OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 5.



Gambit bohov - Kapitola 5.Stretneme sa v sne

 

Kapitola 5.

Zara

Netušila, čo vlastne urobila. Vedela len, že v jednej chvíli bola úplne sama vo svojom temnom väzení a spoločnosť jej robili kňažky a ďalšie mŕtve duše. Potom však žmurkla a ocitla sa na inom mieste. A nebola tam sama.

Pozerala sa na výjav pred sebou. Hoci si na to nespomínala, vedela, že sa pozerá sama na seba. Zomierala. Netušila kde alebo prečo. Vedela len, že to, čo vidí, je pravda. Bola ju schopná poslať na opačný koniec cisárstva. Cítila však, že mala pomoc. Kdesi okolo nej sa neustále vznášalo to divné stvorenie.

Ahụhụ.

Pozeralo na ňu svojimi múdrymi očami. Ševelilo rýchlo mávajúcimi krídelkami. Akoby sa jej snažilo naznačiť, že tá druhá osoba je tu vítaná. Musela byť. Dúfala, že sem nepriviedla nepriateľa. Nech už boli kdekoľvek. No ani skúmanie okolia ju nedokázalo zabaviť na dlhšie ako niekoľko krátkych okamihov.

Potom sa naplno sústredila na svojho spoločníka.

Nepoznala jeho meno. No vedela, kým je. Vypovedala o tom jeho uniforma. Spod hrubého cestovného plášťa, ktorý ozdobili vypálené obrazce starého písma, mu vykúkal zvyšok odolného brnenia. Kožené nohavice mu sčasti zakrývala dlhá tunika. Tá vykúkala spod hrubej vesty. Hoci sa mu na páse hompáľal meč, nebola to jeho najsilnejšia zbraň.

Hoci aj zubaté ostrie mohlo byť smrtiace.

Bol nebezpečný z iného dôvodu. Dôkaz mu videla pripnutý na plášti. Spona. Na nej bolo vyobrazené hrozné plamenné monštrum s otvorenou papuľou. Nosiť podobný symbol bolo nesmiernou poctou. Pretože rovnaký spôsobom sa ozdoboval aj Aghan, boh vojny a patrón bojových mágov. Označoval muža pred ňou za najmocnejšieho zo všetkých. Bojový mág tretieho stupňa. Prvým bol učenec, druhým radový mág a tretím mág veliteľ.

Pred ňou stál jeden z najvyšších vodcov Aghanskej armády.

A vyzeral, že netuší, ako sa tam ocitol.

Hoci mu kvôli kapucni nevidela do tváre, domyslela si jeho zmätený výraz. Obzeral sa okolo seba. Ešte pozornejšie však kontroloval seba. Nakoniec prstami prešiel po erbe, ktorý ho korunoval za najmocnejšieho zo všetkých bojových mágov. Alebo najskúsenejšieho? Nebola si celkom istá, ako to fungovalo. O hodnostiach medzi mágmi vedela len preto, lebo to bolo dôležité. Aby vedela, koho môže ako osloviť.

Lenže toto bol sen. Tu si nikto na etiketu nepotrpel.

Uprel na ňu zrak. Cítila, ako ju ním prebodáva. „Takže to ty si za mnou poslala Ahụhụ?“ Keď nepatrne prikývla, neistá, či to naozaj spôsobila ona, podišiel k nej bližšie. „Tak potom si Zara.“

Bola si istá, že jej meno neodznelo v spomienke, ktorú mu poslala.

„Ako to vieš?“ Snažila sa, aby v jej hlase nezaznela nijaká slabosť.

Pokrčil plecami. „Poznám tvoju sestru. Femi. Bol som s ňou v čase, keď si mi poslala svoju spomienku. Čo ma privádza k otázke, prečo si mi ju posielala.“

Zara sa pristihla pri tom, že jej unikajú detaily toho sna.

Pretože ani predtým si ich neuvedomovala.

„Uviazla som v Ọchiri, pretože moja Ifụra nevykvitla. Aby som sa odtiaľ dostala, musí niekto nájsť moje telo. A ja naozaj ťažké spojiť sa s niekým, keďže som mŕtva.“ Premerala si o pohľadom. Toto bol sen. A v sne mohla byť úprimná, aj keď nechcela. „Nepamätám si však, čo sa mi stalo. To, čo si videl... neviem, čo to bolo. Dokonca ani teraz si na to nespomínam.“

„Vieš, kde sú tie dve ženy, ktoré tam vtedy boli s tebou?“

Zara zažmurkala. Dve ženy? Kto by...

Zarazila sa.

„Wen a Rae,“ zašepkala. Uprela na mága pohľad. „Neviem, kde sú. Zabudla som, že tam išli so mnou. Viem, že sme mali splniť úlohu. Niekde. Možno odovzdať niekomu správu? A potom... som sa zobudila v Ọchiri, kde m i kňažka oznámila, že som pripravená odísť a čakať na ďalší svoj život.“

„Najskôr by sme teda mali zistiť, ako ťa odtiaľ dostať,“ dodal po krátkom zaváhaní. Rukou pokynul kamsi dopredu. „Viem, kde nájdeme odpovede. Poď za mnou.“

Zara však váhala. „Ako ti môžem veriť?“ Tvár pri tom mala zachmúrenú.

Naklonil hlavu na stranu. „Ty si ma sem priviedla. Som si istý, že som nešiel spať s rozhodnutím stretnúť sa s tebou práve na tomto mieste. A teraz pochybuješ o tom, či som dôveryhodný? Ja sa predsa môžem pokojne posadiť na zem a čakať, kým sa prebudím.“ Poobzeral sa okolo seba. „Alebo sa pôjdem prejsť. Toto miesto určite poznám viac ako ty.“

Zara sa zadívala na steny okolo seba. Boli holé. No nevyzeralo to ako čerstvo postavený dom, v ktorom ešte nikto nebýval. Skôr akoby ostal ten priestor prázdny náročky. Potom si ale všimla niečo iné – steny predsa len mali nejaké ozdoby. Na náprotivnej strane, vzdialenej od nich niekoľko krokov, boli obrovské slamené figuríny. Niektoré boli ožehnuté plameňom, iným chýbali končatiny. Jedna bola bez hlavy.

Pôsobilo to desivo. Ak sa však nemýlila, vyzeralo to ako cvičisko. Vo vnútri budovy.

„Kde to vlastne sme?“

Mala pocit, akoby sa muž pod kapucňou pousmial. „Toto je Aghanská pevnosť. Hoci nikdy predtým som ju takúto prázdnu nevidel. Vždy tu pobehujú cvičenci a vzduchom lietajú rozkazy majstrov.“ Cítila, ako ju prebodol pohľadom. „Prečo si ma priviedla sem?“

„Nie som si istá ani tým, že toto všetko som urobila ja.“ Zadívala sa na podlahu. Len kúsok od jej nohy bola v zemi veľká diera. Zničil ju niekto náročky alebo to bola nehoda? „Možno to nič neznamená.“

Mág pokrútil hlavou. „V snoch má všetko svoj význam. Aj to, ako vyzeráme. Len v snoch sa odráža naša skutočná podstata a to, akí sme. Ani miesto, v ktorom sa sny odohrávajú, nie je bezvýznamné. Ak sme tu, máme tu niečo urobiť alebo vidieť. Keďže sa spolu normálne rozprávame, povedal by som, že ide o tú prvú možnosť.“

„O snoch toho vieš prekvapivo veľa.“

Prikývol. „Viem, pretože ma o nich veľa učili. Teraz viem rozlíšiť, čo sny znamenajú. Vidím v nich skryté zmysly a nikdy nepodceňujem to, čoho sa stanem svedkom. Preto som vedel, že to, čo som videl predtým, bolo skutočné. Tvoja smrť nebola náhodná.“ Zadíval sa za Zaru. Niekde tam tušila prítomnosť toho podivného snového stvorenia. „Len neviem, ako sa ti podarilo zaujať bohyňu Nrọ, že sa ti rozhodla pomôcť.“

„Bohyňu Nrọ?“ To meno nikdy predtým nepočula.

Mág sa pod kapucňou zasmial. „Och, prečo ma to neprekvapuje...“ zamumlal si sám pre seba. Zara si nebola istá, či má nejako odpovedať. Ale nemusela. Hneď pokračoval: „To stvorenie, ktoré ťa prenasleduje, je strážca snov Ahụhụ. Je to verný spoločník bohyne snov Nrọ. Ju nikto nikdy nevidel, takže nikto nevie, ako presne vyzerá. Nazývajú ju aj Tajomná bohyňa. Aspoň tí, ktorí o nej vedia. Ostatní ju považujú za výplod ľudskej fantázie. Pretože samotná Ọnwụ tvrdí, že Nrọ nikdy nežila.“

Zara sa mračila. O bohoch nikto nemal pochybovať. Nie nahlas. Učili sa ich uctievať a veriť v to, čo hovorili, už od útleho detstva. Súčasťou výučby akéhokoľvek človeka s akýmkoľvek nadaním bola aj história. Nielen cisárskeho rodu Ọnwụisi. Vedeli, ako sa ktorý boh zrodil, aké bolo jeho poslanie. Tí vnímavejší si časom všimli, že nie všetky informácie sú prístupné. Mocní si vždy našli cestu, ako vplývať na tých menších a slabších od nich.

V snoch snáď boli v bezpečí a mohli sa otvorene rozprávať.

„V pevnosti vás učia zaujímavé veci,“ skonštatovala napokon, čím mu aj dávala najavo, aby pokračoval.

Najskôr sa však zasmial. „Ja som nepovedal, že som sa to naučil tu v pevnosti. Dokonca aj bojoví mágovia sú rovnako zaslepení ako ostatní. Ale ak vieš, kde máš hľadať, dozvieš sa pravdu. Alebo to, čo sa jej aspoň viac podobá.“ Zrazu sa zadíval na opačný koniec miestnosti. Zara vedela, že tam sú dvere. „Poď, niečo ti ukážem.“

Podišiel k nej a na jej veľké prekvapenie ju chytil za ruku. Potom ju za sebou potiahol.

Zaru premáhala zvedavosť. „Kam ma to vedieš?“

Neotočil sa k nej, no odpovedal. „Toto miesto skrýva viac tajov ako len pokojné zákutia na rozhovor. Nikto tu nie je. Takže predpokladám, že nikto nebude strážiť ani súkromné archívy mágov veliteľov. Tak skoro sa nám nenaskytne príležitosť pozrieť sa tam.“

„Ty si mág veliteľ. Máš právo tam ísť.“

Na chvíľku sa odmlčal. „V sne tam má právo ísť každý.“

Viac sa k tej téme už nevyjadroval a Zara nejako vycítila, že je mu to nepríjemné. Preto sa miesto na rozhovor sústredila na svoje okolie. Sklamalo ju však, že najtajnejšie vnútro Aghanskej pevnosti je v skutočnosti také obyčajné. Zvonku bola budova nádherná a honosná. Svojich návštevníkov vítala čarovným vzhľadom, ktorý mu prepožičiavali tisícky krištáľov rastúcich zo zeme. Tie sa krížili vo vzduchu a vytvárali tak tunel do podzemia, kde sa nachádzali tajné priestory pevnosti. Dokonca ani samotní mágovia nepoznali rozlohu toho miesta.

Keď prvý bojový mág dostal svoju silu od Aghana, prisahal, že ju využije na ochranu cisárstva. Boh prijal jeho ponuku. Ako odmenu mu daroval tajné miesto, kde by mohol cvičiť ostatných nadaných a spoločne by tak chránili všetkých. O pravdivosti legendy mala vypovedať aj vstupná brána vytesaná do kameňa. Tá nosila podobizeň boha, ktorý ju stvoril. Skrz jeho otvorené ústa boli cvičenci prehltnutí, aby ich neskôr mohol vypľuť ako plnohodnotných bojových mágov.

Alebo mníchov, ak nemali dostatok odhodlania.

To ale určite neplatilo o mágovi, ktorý ju sprevádzal.

Veliteľom by sa nestal, keby nemal dostatok sily a motivácie.

Zara nevedela, kam presne mierili. Podľa jej odhadu ale do podzemia. Nevyšli von z pevnosti. Len sa motali po nekonečných uličkách. Pôdorys jej pripomínal labyrint. Až kým sa neocitli na úzkom točitom schodisku. Vybrali sa po ňom dole. Neustále klesali. Zara nechcela pôsobiť netrpezlivo. No musela sa veľmi premáhať, aby sa jej prchkosť neprejavovala. To posledné, po čom túžila, bolo nejako svojho sprievodcu uraziť. Za jeho pomoc bola vďačná.

Nakoniec predsa len našli koniec svojej cesty. Mág tvrdil, že idú do veliteľských archívov. Predstavovala si, že to bude malá komôrka s niekoľkými zvitkami a súpismi mien všetkých cvičencov. Cisárstvo malo rado prehľad o počte svojich pešiakov.

Lenže nič také tam nenašla.

Keď si konečne zvykla na prítmie, prešlo niekoľko okamihov. Napokon sa ale zapozerala. Priestor pred ňou bol teplý a vzdušný napriek tomu, že išlo o dieru v zemi. Mágovia ju udržovali svojou mocou. Vládlo v nej tlmené fialkové svetlo. Jeho zdroj ale nenachádzala. Po chvíľke ju to aj prestalo zaujímať. Presne vtedy, keď skutočne pochopila, kde sa to ocitla.

Nebola to knižnica. Nie úplne. Vyzeralo to ako veža v zemi. V strede jej stropu bola obrovská diera, cez ktorú dnu prúdilo to fialovo sfarbené svetlo. Možno to bola sopka, hoci o nijakej vyhasnutej nepočula. O tomto mieste určite nevedelo príliš veľa ľudí. Nečudovala sa, že ho držali v tajnosti.

Na policiach a vo vitrínach boli všakovaké zbrane. Nože dlhé i krátke, dýky a meče zahnuté do všakovakých možných i nemožných tvarov. Museli to byť magické zbrane, ktoré bojoví mágovia za dlhé stáročia požehnali svojou mocou. Vyrábali ich pre cisára. Čo robili tu, to netušila.

Najviac ju ale zaujalo niečo iné – bola to kniha.

Visela na hrubých reťaziach zo stropu. Svojou obrovitosťou sa ponášala skôr na stôl. Zistila, že je takmer nemožné od tých zaprášených strán odtrhnúť oči. Keď sa jej to ale podarilo, uvedomila si niečo iné. Okolo nej boli police. Vysoké i nízke, všakovakých tvarov a rozmerov. Avšak, zívali prázdnotou. Nech na nich kedysi ležalo čokoľvek, ostali po tom len prázdne miesta ohraničené prachovou klietkou.

Snívali predsa. V ríši spánku nikto nedokázal brakovať knižnice.

Takže si z nej najskôr vystrelil.

„Teperili sme sa sem úplne zbytočne!“ okríkla ho bez toho, aby mu dopriala čas na obhajobu.

Nezdalo sa, že by si z jej slov robil ťažkú hlavu.

Najskôr ju ani nepočul.

Pomaly sa blížil k obrovskej knihe visiacej na reťaziach. Nasledovala ho pohľadom. Z druhej strany z kameňa vyrastal malý stupienok. Niekoľko nevysokých schodov, ktoré zaručovali, že aj tí najnižší ľudia prečítajú to, po čom túžia. Mág sa postavil na samotný vrchol. Z výšky vzhliadal na obsah rozmerného zväzku.

Zara sa zamračila. No podišla bližšie.

Žeby sa mýlila a po celý čas sem smerovali kvôli tomuto objektu?

Mág prstami pohladil stránku. Na zem sa znieslo niekoľko zrniečok prachu. Zodvihla hlavu, aby mohla sledovať jeho pohyby. Vtedy porozumela rozloženiu celého archívu. Police neboli rozmiestnené náhodne. Po stenách vytvárali špirálu. Tá končila až pri stropnej diere. Zara však pochybovala, že by sa tadiaľ dostala von. Prepadlo ju neodbytné nutkanie nájsť schodisko, ktoré by ju tam zaviedlo.

Vyrušilo ju šušťanie strán. Mág ešte stále niečo hľadal.

„Nerozumiem...“ zamumlal si akoby pre seba, „kam sa podeli všetky knihy? Veď tu mali byť...“ Potriasol hlavou. „Myslel som... prečo by sme...“

Zara mala pocit, akoby sa jej krv začala opäť variť. „Takže sme sem naozaj prišli zbytočne.“

Hlas mala síce tichý, no hnev v ňom bol príliš očividný.

Mág si to nevšímal. „Myslel som si, že preto sme tu. Neviem nájsť tvoje telo. Videl som, kde si zomrela, ale nepoznám to miesto,“ pokračoval, akoby nič nepovedala. No on sa dokázal ovládať oveľa lepšie ako Zara. „Velitelia bojových mágov zbierali tajné spisy a staré knihy stáročia. Ukladali ich sem, aby ich nikto nemohol nájsť. Chránia ich totiž kúzlami. Dúfal som, že keď nás sen zaviedol až sem, nájdem tu odpovede. Nazdal som sa, že to bude také jednoduché.“

„Ja neviem, prečo sme práve tu. Som toho názoru, že nakopnúť ťa môžem kdekoľvek.“

Zvláštne, ako ostro sa tu prejavovala jej pravá podstata.

Konečne zareagoval. Pozrel sa na ňu. Nevyzeral ohúrený. „Ty chceš nakopnúť mňa? A za čo, prosím pekne? Za to, že som sa rozhodol pomôcť ti? Ak takto dávaš najavo vďačnosť, možno naveky uviazneš v Ọchiri a nikdy sa znovu nezrodíš.“

Snažil sa v nej vyvolať pocit viny. Nemalo to želaný úspech.

„Mrháš mojím časom! Čím dlhšie som v tej diere, tým horšie sa mi rozpamätáva na to, kým som bola!“

„Zvláštne, ten sen pôsobil ako pravý opak.“

Zara rozhodila rukami. „Ja neviem odkiaľ sa...“ začala kričal, no zarazila sa. Pretože vtedy sa pozrela ponad jeho plece.

Pri stene sa tam začalo čosi objavovať. Najskôr ako tieň. Neskôr duch. Priesvitná podobizeň akejsi ženy. Pozerala na ňu. A videla skrz. Nevedela ju nijako opísať. Na to pôsobila priveľmi neurčito. Ani stará, ani mladá – ani pekná, ani škaredá. Skrátka tam stála. Rozoznala len jej vlasy. Vlnité a čierne, padali jej vo vlnách až k zemi. V Zare to vyvolalo spomienky na časy pred cechom, keď sa pýšila rovnakou hrivou.

Keď žmurkla, duch ženy sa vytratil. Akoby tam nikdy nebol.

Ako predstava vyvolaná smädom strápenou mysľou.

Neverila však, že by delírium mohla cítiť v sne.

Tušila... nie, chcela veriť vo význam toho všetkého.

Vykročila tým smerom. Nevšímala si pri tom mága ani jeho zvedavé otázky. Nevedela mu to slovami opísať. Netušila, kde by mala začať. Do tohto sna sa možno naozaj dostali pre nejaký dôvod. A možno to nebolo pre to, aby ju mág mohol nahnevať. O svojej prechodnej nádeji začala pochybovať, keď prišla k miestu, kde zazrela ženu-ducha. Bola tam polica. V prachu na nej boli napísané znaky.

Nerozumela im.

Päsťou udrela po hrane police. „Jasné, že to nemôže byť jednoduché!“

Vtedy sa jej cez plece naklonil mág. Mala chuť ho udrieť.

„Moc zazrieš v kvapke krvi,“ zamumlal potichu. Otočila sa k nemu. Tváre mali až nepohodlne blízko. „Sú to znaky prvého písma. Súčasťou výcviku bojových mágov je ich výučba. Väčšina útočných kliatob pochádza z najstarších čias a sú to originály starých majstrov. Musíme poznať znaky, ktoré máme čítať.“

Odstúpila na neho len preto, aby mal jej vyčítavý pohľad väčšiu váhu.

„Vynikajúco. A teraz mi povieš aj čo znamená tento kus nepodarenej poézie?“

Zodvihol obočie. „Poézie?“ začudoval sa. „Veď to je posledný verš piesne, ktorú spievajú na obrade Určenia. Alebo si už ani na to nespomínaš?“

Odmietala sa cítiť zahanbene. Vystrčila bradu.

„Môj obrad Určenia takmer dopadol katastrofou. Tak prepáč, že si nepomínam na všetky slová nejakej piesne, ktorú niekto spieval.“

Pokyvkal hlavou. „Tie slová hovoria o priebehu obradu,“ pokračoval ďalej, predstierajúc, že nič nepovedala. Neupokojilo ju to. „Legendy hovoria, že bohovia každé dieťa po narodení pobozkajú. Tie, ktoré si vyberú, dostanú do vienka niečo z ich nekonečnej sily. Keď deti dorastú do veku desať rokov, sila je v nich dostatočne zakorenená na to, aby sa prejavila. Preto obrad Určenia. Ale.... prečo by to bolo napísané na polici? A na čie Určenie sa máme zamerať?“

Zara pohodila plecom. Nekomentovala jeho prechádzajúce slová. Každý predsa vedel, ako prebieha obraz Určenia. Aj prečo. Ona síce na svoj nerada spomínala, ale nedokázal naň zabudnúť. Jemu o tom ale nechcela rozprávať.

Zamerala sa len na poslednú otázku. „Ktovie. Možno na môj, možno na tvoj. A možno s tým má niečo spoločné tá žena, ktorá ma sem poslala.“

„Žena? Aká žena?“ začudoval sa mág.

„Čo tým myslíš, aká žena? Predsa tá, ktorá mi ukázala túto policu. Stála pred ňou, vznášala sa tu ako prízrak. Musel si si ju všimnúť. Alebo si myslíš, že som sem zamierila preto, lebo mám taký dobrý zrak?“

Naklonil hlavu na stranu. „Ale ja som nikoho nevidel. Len sme sa rozprávali a zrazu si sa vybrala sem.“

„Nežartuj,“ vyznala ho ostrým hlasom.

Ruky zodvihol do vzduchu, čím odhalil kožené nátepníky s veliteľským erbom.

„Nežartujem. Ja som naozaj nikoho nevidel.“ Pošúchal si bradu. „Ako vyzerala?“

Zara sa nedívala na neho. Pozerala na ducha, ktorý stál tentoraz na opačnej stene.

„Čo keby si sa pozrel sám?“

Otočil tým smerom hlavu. A potom sa začal obzerať. Vôbec si tú dlhovlasú záhadnú ženštinu nevšímal. Akoby tam ani nebola. Nevidel ju. Zara síce videla skrz, ale bola si vedomá jej prítomnosti.

Teraz ju nabádala, aby vystúpila po schodoch.

Až k zdroju toho fialového svetla? Dúfala.

Keď sa prízrak rozplynul, zadívala sa na mága. „Nechaj ma hádať, nevidel si ju a u mňa sa prejavujú následky smrti. Vidím divné mŕtve prízraky preto, lebo k nim tiež patrím.“

„Nie, to som nechcel povedať.“ Hlavou pokynul niekam pred seba, akoby sa snažil obsiahnuť celú miestnosť jedným gestom. „Len som uvažoval, že nech nás do tohto sna priviedol ktokoľvek, možno sa mám stále snaží pomôcť. Ty si ho zazrela, pretože to tak chcel.“

„Nebola to bohyňa,“ prehlásila tvrdo.

Zasmial sa. „Nemali by sme teda nasledovať smer, kde sa ti ukázala?“

Prižmúrila na neho oči. Veľmi rada by sa s ním hádala. Ale nakoniec to neurobila. Prikývla. Otočila sa na päte. Vybrala sa k tomu miestu. Tentoraz dávala pozor na jednotlivé police. Nebolo na nich už nič napísané. Žiadne starodávne znaky. Ani náznak nejakej stopy. Len schody siahajúce až kamsi do neznáma.

Cesta na vrchol bola dlhá. Ani jeden z nich neprehovoril. Zara netušila, čo tam hore nájdu. Možno nič. Predsa až také jednoduché to byť nemôže. Takže keď konečne našli posledný schod, dúfala aspoň v to, že prejdú vstupnou bránou von. Miesto toho ich privítalo šero. Kruhový otvor odhaľoval krásny výhľad na celý prázdny archív. Len jediný stĺp narušoval dokonale symetrickú líniu pozdĺž otvoru. Na ňom bol vytesaný akýsi obrazec.

Podišla bližšie, aby si ho obzrela.

Uvedomila si, že je to prvý obelisk v línii, ktorá kamsi viedla.

Potom v kameni zazrela obrysy novorodenca. Na hlavičke mu sedel Ahụhụ.

Ostatné zmizlo skôr, ako si to stihla prezrieť. Cítila, akoby ju niekto niekam ťahal. Niekto tam ďaleko na opačnej strene vnímania ju budil. Stihla si užiť len krátky záblesk vlastného rozčarovania. Zachytila aj mágov krik. A potom bola preč. Rovnako rýchlo, ako sa tam predtým ocitla.

Objala svoj hnev. Za toto niekoho zaškrtí.

Kapitola 4. ¦ Kapitola 6.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 5.:

2. LiliDarknight webmaster
19.10.2017 [20:22]

LiliDarknightSunShines, som naozaj rada, že sa ti príbeh zatiaľ páči. Emoticon
Je trochu náročné sa od Sam opäť vrátiť k takémuto príbehu, ale to tvorenie nového sveta ma nesmierne baví a dokonca už mám vymyslené aj iné kráľovstvá, ktoré vám čoskoro predstavím. Emoticon
Len písanie mi nejde tak rýchlo, ako by som chcela. Keďže mi už začala škola a chodím do práce, môj čas je trochu limitovaný. Navyše musím pri písaní naozaj premýšľať, čo tam napísať a kedy presne. Emoticon
Takže sa obávam, že budeš musieť trošku našponovať trpezlivosť.
Ďakujem za komentár. Emoticon

1. SunShines
17.10.2017 [0:04]

Ja som sa práve zamilovala! Emoticon Emoticon Do toho sveta, do poviedky, do všetkého!
Ja som už nejako pozabudla aké dokonalé svety dokážeš vytvoriť, ale tento! Aj keď je opradený mnohými klamstvami, och, je skvelý!
Mrzí ma, že som sa ku čítaní dostala až pri piatej kapitole, aj keď sa na to chystám už od prvej (ale čo ti budem hovoriť, na to aj svoje výhody. Takto som ich mohla prečítať naraz! Emoticon ). A už teraz sa neviem dočkať ďalšej! Emoticon
Myslím, že bohyňa smrti (tie mená sú skvelé, ale mojej hlavičke dám ešte nejaký čas na zapamätanie Emoticon ) nebude mať veľkú radosť zo Zarinej komunikácie.
A mohla by byť tým dieťaťom, ktoré videli na konci Zara? (Moja prvá teória :D ). Jáj a otázok a teórií mám už teraz asi tak milión.
Tvoja fantázia a to ako pretrvávaš obrazy do slov je dokonalosť sama o sebe! Emoticon Dúfam, že ďalšia kapitola tu bude čím skôr. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!