OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 23.



Stratení v čase - Kapitola 23.Utáborenie

Kapitola 23. 

Napriek svojmu vojenskému výcviku musel zatínať zuby, ale neprotestoval. V duchu sám seba upokojoval, že to nie je kvôli vlastnému nepohodliu; nie preto, aby nechal chvíľu oddychovať svoje rozboľavené nohy. Ale očividne nebol až taký dobrý klamár.

Kamufláž sa mu poradila a bolo takmer isté, že ich nikto nesleduje. Avšak opatrnosť bola na prvom mieste a preto pravidelne menili trasu a mnohými kľučkami predĺžili cestu takmer na trojnásobok. Zo začiatku sa mu to videlo ako tá správna, bezpečná myšlienka, no po niekoľkých hodinách pochodu  mu to prišlo skôr ako rozsudok smrti.

Snažil sa zaťať zuby a prestať sa správať ako rozmaznaná slečinka, ale v niektorých momentoch to bolo ťažké. Hlavne keď sa zadíval na Cassie, ktorá vyzerala byť duchom neprítomná. Raz, či dvakrát dokonca podskočila, keď sa jej spýtal, či si nepotrebuje oddýchnuť.

Molly sa držala Stilla, alebo skôr na ňom visela. Jediní členovia ich procesie, ktorí si užívali pobyt v pralese, boli práve Gareth a Matt, o ktorých si stále nebol istý, či bol dobrý nápad zaťahovať ich do tohto bordelu. Domyslel si, že minimálne Matt mal rodinu, ktorá tam vonku na neho čakala. Snažil sa necítiť sa vinný, že od nich odvádza manžela a pravdepodobne aj otca. Ostatní už nemali čo stratiť, hoci keď sa pozeral na Molly, musel o svojom prehlásení pochybovať.

„Gabriel?“ ozval sa vedľa neho tichý hlások. Strhol sa a chvíľu mu trvalo, kým zastavil a zaostril na postavu, ktorá stála pred ním. Prekvapene sa usmial na Cassie.

„Áno?“

Cassie sa pousmiala. „Matt s Garethom hovoria, že čoskoro dorazíme na prvé miesto, ak sú súradnice správne. Hovoria, že ide o nejakú vojenskú základňu, ale ani jeden z nich o nej nikdy nepočul, takže ťažko povedať, čo čakať. Rozhodli sme sa teda prečkať noc v lese.“

Gabriel potriasol hlavou a v duchu si vynadal, že sa zamyslel natoľko, až nebol schopný vnímať nič okolo seba. „To je asi dobrý nápad. Možno by sme sa mohli poobzerať po nejakých zásobách.“ Veľmi dúfal, že neznel priveľmi dychtivo.

„Toto vyzerá ako husto obývaná štvrť. Alebo aspoň taká bola pred rokmi. Možno v tých domoch niečo nájdeme.“

„Ak tu aj niečo ešte stojí, pochybujem, že tam niečo nájdeme. Tie domy sú opustené niekoľko rokov, všetky potraviny už budú dávno pokazené, alebo spráchnivené. Pochybujem dokonca, že tam bude aj nejaká voda. Tak na čo by sme to mohli využiť?“

Cassie pokrútila hlavou a pobavene sa zasmiala. „Gabe, štyri roky som žila v Rozvalinách a veľmi dobre viem, že sa tu žiadne jedlo nepovaľuje. Ale tie domy sú opustené a predstavujú úkryt pre zvieratá. Možno budeme mať šťastie a chytíme zajaca alebo niečo podobné,“ povedala takmer blahosklonne.

Gabriel si však nevšímal jej jemnú kritiku a výčitku v hlase. Užíval si spôsob, akým vyslovila jeho prezývku. Volali ho tak všetci, takže si na to nemusel zvykať. Ale tá neha v jej hlase, ktorá sa o neho tak jemne obtrela, bola pre neho nová. Prevaľovala tie písmenká na jazyku, akoby ho hladila. Sprudka sa nadýchol a v duchu zahriakol svoje hormóny. Už z nich bláznil! Alebo to bolo spôsobené len únavou. Škoda len, že ani uštipnutie do ruky nepomáhalo.

„To chceš ísť teraz loviť?“

„Nie som jedna z tých paničiek, ktoré sa vyžívajú v lovoch na nevinné zvieratá len pre to, aby niekomu ukázali svoju nadradenosť,“ začala trochu bojovne. „Ak som nejaké zvieratko zabila, bolo to z nutnosti, kvôli prežitiu. Takže by som tam dobrovoľne nešla. A okrem toho, nemám čím loviť. Určite si totiž spomínaš, že kvôli niekomu už nemám svoj luk.“

Pri dôraze, aký kládla práve na to jedno slovo, mu bolo okamžite jasné, čo má na mysli. „Ale no tak,“ ruky zodvihol pred seba v geste nevinnosti, „ja za to predsa nemôžem. V tom čase som bol niekým úplne iným. Teraz by som to už neurobil.“ V duchu sa zaradoval, že to tak skutočne bolo. Radšej by riskoval vlastnú smrť, než aby Cassie vedome ohrozil.

„Veď ja viem,“ prehodila hravo a roztopašne sa usmial. Na chvíľu sa pozastavil nad tou až príliš výraznou zmenou. Ešte pred niekoľkými hodinami bola smutná a zamyslená, možno dokonca rozzúrená. Čo spôsobilo ten náhly obrat?

Zvedavo sa na ňu zadíval. „Si šťastná?“

Pokyvkala hlavou. „Našu situáciu by som ani omylom nenazvala šťastnou, ale... Rozvaliny mám rada. Človek tu môže byť sám sebou a slobodne si môže žiť tak, ako len chce. Hoci som tu pred štyrmi rokmi musela utiecť, aby ma neodstránili rovnako, ako moju mamu, obľúbila som si to tu.“

„Tak v tom prípade by si mala viesť. Možno ty nám nájdeš večeru skôr, ako náš strážny pes,“ prehodil nadnesene a pohodil rukou smerom, kde si myslel, že sa nachádza ich štvornohý miláčik, ktorý si zvykol nechať sa nosiť v náručí, najčastejšie v tom Stillovom. No keď otočil hlavu, by sa uistil, že práve neukázal niekam na strom, uvedomil si dve hrôzostrašné novinky – na okolitý les práve padal súmrak a ich spoločníci sa kamsi stratili.

Ostali sami.

„Kde sú všetci?“ spýtal sa prekvapene.

Cassie sa naňho pochybovačne pozrela. „Chceš povedať, že keď sme sa tu pred asi pätnástimi minútami dohodli na tom, čo budeme robiť, ty si spal?“

„Ehm...“

„To nemyslíš vážne!“ obvinila ho, avšak v očiach sa jej blýskali príliš vysmiate ohníčky na to, aby veril v jej vážnosť. „Keďže ja nemám svoj luk, nemôžem loviť. Rukami skutočne nechytím ani zajaca a už vôbec nie rybu. Matt a Gareth majú nejaké nože, tak sa vybrali zohnať nám večeru. Molly so Stillom sa išli porozhliadnuť, či nenájdu nejaké drevo. A my dvaja sa máme ísť zložiť do tamtoho,“ ukázala kamsi za neho, „domčeka a rozložiť tam tábor.“

V duchu si opäť vynadal za svoju nepozornosť. Zamyslel sa až tak, že by si nevšimol ani útočiacu jednotku vojakov, alebo samotných Aristokratov. A nemohol na svoju obranu povedať ani len to, že bolo unavený, aj keď to bola pravda. Zmysly si cibril dlhé roky. Disciplína bola jeho stredným menom celé tie roky, čo sa hral na vojačikov s ostatnými. A teraz stačilo niekoľko týždňov v spoločnosti Cassie a jeho staré zvyky išli na export. A to ešte pred pár hodinami na svoj výcvik spoliehal.

Odkašlal si. „Predpokladám, že hľadajú drevo, aby sme si mohli prípadný úlovok pripraviť na večeru,“ skonštatoval a keď Cassie prikývla, pokračoval: „Ale ako sa tu ukryjeme v jednom z domov, keď oni nebudú vedieť, ktorí sme si vybrali? Asi len ťažko môžeme použiť to solárne ohnisko ako svetlicu, mohli by nás vidieť vojaci.“ Jeho pragmatická stránka sa drala do popredia. Tak prečo to nedokázal vidieť ako výhodu?

„Ten dom sme vybrali ešte predtým, než ostatní odišli. Tak môžem ísť?“

Na to mohol len súhlasne prikývnuť. Odstúpil do strany a nechal Cassie ísť prvú, aby ho viedla, keďže nemal predstavu, ktorý polorozpadnutý príbytok vybrali ako najvhodnejší na prečkanie noci. Bolo mu prsti srsti nechať ísť práve Cassie prvú, ale zaťal zuby a nútil sa radšej venovať svojmu okoliu. Náhle sa sústreďoval na každučký pohyb a v duchu sa nútil ostať pri zmysloch a nešalieť z kradmých pohľadov, ktoré venoval jej utešenému zadku. Boky sa jej kývali do rytmu krokov a už po niekoľkých sekundách vedel, že pri tejto hladine túžby to o chvíľu prestane byť znesiteľné. Ruky ho doslova svrbeli len pri predstave, ako sa nimi dotýka tej jemnej pokožky a hrejivých kriviek.

Potriasol hlavou a silou vôle prinútil svoju pozornosť opäť sa presunúť k ich okoliu. Zdalo sa, že to urobil práve včas, keď sa pred ním medzi stromami objavil dom. Alebo skôr to, čo z neho ostalo. Príroda v Rozvalinách bola divoká a bez zásahu človeka sa tu všetko rozrástlo a zdivočelo. Nepomáhali tomu ani posuny času.

Aj kvôli tomu teraz pred nimi nestála kedysi majestátna chata, ale akási budova, v ktorej strede vyklíčil obrovský dub. Nevyzeral však ako neškodná zeleň, skôr ako klin, ktorý predelil a dokonale dokaličil všetko na okolí. Vedel si predstaviť, prečo vybrali práve toto miesto pre tábor. Koruna stromu zaručovala, že na nich bude len pršať len veľmi málo a skoro rozpadnuté miestnosti im dodajú ilúziu súkromia. Pri diabolskej predstave, ktorá zahŕňala jeho, Cassie a prázdnu izbu, mu zvlhli ústa a musel naprázdno prehltnúť.

Prečo sa takto týral?

„Čo na to povieš?“ vtlačila sa mu do hlavy otázka.

Tvár sústredil na Cassie, ktorá zastala pred ním a teraz sa na neho zvedavo pozerala. „Musím uznať, že to vyzerá dostatočne bezpečne. Okrem toho sa tam neplánujeme natrvalo nasťahovať, len tam stráviť noc.“

„To je plán,“ prisvedčila a potiahla ho za ruku. „Tak poď, trochu to tam zútulníme.“

Nenechal sa dvakrát pozývať. Pomalým krokom ju nasledoval cez vysokú trávu a v duchu sa zamýšľal nad tým, čo to vlastne robia. Pustovnícky spôsob života bol pre neho novinkou, no neuveriteľne sa mu pozdával. Hlavne tak mohol viac času stráviť s Cassie.

Pri jej mene sa nie raz roztriasol túžbou i obavami zároveň.

Vedel, že nemôžu strácať čas a zároveň na ňu nechcel tlačiť. Ale bolo to každým dňom ťažšie. Bol si svojimi citmi istý a chcel si vychutnať každú minútu strávenú s Cassie naplno. Videl toľko zmarených životov, že ich ani nedokázal spočítať. Všetko sa príliš rýchlo menilo. Možno pred sebou nemali ani len roky, ale len dni. Zúfalstvo tlačilo na jeho podvedomie a on sa zo všetkých síl snažil pozbierať. Cassie si zaslúži dostať šancu rozhodnúť o všetkom sama, hoci by nakoniec ani nemuseli dostať príležitosť byť spolu. Bolelo ho už len to pomyslenie, ale keby ju do niečoho tlačil, naveky by si to vyčítal a pripadal by si ako podvodník.

Z premýšľania ho vytrhla ruka, ktorá mu dopadla na rameno. Strhol sa, hoci sa to snažil zamaskovať kŕčom. Podľa Cassiinej rozžiarenej tváre sa mu to nepodarilo.

„Si zamyslený,“ skonštatovala a pokynula mu, aby vošiel cez roztvorené niečo, čo predtým predstavovalo dvere, dovnútra.

„Mám toho veľa, o čom musím uvažovať.“

Cassie prikývla a počul, ako ho nasledovala dnu cez pozostatky chodby až do veľkej miestnosti, ktorej kraľoval hrubý kmeň stromu. Vedel si predstaviť, že predtým to mohla byť obývačka, alebo nejaká hala. Teraz to bolo len niekoľko stien, ktoré ešte nestihli spadnúť a rozbité zariadenie zapadané prachom.

Automaticky sa otočil a zamieril iným smerom. Prekvapivo narazil na schodisko, ktoré vyzeralo byť dostatočne silné na to, aby ho udržalo a viedlo niekam do podkrovia. Hneď oproti bola kuchynka, alebo skôr to, čo z nej ostalo. Zásuvky boli na svojom mieste a rovnako aj všetko nábytok, o to viac sa však obával čohokoľvek dotknúť.

„Ty choď na poschodie a pozri sa, či je tam niečo, na čom by sa dalo spať. Ak áno, dones to dole.“

Prikývol a opatrne začal našľapovať na vetcho vyzerajúce schody. Na jeho prekvapenie ani raz nezavŕzgali, ani sa nezakývali pod jeho váhou. Očividne boli zhotovené poctivo a z niečoho odolnejšieho, než je drevo. Nechcel to však priveľmi skúmať. Mal dôležitejšiu úlohu.

Keď sa ocitol na poschodí, všimol si, že jedna časť domu bola pohltená konármi a zeleňou, takmer sa rozpadala. Preto zamieril na opačnú stranu k dverám, ktoré boli pevne zavreté, avšak neboli zamknuté – čo bolo jeho šťastie. Na druhej strane ho však tiež čakalo sklamanie. Konáre si stihli nájsť cestu aj do tejto miestnosti, takže bola nepoužiteľná pre pavučiny a listy, dokonca ihličie, ale pod nánosmi tej zelene si všimol niečo, čo vyrezalo ako posteľ bez jednej nohy.

Plný nádeje sa k tomu vybral. Sklonil sa pod hustý baldachýn a rukou prešiel po zaprášenej deke. Rýchlo ju strhol dole a odhodil za seba a tým pohybom odhalil fľakatý matrac. Trvalo mu dlhšie, kým ho dostal spod područia všemocnej prírody, ale nakoniec sa mu to poradilo. Rozmermi to pripomínalo manželskú posteľ. Nebolo to bohviečo a aj z toho mála musel vytrhávať malé konáriky, ale bolo to lepšie ako spať na zemi.

Rýchlo ešte skontroloval celú miestnosť a potom sa vrhol na zvyšné dve. Podarilo sa mu nájsť dva paplóny a jednu deku, ale žiadne vankúše. Za poslednými dverami dokonca objavil kúpeľňu. Naivne otočil kohútikom na funkčnej batérii, ale vypadol odtiaľ iba prach. Nebolo tam nič, či by sa dalo použiť. Žiadne uteráky, oblečenie, ani nič podobné. Celkovo mu pripadalo, že sa proste ocitli v nejakom rekreačnom dome, alebo ničom podobnom.

Nenašiel tu žiadne skrine, alebo poličky, len malé, rozpadnuté stolíky pri posteliach a starožitnú truhlu plnú myší. Podľa piskotu to vyrušenie neocenili. On zase netúžil po zoznamovaní sa s hlodavcami. Okrem toho a pár pavúkov a iného hmyzu tam už nič nebolo. Pôsobilo to dojmom, akoby to miesto nebolo obytné dávno predtým, než sa začali posuny času.

Všetky nájdené veci napokon položil na matrac a ten spustil dole po schodoch, Najskôr však zakričal na Cassie, aby sa uhla. Sám zbehol dole a našiel ju, ako sa snaží pohnúť niečo obrovitánske, čo až príliš pripomínalo gauč. S kríkmi a machom miesto operadla.

„Počkaj, pomôžem ti,“ navrhol jej a pomohol jej dopratať tú opachu na opačný koniec miestnosti. Všimol si, že svoje veci zložila do skrýše pod schodmi.

„Nenašiel som toho veľa, ale bude to musieť stačiť. Som si istý, že na prečkanie noci to bude stačiť.“

Cassie kývla. „Ja som tiež nič neobjavila. V kuchyni neboli žiadne konzervy, ani...“

Nevyberane ju prerušil smiechom. „Konzervy? Nebodaj si dúfala, že tu nájdeš nejakú starú spráchnivenú fazuľu?“

„To nie,“ pokrútila hlavou. „Iba sa snažím uistiť, že tu nenarazíme na žiadne prekvapenie. Keďže tu neboli žiadne zabudnuté konzervy, ani nič podobné, nič nenasvedčuje tomu, že by tu niekto býval ešte predtým, než to začalo ísť z kopca. Možno to niekto využíval ako víkendovú chatku.“ Rukou si prehrabla vlasy a vybrala si odtiaľ zabudnutý lístok, ktorý jej zašušťal pod prstami. „Nič nenasvedčuje tomu, že by to tu obývali Domorodci. Nie je tu žiadna pivnica, ani suterén, takže je to pre nich nepríťažlivé. A takisto sa zdá, že okrem niekoľkých myší a rodinky veveričiek v kredenci, tu budeme sami.“ Pokrčila ramenami. „Ako si povedal, na jednu noc to bude stačiť.“

V úžase otvoril ústa, aby jej na to odpovedal, ale nezmohol sa na nič. Bola skvelá a vôbec si to neuvedomovala. Brala to ako samozrejmosť, niečo, čo jej pomáhalo prežiť. Ale jemu to pripadalo takmer nereálne. Ani on, ako vojak, nedbal na toľké detaily a proste by tu ostal a to by sa mu mohlo stať osudným. Ona nie, ona opatrne zažila všetky možnosti a až potom sa rozhodla. Každou minútou ju viac a viac obdivoval.

Cassie sa nervózne mykla. „Prečo sa tak na mňa pozeráš?“

„Si proste úžasná,“ dodal ešte stále v pomykove. Nedokázal sa už viac zastaviť. Musel jej to povedať.

Začervenala sa a sklopila pohľad. „Ale no tak, na tom nič úžasné nie je. Len som si zvykla byť paranoidná, keď som žila v Rozvalinách. Ver mi, pár týždňov a aj ty by si prehľadával všetky miestnosti.“

Pokrútil hlavou a podišiel k nej o krok bližšie. Ruky hol zasvrbeli od túžby objať ju, pery horeli nedočkavosťou splynúť s tými jej. „Som vojak a napriek tomu, že som bol hore v tých miestnostiach, nenapadlo mi hľadať nič podozrivé, alebo sa uistiť, že je to tu pre nás bezpečné. A čo si urobila ty? Za niekoľko minút si sa uistila, že je to tu opustené a nečaká na nás žiadne prekvapenie. Teda, ak nerátam tie myši, tie vedia byť nepredvídateľné.“

Cassie sa zasmiala. „Byť tebou, bojím sa skôr tých veveričiek. Matky dokážu byť agresívne, ak sa dotkneš ich mláďat,“ zavtipkovala. Bolo očividné, že sa necítila pohodlne v roli toho, kto prijíma obdiv.

Pristúpil ešte o ďalšie dva kroky, tak blízko, až kým sa jej nedotýkal po celej dĺžke tela. Rozochvene sa nadýchla a on sa vypäl pýchou. No len dovtedy, kým nezodvihol ruku a nezaplietol jej ju do vlasov. V tej chvíli z neho všetko vyprchalo a bolo to nahradené túžbou a citmi takými horúcimi, až hrozilo, že u neho vyvolajú horúčku. Dych sa mu zadrhoval na polceste k ústam a každá bunka sa upínala k jedinému – dotknúť sa Cassie. Získať si ju. Pohltiť ju. Splynúť s ňou.

„Cass...“ zašepkal. V tom jedinom slove zaznela všetka túžba, ktorá ním pretekala ako rozbúrená rieka.

Zodvihla ruky a obmotala mu ich okolo krku. Postavila sa na špičky, aby mu bola ešte bližšie. Bolo to pozvanie, ktoré nehodlal odmietnuť. Nedokázal by to ani keby mu niekto hrozil smrťou. Radšej zomrieť pri napĺňaní túžby, než skonať a nepoznať tú slasť. Nedočkavo sa k nej sklonil a perami ju pohladil po brade. Druhou rukou ju pohladil po chrbte a pritisol si ju k sebe bližšie.

„Gabe...“ Jej hlas bol rovnako rozochvený ako ten jeho.

Nedokázal už odolávať. Zameral sa na jej pery a v zlomku sekundy jej ich drvil svojimi vlastnými. Cítil sa, akoby ho zasiahol blesk, všetky vnemy sa zaostrili. Jej ruky ho začali pomaly hladkať po chrbte a keď zašla pod tričko, zavzdychal. Toto bolo nebo...

„No vidíte? Človek zmizne len na pár minút a oni tu už začínajú pracovať na prírastku do skupiny.“

Hlas, ktorý patril Mattovi, ho tak prekvapil, že odskočil od Cassie, akoby ho uhryzla. Všetky jeho hormóny dostali ľadovú sprchu a v snahe uniknúť tomu, že niekto zasahuje do tak súkromného okamihu, odstúpil od Cassie. Zabudol však, že má stále ruky pod jeho tričkom a tým pádom jeho pohyb skopírovala. Stratil balans a nedokázal zabrániť tomu, čo sa stalo v nasledujúcej sekunde. Istotu získal až neskôr, keď zadkom dopadol na ošúchanú zem a Cassie na ňom. Keby nemali publikom, dokonale by si tú pozíciu užíval. Takto len mohol vrčať kvôli smiechu, ktorých sa okolo nich zodvihol.

„Prosím, povedzte mi, že to niekto z vás natočil!“ zaprosil Gareth nedočkavým stonom.

Gabriel zavrčal ešte hlasnejšie. „Čo keby ste si dali odchod a nezasahovali ostatným ľuďom do súkromia?“

„Nebudeme, keď si svoje súkromie necháte pre seba a nebudete sa tu verejne predvádzať.“

Miesto odpovede sa len zadíval na Cassie, ktorá bola rozpálená ako červené víno a odvracala pohľad. Čo najnenápadnejšie ju pohladil po tvári a pomaly sa postavil. Pritom ju pevne objímal okolo pásu, aby nespadla na zem. Vedel si predstaviť, že ešte väčšiu pozornosť by neocenila. Pretože ako si stihol všimnúť, nielen Matt a Gareth boli späť, ale aj Still s Molly. A všetci sa tvárili, akoby prežúvali citrón. V duchu nad tým cítil trochu škodoradosti. Bola ich chyba, že ich špehovali. Keby im dopriali súkromie, nemuseli by sa v tejto situácii ocitnúť.

„Už ste niečo ulovili?“ spýtal sa Gabriel, aby nejako zmenil tému. Cassie objal okolo drieku a snažil sa ju držať čo najbližšie. Márnotratná časť jeho ja sa tešila, keď sa od neho nepokúsila znovu odstúpiť.

Matt zodvihol šíp, na ktorom viselo niečo, čo nevyzeralo ako mŕtvy králik. Skôr ako papierová škatuľa plná niečoho suchého, čo sa teraz sypalo na zem. Gareth, stojaci vedľa neho, mal náručie plné ďalších škatúľ, avšak z tých jeho nič nepadalo. Aký druh lovu to tí dvaja viedli?

„Myslel som si, že sa lovia len zvieratá, po prípade ľudia,“ skonštatoval sucho.

Matt pokrčil ramenami. „Za normálnych okolností by sme poľovali na čokoľvek zvieracie, čo by prišlo dosť blízko, aby sme to mohli trafiť. Avšak máme šťastie. Nachádzame sa v oblasti, ktorú veľmi dobre poznáme. Nie je ani vylúčené, že práve teraz mierime na neďalekú základňu, z ktorej tieto zásoby pochádzajú. Niekoľkokrát sme na nej s ostatnými boli.“

Gabriel sa dychtivo naklonil dopredu, ich večera odrazu zabudnutá. „Dá sa tam dostať nepozorovane?“ Osobne sa mu priečilo zabíjanie len tak bez príčiny.

„Dá, ale nebude to jednoduché. Celé stredisko majú pod palcom roboty. Sú praktickejší ako ľudia, pretože ich nemusia kŕmiť a ani nikdy nespia, ale majú jednu veľkú slabinu. Ak sa proti nim postaví niekto s technickým nadaním a sú odpísaní. Nie je tam ani jeden žijúci človek, takže ak zlyhá technika, dvere máme otvorené. Svoju obranu teda postavili na fakte, že nikto o ich existencii nevie a ak o nich vedia, nikto netuší, kde ich hľadať.“

„Prosím, povedz, že vieš, ako sa dostať k hlavnému počítaču.“

Gareth sa zasmial. „To je jednoduché – je v centrále. Čo sa týka záporákov, vážne nemajú fantáziu, čo sa týka pomenovávania.“

Gabriel vďačne kývol hlavou. Bola teda možnosť, že sa na tú základňu dostanú. Avšak stále nemali ani len to najmenšie tušenia, čo za bránami očakávať. Možno smrť, alebo boj. Alebo len Ďalšie vojenské zariadenie, ktoré je plné šialencov, ktorí bojovali a ani netušili, za čo vlastne. Keď sa tak nad tým zamýšľal, napadlo mu niečo iné.

„Ak tam nie sú ľudia, prečo tam majú zásoby práve tohto prášku?“

Matt si ho premeral pohľadom. „Ty vieš, čo tvoje?“

„Samozrejme,“ prikývol. Všimol si, že Molly a Still viedli nejaký druh rozhovoru na opačnom konci miestnosti, ale nedokázal ani len odhadovať, aký mali problém. „Bol som vojak, takže tento druh stravy veľmi dobre poznám. Je určená pre väzňov. V podstate je tento druh jedla trochu zákerný. Zajatci väčšinou pri pohľade na tento druh potravy predpokladajú, že sa im do rúk dostalo niečo pokazené, čo bolo vyrobené z týždeň starých zvyškov. V druhom prípade sa obávajú, že ich chceme otráviť. Ale v podstate je to priemyselný prášok špeciálne vyrobený v laboratóriách. Keď ho zmiešate s vodou, vzniknutá kaša nahradí akékoľvek jedlo. Dokonca môže mať aj rôzne príchute. Je to ako večera v lyžici prachu.“

„To myslíš vážne?“ ozvalo sa takmer synchrónne.

„Smrteľne.“

Matt si pretrel tvár. „To je bordel. A my sme si celý ten čas mysleli, že je to nejaký jed, ktorý náročky označili znakom potravín. Len aby nás nejako dostali.“ Pokrútil hlavou. „A pritom sme to celé roky mohli využívať ako jedlo v reštike a nemuseli sme hladovať.“

„Nemusíš sa pre to cítiť zle,“ uistil ho blahosklonne. „Okrem vojakov o tom nikto nevedel. A dokonca aj tí na to občas, kvôli vplyvu posunov času, zabúdali. Vymysleli to Aristokrati, takže by vás nemala prekvapovať tá zákernosť.“

„Takže si dáme večeru?“

Gabriel sa musel zasmiať ich dychtivosti, ale nekomentoval to. Sám mal prázdny žalúdok. Nepociťovať hlas, ale tá túžba tam stále bola.

Mlčky sa všetci pustili do práce. On spolu s Cassie mali za úlohu vytvoriť lôžka, zatiaľ čo ostatní sa postarajú o jedlo. K jeho prekvapeniu Matt odniekiaľ vytiahol ešte ďalšie dve deky, takže podľa jeho počtov bola aspoň pravdepodobnosť, že sa vyspia trochu lepšie, než by sa vyspali, keby sa uložili na holej zemi.

Matrac nakoniec použili len ako pohovku. Nikto na nej nechcel spať na úkor toho druhého, takže sa rozhodli, že namiesto podložiek použijú poskladané deky a takmer rozpadnutý paplón. Tie materiálny pravdepodobne neboli najhygienickejšie, ale nemohli si vyberať. Stále to bolo lepšie ako uložiť sa pod holé nebo len to spleti koreňov a celý čas sa obávať, že vás v noci napadne nejaké zviera.

V strede toho, čo zostalo z obývačky, sa im podarilo vyhĺbiť dieru, z ktorej vyrobili ohnisko. Založiť oheň bolo pre neho veľmi ľahké, keďže niečo také ako kurz prežitia v divočine prežil na vlastkej koži len asi stokrát. Nebol si však istý, či bolo múdre spáliť podlahu v miestnosti, ktorá im mala slúžiť ako spálňa, ale nechcel im pokaziť radosť. Každý bol očividne nadšený, že sa ich ubytovanie trochu zlepšilo, hoci to bolo len na jednu noc.

Keď sa potom posadili a mlčky sa pustili do večere, uvedomil si, aký bol vďačný práve za takúto spoločnosť. Nielen za Cassie, ktorá mu takmer sedela v lone, ale aj za ostatných, o ktorých nevedel zďaleka nič. Teda, až na Molly, ale ona bola... proste iná. Still bol príliš nemý na to, aby o sebe niečo prezradil, ale aj tak mu veľmi rád dal svoju dôveru. Hoci len v obmedzenej podobe. A Matt s Garethom... Tí dvaja vyzerali ako zohraný tím, akoby sa na takéto misie vydávali príliš často na to, aby to dokázal spočítať. Obaja boli iný, ale oživenie, ktoré do ich spoločnosti vniesli, bolo neoceniteľné.

„Vyrazíme zajtra skoro ráno,“ upozornil ich ešte Matt predtým, než sa odobrali na lôžka.

Všetci zborovo prikývli a pobrali sa spať. Cassie ho prekvapila tým, že ho požiadala, aby jej presunul „posteľ“ do priestoru pod schodiskom, ale keď mu naznačila, že chce len súkromie, nepýtal sa. Keď naňho významne žmurkla a ticho ho pozvala, aby ostal s ňou, dychtivo ju schmatol do náručia a takmer sa hodil k zemi. Ten prudký náraz mu na niekoľko sekúnd vyrazil dych, ale nezaujímalo ho to. Pokojne by sa aj zadusil, keby to znamenalo, že bude mať Cassie len pre seba. Aspoň do rána.

Privinul si ju k sebe a slastne zavzdychal. Odozvou mu bolo zachvenie jej tela. Jeho ego sa opäť predieralo do popredia, ale snažil sa ho umlčať. Boli v miestnosti, kde im síce tieň schodiska zaručoval aspoň mizivú ilúziu súkromia, ale ostatní stále mali uši a dokázala by ich počuť. Ale to neznamenalo, že sa teraz ako pokorný chlapček ponorí do ríše snov a bude úplne ignorovať nádherné, ženské telo, ktoré sa k nemu tak dôverne tislo. A perfektne sa k nemu hodilo.

S mdlým úsmevom ju začal bozkávať a hladiť jej pokožku. Snažil sa nadviazať tam, kde ich predtým vyrušili, ale cítil, že toto bolo iné. Viac intímne. Možno za to mohla tá predstava oddelenosti od ostatných, alebo zúfalosť ich situácie. Netušili, čo ich čakalo ráno a to ich oboch hnalo k posunu v ich vzťahu. Jasal nad tým a užíval si to. A podľa Cassiinej dychtivosti sa rozhodla pre to isté. City boli dôležité a rovnako aj ich vyjavenie a pochopenie. Ale kým sa tak stane, bude ju bozkávať a dotýkať sa jej, hladkať jej krásne telo a šepkať jej sladké slovíčka, ktorých význam mu unikal.

„Dúfam, že nevadí, ak sa k vám pridám. Tí traja príšerne chrápu,“ ozval sa za ním hlas, ktorý patril Molly. Zastonal, ale nepokúsil sa ju zastaviť. Pretože sa už ukladala pár metrov od nich, ale dostatočne blízko na to, aby narušila ich bublinu.

Mal pocit, akoby sa proti nim všetci spikli, ale aj tak sa nenamáhal s tým, že by Cassie pustil a s uvedomením si, ako na ňom sama ležala, vedel, že mala rovnaký názor. Možno sa dnes nedostanú ďalej, ale keď si ju privinul k hrudi a hlavu zaboril do jej vlasov, vedel, že mu to postačí.

Aspoň pre dnešný večer.

Kapitola 22. ¦¦ Kapitola 24.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 23.:

3. izzie22
08.09.2014 [12:44]

Hmm človek ochorie a hneď sa pr neho nájde trošičku voľného času na čítanie. Kapitola bola super. Fakt som netušila že Gabe je na tom s jeho túžbou až takto zúfalo. Usmievala som sa cely čas ako idiot. Emoticon Emoticon

2. Trisha přispěvatel
01.09.2014 [13:39]

TrishaKrása, čo viac dodať. Molly by mala dostať cenu Rušiteľ roka. Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. PrincessCaroline přispěvatel
01.09.2014 [12:51]

PrincessCaroline Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Wuaaaaa romantišššn Emoticon

Sm rada, že to Gabriel s Cassie zobali z toho realistickejšieho konca typu: Teraz alebo nikdy bejbe Emoticon

A viem, že Molly má asi nejaký dôvod prečo ich stále ruší a prečo im do všetkého skáče, ale neuveriteľne mi v tom lezie na nervy Emoticon

Idem sa pustiť do ďalšej časti!! Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!