OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 4.



Gambit bohov - Kapitola 4.Nájdenie v snoch

 

Kapitola 4.

Accai

Uprostred obrovskej čistiny stála žena.

Svetlé kadere jej voľne splývali cez plecia. Vietor jej ich šľahal do tváre. No ona stála nehybne. Akoby pevne zakorenila v zemi. Len oči jej zlostne žiarili do potemneného svetla. Zrak upierala pred seba. O niekoľko sekúnd neskôr sa scenéria predstavila v celej svojej kráse. Vyrážala dych.

Vysoké útesy sa naťahovali k nebu. Slnko tam nesvietilo. Žiara však vychádzala z prameňov riek. Bolo ich hneď niekoľko. Každá z iného smeru, no v samotnom srdci čistiny sa spájali v jedno jazero. Premene mali svoje farby. Akoby predstavovali jednotlivé pruhy dúhy.

A tá žena tam len tak stála.

Pozerala pred seba. Vietor sa okolo nej neustále krútil. Snáď zaujatá pohľadom na to neobyčajné miesto. Uchvátená. Skamenená. Mihnutím oka sa všetko zmenilo. Voda zažiarila farebnou zlovestnosťou. Dovtedy pokojná hladina jazera sa sčerila. Vychádzala z nej postava. Nemala tvár. Na nič sa neponášala. Len plávala vo vzduchu. Ako mrak sčernetý prichádzajúcou búrkou.

Zableslo sa. Čosi zadunelo. Svetlo sa premenilo na temnotu. V malých zábleskoch sa však navracalo. Vtedy sa odhalila pravá podstata toho miesta. Vo vzduchu viselo zúfalstvo. Pach krvi vystriedal predchádzajúcu sviežosť. Žena kričala. Snáď bojovala. No nakoniec jej telo ozdobilo hromadu ostatných mŕtvych. Alebo zomierajúcich? Možno pohýbala rukou. Možno to bol len záchvev odchádzajúceho života. Jej krv farbila oranžovú riečku do ohniva...

 

***

 

Accai sa prudko posadil.

Do krku mu vystrelila ostrá bolesť. Opäť zaspal na stole. Celé jeho telo protestovalo voči takej nepozornosti. Nepočúval však jeho ponosy. Ešte stále v ňom doznievali strašidelné výjavy. Prešiel výcvikom bojových mágov. V histórii sa stretával s príbehmi o krviprelievaniach. O masakrách. Žiadnu z nich však neprežil na vlastnú kožu. Až tak ho to nezasiahlo.

Teraz sa mu však chveli ruky a vzduch z neho vyrážal vo funení. Nepoznal tú ženu. Vedel len, že zomrela. Takú hrôzu nemohol nikto prežiť. Bol si istý tým, že išlo o skutočnosť. Našepkával mu to vnútorný hlas. Schopnosť predvídať bola v radoch bojových mágov raritou. Útočná mágia a agresívne kúzla častokrát dokázali byť tou najlepšou stratégiou. No nikto nedovidel do plánov súpera. Teda, takmer nikto.

Nadanie pre zrenie toho, čo sa dialo na nepriateľskom území, bolo vzácne. Tí, ktorí ním vládli, boli chovaní v pohodlí a bezpečí vysokých a hrubých múrov. Accai sa tým svojim nikdy nechválil. Doteraz o ňom vedelo len veľmi málo ľudí. Ani jeden z nich nepatril k jednotke, s ktorou kedysi trénoval.

Dokonca ani Femi si nemohla byť istá rozsahom jeho mágie. Verila, že sa s ňou vedel spojiť vďaka odvaru, ktorý mu kedysi priniesla. To bola len časť pravdy. Nebyť jeho vlastnej sily, sotvakedy by nenapísanú správu dostal až k nej. Čosi mu našepkávalo, čo má robiť. Rovnako ako teraz.

Tá žena bola skutočná. Nepoznal ju, no niekto mu tú víziu poslal. Bol si istý, že to nebola obyčajná nočná mora. Na jazyku cítil horkú pachuť strachu. Nielen toho vlastného. Len hlupák by nemal obavy. Cisárstvo nebolo také veľké. O jeho zákutiach sa učili všetci, či už to bolo budúci bojoví mágovia, sestry z cechu, alebo slúžky v paláci. Neznalosť vlastného domova mohla byť nebezpečná. Miesto, ktoré videl, však nikto nikdy nezmienil. A pritom bolo skutočné. Muselo byť.

Pozviechal sa zo stoličky. Musí sa poponáhľať. Za oknami sa už brieždilo. Femi čoskoro odíde. Napäl všetky schopnosti. Dovolil im pulzovať skrz steny. Zachytil obraz všetkých, ktorí sa nachádzali v knižnici. Knihovníci sa ukrývali vo svojich komôrkach. Niektorí spali. Iní si užívali spoločnosť žien alebo mužov, ktorých potajme prepašovali až na lietajúce ostrovy. Odvrátil tvár. Nechcel im narušovať súkromie. Ich aj tak nehľadal.

Nakoniec ju našiel. Práve za sebou zatvárala mohutnú vstupnú bránu.

Bol rýchly, no aj jemu bude trvať minimálne niekoľko drahocenných sekúnd, aby vrhol správne kúzlo. Tie okamihy by mu zabránili v rozhovore s ňou. Keby svojvoľne opustil Veľkú knižnicu, možno by sa už nemohol vrátiť. Nevedel to s istotou. Nikdy to neskúšal. Knižnica bola jeho domovom. Zotrvával tu, pretože mal poslanie.

Zadíval sa na opačný koniec stola. Vznášal sa tam jeho prízrak. Za ten čas, čo je s ním, si zvykol na jeho znepokojivú podobu. Už ho nedesil. Niekde sa dokonca dočítal, že prízraky často vyzerali ako ľudia, ktorí ich vyvolali. Mọ však nemal jeho črty tváre. Bol neurčitý. A hlavne rýchly.

Silou myšlienky ho vyslal za Femi.

Keď sa bez slova vyparil, začal Accai zaklínať. Techniky bojových mágov ho neopúšťali. Slová sa mu vynárali z pier. Ruky sami od seba tancovali. Okolo neho sa vytvárali siluety kruhov. V tých obrysoch sa ukrývali znaky prvého písma, ktoré im darovala bohyňa Agụ. Nestihol ich prečítať. V momente, keď všetky zažiarili, jeho telo sa vyparilo vo vzduchu.

V ďalšom nádychu stál chrbtom otočený k hlavnej bráne knižnice. Pred ním stála Femi, ktorá bojovala s prízrakom. Mọ jej položil ruky na plecia, aby ju zastavil. Zažil ten dotyk. Vedel, aký dokázal byť mrazivý. To, že Femi sa dokázala aj napriek tej zime brániť, naznačovalo, koľko má v sebe sily.

Dobré znamenie.

Ten sen nemohol veštiť nič dobré. Bude potrebovať všetku svoju silu, ak to majú vyriešiť.

„Môžeš tomu svojmu poskokovi povedať, aby ma pustil? Dosť sa ponáhľam.“

Jej bojovnosť by sa v radoch bojových mágov vynímala.

Lenže obrad Určenia jej vybral iný osud.

V duchu prikázal Mọovi, aby ju pustil a vrátil sa do jeho osobných komnát. O niekoľko okamihov neskôr sa dymový prízrak rozplynul vo vzduchu. Femi sa zapierala do jeho sily. Keď odpor zmizol, nestihla sa zachytiť. Takmer stratila rovnováhu. Napokon sa jej podarilo zotrvať na nohách.

„Čo to všetko má znamenať? Vieš, že sa ponáhľam.“

Prikývol. „Ako vyzerá sestra, ktorá zmizla?“

Femi sa zarazene zamračila. „Na čo by si...“

Zastavil ju zodvihnutím ruky. „Tak ako vyzerá? Je to dôležité.“

Nakoniec rozhodila rukami. „Je to sestra z cechu, všetky vyzeráme rovnako.“ Pri jej diplomatickej odpovedi len zodvihol obočie. On potreboval počuť niečo iné. Femi si povzdychla. „Je o niečo vyššia ako ja. Má oči rovnakej farby. Ja zisťujem odpovede, ona nás vedie.“ Potom, akoby si na niečo spomenula, luskla prstami. „A hej, má dlhšie vlasy ako ja. Ale to ťa asi nezaujíma.“

Mýlila sa. Presne to ho zaujímalo.

„Dlhšie vlasy? Tým myslíš tak po pás?“

To si získalo Feminu pozornosť. „Mám pocit, že to nebolo len šťastné hádanie.“

„Nie, nebolo,“ prisvedčil a podišiel k nej bližšie. Nechcel to rozoberať vonku, všetkým na očiach. Na druhej strane ju musel presvedčiť, že tu chce ostať o niečo dlhšie. Bolo to dôležité. Cítil to. „Pred chvíľou sa mi sníval zvláštny sen. Bol o žene z cechu s dlhými vlasmi. Nepochopil som všetko, ale bola na podivnom mieste a zomrela tam.“

„Lenže jej Ifụra nevykvitla!“ namietla Femi.

„To nemusí nič znamenať,“ odvetil pevne. „Ja viem, že nie som prorok. Nemám vízie o budúcnosti. To, čo sa mi snívalo, bola spomienka. Niekto mi ju poslal. Niekto veľmi mocný. Neviem, či to bola tvoja sestra. No niečo mi hovorí, že to nemôžem nechať tak. Súvisí to aj s mojou sestrou."

„A čo ak si len taký posadnutý hľadaním svojej sestry, že si začínaš všeličo predstavovať?“

Rozumel tomu, že chce odísť. Potrebuje sa odtiaľ dostať. Aby mohla ísť hľadať svoju stratenú sestru. Preto si jej slová nebral osobne. Femi poznal veľmi dlho. Vedel, aká je. Takisto si bol istý tým, že dokázal odhadnúť jej správanie. Preto vedel, že viac než vysvetlenie ju presvedčí dôkaz. Musí to vidieť na vlastné oči. Napriek všetkej mágii, ktoré vládli ich cisárstvu, stále ostávala predovšetkým praktickým človekom.

Pomaly k nej prešiel. Ruku jej položil na plece. A potom použil zvyšky prenášacieho kúzla. Obaja sa ocitli späť v jeho osobnom kráľovstve. Femi začala nadávať. Nemala príliš v láske prekvapenia. Radšej od nej odstúpil. Nie, že by sa bál jej pästí. Niekedy však bolo lepšie, keď jej doprial priestor.

„Zbláznil si sa?! Musím vyraziť! Potrebujú ma! A ty sa rozhodneš, že sa chceš hrať?!“

V jej hlase sa neozýval len hnev. Rinčala v ňom aj bolesť.

Zmiznutie sestry z cechu ju zasiahlo.

„Najskôr ti musím niečo ukázať. Ak aj potom budeš trvať na odchode, osobne ťa prenesiem na pol dňa cesty od cechu.“ Aj on mal svoje limity. O tomto konkrétnom vedel, pretože už predtým Femi pomáhal urýchlene sa vrátiť na základňu.

„Dohodnuté,“ povedala napokon. Aj to len preto, lebo nemala na výber.

A pretože dúfala, že Accai si všetko len vymyslel a ona sa bude môcť skôr dostať späť, aby mohla priložiť ruku k dielu. Nemusel vedieť čítať myšlienky, by si to domyslel. Hoci by sa o tom mohol sám presvedčiť. No namiesto toho, aby jej prenikol do mysle a čítal jej najtajnejšie obavy, zameral sa svoju hlavu.

Načrel pod hladinu všetkého, čo sa naučil a našiel tam sen, ktorý ho pred chvíľou prebudil. Pamätal si každý jeho detail. To silno vypovedalo o podstate tých obrazov. Napriek tomu sa nechcel unáhliť. Dvaja toho vždy dokážu vymyslieť viac. Preto bez zbytočných prieťahov vyzdvihol obraz do stredu miestnosti.

V ďalšej chvíli už Femi sledovala to, čo on sám už poznal.

Teraz sa však sústreďoval na všetky maličkosti, ktoré mu mohli predtým uniknúť. Napríklad si predtým nevšimol, že tá žena niečo drží v ruke. Vyzeralo to ako zvitok. Možno správa? Následne si uvedomil ešte niečo – nebola tam sama. Jej kôň sa pásol obďaleč. Nespomínala predtým Femi, že našli mŕtveho koňa a krv? Lenže pochyboval o tom, že to všetko našli v neznámej oáze, o ktorej nikto nikdy nepočul.

Femi vystrela ruku. „Zara, čo to...“

Vtedy sa však scenéria zmenila na brutálne bojisko. Niekoľko zábleskov. Ani v bdelom stave nedávali veľký zmysel. Vlastne zakrývali, čo presne sa tam stalo. Mali možnosť vidieť len výsledok – pravdepodobne mŕtve telo, ktoré krváca do jednej z riek.

Accai napínal zrak. Kôň tam nikde nebol. Ani len náznak jeho prítomnosti. Čokoľvek sa tam ale stalo, muselo zasiahnuť aj to úbohé stvorenie. Našli ho predsa mŕtve. Pravdepodobne na inom mieste. Teda ten, čo to urobil, chcel aj odviezť pozornosť.

„Ona nemôže byť mŕtva. Veď... jej... jej Ifụra... a... nemôže byť!“

Ústa stiahol do pevnej linky. Rád by jej poskytol útechu. Naozaj. No žiadnu nemal.

„Kde našli toho mŕtveho koňa?“ spýtal sa opatrne.

Chvíľu trvalo, kým porozumela jeho otázke. Potom sa na neho zamračila.

„Na polceste medzi cechom a Aghanskou pevnosťou.“

Accai prikývol. „Toho koňa tam presunuli. Ktokoľvek toto všetko spôsobil, nechcel, aby sa niekto dozvedel pravdu.“ Pošúchal si bradu. „Neviem, ako sa ku mne táto spomienka dostala. Nie je moja. Niekto mi ju musel poslať. Možno je to tvoja sestra z Ọchiri,“ premýšľal nahlas.

Femi však jeho úvahy rezolútne odmietla. „Ak by bola mŕtva, určite by sa nespojila s tebou. Veď ťa nepozná. Ak by sa s niekým išla rozlúčiť, najskôr by to bola niektorá sestra z cechu.“

Rukou pokynul k miestu, kde predtým zhmotnil pozostatky svojho sna. „Videla si predsa, čo sa tam stalo. My sme sledovali, ako ju niekto zabil, Femi. To nemôžeme ignorovať. Možno naozaj chcete hľadať len jej mŕtvolu.“

„Tomu neuverím, kým ju nenájdeme.“

Jej zaťatosť bola sčasti len predstieraná.

Videl to v jej zaťatej sánke. V jej zovretých pästiach.

Podvedome zjemnil hlas. Ako keby hovoril s vdovou bojového mága, ktorému velil.

„Videla si, na akom mieste zomrela. Bol tam aj ten kôň. A predsa ho potom našli inde.“

Femi potriasla hlavou. „Možno náhoda.“

„Alebo sa niekto snaží zahladiť za sebou stopy.“

Vtedy to už nevydržala. Začala sa prechádzať po miestnosti. Celkové zariadenie a poličky, ktoré si uzurpovali väčšinu priestoru, jej nedovolili manévrovať okolo vlastného hnevu. Snažila sa za baviť pohybom, ale pochyboval, že to malo želaný účinok.

Sám to niekoľkokrát neúspešne skúšal.

„Ale prečo by to niekto robil? Veď sestry niekto zabíja neustále. Vždy sa nájde niekto, kto si myslí, že je hrdinské, ak jednu z nás zabije. Poľujú na nás aj cisárovnini nepriatelia. Pretože ich na jej príkaz lovíme. Určite by sa nikto nesnažil zahladiť stopy po vražde jednej z nás.“

To, čo hovorila, bolo príšerne logické. A predsa sa v jej slovách ozývala naivita.

„Čo ťa vedie k názoru, že to bolo náhodné zabitie? Videla si predsa to miesto.“

„Áno, videla som ho. Ale nikdy predtým som o ňom nepočula.“

Za iných okolností by obdivoval jej neoblomnosť. Jej schopnosť zachovávať si aspoň sčasti zdravý rozum. Lenže v tejto chvíli išlo skôr o príťaž. Niečo v jeho vnútri žilo. Prebudilo sa to v okamihu, keď sa prebudil z tej nočnej mory. Nútilo ho to premýšľať. Súrilo ho to konať.

Potreboval však pomoc.

Len Femi poznala tajomstvá cechu. On by ich musel najskôr nájsť.

Plytval by časom, ktorý, ako sa zdalo, aj tak nemali.

„A to sa ti nezdá divné? Videli sme zomrieť ženu, ktorej Ifụra nevykvitla. Navyše zomrela na mieste, ktoré ani jeden z nás nepozná a je pravdepodobné, že o jeho existencii nikto nevie. Preto bol ten kôň na ceste. Aby zamaskovali, kde sa to všetko v skutočnosti stalo.“

Femi zvesila hlavu. Netrúfal si hádať, či ide o gesto porážky.

Pravdepodobne to bol skôr znak únavy.

„Ale ak je to tak, ako potom nájdeme to miesto?“

Vedel, že časť bitky už vyhral. Ešte ostala vojna. „Vieš, kam mala namierené tvoja sestra predtým, než zomrela?“

Celkom rovnako ju mohol aj napadnúť. Možno vtedy by sa zachovala menej agresívne.

Odrazu stála pred ním. Oči jej planuli. Ruku mala položenú na rukoväti sesterského plamenného meča. V skutočnosti to bolo obyčajné ostrie. Iste, umne vykované. Pevné a odolné, no zároveň poddajné a ľahké, aby s ním mohli jednoduchšie narábať. Takisto bolo začarované. Bojoví mágovia to kúzlo volali nsụsụ onụ – bozk pravdy. Vďaka nemu planul modrým plameňom. Meč posilnený takým druhom mágie vždy našiel svoj cieľ. Takisto stačilo položiť ho niekomu na plece – a tá osoby by vždy odpovedala pravdivo.

Niektorí ho volali plamenný meč. Iní pravdovravný.

„To ti nemôžem povedať!“ zrúkla na neho Femi, čím mu pripomenula, že tam ešte stále stojí.

Po očku stále sledoval jej ruku. Meč však ostával v pošve na chrbte. „No tak, komu by som o tom rozprával?“ snažil sa ju presvedčiť.

„Je to proti zákonom! Mohli by sme kvôli tomu obaja zomrieť!“

Podobné varovania by ho mali presvedčiť.

Hlavne preto, že nešlo len o jeho život.

„Pretože to, čo sme robili doteraz, bolo úplne v súlade so zákonmi, však,“ odvetil nakoniec. Videl, ako sa Femi viditeľne pozastavila nad jeho slovami. Nakoniec spustila ruku. S odpoveďou však otáľala. Pristúpil k nej preto bližšie. „No tak, nemáme teraz čas na váhanie! Ten, kto mi ten sen poslal, chcel, aby som ho našiel. Cítila si to zúfalstvo. Nemáme na výber!“ naliehal ďalej.

Videl jej vnútorný boj. Odrážal sa jej na tvári. Chcela pomôcť pri hľadaní sestry. Bola verná. Dokonca milujúca. Sesterstvo bola jej rodina. Asi ako pre všetkých členov cechu. Nielen kvôli tomu odvaru, ktorý ich mal zoceliť. Vyrástli spolu. Od detstva stáli jedna druhej po boku.

Skutočná rodina.

Chcela pomôcť. Na druhej strane však vedela, že ak by teraz odišla a nepomohla by mu vyriešiť záhadu toho sna, nikdy by si to neodpustila. Aj preto mu začala pomáhať v ich tajnom pátraní. Pretože Accaiovu sestru milovala. Potrebovala nájsť odpovede. Aby vedela, čo sa s ňou stalo.

A ak by zistila, že zomrela, dokázala by ju konečne oplakať.

Nádej bola rovnako zhubná ako bola povznášajúca.

„No tak dobre, poviem ti to... ale ak to niekedy zneužiješ, osobne ťa zabijem!“

Snažil sa nedať najavo svoje vzrušenie, keď začala rozprávať:

„Bola v Mŕtvom lese. Cisárovná tam občas posiela niektorú vyvolenú sestru so správou. Zara mi o tom veľa nepovedala, ale ja som si vždy myslela, že cisárovná sa radí s Pánom lesa. Myslím, že Zara mala namierené práve tam.“ Rukami si na chvíľu zakryla tvár. V geste vystrašeného dieťaťa. „Lenže ak je to pravda, musíme sa poponáhľať. Vždy so sebou berie aj Wen a Rae, pretože sú dobré lukostrelkyne a zasiahnu všetko nebezpečné ešte predtým, než sa to premení na hrozbu.“

Hrôza, ktorá ju pri tej vete prepadla, zhustila vzduch v miestnosti.

Na krátky okamih ju dokonca mohol ochutnať na jazyku.

Potom sa Femi ovládla.

Keď Accai prehovoril, hlas mal vecný a plochý. „Takže nejde len o Zaru, ale aj o ďalšie tvoje sestry. Mohli by byť v nebezpečenstve.“

Pomaly prikývla. „Mohli. Lenže to nevieme. Pretože ja viem niečo, čo ty asi nie.“

Povznesene sa pousmial. Aj keď v skutočnosti by ju najradšej začal prosiť.

„Tak ma pouč, ó múdra.“

Úsmevom mu dala najavo, že jeho hranú uštipačnosť ľahko prehliadla. „Mŕtvy les takto nevyzerá. Svoje meno kvôli niečomu dostal. Vyzerá to tam ako holá planina. Tie stromy sú suché a bez života. Tie pramene boli pravým opakom. Nech je to miesto kdekoľvek, s Mŕtvym lesom nemá veľa spoločné. Jedine, že by sme videli jeho podobu predtým, než sa z neho stalo to, čím je dnes.“

Nechcel ju sklamať. Preto jej nepovedal, že o tom už dávno vie.

„Naznačuješ snáď, že Mŕtvy les niekto vytvoril?“

Opatrne potriasla hlavou. „Hovorím len, že z toho miesta niekto vycical život. Určite to nebolo prirodzené.“ Za to prehlásenie jej venoval pohľad so zdvihnutým obočím. Kde sa v nej odrazu zobrala toľká odvaha? „Prečo sa tak na mňa pozeráš?“

Zasmial sa. Neznelo to veselo. „Prekvapuje ma, že aj niekto iný si uvedomil, že Mŕtvy les sa neobjavil len tak z ničoho-nič.“

Tentoraz sa zasmiala Femi. „Neboj sa, takých nás je veľa, ale nešírime to o sebe.“

„Tento svet najskôr speje do záhuby, keď sa v ňom ľudia boja rozprávať o tom, čo ich skutočne zaujíma,“ odvetil unavene.

„Je to zakázané. Je zakázané spochybňovať dielo bohov,“ odpovedala ako verná obyvateľka Ambarského cisárstva. Aspoň navonok tak určite aj pôsobila. Všimol si však, ako sa jej nepatrne chvela spodná pera. Akoby v sebe zadržiavala zlosť.

Aj ona predsa o niekoho prišla. Bolo jednoduché na to zabúdať.

No zmiznutie jeho sestry im v mnohom otvorilo oči. A nielen jeho sestry.

„A kto povedal, že je to nutne dielo bohov?“ pošepol takmer sprisahanecky.

Prižmúrila na neho oči. „Ty niečo vieš.“

Rukou pokynul k policiam, ktoré ich obkolesovali svojou tichou prítomnosťou. „Veľa čítam. Neverila by si, čo všetko sa človek dozvie v knihách.“

Femi sa poobzerala. Prehltla. „Ak chcem to miesto nájsť, mali by sme začať hľadať.“

Hlas mala zovretý vrúcnou emóciou. Snáď strachom. Možno oduševnenosťou.

Nerozoberal to.

Pokynul jej, aby ho nasledovala. .„Poď, najskôr ti niečo ukážem.“

Prešli na opačnú stranu stola. Tam mal odložené knihy s podivuhodnými príbehmi. Určite tam nájde niečo, čo by im mohlo byť prospešné. Nezdalo sa to tak na prvý pohľad, ale ten sen do neho vlial nový elán. Vedel, že ak pomôže komukoľvek, kto mu tú víziu zaslal, nájde aj svoju sestru. Po rokoch sa vzdal nádeje, že by ešte bola živá. Pravdepodobne len túžil po... uzatvorení.

Jeho pozornosť na chvíľu upútalo čosi iné. Už predtým to tancovalo na okraji jeho mysle. Príliš nezreteľné na to, aby to dokázal úplne opísať. Ako nepríjemný pocit, keď vás niekto sleduje. A vy sa akurát nachádzate uprostred pustiny. Teraz vedel, že je to nejaká bytosť. Maličká entita. Vlnila sa nad stolom. Začal jej venovať plnú pozornosť. Mágia bola nevyspytateľná. Pokojne mohlo ísť o ďalší odkaz.

Nech bol ten predchádzajúci od kohokoľvek, nemohol vylúčiť, že chce povedať ešte niečo.

Vo vzduchu sa pomaly objavovali kontúry. To stvorenie spoznával. Dúhové. Maličké. Krehké. Ani vážka, ani kôň a ani motýľ. V skutočnosti vyrovnaná kombinácia všetkých troch. Čítal o nich. Netušil, že nejaké uvidí na vlastné oči. No predsa pred ním práve lietal, drobné krídelka čerili vzduch hladiaci jeho tvár. Ahụhụ. Malý strážca snov zo starých príbehov. To on prinášal úľavu uboleným. On spôsoboval trápenie previneným. Ľudia ho ale nevideli. Dokázala to len Nrọ. Bohyňa snov, ktorú nikto nikdy nedokázal opísať. Ak tu bol Ahụhụ, bohyňa nebola ďaleko.

Mierne sklonil hlavu. Nechcel vyzvedať. No na druhej strane ho zhrýzala zvedavosť.

Chcel vedieť, ako obyčajná sestra z cechu upútala pozornosť práve Tajomnej bohyne.

Kapitola 3. ¦ Kapitola 5.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 4.:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!