OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 13.

07.12.2017 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 927×

Kapitola 13.

Accai

pred pätnástimi rokmi

Odtiahol si golier viac od krku. Už nikdy sa nebude sťažovať na nepohodlnosť uniformy bojového mága. Veliteľ jeho a ďalších adeptov v zhruba rovnako veku odviedol do dediny, aby si vyskúšali všetky aspekty povinností bojového mága. Ich úlohou nemalo byť len vyhrávanie bitiek. Dokázali rozpoznať možnú hrozbu a zbaviť sa jej skôr, kým sa stihla zmeniť na otvorený konflikt.

Poslali ich do najodľahlejšej dediny ležiacej na južnej hranici cisárstva, dva dni rýchleho cvalu od Sachapovho cechu. V Ezine žili jednoduchí ľudia, ktorých nezaujímala politika hlavného mesta alebo konšpirácie proti cisárstvu. Medzi mierumilovnými obyvateľmi sa však ukrývala hrozba. Budúci bojoví mágia ju mali nájsť a zbaviť sa jej.

Preto sa Accai lopotil pri stavbe domu akéhosi bezvýznamného miestneho veľmoža.

Keďže bol synom tesára, ťažká práca pre neho bola ako návrat domov. Nepremýšľal o nej. Sústredil sa hlavne na svoje okolie. Netušil, kto z miestnych by mohol byť nebezpečný. V podstate to bola skupina tých najnudnejších osôb, aké kedy stretol. Prostí dedinčania, ktorí klebetili o minuloročnej úrode, o nadchádzajúcich dažďoch a o prízrakoch prenasledujúcich ich v snoch.

Odkedy sem pred pár dňami prišiel, ani jeho spánok nebol pokojný. Vídal obrazy, ktorým sa snažil neveriť. Pretože budúcnosť plná krvi a utrpenia sa mu pozdávala zo všetkých najmenej. Musel to byť len následok tlaku, pod ktorým momentálne žili. Trest za nesplnenie tejto konkrétnej úlohy nikto nespomenul. Ale ani jeden z adeptov nepochyboval o tom, že za prípadný neúspech ich nikto nepotľapká po chrbte. Skôr ich na ňom pohladia oceľovými hrotmi nenávideného biča.

Sám ten horký dotyk zažil.

Bolo to na začiatku výcviku. Postavili ho proti nepriateľovi, z ktorého sa vykľula dievčina nie oveľa staršia ako on sám. Jej vek a jemnosť ho nedesili. Podobnosť s jeho staršou sestrou áno. Odmietol ju zabiť, hoci bola len prízrakom z kúzla. Na oplátku si vyslúžil tridsať rán, ktoré mu doráňali chrbát a takmer ho pripravili o život. Odvtedy si dával pozor na to, aby bol bezcitný. Tu nikoho nezaujímal jeho súcit. Učili ho, že bol tým jediným, čo stálo medzi nepriateľským vojskom a pádom jeho domoviny.

Nesmie zaváhať.

Aj keby oproti nemu stála jeho vlastná matka.

Tá lekcia mu len ukázala, ako dobre poznali ostatní jeho minulosť. Jeho tajomstvá boli verejne prepierané. Zastaviť to mohol len tým, že sa z neho stane najlepší z najlepších. Aj preto ako ostriež striehol na čokoľvek podozrivé. Dočkal sa až večer, keď bol len dva kamene od konca nekonečnej práce.

Zacítil, ako mu chrbát prepaľuje čísi pohľad. Opäť to dievča. Nedala mu pokoj odkedy sem prišiel. Pri rôznych príležitostiach ju pristihol, ako ho pozoruje. Donútil sa ostať pokojný. Predstieral, že si nič nevšimol. Hoci ju sledoval mysľou. Keď sa k nej odmietal otočiť, vzdala svoje úsilie. Niečo od neho potrebovala, ale netušil, čo presne. Jeho mágia ešte nedosahovala takú vysokú úroveň. Dostať sa do mysle nepriateľa dokázali len najvyšší velitelia légií bojových mágov.

Aj jeho zanedbateľné nadanie mu však dovolilo všimnúť si, ako sa správala.

Obozretne, takmer až tajnostkársky.

Napriek tomu, že na neho provokatívne upierala pohľad, pred ostatnými sa skrývala. Nechcela, aby ju videli. Nie pri tom, ako sa potajomky vytráca z dediny. Nemohol sa za ňou len tak rozbehnúť. Najskôr dokončil prácu. Neustále ju sledoval mysľou. Keď sa za ňou vydal, mala pred ním pomerne veľký náskok. Sledoval ju z bezpečnej vzdialenosti.

Hoci sa stmievalo, nemala so sebou žiadnu lampu. Čo mu napovedalo, že po tejto ceste nešla prvýkrát. Pravidelne však menila smer. Až príliš sa snažila zmiasť kohokoľvek, kto by ju nasledoval. Zanechala za sebou niekoľko falošných stôp ukazujúcich iným smerom len nie tým, ktorým sa skutočne vybrala. Usmial sa. Toto bola určite hrozba, ktorú mal nájsť. Očividnejšie to už byť nemohlo.

Najskôr si neuvedomoval, kam presne ho tá dievčina vedie. Zaujímal sa len o to, aby ju nestratil z dohľadu. Musel pri tom používať mágiu, čo ho do značnej miery vyčerpávalo. Takisto to zaťažovalo jeho pozornosť. Stačilo, aby ho niekto prekvapil, a spojenie by stratil. Našťastie v tej pustine nikto nebol. Čoskoro si uvedomil, prečo tomu tak bolo.

Najskôr sa zadíval na ten obrovský tieň. Pokrýval celú zem v jeho blízosti. Potom sa v jeho tele prebudil nepokoj. Napokon zodvihol pohľad. To, čo tam videl, by si najradšej ihneď vymazal zo spomienok. Osamelý vrch sa týčil nad krajinou ako veža. Tvarom pripomínal zub ozrutného jaštera. Bezprostredné okolie toho vrchu však bolo strážené. Hora Edet. Zakázané územie.

Nikdy si nemyslel, že je až tak blízko dediny, v ktorej práve prebiehala jedna z ich skúšok. Takisto nepredpokladal, že ho na takéto mocné magické miesto dovedie vystrašená dedinčanka. Akokoľvek sa mu to však nepáčilo, ukázalo sa, že urobil dobre, keď ju odmietal pustiť z dohľadu. Pod úpätím hory na ňu čakalo niekoľko maskovaných postáv. Trvalo mu niekoľko minút, kým sa dostal dostatočne blízko, aby si ich mohol prezrieť na vlastné oči.

Ako úkryt si vybral veľkú skalu, za ktorou boli zvyšky ohniska.

Ihneď sa rozhodol, že to museli byť cudzinci. Odetí boli do kožušín z veľkých šeliem a hlavy týchto mŕtvych zvierat nosili ako kapucne. Avšak aj bez nich by vyzerali podivne. Spôsobovali to najmä ich oči. Čierne a temné, ako pohľad do priepasti. Ak aj mali farebné dúhovky, on ich nezbadal. Vo svojej nehybnosti pôsobili ako niekto, komu nič neunikne. Ako sa na nich pozeral, mimovoľne sa mu v hlave zjavila podobnosť so zvieraťom.

Vyčkávali podobne ako čaká predátor na svoju korisť.

Nehybne, trpezlivo, no pritom mali presný prehľad o tom, čo sa okolo nich deje.

Dievčina sa im ničím nepodobala, no aj tak ju privítali ako jednu z nich. Tentoraz tých neznámych mohol porátať. Všetci siedmi podišli k žene a buď ju objali, alebo si čelo otreli o jej. Všetci až na jedného. Ten sa na ňu najskôr len intenzívne pozeral. Keď k nej prikročil, nedotkol sa jej. Aspoň nie rukami.

Nosom jej prešiel po krku najskôr z jednej a potom z druhej strany. Akoby ju ovoniaval. Potom to isté miesto, ktoré oňuchal, oblízal. Možno si ju takýmto spôsobom značkoval. Accai si všimol, ako sa žena chveje. Muž na tom nebol o nič lepšie. Nech medzi sebou mali akýkoľvek vzťah, pravdepodobne sa dlho nevideli. No nepobozkali sa. Obtierali sa o seba navzájom tvárami. Accai ešte zachytil, ako ju muž uhryzol do ucha. Naozaj nevšedné správanie. Aj keď najviac ho prekvapilo, ako ostatní v reakcii na jeho správanie začali vyť.

„Sledoval ťa niekto?“ oslovil ju ten muž, ktorý sa s ňou maznal.

Ostatní zaujali skôr submisívne postavenie, akoby priamo podliehali jeho želaniam. Čo bolo ešte desivejšie ako určovanie nadradenosti v armáde bojových mágov. Ani tam nepanovala takáto oddanosť.

Žena pokrútila hlavou. „Snažila som sa stratiť ich stopu. Nikoho som nezacítila.“ Hlas mala rozochvený, no pochyboval, že to bola reakcia na strach. „Mal si pravdu, skutočne sem poslali bojových mágov. Ale títo sú len učni. Je to ich skúška.“

„Hovorila si s nimi?“

Accai začínal mať pocit, že sa za tou ženou nemal vybrať sám a bez prípravy.

„Nie, nemusela som. Viacerých som pozorovala, no nikto mi nevenoval pozornosť. Až na jedného. Som však presvedčená, že sa na mňa pozeral preto, lebo si myslel, že mám o neho záujem.“

Na jej slovách sa ostatní muži zasmiali. Akoby to považovali za absurdné.

On sa rozzúril. Nie preto, že sa mu v podstate vysmievali.

Tá žena mala totiž pravdu. Myslel si, že o neho má záujem.

Nebolo byť ďalej od pravdy.

„A čo dedinčania?“

Spozornel.

„Netušia o tom, čo sa deje hneď vedľa nich. Žijú si svojimi životmi. Akoby im za dedinou nestála záhadná hora.“ Krútila hlavou, stále tomu nemohla uveriť. „Ale majú zlé sny. Deti, starci, muži alebo ženy. Nezáleží na tom. V snoch sa im podvedomie snaží povedať to, čo v bdení nevnímajú. Toto miesto ich desí. Núti ich čeliť ich najhorším strachom.“

Pristihol sa, že nad tým naozaj uvažuje.

Ak to bola pravda, mnohé by to vysvetľovalo.

„Ľudia v tejto krajine radi zatvárajú oči pred skutočnosťou,“ doplnil ju muž. „Mali by sme sa ale pustiť do práce. Je tu len niekoľko strážcov. Cisárovná sem nemohla poslať viac, aby nevzbudila pozornosť ostatných. Hlavné slovo tu majú čary. Snažil som sa, ale rozpliesť som ich nedokázal. To môže urobiť len veliteľ stráží, ktorý na opasku nosí očarovaný kľúč. Musíme ho získať.“

Ostatní prikývli.

„A ostatní strážcovia?“ vyzvedala žena.

„Zabiť.“

V tom slove zaznievala taká obrovská nevraživosť, až ho to prekvapilo. Po chrbte mu prešiel mráz. Nemohol už viac čakať. Vyslal magickú správu do Aghanskej pevnosti. Dúfal len, že ju niekto zachytí a čo najrýchlejšie dostane k veliteľom. Sám s tými bojovníkmi neporadí.

„Viete, čo je vašou úlohou,“ povedal ešte muž.

Ostatní to vnímali ako rozkaz, pretože sa okamžite otočili a vybrali sa smerom, kde ich čakal cieľ misie. Dokonca aj tá žena sa k nim pridala, ale nie skôr, ako ju k sebe ten muž pritiahol a silno ju neobjal. Akoby celý ten podivný rituál predtým bol len divadielkom pre ostatných. Toto boli jeho skutočné emócie. To, ako mu svietili oči, ako sa mu triaslo telo. Bál sa o ňu. Bola mu nesmierne drahá. Tú skutočnosť by neskôr mohol využiť vo svoj prospech.

Napokon ju pustila a ona sa urýchlene pridala k ostatným. Tentoraz sa pohybovala inak. Tichšie, elegantnejšie. Ako vrahyňa. V duchu si vynadal. Niekoľkokrát tú ženu podcenil. Za to by si zaslúžil, aby ho prepichla nejakou dýkou. Necvičili ho na to, aby sa nechal obalamutiť peknou tváričkou a nevinným kukučom.

„Môžeš odtiaľ vyliezť, som si istý, že nie je príjemné krčiť sa tam.“

Accai stuhol. Chvíľu prestieral, že sa ho tie slová netýkajú.

No nakoniec predsa len tú výzvu poslúchol.

Veliteľ tých záhadných ľudí stála na tom isto mieste. Ruky mal založené za chrbtom a na tvári takmer pobavený úsmev. V očiach mal ostražitosť. Toto bol vojak. V hlave najskôr spracovával niekoľko stratégií, ako sa odtiaľ čo najrýchlejšie dostať, ak by sa Accai rozhodol zaútočiť. On však nič také neplánoval. Zožierala ho zvedavosť. Chcel vedieť, kým boli. A hlavne prečo sem prišli.

„Hádam, že ty si ten jeden, čo si všimol záujem mojej družky.“

Jeho pobavenie bolo až očividné.

„Nestihnete odtiaľto ujsť, mágovia sú už na ceste.“

Predpokladal, že ak bude znieť dostatočne sebaisto, ten muž tomu uverí.

On sa vak zasmial. „Neprídu sem včas a obaja si to veľmi dobre uvedomujeme. Ale to je v poriadku, aspoň ich nebudeme musieť zabiť.“

„Kto ste? Čo chcete?“

„Sme tí, na ktorých ste zabudli. Predstierate, že neexistujeme, ale opak je pravdou. Nezmizneme len preto, lebo si to prajete.“ Pôsobilo to ako slová nejakého fanatika. „Niektorí z nás tu s vami žijú, naše ženy otročia pre tú vašu cisárovnú. A ona si to nevšíma. Ignorujú nás. Pretože si myslí, že nie sme hrozba.“

„A ste?“ Bola to nanajvýš hlúpa otázka, no nevedel si pomôcť.

„Ty mi povedz,“ zachechtal sa.

Tento rozhovor nikam neviedol. Len v ňom prebúdzal viac otázok.

„Čo tu chcete?“

Neznámy si ho dlho prezeral. Akoby odhadoval, čo všetko mu môže povedať. Keď však naklonil hlavu na stranu, pôsobil ako niekto, kto počúva. Lenže ich okolie bolo tiché. Nedul tam vietor, nezavítalo tam nijaké zviera. Boli na strane Edetu, ktorá bola doslova mŕtva. Možno tam niekde vpredu stáli ostatní strážcovia. No v tej jedinej chvíli tam bol Accai sám s mužom, ktorý svojim správaním pripomínal divokú šelmu.

Keď napokon prehovoril, Accaia ani neprekvapilo, že mu nedopovedal na otázku.

„Povedz mi, vieš, čo jej toto za miesto?“

Zamračil sa. „Je to hora.“

Muž sa zasmial, akoby hovoril s dieťaťom, pre ktoré nebol víchor viac ako slabý vánok .

„Nie, je to väzenie.“

Tá predstava mu prišla absurdná.

„Väzenie je v Alụrine.“

Prvotnou odpoveďou mu bolo pokyvkanie hlavou. No niečo Accaiovi hovorilo, že to už dávno vedel. Podľa všetkého v cisárstve nebol nováčikom. Musel sa však pohybovať opatrne a nenápadne, nakoľko o ľuďoch s bielymi očami ešte nič nepočul. A bol si istý, že skôr či neskôr by sa takáto správa doniesla až do Aghanskej pevnosti.

Dokonca aj bojoví mágovia radi klebetili.

Pretože verili tomu, že každá informácia môže byť prospešná.

„Toto je iné väzenie.“ Hovoril to tónom, akoby sa tým všetko vysvetľovalo. „Vaša cisárovná má veľa nepriateľov. Tých, ktorí pre ňu predstavujú hrozbu, zatvára do ciel, o ktorých existencii nikto nevie. Pretože moc tých, ktorí sú tu zamknutí, presahuje aj tú jej. Toto miesto jej nepriateľov o moc oberá. Takže na ňu nemôžu zaútočiť.“

Mal by ho vysmiať. Bola to bohapustá lož.

Lenže nemohol. O pravdivosti toho tvrdenia bol až príliš presvedčený.

„A vy ste tu preto, aby ste to ukázali ostatným?“

To ho pobavilo. „Nie, nie sme charita. Neukazujeme ľuďom pravdu. Záleží nám len na našich príbuzných. Na bratoch a otcoch, ktorých nám ukradla a zatvorila na toto miesto. Na sestrách a matkách, ktoré sme roky nevideli.“

Accai nadobudol istotu, že tu tí ľudia nie sú prvý raz.

Takto už niekoho zachraňovali.

„Takže ste tu preto, aby ste väzňov oslobodili?“ hádal Accai.

Muž potriasol hlavou. „Len jedného z nich. Ostatní nás nezaujímajú.“

To Accaia prekvapilo. Toľko lojálnosti medzi sebou nemali ani bojoví mágovia. Ak niekto z nich padol do zajatia, ostatní sa ho nijako zvlášť nesnažili oslobodiť. Verili, že muž, ktorý si nevie poradiť s každou situáciou, nie je hoden toho, aby bol členom elitnej vojenskej jednotky ich cisárstva.

Pokiaľ si spomínal, v histórii existovalo len niekoľko zmienok o záchranných misiách zajatých bojových mágov. Väčšinou išlo o mocných veliteľov. Naposledy sa takto vybrali zachraňovať veliteľa, ktorý bol zhodou okolností aj cisársky syn. No pre nikoho iného by sa ostatní nenamáhali. Neučili ich spoliehať sa na pomoc a dobročinnosť. Miesto toho sa uistili, že ak mágovia nenájdu cestu von, postarajú sa, aby ich myseľ bola zničená a nepriateľ sa z nej nič nedozvedel.

Accai sám sa to naučil ešte skôr ako mu ukázali prvé obranné kúzla.

Čo nebolo bohvieako povzbudivé.

Zadíval sa mužovi do očí, hoci zniesť ich prenikavosť nebolo jednoduché.

„Takže toto všetko robíte kvôli jedinému mužovi?“

Pomaly prikývol. „Vidím, že tomu nechceš veriť. Tak poď so mnou, dovoľ mi ukázať ti, čo znamená vernosť pre náš národ a ako ju odmieňame.“

Pripadal si ako očarovaný. Tie slová presne za pôsobili, pretože nemal najmenšie pochybnosti. Nezaváhal. Len vykročil vpred. Stravovala ho zvedavosť. Čím viac sa však približovali k hore, tým viac sa v ňom prebúdzal aj nepokoj. Na tom miesto bolo čosi, čo mu kradlo pokoj. Na okraji mysli sa hmýrili nočné mory. Tie isté, ktoré mu robili spoločnosť v dedine. Toto miesto bolo ich pôvodcom.

O nich hovorili dedinčania.

Trvalo niekoľko minút, kým príliš na miesto určenia. Spoznal to podľa toho, že tam postávali zvyšní členovia skupiny. Žena k nim bola otočená chrbtom a práve si naprávala oblečenie. Prišlo mu to zvláštne. Najskôr si pomyslel, že sa oblieka. Lenže na čo by sa uprostred boja vyzliekala? A museli bojovať, pretože pri nohách sa im váľali telá niekoľkých strážcov hory. Bojoví mágovia a sestry z cechu. Niektoré tela boli krvavé a znetvorené. Roztrhané na kusy. Iné nepoškvrnené, akoby dotyční len spali. No on poznal pravdu.

Neprežil nikto.

A jeho to neznepokojovalo. Nechcel ich pomstiť. Hoci stál v bezprostrednej blízkosti osôb, ktoré za to boli zodpovedné. V tele sa mu šíril len pokoj. Inštinktívne tým cudzincom dôveroval. Čo bolo smiešne.

Musela v tom byť mágia. Aj keď jej prítomnosť necítil.

 „Pane,“ povedal jeden z nich a podával Accaiovmu spoločníkovi podivne tvarovaný kľúč.

Na prvý pohľad vyzeral ako dôsledne opracovaný kus kameňa. Na jeho povrchu však tancovala akási mágia. Mocná kliatba vytvorená už pred vekmi. Pri dotyku cudzej ruky sa však neprebrala k životu. Len ticho bzučala, akoby vyčkávala. Muž vtedy podišiel k stene hory a kľúč do nej vložil, akoby to boli dvere. Trikrát s ním potočil. Keď sa ozval buchot, mal nutkanie zakryť si uši.

Keď sa v masíve odhalila diera, automaticky ostatných nasledoval dnu. Srdce mu divoko bilo v hrudi. Poskočilo zakaždým, keď vnútrom jaskyne otriasol iný druh revu. Podľa všetkého tam vnútri bolo niekoľko desiatok bytostí. Ich prítomnosť pociťoval ako bzučanie. Jednotlivé cely neboli viac ako tesnými výklenkami vyhĺbenými do kameňa.

Boli nehostinné a ich obyvatelia okolo seba šírili auru šialenstva a porážky. Pri bližšom pohľade zistil, že tí väzni sú pre neho neznámi. Bytosti, o akých nikdy predtým nepočul. Dokonca ani v starých príbehoch. Niektoré pripomínali huňaté zvieratá, iní pôsobili ľudsky až na niektoré časti svojich tiel.

Osoba v poslednej cele však pôsobila inak. Okolo nej sa šíril pokoj a vyrovnanosť.

Podľa všetkého to bol cieľ ich cesty.

Na odomknutie použili ten istý kľúč. Accai bol zvedavý na muža, ktorý sa tam ukrýval. Musel byť nesmierne silný, ak sa ostatní rozhodli, že jeho život je hodný riskovania. Pripravoval sa na príchod obra. Keď nakoniec obyvateľ cely predsa len vyšiel von, chvíľu si myslel, že ho klamú zmysly. Pre ním sa netýčila mohutná postava. Stálo tam asi osemročné dievča s rovnako čiernymi očami aké mali ostatní a s jazvou na brade.

V ruke držalo palicu obvešanú talizmanmi vyššiu ako ono samo.

Otočil sa na veliteľa záchrannej jednotky.

„Povedal si, že ste tu kvôli záchrane jedného muža.“

Ten sa zasmial. „Nie, to ty si povedal ty. Ja som ťa len neopravil.“

„Takže mi chcete nahovoriť, že ste prešli takú diaľku a všetko ste riskovali len pre... dieťa?“

Vtedy sa po prvý raz prejavil aj zvyšok skupiny. Dovtedy jeho prítomnosť ignorovali. Neprekážal im. Akoby vedeli, že sa pridá. Ale keď sa snažil kritizovať ich rozhodnutie zachrániť to dievča? Zasyčali na neho ako had, ten prejav nevôle jednohlasný a hrôzostrašný.

Musel načrieť hlboko do zásob sebaovládania, aby neustúpil vzad.

„Pre ňu by sme sa postavili aj samotným bohom.“

Na dôkaz toho, ako vážne svoje slová myslí, si ako jeden muž kľakli na jedno koleno v geste najvyššej úcty. Zrazu sa pristihol, že sa na to dieťa vďaka tomu pozerá inak. Mocní bojovníci, ktorí si dokázali poradiť so strážcami vrchu Edet, kľačali pred dievčatkom. A ona ich oddanosť prijímala, akoby to bolo to najprirodzenejšie, čo každý deň robí. Lenže ona sa nedívala na svojich verných.

Temný pohľad upierala na Accaia.

„Čakala som na teba,“ povedala mu vyrovnaným hlasom, ktorý sa nehodil k jej detskému výzoru.

Naklonil hlavu na stranu. „Ty si vedma?“

„Nie,“ pokrútila hlavou, „nie som. Nepredpovedám budúcnosť. Len niektoré veci prosto viem. Vedela som, že keď ma prídu ostatní vyslobodiť, ty tu budeš s nimi. Preto so im prikázala, aby ti neublížili a aby sa postarali o to, že sa sem dostaneš.“

„A čo odo mňa chceš?“

Viac ako čokoľvek iné cítil zvedavosť.

„Teraz nechcem nič. Ale o niekoľko rokov sa my dvaja opäť stretneme. Čaká na mňa ťažká úloha a keď sa s tebou stretnem nabudúce, budem vedieť, že nadišiel ten správny čas.“

Jej slová nezneli detsky. Pred ním stála dospelá mocná bytosť.

„Lenže ty sa teraz vrátiš domov,“ oponoval jej.

Zdalo sa mu to, alebo okolo neho všetci posmutneli?

„Nie, nevrátim sa. Mojou úlohou je ostať tu a začleniť sa do spoločnosti, ktorú vytvorila cisárovná. Musím sa uistiť, že všetko dopadne tak, ako má. Musím stretnúť všetky dôležité osoby a zabezpečiť, že budú tam, kde sú najviac potrebné.“

Nerozumel jej. Nie úplne. No vedel si domyslieť aspoň čosi.

Dievča hovorilo akoby malo víziu budúcnosti a teraz sa chcelo uistiť, že sa naplní.

„Prečo mi to všetko rozprávaš? Nebojíš sa, že o tom poviem ostatným? Stačilo by pár slov a teba aj tvojich záchrancov by bojoví mágovia ulovili ako divú zver. Čo mi bráni v tom, aby som to neurobil?“

Nezáležalo mu na tom, že ich tak otvorene provokoval.

„Nebudeš si na to pamätať,“ odvetila pokojne. „Dnes odídeš a budeš si myslieť, že toto všetko je len ďalší sen vytvorený zlovestným tieňom hory Edet. Spomenieš si až vtedy, keď príde správny čas. Potom sa my dvaja stretneme a vydávme sa na cestu.“

Chcel sa jej ešte na niečo opýtať. V hlave sa mu rojila jedna otázka za druhou. Lenže nedostal príležitosť. Dievčatko pred jeho očami začalo rásť. Nakoniec takmer dospelo. Elegantná ako mladá dáma, no pritom sa v nej ukrývalo niečo smrtiace. Vekom mu bola oveľa bližšia, mohla mať aspoň pätnásť rokov. Na sebe mala oblečenú uniformu, aké doteraz videl len na jedinej skupine bojovníčok.

Stála pred ním budúca členka Sachapovho cechu.

Vykročila k nemu.

„Začne to smrťou jednej z nás.“

To boli posledné slová, ktoré mu venovala predtým, než podišla až tesne k nemu. Koncom svojej palice sa dotkla jeho čela. Očakával bolesť, miesto toho ho obklopila ospalosť. Proti svojej vôli upadol do hlbokého spánku. Keď sa o nejaký čas prebudil, ležal v prenajatej posteli na okraji dediny, do ktorej ho vyslali na skúšku. Slnko práve stúpalo na obzor.

Dúfal, že sa čoskoro bude môcť vrátiť do pevnosti.

Netušil, ako dlho bude schopný znášať tie podivné sny.

Kapitola 12. ¦ Kapitola 14.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 13.: