam a mladistvom vzhľade – dokonalý mužský ideál. Podíde ku mne a krátko sa usmeje. Pozve ma ďalej a tvári sa, akoby sa nič nestalo a moja prítomnosť jej neprekáža. Zadržím znechutenie nad jej pretvárkou a vojdem.

Kancelária riaditeľa je útulná miestnosť s červeným interiérom, ktorý je bohato zdobený dekoráciami z rôznych kultúr. Na masívnom stole, ktorý je sotva vidieť pod hŕbou papierov a zložiek, stojí na podstavci vyreparovaná ľudská lebka, ktorá vyzerá na prvý pohľad ako perfektná napodobenina halloweenskej dekorácie. Len slabý závan zaschnutej krvi a mäsa, ktorý sa mieša so vzduchom mi napovedá, že ide o skutočnú hlavu.

Riaditeľ John Erick stojí vo svojom tradičnom zamyslenom pozore pri okne. Má rovný chrbát ako pravítko. Odetý je do dlhého tmavo-fialového plášťa, ktorý mu zakrýva celé telo a voľne splýva k jeho členkom. Keď vojdem, otočí sa a kútiky sa mu pohnú do úsmevu.

„Sophia Drane, som rád, že ťa znovu vidím,“ privíta ma vrúcne a načiahne ku mne ruku. Krátko mu ňou potrasiem a  trochu sa zháčim. Občas zabúdam na fakt, že Temní sú takí chladní. Doslova.

„Nápodobne, pán riaditeľ. Pripadá mi to už ako celá večnosť, čo som bola naposledy v tejto kancelárii,“ zaspomínam a ešte raz ju preletím pohľadom. Ó, áno, bola to večnosť.

John Erick prikývne. „Prvýkrát si tu bola, keď si sem vtedy nastúpila, nemám pravdu?“ zamyslí sa, no jeho pamäť bola vždy až príliš dobrá na to, aby musel pochybovať. „Dvanásťročné dievčatko s nadaním, ktoré predbehlo svojich rovesníkov a podarilo sa mu v predstihu dostať na vysokú školu. Bola si-“

„Elita?“ skočím mu do reči.

„Oh,“ zarazí sa, „takže tvoj sluch sa vôbec nezmenil. Ešte stále dokážeš počúvať cez steny?“

Neodvetím, len sa začervenám.

John Erick pokynie na stoličku a ja sa posadím. On sám obíde stôl a sadne si do svojho kresla s vysokým operadlom. Vyzerá na ňom ešte majestátnejšie než obyčajne. Čierne vlasy mu po dlhých prameňoch padnú na hrudník, čo ešte viac zvýrazní jeho eleganciu. Ruky si zopne pred tvárou, nohy prehodí jednu cez druhú a tmavý pohľad zabodne na okraj stola. V tom okamihu si uvedomím, že aj napriek tomu, že riaditeľ univerzity si potrpí na luxus a vyzerá ako podivín, je jedným z mála Temných démonov, ktorým Svetlí nevadia.

„Je mi ľúto, že ťa do tohto musím ťahať, Sophia, ale ak by som poznal lepšie riešenie, neurobil by som to. Popravde, nebudeš to mať ľahké. Ako si mohla počuť môj rozhovor s Mayou, väčšina zamestnancov školy práve neobľubuje Svetlých.“

„To je v poriadku,“ povzbudivo sa na neho usmejem. „Kvôli podobnej nenávisti ma vyhodili z predchádzajúceho zamestnania. Takže znesiem čokoľvek.“

Otvorí ústa, ale potom ich znovu zavrie. Ešte viac nakrčí čelo a vrásky sa mu prehĺbia. Temní démoni boli nesmrteľní – nestarli. Preto ma veľmi prekvapí zistenie, že John Erick za posledných päť rokov zostarol minimálne o pätnásť.

 „V liste som ti o tom nechcel písať, preto ti to poviem teraz... Hlavný dôvod, prečo chcem za profesorku Nočného vyučovania práve teba, Sophia.“ Ťažko sa nadýchne, uprie na mňa pohľad a hneď pokračuje: „Odkedy si tu študovala, vzťahy medzi našimi druhmi sa zhoršili. Je to vidieť vo svete, ale tu, v uzavretom priestore, je to ešte horšie. Svetlých študentov stále viac ubúda, pretože rodičia nechcú svoje deti dávať na zmiešanú školu. Šikanu, ktorá sa predtým odohrávala v tieňoch, teraz vidieť na každom kroku. Vyústilo to až v smrti jednej študentky.“

Zabudnem sa nadýchnuť. Zaklipkám viečkami, či som sa neprepočula, no súdiac z riaditeľovej tváre nie. Narovnám sa na stoličke.

„Šikana na Nočnom vyučovaní je najhoršia. Stalo sa to koncom minulého semestra. To dievča na týchto hodinách údajne dostávalo dosť zabrať, ale vtedajšia profesorka to ignorovala. Myslela si, že nejde o nič vážne, až pokým sme ju nenašli obesenú vo svojej izbe. Profesorka to nezvládla a odišla. Na jej miesto som vybral teba, pretože nestrpím, aby mi na škole umierali deti. Možno si mladá a s učením nemáš najväčšie skúsenosti, ale práve to beriem ako plus. Navyše si veľmi šikovná a múdra. Možno ti to pomôže dostať sa k tým deťom bližšie a zabrániš tak ďalšej tragédii.“

„Čo ak ma nebudú rešpektovať? Som Svetlá a ako povedala vaša sekretárka, Temní ma berú ako odpad.“

„Neboj sa, Sophia. Určite to zvládneš. Aj keď na škole nemáme žiadneho Svetlého profesora, jednoducho medzi študentmi nerob rozdiely. Posudzuj Temných rovnako ako Svetlých a zas naopak. A pokiaľ sa vyskytne nejaký problém, neotáľaj a príď rovno za mnou.“

Zahryznem si do pery. Toto miesto som zobrala v okamihu, keď som dostala riaditeľovu žiadosť, aj keď som vtedy nemala tušenie, čo je presne vo veci. Prebleskne mi mysľou, či by som teraz svoj názor zmenila, ale na také rozhodnutie až príliš milujem výzvy. A na druhú stranu mi je ľúto všetkých Svetlých démonov, ktorí musia znášať šikanovanie. V duchu som už dávno rozhodnutá im pomôcť, ako to najviac pôjde.

Nakoniec prikývnem, nezmohnem sa na slová. Maya nám potom prinesie kávu. Moja je čierna a horká, bez cukru. Ešte chvíľu sa rozprávam s riaditeľom, ktorý ma oboznamuje s mojimi povinnosťami profesorky a potom nariadi Mayi, aby ma zaviedla do mojej novej izby. Kráčam vedľa nej a sledujem jej nechuť. Po chvíli zrýchli krok a predbehne ma, akoby sa jej hnusilo, že vedľa seba kráčame. Prevrátim oči.

Americká Univerzita pre démonov sa pýšila svojou dlhoročnou tradíciou sto rokov svojej existencie. Aj napriek tomu však budovy neboli staré ani nepripomínali tie strašidelné temné hrady z trinásteho storočia. Práve naopak.

Približne pred tridsiatimi rokmi bol celý komplex zrovnaný so zemou a na jeho mieste bola vystavaná moderná škola s internátmi. Tie boli s budovou spojené dlhou presklenou chodbou, ktorá viedla popri štadióne. Americká Univerzita teda bola stavba so železnou konštrukciou, betónom a s presklenými chodbami i triedami. Občas, hlavne keď som bola mladšia, mi tá budova naháňala strach, pretože vyzerala skôr ako výskumný inštitút, kde sa robia pokusy. No teraz som ju brala už iba ako budovu, ktorá mi nemohla ublížiť.

Ako náhle vojdeme na internát, pred nami sa objaví veľká vstupná hala na druhom poschodí. S rovnými bielymi stenami a veľkými plastovými oknami ostro kontrastuje veľký luster a červené kreslá i pohovky, ktoré akoby boli vytrhnuté z barokového paláca. Vyjdeme hore po sklenenom schodisku na piate poschodie a Maya konečne zastaví.

„Vaša izba je na konci chodby, slečna,“ oznámi zdvorilo. „Dovolili sme si zložiť tam už aj vašu batožinu a pomôcky pre výučbu. Škola sa začína zajtra ráno slávnostným ceremoniálom a od dvanástej pokračuje úvodnými hodinami. Podrobné pokyny máte na svojom pracovnom stole.“

„Ďakujem,“ odvetím a poberiem sa chodbou.

Maya ma však zastaví: „Slečna, veľmi sa tu nezabývajte. John hovorí, že ste dobrá, no myslite na fakt, že toto je prevažne škola pre Temných démonov. A tí vás roznesú na kopytách, ani sa nenazdáte. Preto by ste možno mali odísť skôr, než sa tak stane. Berte to ako varovanie, prosím.“ Krátko kývne hlavou na rozlúčku, otočí sa a ja už iba počujem ako cupitá dole schodmi. Jej nevraživosť skrytá za milé správanie mi na okamih vyrazia dych. Ale potom len pokrútim hlavou.

Moja izba je veľká – skôr je to akoby spojenie dvoch normálnych študentských izieb. Je spojená s vlastnou kúpeľňou a mini kuchynkou, v ktorej je základné vybavenie. Skoro si pripadám ako vo svojom starom byte v New Yorku. Len výhľad z okna nesmeruje na tehlovú stenu ďalšieho domu a do smradľavej zadnej uličky, ale na areál pred internátom.  

Neskôr poobede, keď si vybalím, vyjdem z izby na čerstvý vzduch. Vonku pofukuje ešte stále letný vánok, ktorý rozhojdáva posledné zelené listy na stromoch. Prejdem okolo budovy a vyberiem sa na svoje tajné miesto. Je to stará hojdačka skrytá na okraji malého lesíka. Keď ju zbadám, uľaví sa mi, že ten strom ešte stále stojí a ja sa môžem pohodlne posadiť na dobre známe vyšúchané drevo. Prudko sa rozhojdám.

Počas svojho štúdia na Americkej Univerzite som zažila snáď všetky druhy šikany. Aj keď v tých dobách tu študovalo ešte dosť Svetlých a dalo by sa povedať, že náš počet bol rovnomerne rozdelený, už vtedy bolo cítiť jasnú nadvládu Temných. A ja som bývala ich hlavným terčom posmechu a urážok. Možno to súviselo aj s tým, že som bola o dosť mladšia od svojich rovesníkov, ale rozhodne na tom mal najväčší podiel môj pôvod. Bola pravda, keď sa hovorilo, že Temní nenávidia Svetlých a Svetlí sa ich dokonca aj boja. Ja som sa nebála. Nebolo to v mojej povahe, skôr ma ich správanie znechucovalo, i keď som mala rešpekt.

Rozdiel medzi týmito dvomi druhmi bol jasný. Aj keď mali oba druhy rovnakú Pramatku a výzorom sme sa nijako nelíšili od obyčajných ľudí, medzi nami bola priepasť temnoty. Svetlí boli odjakživa mierumilovní, dobrosrdeční a rozhodne nezabíjali ľudí. Za zabitie človeka nám totižto hrozil trest smrti. Na druhej strane, Temní mali v sebe už od narodenia skrytú temnotu, ktorá ovládala ich srdcia. Nemali svedomie, preto nikdy necítili pocit viny za zabitie nevinného. A vďaka tejto temnote aj oplývali obrovskou mocou, ktorá ich činila nesmrteľnými a vylepšovala ich normálne schopnosti démonov. No za takú veľkú moc museli pokladať aj daň a preto museli piť ľudskú krv ako tí hlúpi upíri, ktorých si vymysleli ľudia. My sme sa tiež živili ľuďmi, no stačila nám ich životná energia, ktorej sme nepotrebovali veľa.

A potom tu boli Potomkovia. Deti ľudí a démonov, ktorí nerešpektovali naše spoločné zákony. Už v staroveku sme sa presvedčili o tom, že Potomkovia sú nebezpeční a neovládateľní. Dokonca aj Svetlí démoni v sebe mali kus temnoty, ktorý sa do ich polo ľudských detí mohol preniesť. A ľudské telo bolo až príliš slabé, aby ju mohol ovládnuť. A aj keď sa mohol Potomok v prvých rokoch svojho života správať úplne prirodzene, ako náhle prišiel do puberty, začal zabíjať – ľudí, démonov... A čím viac ich zabíjali, tým viac sa ich myseľ zahmlievala. Stávali sa silnejšími a rýchlejšími než obyčajní démoni. Ale neboli nesmrteľní.

„Nie!“

Zaklipkám viečkami a pozriem sa pred seba.

„Nie!“ zopakuje niekto.

Za rohom internátov sa vynorí malá skupinka Temných démonov a jedno Svetlé dievča. Podľa čiernych uniforiem s bielym lemom pri Tmavých a bielej uniformy s čiernym lemom pri Svetlej, usúdim, že sú to študenti. Svetlé dievča urobí len pár krokov, keď ju jeden z Temných doženie. Je vysoký a štíhly s čiernymi kučeravými vlasmi, ktoré mu kráľovsky lemujú tvár. Pevne ju chytí za ruku a ja vďaka svojmu výbornému zraku zaregistrujem slzy na jej tvári a jej bolestivý pohľad.

„Prepáč. Prosím, prepáč. Nechcela som,“ opakuje dievča a hlas sa jej láme. Zastavím hojdačku a upriamim na nich svoju pozornosť.  

Chlapec s čiernymi levími vlasmi ju aj napriek rôznym prosbám nepustí. Je ku mne otočený bokom a tak mu len ťažko vidím do tváre, avšak všimnem si ako zatína zuby a tvár mu bledne.

„Tvoje chovanie je neodpustiteľné,“ prudko zreve. Zamračím sa - zrejme ide o niečo vážne. „Si druháčka, takže by si to už mala poznať! Je mi jedno, či sme spolu spali, či som z teba mohol piť alebo niečo podobné. Si len obyčajný svetlý hnoj a také niečo ja nikdy milovať nebudem!“

Nastane ticho, ktoré si nedovolí prerušiť ani šum vetra. Dievča je ochromené jeho slovami, a tak, keď ju odsotí, len tvrdo dopadne na zem. Nebráni sa.

„Hej!“ inštinktívne na nich skríknem.

Postavím sa a pomaly mierim k nim. Vnímam, ako ma skúmajú svojimi pohľadmi, posudzujú a nechápu. Nemám tušenie, čo vidia ich oči, avšak ja pred sebou vidím skupinku Temných démonov, ktorí šikanujú Svetlú.

„Kto je to?“ zachytím otázku jedného z dvoch dievčat. Som od nich ešte ďaleko a nebyť môjho sluchu, nepočujem odpoveď.

„Žeby prváčka? Videla som ju dnes ráno, keď prišla. Hneď išla za riaditeľom. Asi bude problémová,“ odvetí druhá, trochu pohŕdavo.

„Cítim, aká je jej krv slabá. Je Svetlá, však?“ konštatuje druhý chalan, ktorý stojí s dievčatami trochu opodiaľ od tých dvoch. Otázka je však mierená čiernovlasému levovi, ktorý krátko prikývne.

„Hej, ty, o čo ti ide?“ opýta sa ma dievča, ktoré ma ráno videlo.

Avšak ja ju ignorujem a podídem k tej chuderke, ktorá je ešte stále v školu a váľa sa v prachu na zemi. Kľaknem si vedľa nej a odhrniem jej prameň vlasov z tváre. Z plaču má riasenku roztečenú po lícach.

„Bolí ťa niečo?“

Zavrtí hlavou. Pre istotu ju rýchlo prehliadnem pohľadom, avšak okrem špinavej uniformy nevidím žiadne modriny ani škrabance. Zdá sa, že mala šťastie.

Podopriem ju a pomôžem jej na nohy.  „Ak môžeš chodiť, vráť na izbu a daj sa do poriadku,“ odporučím jej.

Mal to byť skôr príkaz, ale v poslednej sekunde som sa zastavila, nebola som si totiž istá, či by ma poslúchla. Dievča sa náhle so strachom v očiach pozrie na čiernovlasého leva a keď aj on prikývne, vybehne a rýchlo sa mi stratí z dohľadu. Prižmúrim oči. To skoro vyzeralo ako nemá žiadosť o povolenie.

Pozornejšie si ho prezriem. Je odo mňa vyšší asi o hlavu, možno o hlavu a pol. Má celkom pekne vyrezávanú bradu a úzke líca, z ktorých jemne vyčnievajú lícne kosti. Vidieť, že je čerstvo oholený, čo ho robí mužnejším a odďaľuje od vzhľadu chlapca. Pery má plné, ostro vykrajované a jeho oči majú farbu hnedo-červeného zlata. Vyzerá dobre, ale nevidím na ňom nič výnimočné. Len jeho pozorný pohľad mi akosi rozpaľuje líca.

„Mali by ste vedieť, že šikana je na škole prísne zakázaná,“ pripomeniem im školský poriadok.

Dievčatá sa hlasno uchechtnú. „Áno? A čo s tým chceš robiť? Veď si len ďalší odpad,“ povie jedna.

Mykne mnou, akoby do mňa strelili z dvojhlavne. Urážku ignorujem a snažím sa jednať profesionálne. „Rozhodne to nebudem tolerovať. Ak niečo podobné uvidím nabudúce, vyvodím z toho patričné dôsledky. Berte to ako varovanie.“

Vzduch oťažie, avšak to len do okamihu, kým sa dievča, ktoré ma ráno videlo, nepohne dopredu s výkrikom: „Ako sa opovažuješ vyhrážať sa nám! Ty špinavá-“ Nestihne dopovedať.

Chce mi dať facku, no ja sa uhnem a ona sa zapotáca a skončí na zemi. Leží na rovnakom mieste ako predtým Svetlá a ja sa zasmejem nad tou iróniou.  

„Žeby déja vu?“ podpichnem ju.

Výpad na profesora by sa mohol brať ako poriadny priestupok, no rozhodnem sa to ignorovať a čo najrýchlejšie tento spor ukončiť. Predsa len, nebolo by rozumné urobiť si u Temných zlé meno ešte pred začatím školy.

Dievča zanadáva a postaví sa na nohy. Prudko dýcha a pomedzi to ma preklína. Otočím sa na ostatných.

„Pokiaľ v tom chcete pokračovať, chcem vás upozorniť, že by ste za šikanu mohli byť na istú dobu vylúčení zo školy. A ak k tomu pridáme ešte útok na...“

„Nebola to šikana, ale vyostrená konverzácia,“ preruší ma čiernovlasý lev. Upriamim na neho svoj pohľad a zodvihnem obočie.

„Pokiaľ za konverzáciu pokladáte násilné zaobchádzanie...“

„Vyprosila si to,“ znovu ma preruší  a tentoraz sa musím zamračiť. Nemám rada, keď mi niekto skáče do reči.

„Vyprosila?“ zopakujem jeho slová.

„Bola to len ďalšia hlupaňa, ktorá sa zo mňa snažila urobiť svojho priateľa. Pochopíš to, maličká, keď tu budeš dlhšie ako pár hodín.“

Otvorím ústa. Jeho namyslenosť mi vyrazí dych.

„A čo kedy sme jej dali príučku hneď?“ navrhne dievča vedľa mňa. Zazriem na ňu – som pripravená na všetko.

„Chcete riskovať vylúčenie?“

„Ale no tak, kto si, že sa nám tým stále vyhrážaš? Naozaj chceš tak veľmi dostať na zadok, a preto nás provokuješ?“ Pristúpi bližšie druhý študent. Na tvári má lišiacky výraz.

Nadýchnem sa a chcem sa konečne predstaviť, aby som tak mohla uviesť veci na pravú mieru, no v tom sa ozve zas čiernovlasý lev.

 „Je bez schopností. Nie je to nikto, Rais. Len ďalší odpad. Handra dobrá akurát tak na vytieranie podlahy. Čo takto ju trochu namočiť?“

Nestihnem nič povedať, keď sa na mňa zrazu odnikiaľ spustí prívalová vlna. Sotva stihnem zavrieť oči a zadržať dych, aby sa mi voda nedostala do pľúc. A ako rýchlo sa objaví, tak aj zmizne a ja stojím v mláke mokrá od hlavy po päty. Vlasy sa mi lepia na tvár, biela blúzka na prsia a sukňa mi ťažko obopína stehná.

Pomaly sa to snažím rozdýchať. Viem, že jeden z nich na mňa práve použil svoju schopnosť, ktorá zahrňuje ovládanie živlov – táto konkrétne patrila k živlu Voda. Avšak neviem ktorí, iba viem, že to bolo na podnet čiernovlasého leva.

Zhlboka sa nadýchnem a vrhnem na neho naštvaný pohľad. Jeho tvár sa v tom okamihu zlomí a prehne sa v prívale smiechu. Cítim sa ponížená a mokrá. Sakramentsky mokrá, čo mi pripomenie moje vlastné štúdium na škole. Zdá sa mi, že Temní nie sú vôbec kreatívni.

Používanie prívalových vĺn studenej vody, ostrých tornád či ohnivých gulí, to všetko som mala už dávno za sebou a teraz sa mi zdalo, akoby sa história znovu opakovala. Mám sto chutí zrovnať tú jeho vyškerenú tvár, no do očí sa mi nečakane natlačia slzy. Ešte raz sa nadýchnem.

 „Toto bude mať následky,“ poviem o obídem ich.

Na viac sa nezmôžem. Nemôžem sa im pozerať do očí bez toho, aby som sa nehanbila alebo sa rozplakala, ani nemôžem povedať nič viac, pretože by sa mi zlomil hlas. Vykročím okolo budovy späť do svojej izby. 

Toľko k mojim úžasným schopnostiam profesorky – pomyslím si trpko s hnevom.

Za sebou ešte počujem ich hlasy.

„Naozaj? A čo urobíš, nahlásiš nás? Zlatko, toto je Univerzita Temných démonov, radšej vypadni skôr, než ťa použijeme ako predkrm,“ kričí za mnou dievča, ktoré na mňa zaútočilo. Z jej slov mi zovrie krv v žilách a zatnem päste. Slabo však počujem ešte začiatok ich ďalšieho rozhovoru:

„To bolo hnusné, Ash. Dokonca aj od teba,“ povie dievča, ktoré bolo väčšinou ticho.

„To má byť výčitka?“ opýta sa menovaný čiernovlasý lev. Odpoveď už nezačujem, pretože vojdem dnu a vypnem svoje schopnosti. 

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 1. kapitola: