OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 25.

08.04.2014 (21:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1098×

Časť 25.

Zasmial sa a zatlieskal rukami ako malé dieťa. Bolo mu úplne ukradnuté, že sa na neho ten starý slaboch pozeral ako na blázna. Plán, ktorý pripravoval a zdokonaľoval niekoľko rokov, teraz konečne začínal prinášať svoje ovocie. Už stačilo len málo a všetko by mu vyšlo. Bolo také jednoduché predstierať pred ostatnými záujem a sklamanie, hoci sa túžil len radovať a tancovať okolo. Možno bol šialený, ako na neho často vykrikovali. Ale ako ďaleko mali všetci géniovia k tomu, aby ich vyhlásili za nesvojprávnych?

„Prečo sa tak tešíš? Veď ti ešte nič nevyšlo!“ skríkol naňho Raphael.

Prestal sa usmievať a zamračene sa zadíval na starca. Teda, aj keď veľmi dobre vedel, že bol v skutočnosti mladší ako on. V duchu si pripomenul, že navonok má pôsobiť ako nejaký vysokoškolák. Niekedy to bolo obzvlášť ťažké.

„Všetko ide presne tak, ako som si to naplánoval.“ Snažil sa zachovať si pokojný hlas, ale bolo to viac ako ťažké.

„Pokiaľ viem, ešte stále sa ti nepodarilo vylákať Lilly von. Teda áno, na chvíľu bola preč spod ochrany školy, ale nebolo to dodatočne dlho na to, aby si stihol zaútočiť. Neviem, prečo by som sa mal držať stranou, keď očividne pokazíš všetko, na čo siahneš.“

Musel si zahryznúť do jazyka, aby mu nepovedal o svojom poslednom úspechu. Tým pádom by mu totiž musel prezradiť aj to, že jeho dcéra teraz bojovala o život v nemocnici po tom, ako ju sám smrteľne zranil. Bol jej najbližšou rodinou, ak nebral do úvahy jej smiešneho strážcu, ktorý bol patetický a slabý, no aj tak sa nikto neobťažoval informovať ho. Pretože ho jeho vlastná dcéra zavrhla. A keďže mu nemohol oznámiť túto časť príbehu, bolo by až príliš náročné vymyslieť obstojnú lož, ako dostal Lilly do nemocnice a ako ju takmer zabil, keby sa tam nezjavil Sarren. Ten magor bol všade.

Miesto toho sa len pousmial. „Neboj sa, nebude to dlho trvať. Dnes končí výcvik a potom musí zo školy odísť. Možno sa mi nepodarilo dostať ju tam, kam potrebujem, ale už teraz je plná pochybností. Stačí jedna pošmyknutie a skončí v mojom náručí.“

Raphael si doprial poriadny dúšok svojho nápoja. A káva to určite nebola. „Si si tým príliš istý. Čakáme už tak dlho a zatiaľ sa nič nestalo. Mal som sa o to postarať sám.“

„Svoju šancu si dostal a Lilly si aj tak nezabil. Teraz som na rade ja.“

Na chvíľu stíchol a skúmavo si ho prezeral, akoby hľadal odpovede na otázky, ktoré mu teraz vírili v hlave. Lenže od neho ich nedostane. Všetko sa prevalí v presne naplánovaný moment. Už sa nemohol dočkať, keď uvidí jeho tvár. Dorazí ho zistenie, že vlastne spolupracoval s vrahom vlastnej manželky?

„Niekedy premýšľam, aký máš vlastne dôvod. Prečo ju chceš tak veľmi zabiť?“

„Jej život je posledný, ktorý musím zobrať predtým, než sa všetko skončí.“

Ak sa chcel aj Raphael ešte niečo spýtať, prehltol svoju otázku a len sa naďalej v tichosti venoval svojmu drinku. Skúmavým zrakom si prezeral starého pána a v duchu sa zamýšľal nad tým, že ak si niekedy predstavoval svojho otca, bol by presne taký, ako tento muž. Vytvoril si vlastné pravidlá a riadil sa nimi. Nič mu nebolo sväté na ceste za úspechom. V podstate ho obdivoval. Škoda len, že ho aj tak bude musieť na konci zabiť. Nepotreboval, aby niekomu niekedy prezradil, ako vyzeral ten ohromný virtuóz smrti, ktorý tancoval medzi ostatnými ako nespozorovaný fantóm a nikto ani len netušil, že je ich nepriateľ.

Za toto by si zaslúžil Oscara.

***

Kaya už najmenej pol hodinu len tak pozerala do steny a predstierala, že počúva Nataliine bľabotanie. Bolo ťažké uveriť, že dnes je poslednýkrát v škole. Iste, nikdy nebola právoplatný ani oficiálny študent, ale strávila tu kus svojho života a dozvedala sa tu veci, o ktorých ani len nesnívala, že sú reálne. Namiesto plánovaných troch dní, ktoré sľúbila Sarrenovi, tu bola viac ako mesiac, vlastne prakticky takmer dva. Možno sa mala cítiť dotknutá a rozzúrená z toho, ako ju v podstate dobehol, ale niektorá jej maličká časť; tá, ktorá mu bola vďačná a celkom omámená už len jeho samotnou prítomnosťou, jej v tom bránila.

V poslednom čase sa stále častejšie pristihla pri tom, že občas len tak ticho postáva, díva sa naňho a premýšľa, aké by to bolo, keby prijala jeho ponuku a nasťahovala sa k nemu. Hoci vedela, že to jeho pozvanie bolo v podstate nevhodné. Panebože, veď medzi sebou nemali ani normálny vzťah! A on ju chcel hnať pomaly do manželstva alebo kam. Možno by jej prospelo, keby jej jeho záujem nelichotil. Úprimne povedané, koľko mužov by sa dvorilo ženskej, ktorá dokonale rozdupala jeho ego? A potom že problém so sebaúctou mali len ženy.

„Ty ma zase nepočúvaš!“ prebudil ju z premýšľania Nataliin hlas. Až vtedy si uvedomila, že už niekoľko sekúnd bola ticho, akoby čakala na jej odpoveď.

„Samozrejme, že áno,“ zaklamala pohotovo.

Natalie si založila ruky v bok. „Tak čo som povedala?“

„Ehm... že už musíme ísť?“ hádala.

„To, že si sa náhodou trafila do niečoho, čo som okrajovo spomenula, ešte neznamená, že si ma presvedčila,“ povedala smrteľne vážne.

Kaya sa na chvíľku cítila ako malý fagan. Za normálnych okolností by teraz na ňu začala kričať, alebo by ju rovno poslala do čerta. Teraz sa len pousmiala a naďalej sa venovala zízaniu do steny. Klamala by samú seba, ak by tvrdila, že sa za tých niekoľko týždňov nezmenila. Stále mala rovnaký postoj k okolitému svetu, ale k niektorým ľuďom bola až prekvapivo milá. Jedným z nich bola aj Natalie. Už sa jej nechcelo predstierať, že jej je jedno, čo sa s ňou stane. Hlavne ak si uvedomovala, že ak by ju niekto ohrozoval, bez váhania by kvôli nej zabila. To veľmi nesvedčilo jej maske ľahostajnosti, ale kým bola v škole, nemusela sa starať o reakcie ostatných.

„Tak ideme? Ceremónia sa začne o pár minút,“ pripomenula jej Kaya.

Netušila, čo to vlastne bolo za obrad. Vedela len, že sa tam musia všetci zhromaždiť. Cítila sa, akoby bola späť na strednej, keď si ich riaditeľka všetkých nahnala do obrovskej chodby, aby im kázala o slušnom správaní. Tá zadubená ženská si nikdy neuvedomila, že aj keď všetci okolo nej prikyvujú, je to pre to, že súhlasia s tajným plánom zase jej auto posypať hlinou. Napriek všetkému neboli iniciátori tých tichých, rebelantských, a do určitej miery aj trápnych, útokov dvakrát originálni.

„Môžeme. Ale najskôr mi odpovedz.“

Kaya sa na ňu zamračila. „Na čo ti mám odpovedať?“

„Chcem odísť do školy pre takých, ako som ja. Otec ma už nechal zapísať a moja matka... tá je rada, že nemusí predstierať, ako jej na mne záleží. A keďže by tam so mnou mala ísť práve ona, ale nešla by, ani kedy som ju požiadala, chcem, aby si išla ty.“

„Čo sa mi snažíš povedať?“ spýtala sa, na chvíľku zmätená tým, čo hovorila.

„Chcem, aby si mnou išla prvý deň do školy.“

Kaya sa na chvíľu zarazila. „Do školy ako je táto, len pre dievčatá, ktorá je na opačnom konci tohto štátu?“

Natalie bez zaváhanie pokrútila hlavou. „Nie, nie presne na túto školu. Keďže nie som taká ako ty alebo môj otec, ale predpovedám budúcnosť, pôjdem na inú školu. Neviem ale kde je. Len ma tam naučia pracovať s mojimi schopnosťami, aby som sa raz mohla stať Endeví.“ Zo svojich snov si pamätala, že Endeví bola pre Terrov a Diellov niečo ako Cassandra pre Tróju, len s tým rozdielom, že jej všetko, čo predpovedala, verili. Natalie vedela o svojich schopnostiach takmer od narodenia. Tak prečo sa jej odrazu zdalo, že znie neisto?

„Si si istá, že toto chceš? Aby som tam všetkých odstrašila?“

Pozrela na ňu s takmer detskou nevinnosťou. Po prvýkrát za tie dlhé roky skutočne vyzerala a správala sa na svoj vek. „Prosím?“

Kývla, hoci vedela, že to neskôr bude ľutovať. „Dobre, pôjdem s tebou.“

Natalie sa usmiala ako slniečko a kým stihla žmurknúť, už ju ťahala za ruku von z miestnosti. Kaya sa absurdite tej situácie takmer zasmiala. Nechala sa odtiahnuť malým dievčatkom. Keby to zistil niekto z jej jednotky, bola by im na smiech. Hlavne kvôli tomu, ako väčšinou vystupovala pred ostatnými.

Pri spomienke na jej kolegov zablúdila aj k Essie. Vlastne k Asasii. Bolo ťažké zvyknúť si na to, kým bola v súkromí a kým bola predtým v práci. Stále sa nevedela rozhodnúť, či sa nemá cítiť naštvane kvôli tomu, že jej nikdy neprezradila pravdu. Ale nezáležalo na tom, čo si o tom myslí, možno ani nedostane šancu porozprávať sa s ňou o tom. Alebo skôr pre to na ňu nakričať. Od tej osudnej nehody ubehlo už niekoľko dní, vlastne takmer dva týždne. Počas toho sa jej stav nezmenil. Stále bola v kóme.

Lekári začínali pochybovať o tom, či sa preberie. A liečitelia spomedzi Terrov a Diellov zase svorne tvrdli, že takto to dopadne vždy, keď sa niekto taký ako ona snaží vyliečiť samého seba. Nech to bolo akokoľvek, nútilo to Luciana zotrvávať po jej boku v nemocnici, takže Sarren musel dohliadať na bar, lebo sa ukázalo, že inak letargický Nick predsa len dokáže reagovať na nejaký vonkajší podnet. Aj keď je to možná strata brata. Preto odišiel za ním do nemocnice, zatiaľ čo jeho druhý brat musel byť ten zodpovedný. Pri spomienke na Sarrena sa vnútorne zachvela. Už ani nevedela, kedy ho videla na viac ako desať minút. Áno, sľúbil, že tu dnes bude, ale to len preto, lebo musel. Bolo ťažké pripustiť si, ako veľmi jej chýba.

Keď konečne vošli do veľkej haly, Kaya sa podvedome snažila sústrediť a prezerala si, do čoho sa to chce namočiť. V miestnosti boli dve veľké skupiny ľudí. Tá menšia na pravej strane trovila všetkých chlapcov a mužov, ktorí na škole teraz končili. Na ľavej strane bolo omnoho viac ľudí tvorených poväčšine ženami alebo deťmi, len sem-tam sa mihol nejaký muž. Určite to boli rodiny tých, čo práve teraz s vyznamenaniami dokončili svoje vzdelanie.

Zabolelo ju na hrudi. Ona to nikdy nezažije. Jej rodina bola mŕtva, rozstrieľaná na kúsky a teraz sa rozkladala niekde v zemi. Neuvidia ju ani pri narafičenej slávnosti, kde skončí niečo, čo nikdy poriadne nezačala. No napriek tmu nejaká detská časť jej duše, o ktorej ani netušila, že ju má, túžila po rodičovskej láske a ich hrdosti. Namiesto toho jej však ostalo len otravné dievčatko, ktoré jej teraz zvieralo ruku tak silno, akoby jej ju chcelo zlomiť.

Keď už bola takmer rozhodnutá utiecť z miestnosti, aby nemusela cítiť nič z toho, čo sa ňou teraz preháňalo, vošla do miestnosti nejaká žena. Kaya ju nikdy predtým nevidela. Bola vysoká a prešedivené vlasy a vrásky jasne svedčili o tom, že už musí mať minimálne šesťdesiat. Napriek tomu bolo čosi mladé v tom, ako sa pohybovala a čo pri tom z nej vyžarovalo. Oblečené mala ošúchané rifle, ktoré boli kedysi čierne a krikľavo ružovú blúzku. Keby to mal oblečené ktokoľvek iný, práve teraz by sa smiala tomu, aký je to gýč. Ale pri tejto žene sa neodvážila. Bolo v nej čosi mocné, hrdé, čo jej bránilo robiť si z nej takým spôsobom posmech. A keď sa zadívala na uhranuté tváre okolo, pochopila, že sa tak necítila len ona sama.

Starena nepovedal nič, ani sa nepozrela nejakým určitým smerom. Len sa posadila na pripravenú stoličku, ktorá stála osamotená v strede miestnosti. Hlavu sklonila na zem a rozpažila ruky, akoby ostatným dávala najavo, že je pripravená. Ale na čo?

Natalie, akoby počula jej myšlienky, ju potiahla za rukáv. „To je Endeví tejto školy. Nikdy predtým som ju nestretla, ale otec mi rozprával, čo je toto za obrad. Každý, kto teraz končí školu, predstúpi pred ňu a ona rýchlo zistí, či sa tvoja budúcnosť zmenila. Týka sa to väčšinou strážcov a ich zverencov. Tí, ktorí ich majú, sa dozvedia, či sa niečo nezmenilo a ak nebudú chcieť odstúpiť od záväzku, prejdú druhým obradom, ktorý ich zviaže s ich zverencami ešte viac. Tí, ktorí sa ešte ochrancami nestali, sa dozvedia, či už sa v ich budúcnosti niekto taký nachádza alebo nie.“

Kaya sa zamračila. „Prečo by niekto chcel zlomiť puto medzi ochrancom a zverencom?“

„Z rôznych dôvodov,“ povedala Natalie s pokrčením ramien. „Je to len veľmi ojedinelé. Toto je jediná možnosť, keď môžu puto zlomiť bez udania dôvodu.“

„Prečo by niekto niečo také robil? Aký dôvod na to môže niekto mať? Myslela som si, že takýto pár má byť niečo ako dve polovice jednej duše.“

„Malo by to tak byť, ale nikdy nevieš, ako sa ľudia dokážu za tých päť rokov, cez ktoré sa nesmú vidieť ani nijako inak kontaktovať, zmeniť. Niektorí sa zamilujú do iných, alebo sa rozhodnú pre iný život, v ktorom by ich ochranca len zdržiaval.“

Na to nemala čo povedať, pretože niekde vo vnútri cítila, že je to pravda. Tichý hlások v jej hlave sa jej pýtal, či by nemala požiadať o zrušenie jej puta so Sarrenom. V podstate si už nevedela predstaviť svoj život bez neho, ale naozaj k šťastiu potrebovala nejakú mágiu? No aj to jej vyfučalo z hlavy, keď sa zadívala na dianie pred sebou. Žena mala ruky zložené v lone, no pohľad naďalej upierala na niečo na podlahe. Len tam tak sedela, akoby bola unavená po náročnom dni a nemala silu viac vnímať, čo sa okolo nej deje. Ako prvý pred ňu predstúpil chlapec, ktorého občas stretávala, keď bola u Fifi. Pokiaľ sa nemýlila, bol to nejaký jej príbuzný. Zastal dva kroky pred starenou a zadíval sa presne na ňu. Nepohol sa, nevzdychol, len tam nepohnute stál. Po pár sekundách sa otočil na päte a vrhol sa do davu, kde sa naňho zavesilo mladé dievča a objímalo ho, akoby ho chcelo udusiť.

„Prečo sú takí šťastí? Veď mu nič nepovedala.“

Natalie kývla hlavou a nasledovala dav, ktorý sa posunul dva kroky vpred. „Endeví predpovedá budúcnosť. Ak ti nič nepovie, znamená to, že ti nemá čo. Tvoja budúcnosť sa nezmenila a stále máš rovnakého ochrancu. Neplytvá slovami.“

Kaya sa v duchu čudovala nad tým, čo jej povedala. Sama tvrdila, že by sa mala stať niekým takým ako je tá starena. Teraz o tom v duchu pochybovala. Na tú funkciu občas rozprávala až príliš, ale nechcela jej kaziť ilúzie svojim sarkazmom.

„A to je také jednoduché? Proste sa zvítaš s osobou, ku ktorej si sa nemohol niekoľko rokov priblížiť?“

„Nehľadaj v tom žiadnu pascu, nič nenájdeš,“ zasmial sa na nej Natalie. „Niektoré veci v živote sú jednoduché a plynú tak, ako sa im chce. Po skončení tejto ceremónie bude nasledovať ďalšia. Strážcovia a ich zverenci budú môcť prejsť obradom spojenia.“

„Niečo ako manželstvo?“ spýtala sa Kaya nechápavo a postúpila dopredu.

„Nie, len zopakovanie toho istého obradu, ktorým už raz prešli. Až na to, že teraz už je nezvratný. Pár bude môcť vycítiť čo sa deje s tým druhým. Či je zranený alebo nešťastný. Niekedy sa zosynchronizujú aj mysle, ale to je len veľmi ojedinelé.“

„Myslela som si, že ochrancovia od začiatku cítia, keď sa niečo deje a cítia to na vlastnej koži.“

Natalie opäť pokrútila hlavou. Akoby to bolo jej obľúbené gesto. „Nie, takto to nefunguje. Po prvom obrade je to skôr ako niečo na spôsob verejného vyhlásenia. Dva životy sa spoja, ale nikoho to nijako neovplyvní. Je to skôr niečo ako skúšobná doba. Len veľmi ojedinele sa stáva, aby ochranca priamo cítil, že jej jeho zverenec v nebezpečenstve, alebo nebodaj zranený.“

„To si videla v jednej zo svojich vízií?“ spýtala sa ironicky.

„Nie, to som si prečítala v otcovom denníku,“ odpovedala, vôbec sa nezdalo, že by sa jej slovami cítila dotknutá.

Kaya naprázdno otvorila a zavrela ústa, nedostávalo sa jej slov. Čakala by hocijakú odpoveď, ale nie niečo takéto. Natalie bola všelijaká, ale v živote by nehádala, že by vstúpila do súkromia niekoho iného, ešte k tomu vlastného otca. Čítať cudzí denník? To je ako znásilniť niečiu dušu. Nikdy si žiadny nepísala, ale vo svojej práci občas na nejaké narazili. Potom bola vďačná, že sa nemusela hrať s dôkazmi. Celkom jej stačilo zabíjanie tých, na ktorých jej ostatní ukázali. Aj s tým bolo ťažké sa vyrovnať.

„Kde si našla jeho denník?“

Natalie pohodila ramenom. „Dal mi ho Marc, vraj ho našiel po odchode môjho otca zo školy. Podľa jeho vlastný slov ho nikdy neotvoril, pretože aj tak vedel, o čom tam píše. Napadlo mu však, že ja by som niektoré informácie mohla považovať za užitočné.“

„Ako napríklad?“ pobádala ju k odpovedi. Náhle prepadla nečakanému záchvatu zvedavosti. To sa u nej nestávalo často.

„Ako som hovorila predtým, po prvom obrade môj otec nemal byť schopný vycítiť, že si v nebezpečenstve a potrebuješ ho. Ak by si zomrela, vedel by to, ale to je tak všetko. No napriek tomu utiekol zo školy, presvedčil Marca, aby mu s tým pomohol a pri tom spolu porušili hneď niekoľko pravidiel. Vo svojom denníku to opisuje ako neznesiteľné nutkanie. Proste za tebou musel ísť.“

Kaya sa uškrnula. „Asi som mu tak veľmi chýbala.“

„Skôr by som povedala, že si ho k sebe volala. Bola si zúfalá, tvoja rodina mŕtva a okolo nikto, kto by ti dokázal pomôcť. Takže si v mysli volala o pomoc a tvoje zúfalstvo sa dostalo až k môjmu otcovi. Od tej doby bol trochu citlivejší na tvoj stav, akoby si sa naňho podvedome spoliehala. Trvalo to len však pár týždňov. Potom tvoja myseľ potlačila spomienky na minulosť a odsťahovala si sa, hoci teraz si sa vrátila. Môj otec ťa nebol schopný nájsť, pretože zase cítil už len to, či si živá a zdravá alebo mŕtva.“

„Ak je to pravda, prečo mi o tom nikdy nepovedal sám?“ zavrčala pomedzi stisnuté zuby.

Ani nevedela, prečo ju to tak rozčúlilo. Možno jej len prekážal fakt, že sa na neho podvedome spoliehala aj teraz. Bol v jej terajšom živote akousi istotou, v mnohých ohľadoch si bez neho svoj život už nevedela predstaviť, čo ju doháňala do zúrivosti. Závisieť na niekom bola jedna vec, ale byť citovo závislá... to bolo ako hádať, ktorý drôtik má prestrihnúť, aby deaktivovala bombu a nemala pri tom žiadne vedomosti o výbušninách.

„Lebo si mu nedala príležitosť.“ Pri jej slovách sa Kaya zarazila a na chvíľku premýšľala, či by sa mala ovládnuť, alebo jej na to odseknúť niečo nie práve najslušnejšie. Nedostala príležitosť urobiť ani jedno z toho.

„Si na rade,“ potiahla ju Natalie za rukáv.

Kaya zodvihla ruku a pozerala sa na rad pred sebou. „To si nemyslím. Predo mnou je ešte aspoň dvadsať ľudí. Som posledná, zabudla si?“

„Nie, nie si. Endeví teraz čaká na teba.“

Zodvihla obočie a za dívala sa na starenu, ktorá nezmenila polohu, len tam stále sedela so sklonenou hlavou. „A to vieš ako?“

„Povedala mi to,“ pokrčila ramenami, akoby práve prehlásila, že obloha je modrá. Premerala si ju pohľadom, ale nakoniec si povedala, že nemá čo stratiť.

Vykročila vpred a keď ju nikto nezastavil, jej nohy získali istotu. Prešla tých niekoľko krokov a snažila sa nevšímať si pohľady, ktoré sa na nu zvedavo upierali. Určite sa snažili prísť na to, čo robila v škole pre mužské pokolenie a kto bola jej rodina. Ignorovala ich.

Zastala na tom istom mieste ako ostatní pred ňou. Netušila, čo očakávať, ale ani keby to vedela, nemohla by sa pripraviť. Cítila, akoby ju do objatia zovreli neviditeľné ruky a silno jej stlačili všetky údy. Takmer sa neudržala a zalapala po dychu od prekvapenia. No nakoniec sa jej podarilo uvoľnil a ovládnuť. Celý ten intenzívny pocit sa po pár sekundách zmeniť a začal opäť miznúť. Keď už si myslela, že je po všetkom, dorazu sa žena postavila. Nebolo to pomalé, ako by to očakávala od niekoho jej veku. Bolo to náhle, svižné. V jednom okamihu sedela, krk ohnutý a v tom druhom stála na nohách a prepichávala ju očami. Keby žmurkla, bola by o to prišla. Len okrajovo vnímala, ako všetci okolo nej stíchli. Očividne sa dialo niečo, čo sa nevidí každý deň.

„Čakala som na tento deň dlho, Lilly Keluargová. Pred sedemnástimi rokmi som tvojmu otcovi povedala, že v tvojej budúcnosti vidím len temnotu. Jediným zábleskom svetla bol Sarren, tvoj ochranca. Teraz ku mne prichádzaš a nič sa nezmenilo. Musíš sa rozhodnúť. Primkni sa ku svetlu a preži, alebo pochybuj a zomri ako ostatní tvoji príbuzní. Čas sa kráti.“

Žena sa nesnažila znieť záhadne, ani strašidelne. Proste jej to hovorila, akoby komentovala výšivku na závesoch v obývačke. Hlas mala pokojný a vyrovnaný, takmer jemný. V očiach jej niečo žiarilo a nedovoľovalo jej to odvrátiť sa. Kaya naprázdno prehltla. Bolo to ako stretnúť sa s príjemnou babičkou. Tak prečo jej po chrbte behal mráz a v hlave sa jej objavovalo rozhodnutie, ktoré práve podvedome urobila?

Časť 24. ¦¦ Časť 26.

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Ako sa vám zatiaľ pozdáva vývoj udalostí. Prekvapila som vás, alebo ste niečo podobné očakávali?

Kapitolu by som rada venovala tímto skvelým ľuďom: Trisha, izzie22, domi99, Perla, PrincessCaroline, Mišička, MaggieLove, mima33, Danielle, kvetinka a Christine. Uvedomujem si, že väčšina z vás to so mnou už vzdala, ale ja rozhodne vytrvám. Veď máme pred sebou pravdepodobne posledných 5 kapitol.

Takže aké máte teórie? Ako to podľa vás dopadne?

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 25.: