OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 12.



Gambit bohov - Kapitola 12.Vždy je dôležité mať sa na koho spoľahnúť

 

Kapitola 12.

Femi

Hoci sa Accai pomerne rýchlo rozhodol pre odchod z knižnice, Femi to také jednoduché nemala. Ako sestra zo Sachapovho cechu podliehala cisárskej autorite. Za tie roky sa naučila, že to znamenalo jediné – jej život bol v rukách cisárovnej. Ona rozhodovala, kam ju zavedie jej ďalšia misia a či sa z nej bude môcť vrátiť.

Tým pádom mala len obmedzenú slobodu. Nemohla sa len tak pobaliť a vybrať sa do útrob hory Edet. Cechovníčky to mali prísne zakázané. Tá cesta, ak by ju prežila, by ju stála život. Rovnako ak by sa rozhodla odísť bez toho, aby o tom ostatní čo i len tušili. Bude musieť predstierať, že je súčasťou inej misie. V praxi to znamenalo jediné – bude musieť všetkým klamať.

Keď sa rozhodla nepridať sa ku kráľovskej karavane späť do Ȧudobského kráľovstva, neporušila žiadny príkaz. Pretože namiesto nej tam odcválali Wen a Rae. Sestry boli rozdelené do skupín, nebolo im menovite určené, kto sa má do kráľovstva vydať. Takže príkaz sa dal obísť.

To sa nevzťahovalo na vrch Edet.

Jedna z predchádzajúcich cisárovien vydala príkaz, podľa ktorého sa nikto nesmel čo i len priblížiť k tej hore. Porušenie toho zákazu by ju stálo mnoho. Ak by na to niekto prišiel, bola by vyhlásená za zradkyňu. Neospravedlniteľný zločin. Za vlastizradu by ju čakal veľmi krutý trest. Za neuposlúchnutie priameho rozkazu ju mohli potrestať bičovaním, pobytom v podzemnej cele, mučením, alebo čímkoľvek, čo by ju dočasne vohnalo do náručia bolesti, ale nezabilo by ju to.

Za porušenie cisárskeho zákazu?

Jediný raz videla ten trest na vlastné oči.

Bolo to krátko po tom, ako prešla obradom Určenia. Nespomínala si, čo presne potrestaná vykonala. Pamätala si však, ako to prebiehalo. Najskôr jej dokázali vinu. Potom ju priviazali k vysokému kolu. Nezačali ju bičovať hneď. Prinútili ju dívať sa.

Pochytali všetkých preživších členov jej rodiny. Či to bol vzdialený bratranec alebo macocha. Celý rod. Tých ľudí potom postavili do radu. A tam, pred očami previnilca, ich popravili. Odsekli im hlavy. Pomerne bezbolestná smrť, no odkaz bol jasný – nikto zo zradcovho rodu nesmel prežiť. Keď cechovníčka prosila o ich životy, nikto ju nepočúval. Femi vtedy nepočítala dvadsaťsedem padnutých hláv. Tá posledná patrila sotva trojročnému chlapčekovi.

Cisárovnin hnev neušetril nikoho.

Až takto zdevastovanú ženu potom zbičovali. Kožu na chrbte mala úplne na franforce, keď to konečne skončilo. Bezvládnu ju tam nechali visieť. Posledná fáza trestu mala silnú výpovednú hodnotu. Bolo bežné, aby mŕtvi horeli na pohrebných hraniciach. Patrilo to k najvyšším poctám. To, čo z mŕtveho ostalo, pozbierali Ọnwụine kňažky a rozprášili to nad Ifụrami zvyšných členov rodiny zomrelého. Tým dávali najavo, že im žehná samotná Ọnwụ.

Pohrebná hranica pripravená pre žijúceho mala inú podobu. Zbičovanú ženu k nej priviazali hrubými reťazami. Aby nemohla utiecť. Keď drevo podpálili a plemene začali oblizovať jej telo, vzniesol sa do vzduchu s hrozným puchom spáleného mäsa aj zúfalý ryk. Femi sa nechcela pozerať, no nemal na výber. Kým to všetko skončilo, niekoľkokrát chcela požiadať majsterky, či by mohla odísť.

No nakoniec to neurobila.

Nenašla v sebe odvahu.

Keď z tela zradkyne neostalo viac ako zrniečka popola, kňažky ho pozbierali a hodili pod kopytá koní. Išlo o obrazné gesto. Tým, že sestra zradila cisárovnú, si vyslúžila najhorší trest – jej rod bol vymazaný z povedomia a jej meno bolo zašliapané do zabudnutia kopytami koní. Telá jej bezhlavých príbuzných hodili do rokliny, aby sa stali potravou pre zdochlinárov.

Femi sa v tej ohavný moment rozhodla, že nedovolí, aby tak dopadla ona alebo jej príbuzní. Preto potrebovala pre svoju cestu k hore Edet krytie. A v cechu bolo len málo vyvolených, ktorým bezhranične dôverovala.

Keď napokon dorazila až k cechu, akurát svitalo. Svojho koňa priviazala k jednému z kolov pred bránou. Nemohla sa zdržiavať odsedlávaním a prácou v stajni. Ešte predtým, ako vstúpila dnu, sa zadívala na obrovitánsku budovu, ktorú dlhé roky nazývala domovom. Ten pohľad jej už viac nevyrážal dych, no stále bol fascinujúci.

Cech tvorilo niekoľko budov, to nie sa krčili učupené za dvomi vysokými vežami. Od striech tých kamenných dvojičiek sa kaskádovito nadol kľukatil plot. Alebo skôr ohrada. Tá vyčleňovala, kam presne siahala absolútna moc cechu. Vo vnútri toho ohraničeného priestoru boli cvičiská, stajne a ošetrovňa. Ubytovanie pre sestry bolo ukryté za dvomi vysokými vežami.

V útrobách tých vysokých budov sa vykonávali rituály a obrady, takisto to bol domov vtáctva, ktoré nosilo šifrované správy od cisárovnej. Ľudia, ktorí tam zavítali po prvýkrát, sa často pýtali na dôvod podoby celého areálu. Majsterky im rozprávali, že prvé sestry z cechu dlho pracovali, aby vybudovali ich útočisko. Tvarom malo pripomínať ozrutného Sachapa. Preto boli strechy vežičiek pozlátené. Pretože veľký had bol kráľom svojho druhu.

Femi si uvedomovala, že len odďaľuje nevyhnutné. Bude musieť cez tú bránu prejsť. No trvalo jej ešte niekoľko okamihov, kým sa k tomu odhodlala. Bránu strážili tri sestry. Ich tváre poznala, avšak nepamätala si, že by sa niekedy oficiálne predstavili jedna druhej. Srdečne ju privítali. Takisto ju uistili, že Kacia, Batu a Wen s Rae sú všetky vo vnútri. Wen a Rae sa vrátili len predchádzajúci večer, takže najskôr budú ešte spať. Femi poďakovala.

Ukázalo sa, že hľadať svoje sestry práve v cechu, bolo správne rozhodnutie.

Nájsť ich vo vnútri už nebolo ťažké. Wen a Rae práve ničili ďalší terč nekonečnou záplavou šípov. Jedna druhú predháňali v tom, ktorá častejšie trafí stred. Rady medzi sebou súťažili. Zara sa kvôli tomu vždy smiala, ale tých dvoch sa to nikdy nedotklo. Boli spokojné s tým, kým boli.

Kaciu našla vzápätí. Dlhý vrkoč jej splýval do polovice chrbta. Nad pravým uchom mala dva tenké vrkôčiky a na tvári bojové pomaľovanie okwụlských šamaniek. Prezradila im, že jej prastará mama bola z územia ostrova vyhostená, no jej potomkovia stále žili vo zvyklostiach svojich predkov. K tomu patrilo aj narábanie s čepeľami všakových rozmerov. Teraz však dlhou palicou niečo demonštrovala mladšej cechovej sestre.

Kým bola Femi s Accaiom, konal sa ďalší obrad zasvätenia.

Ešte pred niekoľkými týždňami tá mladá bola len adeptkou.

Batu sedela mimo ruch ranných rozcvičiek. So skríženými nohami, chrbát vystretý ako na vojenskej prehliadke. V lone mala položenú palicu s talizmanmi, ktorú všade nosila so sebou. Nikdy neprezradila, na čo presne slúži. Alebo čo vlastne robí, keď len tak potichu sedí so zatvorenými očami.

Keď k nej Femi podišla bližšie, ihneď na ňu uprela zrak. Akoby vycítila jej prítomnosť dávno predtým, než k nej nakoniec dorazila. To však nebolo to najviac znepokojujúce. Boli to Batuine oči. Predtým, ako sa stala právoplatnou členkou cechu, boli jej bielka čierne a dúhovky naznačené len iskrivými zelenými prúžkami.

Po prežití hadieho jedu jej oči zbeleli, bielka boli desivo biele a zelené žilky boli také svetlé, že pri prvom pohľade si ich bežný človek ani len nevšimol. Oči slepca. No na rozdiel od jednej z majsteriek, ktorá ich kedysi učila, Batu nebola slepá. Čím však bola, to nikto netušil a Batu samotná o tom nechcela hovoriť.

„Meškáš, čakala som ťa už včera,“ vytkla jej Batu a svižne sa zodvihla zo zeme.

Femi sa usmiala. Batu musela vycítiť, že zaváhala. Než aby pokračovala v ceste a dorazila by uprostred noci, zaplatila za noc v hostinci. Nebola unavená. Dúfala len, že nájde slová, ktorými by požiadala sestry o pomoc. Namiesto toho ale zaspala.

„Chcela som si oddýchnuť.“

Batu pokrútila hlavou. „Nie, chcela si sa pripraviť. Nech nám chceš povedať čokoľvek, nemusí ťa to trápiť. My to pochopíme.“

V podstate jej hovorila to, čo si Femi veľmi dobre uvedomovala aj sama.

Lenže to neznamenalo, že ju to upokojilo.

„Poď, ideme za ostatnými,“ zachránila ju pred odpoveďou Batu a pokynula jej, aby ju nasledovala. Ostatné tri cechovníčky si ich všimli až keď na ne Batu zahvízdala. Keď zbadali Femi, tvár sa im rozžiarila úľavou. Po Zarinej smrti nechceli prísť o ďalšiu blízku dušu.

Neprehovorila, kým sa zvítavali. Každá z nich jej na čelo priložila to svoje v náznaku oddanosti. Podobným spôsobom sa zdravili aj iné sestry z cechu, ktoré utvorili malé uzatvorené jednotky. Väčšinou však mali maximálne tri členky, väčšie skupiny boli ojedinelé.

Keď sa pozdravili, zadívala sa Femi na Kaciu.

Všetky ich takmer o hlavu prevyšovala.

„Našli ste niečo o Zare? Keď so odchádzala, spolu s Batu ste prehľadávali miesto, kde sa našiel Zarin kôň.“

Pri zmienke mena ich chýbajúcej veliteľky atmosféra spochmúrnela.

„Nenašli sme nič. Len krv a jej koňa. Dokonca dorazili aj stopárky, no nemali viac úspechu ako my.“ Stopárky boli uzavretá komunita v rámci cechu. Boli to vybrané sestry, ktoré trénovali a kontrolovali malé chlpaté stvorenia schopné vyňuchať kohokoľvek a čokoľvek. Vyzerali ako rozkošné hračky, ale papuľky mali plné ostrých zubov a ich pazúry pretekali smrteľným jedom. „Prehľadali sme okolie Mŕtveho lesa. Dokonca sme vstúpili aj dnu, no od Pána lesa sme sa nič nedozvedeli. Odmietol sa ukázať.“ Ak tam boli v čase, keď ho spolu s Accaiom a Zarou rozčúlili, nečudovala sa. „Najťažšie je určiť, kam vlastne mala namierené. Nebola poverená oficiálnou misiou, takže sa venovala vlastným záležitostiam. Jej kôň nás odmieta viesť. Je vydesený.“

Femi sa pozerala na ich smutné tváre.

Snažili sa neveriť tomu, čo Femi dávno mala potvrdené.

Zara bola skutočne mŕtva.

„Nevyzeráš ale, že si sem prišla, aby si sa spýtala len na toto,“ poznamenala Kacia zvedavo.

Femi prikývla. „Prišla som vás o niečo požiadať.“

„Tak? Von s tým!“ prikázalo jej jedno z dvojčiat. Najskôr Wen. Rae nezvykla vrčať.

Poobzerala sa okolo seba. Nikto im nevenoval pozornosť. Čo sa môže hocikedy zmeniť.

Hlavne ak by ktokoľvek začul názov tej prekliatej hory.

„Tu nie,“ odvetila pokojne.

Ostatné prikývli. Nemusela im hovoriť, že išlo o čosi dôležité. Domysleli si to. Kacia pohodila bradou smerom k vedľajšej bráne, ktorá viedla k ubytovniam. Potichu ju nasledovali. Femi sa čudovala, ako rýchlo a neochvejne prebrala Kacia velenie v ich skupine. Iste, vždy k tomu mala sklony, ale Zara mala príliš silnú vôľu. Mala v sebe vrodenú autoritu, ktorú rešpektovala aj Kacia zvyknutá na to, že ju všetci počúvajú. Po Zarinej smrti sa to zmení.

Femi o tom predtým nepremýšľala.

Teraz ju to ale zarmucovalo.

Zara si zaslúžila viac než len rýchle nahradenie niekým iným.

Potriasla hlavou. Možno bola len paranoidná.

Nakoniec ich Kacia neviedla do ubytovní. Zamierila smerom k lúke, ktorá sa rozprestierala za budovami. Zo zadnej strany cech chránil rozsiahli les, v ktorom stromy rástli až príliš blízko pri sebe. Neboli také nádherné ako dúhače, ani nedorastali podobných rozmerov, ale ako úkryt pred zvedavými očami postačil.

Femi spomínala na noci, kedy sa tam vytrácali spoločne so Zarou, ktorá ju určila oháňať sa mečom. Femi možno bola zrodená pre boj, ale jej telo si to veľmi neuvedomovalo. Prvých niekoľko rokov ju všetky čepele desili. Zara jej pomáhala hrôzu prekonať po tom, ako zmizla slepá majsterka.

Kacia ich teraz viedla k čistinke, ktorú spoločne so Zarou vytvorili.

Teraz bola zarastená vysokou trávou a po kolená siahajúcimi mladými stromčekmi. Ale presne do centra toho priestranstva nebolo náročné. Navyše to zaručovalo, že budú aspoň na chvíľu samy.

Určite ich niekto videl. No v lese prípadných zvedavcov ihneď začujú. Postarala sa o to vrstva lístia, ktoré neustále pokrývalo zem. Cisárstvo rozkvitalo vo večnom lete. No listy týchto stromov každé dva mesiace opadali, aby mohli vyrašiť nové. Príroda našla spôsob zachovania kolobehu.

A Femi sa pristihla pri tom, že pozorne sleduje konáre vo svojom okolí.

Len aby nemusela čeliť štyrom cechovníčkam, ktoré boli jej najbližšou rodinou.

To bolo smiešne.                                                                                                    

„Čím skôr začneš, tým skôr to môžeme vyriešiť,“ povzbudila ju Batu so vševediacim úsmevom.

Najhoršie na tom bolo, že Femi netušila, kde presne by mala začať.

Tak sa rozhodla to skrátiť. „Snažím sa pomôcť Zare.“

Samozrejme, nedostala príležitosť bližšie to vysvetliť. Pretože si Kacia pohŕdavo odfrkla. Jej výbušnosť bola len o čosi menej legendárna ako Zarina. Vďaka čomu sa tie dve často dostávali do patových situácií. No zatiaľ čo Zarina divokosť sa prejavovala skôr vo forme záchvatov hnevu, Kacia svoju agresivitu pretavila do uštipačnosti.

Otvorený prejav svojej agresie si väčšinou odkladala do bitiek.

„Nevidela som ťa medzi tými, ktorí sa ju snažili nájsť.“

Ak by slová boli dýky, teraz by ležala na zemi v kaluži vlastnej krvi.

„Nebola som medzi tými, čo ju hľadali. Pretože ja som ju našla.“

Štyri postavy sa k nej nebezpečne priblížili. Keby ich tak dobre nepoznala, desili by ju.

Bohovia, ju znepokojovali aj napriek tomu, že s nimi vyrástla.

„Ty si ju našla a ešte máš tú drzosť pýtať sa nás, ako sme pokročili s hľadaním?“ osopila sa na ňu Kacia. Wen a Rae prikyvovali. Len Batu vyzerala, že nie je nahnevaná. Skôr pretekala zvedavosťou.

„Myslím, že bude lepšie, ak vám to vysvetlí sama,“ skonštatovala Femi napokon.

Pohľadom prečesala okolitý les. „Zara? Môžeš na chvíľu?“

Nezakričala to. Bola si istá, že sa Zara veľmi rýchlo ukáže. Keď odchádzala z Veľkej knižnice, sľúbila, že ostane s Accaiom. Mala mu pomôcť pripraviť sa na cestu. Osobne Femi prízvukovala, že bude lepšie, keď sa cechu vyhne. Veľmi sa snažila ostatných presvedčiť, ako vážne svoje slová myslí. Preto Femi neprekvapilo, keď sa zrazu vynorila z lesa.

„Asi som príliš priehľadná,“ skonštatovala.

Avšak ostatné si len slová vysvetlili doslovne. Pretože skrz Zarinu tvár mohli spočítať listy na vetvách okolitých kríkov a stromov. O niekoľko sekúnd neskôr síce jej podobizeň opäť začala pripomínať skutočnú živú bytosť, no jej tajomstvo bolo odhalené.

„Zara?!“ skríkla jedna z nich vysokým hlasom.

Femi netušila, kto presne to bol.

Zara pokrčila plecami. „Nuž hej, som to ja. V celej svojej mŕtvej kráse.“

„Ale... ako?“ Tentoraz Femi vedela, že otázku položila Kacia.

„Neviem, je to dlhý príbeh,“ začala Zara a rozhodila pri tom rukami. „Poviem vám skrátenú verziu. Zomrela som. Ale to ste už vedeli. Alebo aspoň tušili. Avšak niečo mi bráni v prechode na Ostrov. Ọnwụ povedala, že stačí, ak nájdem svoje telo. Ale to sa ukázalo byť trochu... náročné. Nakoniec som sa ocitla tu a...“ Monológ zakončila ďalším pokrčením pliec.

Jej nič nehovoriace slová ostatné sestry len viac poplietli.

V snahe byť stručná bola až príliš tajnostkárska.

„Ty chceš nájsť svoje telo?“ uisťovala sa Kacia. Zdalo sa, že nateraz prebrala úlohu hovorcu.

„Prečo sa ma na to každý pýta? Jasné, že chce nájsť svoje telo! Ty by si ho nechcela nájsť, kebyže ho stratíš?!“ osopila sa na ňu Zara.

Femi sa usmiala. Zara, ktorú všetky poznali, bola späť.

Čo zapôsobilo ako kúzlo. Zrazu sa ostatné sestry uvoľnili.

„Tvoje telo sme hľadali od momentu, keď si sa stratila. Nemali sme úspech. Prečo si myslíš, že práve ty budeš mať šťastie?“ zaplietlo sa do debaty jedno z dvojčiat.

„Je to moje telo. Patrí mi. Ak ho nenájdem ja, tak už naozaj nikto.“

V hlase sa jej ozvalo mierne zúfalstvo. Nad všetkým však stále kraľoval hnev.

Kacia sa však nepozerala na Zaru. Femi k nej pootočila hlavu. Tvárila sa zamyslene. Rovnaký výraz sa jej na tvári objavil, keď riešila nejakú záhadu. Kaciu kvôli schopnostiam a šikovnosti často posielali na pátračské misie. Buď mala niekoho vystopovať, chytiť alebo rovno zabiť a jeho hlavu priniesť cisárovnej na podnose.

To síce robili všetky, ale majstrom riešenie hádaniek bola vždy Kacia. Nie, že by sa zvyšok skupiny nepokúšal dosiahnuť opak. Vždy však prehrali. Napokon to vzdali a Kacii prenechali úlohu génia ich jednotky. Takže keď Femi venovala zamyslený pohľad, bolo jasné, že má veľmi jasnú predstavu o tom, prečo tam spolu stoja a vedú práve tento druh rozhovoru.

„Predpokladám, že tu nie ste len preto, aby ste nám povedali, že Zara je mŕtva a môžeme sa rozlúčiť s jej duchom.“ Očami prebehla po stromoch, ktoré ich obklopovali. „S čím potrebujete pomôcť, že nechcete, aby to počul niekto v cechu?“

Femi si prehmatala koreň nosu.

Ona bola tá, ktorá vždy vypátrala staré knihy. Vždy mala odpoveď.

Prečo sa teraz žiadna neponúkala?

Bola vďačná, keď sa slova opäť chopila Zara: „Potrebujem nájsť svoje telo. Pokúsili sme sa o to, ale zistili sme, že... no... zmizlo. Ale bolo nám povedané, kde nájdeme osobu, ktorá má potrebné informácie.“

Kacia prikývla. „A kde túto osobu nájdeme?“

Ani Femi, ani Zara neprotestovali, keď Kacia do plánu zahrnula aj ostatné sestry.

„Pri hore Edet. Vlastne v chodbách pod ňou.“

Zarin hlas bol sotva zašepkaním. Ani po smrti nestratila niektoré hlboko zakorenené obavy.

Ako deťom im neustále opakovali, že to miesto je nebezpečné. Keďže to počúvali pomerne často, uveril tomu. Keby im teraz niekto tvrdil opak, len sotva by zrazu zmenili názor. Aj keď si ako už dospelé uvedomovali, že by sa nemali desiť miesta, o ktorom v podstate nič nevedeli.

Teda, ak nerátali polohu hory a jej tvar.

Femi sa sústredila na Kaciu, ktorá sa na ňu opäť zadívala.

„Takže tvojím plánom je nechať sa zabiť, aby si sa mohla pridať k Zarinej duši?“

Tie predsudky jej naozaj nemohla vyčítať.

„Nie, nechcem sa nechať zabiť. Chceme sa dostať dnu a potom von. Najlepšie s informáciou o tom, kde by sme mali začať hľadať.“ Rozhodila rukami. „Nie je to tak, že by sme mali na výber. Samy ste povedali, že ste prehľadali okolie miesta, kde sa našiel Zarin kôň. To telo niekto musel preniesť. Ak existuje možnosť, že niekto vie kam, mali by sme ju preveriť.“

„Áno, mali by sme, ale určite mi prepáčiš, že nejančím z predstavy možnej smrti.“

Zara na Kaciu uprela jeden zo svojich legendárnych ostrých pohľadov.

„Smrť som si už vyskúšala a nie je to také hrozné. Teda, ak ťa napĺňa ticho a pochmúrno a nemožnosť vypustenia pary. Ale má to aj svoje výhody. Ak by som veľmi chcela, môžem desiť svojich žijúcich nepriateľov.“

Kacia zodvihla obočie. „Naozaj si si istá, že chceš odísť na Ostrov?“

Zara tvrdošijne mlčala. Určite myslela na rozhovor, ktorý spolu s Accaiom viedli. Zara mala podobný nápad ako Kacia. Na čo hľadať telo, keď mohla ostať vo svete živých? Problémom ostávalo čosi iné, nie možné morálne výhrady. Niektorí živí by naozaj potrebovali postrašiť. Lenže Accai nenašiel nič o dušiach existujúcich bez Ọchiri. Nevedel, ako veľmi by to mohlo ovplyvniť Zaru alebo jej spomienky. Nakoniec by sa z nej mohol stať niekto úplne iný. Možno aj nejaký druh príšery. Nikto nevedel.

Takže plánom ostávalo čo najskôr to všetko vyriešiť.

Bez ohľadu na odhováranie ostatných.

„Nevieme, ako dlho tu Zara bude môcť ostať,“ pošepla Femi.

To priznanie ostalo na chvíľu visieť ako zástava. Pripomienka medzi nimi, že staré časy sú preč. Zara bola mŕtva a ony teraz hovoril s jej duchom. Nikdy to nebude nič viac. To ony by mali žiť, no ona už na to v podstate nemá právo.

Stačilo im to len pripomenúť a akoby vytriezveli.

Kacia pôsobila oveľa menej bojovne ako predtým a ak niečo, tak Batu pôsobila akoby tam bola prítomná ešte menej ako predtým. Wen a Rae pozorne sledovali okolie. Poskytovali im bezpečie. Všetci zapadli to svojich predchádzajúcich úloh. Konečne vyzerali ako tá jednotka, ktorá dokázala vzbudzovať hrôzu.

„Takže sa potrebujete vydať do Edetu?“ Keď Femi prikývla, dodala ešte Kacia: „A čo potrebujete od nás?“

„Krytie,“ priznala Zara. „Vojsť do hory pravdepodobne nebude náročné. Teda, nikdy tam nikto nebol a určite tam nebudú značky alebo symboly, ktoré by nás viedli. Som si istá, že ak budeme mať dostatok času, zistíme, kam presne sa vybrať. Preto vás potrebujeme. Horu strážia nielen sestry z cechu, ale aj bojoví mágovia. Možno aj prastaré kúzla. Lenže ak nás niekto zbadá, sme mŕtvi.“ Potichu sa zasmiala. „Teda, viac ako doteraz.“

Femi očakávala, že ostatné sestry ihneď zareagujú na Zarine príkazy.

No miesto toho sa na ne len prekvapene pozerali.

„Vy to neviete?“

Femi naklonila hlavu na stranu. Pohľadom šibla k Zare. Ani ona netušila, čo sa deje.

Kacia si ich mlčanie vysvetlila ako nesúhlas.

„Cisárovná pred niekoľkými dňami poslala do cechu nové rozkazy. Keďže tu ani jedna z vás nebola...“ Zara sa na ňu zamračila. Naozaj ani jedna z nich neoceňovala jej tančeky. „Všetky sestry z cechu odvelila od Edetu. Uviedla, že nie je potrebné to miesto strážiť, pretože nás potrebuje inde. Podľa všetkého posledné stretnutie vyslankyne ȧudobského kráľa a cisárovnej nedopadlo podľa kráľových predstáv. Znovu sa rozhodol útočiť. Strážcovia hory boli ako prví povolaní do Igby. Včera odišli prvé légie bojových mágov a za nimi sestry z cechu. Čoskoro povolajú aj zvyšok sestier, ktoré neplnia misie a cisárovná ich bude môcť oželieť.“

Femi nevedela, ako by sa mala cítiť. Na jednej strane ju desil prísľub možnej vojny. Bitky boli dlhé, únavné a príliš veľa dobrých ľudí v nich umieralo. Zbytočne. Len preto, lebo sa mocní nevedeli dohodnúť. Lenže tentoraz by im táto vojna mohla aj pomôcť. Edet nebude nikto strážiť. Mohli by sa nepozorovane dostať až do jeho útrob... Zadívala sa na Zaru. Podľa mierneho úsmevu, ktorý jej skrivil pery, uvažovala podobne.

„Takže stačí, ak sa zamiešame k nasledujúcemu konvoju sestier,“ skonštatovala Zara.

Kacia prikývla. „Ani jedna z nás nie je poverená misiou. Môžeme ísť s vami.“

Očakávala, že Zara rezolútne odmietne. Lenže ona nad tým naozaj uvažovala. Nemohla jej to vyčítať. Bolo by oveľa jednoduchšie, ak by sa mohli vybrať na túto svoju tajnú misiu vybrať s kýmsi, koho poznali a mohli mu dôverovať. Možno by tým získali aj väčšiu bezpečnosť. A stali by sa nápadnými. Trojčlenná skupina nevzbudí toľko pozornosti ako armáda siedmich.

„Vážim si vašu pomoc, ale tentoraz ju budem musieť odmietnuť.“

Femi vedela, že Kacii sa to nebude páčiť. Ona sama chcela protestovať. No rozumela nutnosti toho rozhodnutia. Keď sa však nakoniec predsa len zodvihol nesúhlas, jeho pôvodcom nebola Kacia. Dovtedy hĺbavá Batu, o ktorej pochybovali, že ju čokoľvek dokáže znepokojiť, zrazu stála tesne pred Zarou a mračila sa hnevom niekoho, kto bol smrteľne urazený jej predchádzajúcimi slovami.

„To nebola otázka. Nepýtali sme sa, či s vami môžeme ísť. My sme vám to oznámili. Ak sa nám v tom pokúsiš zabrániť, len sa vydáme za vami na vlastnú päsť.“

Také očividná provokácia nenechala Zaru chladnou.

„Zakazujem vám to!“ skríkla namosúrene.

S Batu to však ani nepohlo. „Môžeš nám zakazovať, ale my nemusíme poslúchať. Nie si naším veliteľom. Nikdy si ním nechcela byť,“ pripomenula jej chladnokrvne. „Vždy sme ťa nasledovali, pretože sme vedeli, že sa rozhodneš správne. Ale to už neplatí.“

Femi vedela, že Batu nemá na mysli vzburu.

„Čo si videla?“ dožadovala sa Zara, ktorá si očividne uvedomila to isté.

Sestra však potriasla hlavou. „Hovorila som ti veľakrát, ja nič nevidím. Nie som vedma ani jasnovidec. To, že niečo viem, neznamená, že nazerám do budúcnosti.“ Slová, ktoré na svoju obranu zakaždým používala, boli v ten deň oveľa menej ostré ako zvyčajne. „Mali by sme s vami ísť, pretože sme rodina. Tebe niekto ublížil. Zabili ťa! Nemala by si nám brániť. Chceme pomôcť. Chceme ťa pomstiť.“

V ten moment Femi vedela, že im Zara nebude brániť.

Pretože nikdy nepodceňovala silu spravodlivej pomsty.

Skôr, ako odpovedala, zadívala sa na sestry. Všetky prikyvovali hlavami. Okrem Batu, tá sa aj naďalej intenzívne pozerala na Zaru. Už dávno si uvedomili, že Batu niečo skrýva. Niekedy sa správala záhadne, aj keď sa o to veľmi nesnažila. Teraz pre ňu bolo nesmierne dôležité, aby s nimi mohla odísť. Femi vedela, že Zara jej dovolí pridať sa k nim. Aj keby to bolo len preto, aby odhalila, čo pred nimi celý ten čas skrývala.

Zara stroho prikývla. „Dobre, môžete ísť s nami. Kedy musíme vyraziť?“

Batu odstúpila. Tým naplnila svoj zámer.

Slova sa opäť musela ujať Kacia. „Predpokladáme, že o niekoľko dní. Nanajvýš týždeň. Môžeme poslať správu Femi.“

„Výborne. Čas využijeme na prípravu.“ Kývla na Femi, aby jej dala najavo, že musia ísť.

Nevzpierala sa. Sestrám toho veľa nepovedali. Len neurčité konverzačné frázy.

Na polceste z lesa ich jedna z nich zastavila.

„Kam vlastne idete? Veď Femi tu má všetky veci a nie je to tak, že by sa Zara nemohla ukryť.“

Femi po krátkom zaváhaní prikývla. Accai bol jej tajomstvom, ale uvedomovala si, že Zara by o tom mala povedať ostatným. Ak medzi nimi bude existovať veľa tajomstiev, odsúdia tým misiu na nezdar.

„Ešte niekto sa k nám pridá.“

„A kto?“ Kacia nebola odmietavá. Len zvedavá.

Nasledujúce Zarine slová však prekvapili aj Femi.

„Bojový mág.“

Doslova na Zaru vyvaľovala oči. Predpokladala, že chce byť čo najviac úprimná. Nevedela o jej zámeroch nič. Netušila, prečo sa rozhodla klamať v niečom takomto kľúčovom. Obávala sa, že čokoľvek plánovala, nemuselo by to dopadnúť dobre.

No nič z svojich obáv nevyslovila nahlas.

Len nasledovala Zaru von z lesa.

Kapitola 11. ¦ Kapitola 13.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 12.:

2. LiliDarknight webmaster
07.12.2017 [13:17]

LiliDarknightSunShines, uvidíme, či budú stačiť na to, aby tých troch držali od seba. Emoticon
Ale ich dobrodružstvo nebude až také úžasné, ako by si mohli myslieť. Bude to všetko oveľa náročnejšie. Oveľa väčšie. Tak snáď sa mi to podarí. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

1. SunShines
06.12.2017 [13:04]

Sestry zabezpečia, že sa tí traja nezabijú? Emoticon Emoticon
Som zvedavá na toto dobrodružstvo.
A mám pocit, že Zara tak úplne neklamala, keď povedala, že Accai je bojový mág.
Teším sa na ďalšiu, táto bola opäť perfektná! Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!