OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 24.

02.09.2014 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 861×

Kapitola 24.

„Si si istý, že z tejto miestnosti sa dajú ovládať všetky roboty?“ spýtal sa Gabriel po niekoľkýkrát sa otočil sa na stoličke.

Všetci sa naskladali do malej miestnosti, len Gareth ostal vonku, aby na nich dával pozor. S východom slnka sa vybrali zo svojho úkrytu krížom cez les. Niekoľkominútový pochod ich priviedol až na prah nepriateľa a to viac doslovnejšie, než sa Gabrielovi pozdávalo. Opatrnosť mal vštepenú v krvi a s ohľadom na ostatných členov tímu a hlavne prítomnosť Cassie, sa radšej trikrát uisťoval o všetkom, čo by ich prípadne mohlo ohroziť.

Matt prikývol. „Stačí sa im dostať do systému a môžeš všetky tie kreatúrky vypnúť.“

„A je to vôbec na niečo prospešné? Teda, je toto to miesto, ktoré máme nájsť?“

„Ja neviem, kam ísť máte. Ale ver mi, toto miesto je dôležité. Dostaneme tu odpovede na niektoré otázky. Ale najskôr zastav tie roboty, aby sme nemuseli dávať pozor na prekvapenia.“

Gabriel ho prešiel skeptickým pohľadom, no už nenamietal a ani nehľadal ospravedlnenia. Namiesto toho vybral zo svojej obvyklej skrýše malý Sagax a pomocou upraveného sieťového kábla ho pripojil k počítaču. Netrvalo dlho a synchronizácia bola dokončená, takže bez zaváhania opäť siahol po svojej malej obrazovke a prstom začal hýbať po okienkach. Pripadal si akoby to riešil s ovládačom v ruke, ale pokrútením hlavy sa tej myšlienky striasol. To, na čo sa chystal, bolo pomerne náročné aj bez toho, aby to zbytočne komplikoval premýšľaním o hlúpostiach.

Dostať sa do ovládacieho panela bolo jednoduché. Ale to bootovacieho menu už nie. Nejaký chytrák to totiž nastavil ako úplný amatér a len dvadsať minút mu trvalo, kým sa vôbec niekam dopracoval. Miestami mal chuť vrčať a podľa Cassiinho dotyku na svojom ramene pochopil, že jeho frustráciu počuli aj ostatní. Ignorovať ten fakt bolo až príliš ľahké. Hlavne keď sa mu konečne poradilo preraziť cez to odfláknuté nastavenie.

S úľavou si ponaťahoval krk a zadíval sa na veľkú obrazovku, na ktorej sa objavili príkazové riadky husto natlačené na sebe, ale stále úhľadne uložené v skupinkách. V duchu sa nie po prvý raz pozastavil na týchto nových operačných systémoch. Mali v sebe dotyk modernosti a hlavne veľa prispôsobení, aby boli univerzálne pre všetky používané zariadenia, ale zároveň si uchovávali niečo zo svojich predchodcov. To ho tešilo a robilo to jeho prácu ľahšou.

Ale ani jeho znalosti neboli také dokonalé, aby mu netrvalo aspoň päť minút, kým našiel to, čo hľadal.

V univerzálnom jazyku HTML kódov bolo jednoduché komunikovať, ale nedalo sa to odbiť tak rýchlo. Hlavne vzhľadom na to, že ovládanie robotov bolo komplexným príkazom skladajúcich sa z niekoľkých vzájomne si odporujúcich zadaní. Na sekundu dokonca obdivoval toho, čo to vymyslel. Ale to len do momentu, keď v tom nenašiel vzorec. Ten človek možno vedel pracovať s počítačmi, ale robil doslova školácke chyby, ktoré sa mu hodili. Možno by sa z neúspechu toho dotyčného nemal až tak radovať, ale nevedel si pomôcť.

„Čo chcete, aby som s tými robotmi urobil?“ spýtal sa, keď konečne prišiel na všetky podrobnosti, ktoré potreboval na to, aby dokázal efektívne prinútiť tie zariadenia robiť to, čo chce on.

Cítil, ako napätie v miestnosti trochu povolilo a aj to len preto, aby vzápätí ožilo novou intenzitou. Akoby sa ostatní dorozumievali pohľadmi alebo posunkami, čo robiť, pretože on nezachytil ani jediné slovo. Teda, nie, že by mu na tom nejako záležalo. Cudzie rozhovory sa snažil ignorovať až pokým nezačali byť príliš hlasnými. To sa potom proste nedalo.

„Musíme ich odtiaľto dostať. Pre istotu.“

Zamračil sa. „To nebude problém. Čo by nám však mohlo narobiť vrásky celkom iné. Z programovania je jasné, že roboty majú zakázané opustiť túto základňu bez sprievodu svojho pána. Jedinú výnimku tvorí unikanie v prípade, že by sa rozozvučal alarm. Jedine za tých okolností by som ich dokázal odtiaľto dostať bez toho, aby sa po pár minútach vrátili - potom, ako ich ovládne pôvodný protokol.“

Matt si odfrkol. „Keď vieš, ako to funguje, prečo to neurobíš? Predsa vieš, ako nafingovať nejaký poplach, alebo niečo podobné.“

„To som,“ namietol podráždene. „Je veľmi jednoduché prinútiť ich myslieť si, že bol spustený alarm, alebo niečo podobné," odsekol so zvláštnym dôrazom na poslednú časť vety. „Avšak ak navodím situáciu, hoci len umelo, ktorá by vyvolala poplach, nemuselo by to pre nás dopadnúť dobre. Iste, roboty zmiznú, ale celá budova by mohla byť uzamknutá kvôli bezpečnosti. A potom by sme sa nedostali von.“

„Toto miesto nie je nedobytná pevnosť. Všetky zámky sú zastarané a bez kľúča ich neotvoríš. Neičo také ako uzamknutie budovy sa nekoná. Takže môžeš pokojne pracovať," uistil ho Matt.

Gabriel nepresvedčivo prikývol. Mal pochybnosti o pravdivosti jeho slov, ale nechcelo sa mu to vyšetrovať. Nebol detektív, bol počítačový nadšenec. Viac ako v čomkoľvek inom sa vyznal v spravovaní siete, vo vytváraní nových príkazových riadkov a v prekonávaní zdanlivo neprekonateľných alarmov na domoch. Raz či dvakrát sa dokonca dostal aj do trezoru svojich rodičov, ale to bolo pred mnohými rokmi. Ešte pred tým, než začalo všetko ísť dolu z kopca.

S povzdychom začal ťukať do klávesnice na počítači a systematicky menil jednotlivé dáta a zadania. Vyvolať falošný poplach bolo jednoduché. Stačilo jedno narušenie alarmu, ktorý v tejto budove určite mali, a Aristokrati by ich veľmi rýchlo vypátrali. Takže musel vytvoriť niečo dostatočne dôveryhodné na to, aby ich nikto nepodozrieval aspoň do zajtrajšieho večera, keď už budú kdesi ďaleko.

Veľmi dobre vedel, že požiarny poplach proste nebude fungovať. Keď už nevedel, čo má urobiť, vytvoril tak trochu ironickú vec. Oni sem prenikli, ale bez toho, by ich senzory zachytili. Ale nakoniec sa rozhodol zakódovať tam kúsok, ktorý hovoril, že sa tu skutočne niekto vlámal. A to len pre to, aby do budovy nainštaloval bombu. A taká jednoduchosť spustila všetky možné aj nemožné sirény. Dokonca aj on sám ich počul.

„Pošlem ich do rôznych smerov aspoň päťdesiat kilometrov odtiaľto. V čase, keď vedenie rozlúšti, o čo sa skutočne jediná, my už budeme za horami,“ povedal ticho a chvíľu počkal, kým všetko opäť nestíchlo. Trvalo to asi pätnásť minút, takže to muselo znamenať úspech.

Povzdychol si a zadíval sa na svojich spoločníkov. „V tejto chvíli by mali byť všetky roboty vonku. Máme voľné pole, ale neviem, na ako dlho by to mohlo byť. Závisí to od toho, či nám prezradíš, čo sa v tejto budove vlastne nachádza a prečo si nám to nemohol predtým prezradiť.“

No miesto odpovede sa mu dostalo len veľavravného pohľadu a kým sa stihol spýtať, čo sa deje, Matt sa presunul k stene, ktorú predtým obišli. Sám ju vnímal len okrajovo. Pripomínalo mu to kamerový systém a na ten vážne nebol zvedavý.

Toto musela bť nejaká vojenská základňa a na monitoroch boli osoby, ktoré tu práve teraz uväznili. Gabrielom pri tej myšlienke prešlo sklamanie. Čakal niečo viac. Išlo predsa o súradnice, ktoré nikto nemal dostať do rúk. Boli kvôli nim odstránené mnohé osoby, medzi nimi aj jeho sestra a Cassiina mama.

„Toto sú všetky osoby, ktoré sa v súčasnosti v základni nachádzajú,“ povedal Matt a rukou pokynul k malým, pohybujúcim sa obrázkom.

„To sme sem išli len kvôli tmu, aby sme objavili tajnú základňu Aristokratov?“ začal Gabriel útočne. „Tak to ťa sklamem, na podobnej som pracoval a nie je tu nič výnimočné, čo by stálo za ukrývanie. Tie súradnice asi boli nesprávne.“

„Nie, to zadanie bolo správne,“ ozvala sa po prvý raz Molly. „Sama som to preverovala – práte tu sme sa mali dostať. A malo to byť prvé miesto zo všetkých.“

„Povedz mi, čo na týchto obrazovkách vidíš.“

Gabriel neochotne vstal a prešiel krátku vzdialenosť až k tajomnej stene. Cítil, že Cassie má za pätami, čo ho upokojovalo. Inak by mal pokušenie vybuchnúť. Nepovažoval sa za temperamentného človeka, ale v poslednom čase stále viac a viac podliehal svojim emóciám.

Potriasol hlavou a sústredil sa na to, čo mal pred sebou. Bolo to ako pozerať sa na niekoľko samostatných filmov zároveň. Zachytávalo to momenty zo života ľudí na základni. Niektorí sa stále len prechádzali dookola, iný prevracali stránky imaginárnej knižky alebo mávali rukami, akoby sa s niekým hádali. Čo však mali spoločné zo začiatku nevidel. Až kým sa nezameral na niekoho v rohu celej steny, ktorý stále opakoval nejakú tanečnú figúru, akoby sa snažil zlepšiť. Až vtedy si uvedomil, že všetky tie osoby neustále opakovali sériu činností. Ako v začarovanom kruhu.

„Oni stále dookola robia to isté,“ vyslovil opatrne a zadíval sa na rozzúreného Matta. „Prečo?“

„Pretože musia,“ skonštatovala Molly so smutným pohľadom. Kútikom oka videl, ako so po niekoľkých sekundách odvrátila.

„O čo tu ide?“ dožadovala sa Cassie.

Matt si povzdychol a rukou si pretrel tvár. Na chvíľu sa zarazil, akoby si nebol celkom istý, čo by mal urobiť, ale napokon sa zviezol popri ste ne zem a nadýchol sa. Vyzeralo to ako príprava na maratón.

Uprene sa zadíval na Gabriela. „Skôr, než ti poviem, prečo tam tí ľudia sú a z akého dôvodu všetko opakujú dokola, mal by som vám všetkým všetko vysvetliť.“

„Pokračuj,“ povzbudil ho Gabriel, keď sa mu začalo zdať, že Matt len naťahuje čas a nechce mu v skutočnosti nič povedať.

„Ako viete, prevláda názor, že je viac strojov času a rovnako aj viacero Aristokratov. Či je to pravda, to nechám na vás. Pravdou však ostáva, že moc cestovať časom by mala byť využívaná s väčším rozumom. Aristokrati začali malicherne riešiť svoje spory. Dokázali vymazať človeka z povrchu zemského len kvôli tomu, že sa na nich škaredo pozeral, keď boli ešte deti. A to len pre to, že mohli. A nikto ich nezastavil.“

Gabriel pozdvihol obočie. Netušil, prečo musel opäť absolvovať túto frašku s rozprávaním dejín, ale ak to pre Matta bolo také dôležité, rozhodol sa počúvať a neprotestovať. To bolo to najmenšie, čo mohol urobiť.

Matt si opäť prešiel rukou po tvári. „Čoskoro boli tak nenažraní, že chceli viac. Viac moci, viac ľudí na obskakovanie ich zadkov, vo všeobecnosti viac výhod. V zúrivej túžbe pomstiť sa všetkému živému podnikali cesty do minulosti. A tak sa stalo, že vo svojej zaslepenosti nedávali pozor a dvaja alebo traja ľudia z rôznych kútov sveta chceli naraz cestovať do jedného okamihu. Lenže časopriestor je krehký a nedá sa len tak rozštiepiť, alebo rozdeliť. A tak namiesto cestičky do obdobia, ktoré ich zaujímalo, sa vytvorila anomália. Časová slučka, miesto v časoprietore, kde sa dookola opakuje tá istá situácia, ktorá môže trvať od niekoľkých sekúnd až po dni. Tieto slučky sú nezvratné a nedajú sa odstrániť. Väčšinou sa len vytvárajú nové.“

Počul, ako Cassie zalapala po dychu. Automaticky ju uchopil za ruku, aby ju upokojil, a tušil, že to nefungovalo. Možno aj pre to, že sám by potreboval nejakú tú útechu. Tušil, že zahrávanie s časom má svoju daň. Ale ani vo sne by si nepredstavil, že b y to mohlo skončiť tenko.

„Takže tí ľudia,“ hlavou pohodil smerom ku stene s obrazovkami, „sú vlastne uväznení v časovej slučke. Preto neustále robia to isté opakovane.“

Matt prikývol. „Je to najväčšia zbraň Aristokratov, pretože nikto o tom ani len netuší. Keď niekoho chytia a potrebujú jeho prípadných potomkov, zbavia sa ho takýmto spôsobom. Nezabijú ho, pretože smrť by pre týchto ľudí, pre nás, bola vykúpením. Väzenie pre nich nie je dostatočne efektné, pretože hrozilo, že sa odtiaľ dostanú. Ale tieto slučky sú pre nich dokonalé. Tú danú osobu tam majú pod úplným dohľadom. Bez ich vedomia sa nič nestane. Keď sa začne všetko okolo týchto ľudí opakovať, ako napríklad celý deň alebo niečo iné, berie to v pohode. Ale čím viac sa to opakuje, tým horšie to pre danú osobu je. Pre tých slabších Odolných to predstavuje muky, ale dá sa to vydržať. Ale pre tých ostatných? Opakuje sa to tak často, až sa z toho zbláznia.“ Pevne zaťal sánku. „Niekedy to trvá celé roky, niekedy na to potrebujú len dni.“

Cítil, ako sa ho Cassie silnejšie chytila. Opätoval jej zovretie. Cítil, ako sa ho zmocňuje bezmocnosť a nedokázala ju zahnať. Bolo toho toľko, čo bolo potrebné napraviť.

„A my sme tu pre to, aby stých ľudí odtiaľ dostali?“

Matt pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. „Nie ste tu pre to, aby ste ich odtiaľ prepustili. Pretože to nie sú skutočné osoby,“ ukázal na obrazovky. „Sú to len hologramy, ktoré neustále opakujú nejakú činnosť. Majú v sebe niečo z osoby, ktorú predstavujú, aby mohli lepšie pochopiť a simulovať jej správanie. Kým sa tie napodobeniny hýbali, znamená to, že aj daná postava ešte stále žije. Takže vieme len to, že sú nažive, ale v akom stave sa nachádzajú, to sa neodvážime ani hádať. Okrem toho je tu ešte problém, že netušíme, ako tam Aristokrati niekoho dostanú. Ich telo proste presunú do inej dimenzie. Ak na to používajú stroje času, jeden by mal byť tu, ale nič sme nenašli. A tým pádom sa ani len nemôžeme pokúsiť dostať sa do tejto časovej slučky, aby sme odtiaľ tých ľudí vytiahli.“

Cassie si prešla rukou po tvári. „Odtiaľto nedokážu cestovať časom, tak prečo toto miesto vôbec existuje? Stenu s obrazovkami si môžu dať aj do obývačky."

„To je možno pravda, nám sa zdá, že toto miesto je zbytočné. Pre nich však nie. V tejto budove sú uložené všetky infomrácie o ľuďoch, ktorých takto nechali zmiznúť. Pre nich je to bezpečnostné opatrenie. Ak by niekto náhodou objavil ich úkryt, nezískal by všetky ich tajomstvá," dokončil Matt. „Takže na tomto mieste nič nezmeníme."

„Ak tu nie sme preto, aby sme im pomohli,“ začal Gabriel priškrtene, „prečo bolo toto miesto na zozname súradníc?“

„Je to varovanie. Mali ste vidieť, ako dopadli tí, čo pchali nos tam, kam nemali. Máte poslednú možnosť rozhodnúť sa z toho vycúvať predtým, než to zájde príliš ďaleko.“

Gabriel rozhodil rukami. „Skôr ma to len viac presvedčilo v tom, že chcem dokončiť sestrinu úlohu.“

„V tom prípade vám prajem šťastie, obaja ho budete potrebovať aspoň za vagón.“

Mattove poslanie akoby sa v ten moment skončilo a bez otočenia opustil miestnosť. Gabriel si nevedel predstaviť, kam išiel, ale asi tam chcel mať súkromie. Len slepý by nevidel, že sa ho to osobne dotýka. V duchu sa zamyslel, kto z jeho najbližších skončil v tej časovej slučke. Premožený tým všetkým, čo sa dozvedel, sa pomaly postavil a prešiel k stene, ktorú predtým považoval len za výstrednú dekoráciu. No bolo to omnoho diabolskejšie. Teraz to považoval za nástroj na mučenie.

S rukami založenými na hrudi sledoval jednotlivé postavy. Napriek vážnosti situácie mal pocit, akoby to išlo tak trochu mimo neho. Nedotýkalo sa ho to osobne, ale to len do chvíle, keď zbadal záblesk niečoho známeho. Oči mu padli na monitor, ktorý mu odhaľoval pohľad na dve ženy. Vyzeralo to, akoby spolu bojovali, no v momente, keď sa jedna zahnala, aby tú druhú udrela, všetko sa vrátilo na začiatok. V duchu sa pozastavil na fakte, že tie dve boli umiestnené spolu. Z hlavy mu to vyfučalo v okamih, keď si lepšie prezrel tú malú postavičku a tiež jej až príliš známe rysy tváre.

Zahrešil, keď si uvedomil, že sa pozerá na tvár svojej vlastnej sestry.

Rukou udrel do steny. Zvuk sa ostro odrazil od rozľahlých stien. Zúrivo zaškrípal zubami. Len okrajovo vnímal, ako kdesi za ním Cassie vzlykla. Prinútil sa sústrediť na ten fakt a uvedomil si jednu zlomovú skutočnosť. Hayley pracovala s Cassiinou matkou. A ak ona skončila uväznená v časovej slučke, znamenalo to, že Cassiina matka tam bola s ňou.

Prudko sa otočil a zadíval sa Cassie do strhanej tváre plnej bolesti. Konečne pochopil všetky kúsky skladačky. Hayley povedala, že na ňu čaká osud horší ako smrť. Dokázal si predstaviť, prečo to tak bolo. Rýchla poprava prinášala pokoj, avšak toto bolo ako mumifikovanie zaživa. Uväznili ich na mieste, odkiaľ nemali možnosť utiecť, aby sa prizerali tomu, ako postupe prichádzajú o rozum.

Celé telo sa mu roztriaslo od zlosti a spolu s Cassie na seba trhane kývli. Túto misiu dokončí, aj keby ho to malo stáť život. Osobne pochytá všetky svine, ktorá sa na tom podieľali a keď nájde toho bastarda, ktorý tam jeho sestru strčil, veľmi pomaly ho rozkrája na mikroskopické kúsky a tie potom zapáli. Ak bola smrť pre niekoho vykúpením, pre toho zvráteného zbabelca to bude ako posledný súd, očistec a večné zatratenie v jednom.

O to sa osobne postará.

Kapitola 23. ¦¦ Kapitola 25.

23. a 24. kapitola bola pôvodne jednou kapitolou. Ale keď som videla výsledný počet slov 6900 (a to ešte pred kontrolou, počas ktorej zvyknem niečo pripisovať), rozhodla som sa to rozdeliť - a to aj z dôvodu, že tieto dve časti rozprávajú o úplne iných udalostiach a mohlo by by mätúce čítať to v jednej kapitole.

A takisto som to urobila z dôvodu, že po tých troch viac ako 5200 slovných kapitolách som sa nejako rozbehla, tak aby som o pár kapitol neskočila na číslo 10 000. :D

Dúfam, že tento môj výlev mal hlavu a pätu. :)

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 24.: