OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 15.



Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 15.Závisieť na niekom

Kapitola 15.

Ayana sa ešte stále nevedela rozhodnúť, či to, čo práve robila, bola najväčšia hlúposť v jej doterajšom živote alebo rovno pokus o samovraždu. Netušila, ako inak by však mala pomenovať dobrovoľné rozhodnutie vydať sa skrz smradľavé chodby v závese za divnými stvoreniami, ktoré si Shadea najskôr chceli dať na večeru.

Možno ich mala nechať užívať si úžasný kulinársky výtvor a utiecť. Ale na to bola až príliš zaujatá únikom z tohto miesta. Takže si pozbierala svoje slabé končatiny a vydala sa na prieskum. Keby vedela, že skončí pri prenasledovaní nejakých únoscov, tak by sa posadila na kameň a čakala by, až sa niekto objaví.

Nemala potuchy, ako fungovali démoni, ale určite to bola väčšia zábava ako ocitnúť sa na nepriateľskom území a prísť pri tom o všetky schopnosti. Svoje silnejšie zmysly vždy považovala za príťaž. Počuť rásť trávu bolo úžasné v rozprávkach, ale v jej realite z toho akurát tak mala neustálu migrénu.

Ale teraz si uvedomovala, že aj tá realita bola lepšia ako pálenie v svaloch z námahy, dychčanie obézneho psa a unavenosť priemernej mŕtvoly. A k tomu všetkému ešte dobrovoľne utekala smerom k démonom, ktorí asi nebudú takí láskaví, že sa zabijú sami. Niekde uprostred toho úteku a prenasledovania si musela udrieť hlavu. Inak si nevedela vysvetliť svoje šialenstvo.

Prikrčila sa za ďalším kameňom a snažil sa a nadýchnuť. Prekliata ľudská podstata. Cítila sa ako vyžmýkaný citrón. V ruke zvierala náhodne nájdenú malú dýku, s ktorou by si v prípade núdze nedokázala ani vyšpárať zuby. Navyše čelila presile. Nie, nehodlala sa do toho vrhnúť po hlave.

„Kto je tvoj pán?“ Chodbou sa opäť rozľahla Shadeova otázka. Ušrknula sa. Musela uznať, že mal výdrž. Pýtal sa stále dookola, ale nezadalo sa, že by tí démoni hovorili tým istým jazykom. Alebo žiadny nemali, aby rozprávať vôbec mohli.

Dlhú chodbu opäť naplnilo vrčanie. Pretočila očami, utrela si rukávom spotené čelo a opäť vykročila. Netušila, čo bolo toto za miesto, ale prišlo jej podozrivé už len to, že tu okrem nich nikto nebol. Ona, Shade a asi traja alebo štyria démonikovia, ktorí sa hrali na nosidlá. A všadeprítomný zápach síry, z ktorého sa jej točila hlava.

Kto by nemiloval svoje náhle ľudské telo.

Odrazu sa však niečo zmenilo. Vzduch zapraskal. Rýchlo sa prikrčila, ale nakoniec to nebolo potrebné. Pretože sa zdalo, že po nekonečnej túre, pripomínajúcej výstup na Mount Everest, konečne našli svoj cieľ. Alebo ho našli tie slizké potvory, ktoré sa vyparili skôr, ako si ich stihla poriadne obzrieť.

Čo sa týkalo pokojnosti jej žalúdka, bola za to vďačná.

Ale pohoda v nej pretrvala len zlomok sekundy. Hneď potom začala ešte viac pátrať po svojom okolí. A zároveň s tým sa v nej spustila aj samovoľná vlna paranoje. Nepohol sa náhodou ten tieň? Prečo je tu také ticho?

Nepoznala odpovede, ale nemienila len tak poľaviť v ostražitosti. Určite existoval dôvod, prečo sa démoni rozhodli proste zobrať Shadea z jedného miesta a presunúť ho na iné. Pričom vždy skončil len v niečom, čo pripomínalo väzenie. A nikdy ho nikto nestrážil. Niekde na konci toho uvedomenia cítila prítomnosť problémov.

V duchu si predstavovala dokonale vyšperkovaný plán temného osadenstva, ktorý zahŕňal aj jej polapenie. Možno toto všetko bola jedna veľká pasca. Veď predsa Shadeovi nikto nič neurobil. Veď kto by mu aj ubližoval, v tomto mieste bol ako doma. Odfrkla si. Vážne práve premýšľala o tom, ako zachráni démona? Snažila sa však veriť, že každý môže byť iný bez ohľadu na to, ako sa narodil.

Niekde uprostred toho všetkého jej plánovania a analyzovania, sa temnota okolo začala ešte viac prehlbovať. Netušila, že by niečo také bolo možné, keby to nevidela na vlastné oči. Vo vzduchu niečo zaiskrilo. Vlasy na zátylku sa jej postavili do pozoru, až sama sebe pripadala ako nasrdená mačka.

Ustúpila dva kroky dozadu. Vrazila do steny. Cítila, ako sa jej ostrý kameň zaryl do pokožky, ale ignorovala to. Odrazu bolo dôležitejšie sústrediť sa na dýchanie. Ovzdušie hustlo, menilo sa na nepreniknuteľnú hladinu vody. Nebolo možné vynoriť sa. len tam pretrvávala. Neexistovalo steblo, ktorého by sa chytila. Len objala svoj koniec. Všetka sila opustila jej telo.

Neostalo jej toľko, aby si stihla pred smrťou vynadať. Zavrela oči. Predstava jej nehybného tela naplnila kúty jej mysle. Bez života, bez nádeje. A potom, keď už takmer objala tú predstavu, sa všetko rozplynulo. V jedinom výbuchu plnom iskrenia a tlaku sa všetko rozložilo na maličké čiastočky, ktoré ju svojou silou natlačili na stenu ešte viac.

Začula puknutie. Vykríkla bolesťou. Na bruchu zacítila niečo teplé, tichučko stekajúce po pokožke. A tak rýchlo, ako sa to všetko začalo, to aj skončilo. Keď otvorila oči, našla sa ležať v hromade kamenia na zemi.

To, čo predtým matne pripomínalo dvere cely, bolo rozmlátené na kúsočky a medzi nim postávala rozmazaná figúra, ktorá patrila jedinej bytosti na svete. Shadeovi. Zaškrípala zubami. Za svoju snahu a dobrý úmysel si vyslúžila pár zlomených kostí a nejaké to vnútorné krvácanie. Och, ako milovala prítomnosť démonov.

Trvalo sotva dve sekundy, kým sa Shade porozhliadol a všimol si ju medzi troskami. Bolo ťažké prehliadnuť ju, keď jej z kopy plnej nepohodlia trčali nohy. Musela vyzerať fakt komicky, ale k jeho dobru pričítala fakt, že sa ovládol a nezačal sa smiať.

„Mám chcieť vedieť detaily?“ spýtal sa jej, keď ju veľmi necitlivo vytiahol za nohu. Cítila sa ako malé dieťa zachraňované od povodne penových loptičiek.

Zaprskala na neho. Bolo to lepšie ako skríknuť od bolesti. „Ako idiot som sa snažila zachrániť ti zadok a za to si vyslúžim modriny a posmech. Nie je o čom rozprávať.“ Dúfala, že sarkazmom zakryje svoj skutočný stav. Nerada pred ním odhaľovala slabosť.

„Mala si čakať tam, kde som ťa nechal. Bol by som sa pre teba vrátiť.“

Nechala sa ním postaviť na nohy. Prekvapene si uvedomila, že je schopná nepotácať sa. „Prepáč, zabudla som na tvoj talent všetko vyhadzovať do vzduchu. Och, vlastne, to by som o ňom najskôr musela vedieť!“

Pretočil očami. „Keď sa prestaneš urážať ako malé decko, mohli by sme odtiaľto aj vypadnúť, čo povieš?“

„To je najlepší nápad, aký si za posledné dni dostal.“

Nechala ho viesť ich maličkú procesiu. Netušila, kam mal namierené, ale čo najďalej od tých stvorení bude na začiatok rozhodne stačiť. Ruku si pritlačila k boku a keď zacítila vlhko, zaškrípala zubami.

Pri tom veľkolepom tresku sa mu podarilo zraniť ju. Skvelé. Ešte to jej chýbalo k celkovej pohode. Ale nemala čas zaoberať sa tým, pretože Shade stále zrýchľoval už tak vražedné tempo, takže sa nakoniec našla v situácii, keď za ním bežala ako poslušný psík. Za toto si ho vychutná o niečo dlhšie. Hneď potom, ako zistí, odkiaľ pochádza jeho orientačný zmysel.

Na jednotlivých kamenných križovatkách nenašla žiadne turistické značky ani obrazce, ktoré by hovorili, že východ nájde na severnej strane osemnástej chodby zľava. Možno Shade vlastnil nejaký vnútorný kompas, ktorý ho viedol. Lenže s postupom času ju ani to nedokázalo očariť natoľko, aby stíhala nasadenému tempu. S každým krokom z nej vytekalo viac krvi. Čoskoro ten fakt nezakryje ani jej čierne tričko.

„Čo tak prestávka?“ zhúkla na neho po nekonečnom behu. Vedela, že je peklo veľké, ale odrazu sa zdalo, že nemalo žiadne hranice.

Najskôr sa zdalo, že ju vôbec nevníma. Ale keď sa otočil na päte rýchlosťou blesku a schmatol ju do náručia, prudko sa nadýchla. V ďalšej sekunde už boli niekde za veľkým kameňom. Opäť si pripadala ako zbabelec, ale tentokrát to privítala.

„Peklo nemá koniec?“

Shade pokrútil hlavou. „Má, lenže nemôžeme pokračovať v ceste k východu, ktorý som predtým zvolil. Démoni nebudú čakať, že sa otočíme a pôjdeme dlhšou cestou do sveta ľudí. Možno nám to dá šancu na útek.“

„Alebo skôr možnosť ubehať sa k smrti,“ skonštatovala sucho, ale v duchu velebila tú možnosť konečne sa posadiť.

„Nedostaneme sa cez bránu, takže máme možnosť dosiahnuť svet ľudí.“ V hlase mu znel stoický pokoj, s akým väčšinou hovoria rodičia k svojim deťom neustále sa pýtajúce na to isté.

„Prečo nepoužijeme jednu z tých brán? A nehovor mi, že sú dobre strážené. Po tom, čo si pred chvíľou predviedol, by si s nimi proste zamietol podlahu.“

Shade na dlhú chvíľu mlčal. Akoby premýšľal, čo jej môže povedať bez toho, aby riskoval jej útek. V duchu sa pripravovala na niečo naozaj drastické. No keď prehovoril, predsa nedokázala svojej sánke zabrániť padnúť na zem.

„Brány vznikli pred celými vekmi a nikto presne nevie ako fungujú. Domnievame sa, že by mali zabraňovať démonom prehádzať do ľudského sveta. Väčšinu bytostí z pekla spáli na popol len čo sa k nej priblížia. A ja som démon dostatočne na to, aby som sa tej predstavy obával.“ Neveselo sa zasmial. „Navyše ak by sa nám aj podarilo prejsť, nikto nám nezaručí, že nás na druhej strane nezabijú bytosti, ktoré som pomáhal vycvičiť.“

Chvíľu jej trvalo prekonať šok. Rýchlo sa ho snažila prekonať, aby mohla využiť jeho neobvykle dobrú náladu. Koho by nepotešil malý triumf na poli neustálych sklamaní?

„Kto vlastne si?“

Jeho výraz sa menil úmerne tomu, ako sa snažil prísť s nejakým riešením. Doslova videla, ako mu myseľ pacuje na plné obrátky, zvažuje všetky pre a proti a snaží sa nejako vykorčuľovať. Keď mierne zvesil ramená a posadil sa oproti nej, vedela, že sa konečne dozvie aspoň niečo. V duchu zajasala, navonok len zodvihla obočie.

„Dalo by sa povedať, že sme akýsi strážcovia.“

Čakala, že nejako svoju hlboko filozofickú odpoveď aj rozvinie, ale keď aj naďalej zaryto mlčal, posúrila ho: „A čo také strážite? Kráľovnú asi nie.“

Pretočil očami nad jej ostrými slovami. „Nie, to skutočne nie.“ Otrávene si povzdychol. „Od počiatku času bol svet vždy v rovnováhe. Bez ohľadu na všetko zlé, čo sa stihlo odohrať, vždy sa objavilo niečo dobré, čo by to dokázalo vyvážiť. Príroda udržiavala ohnivko váh v tej istej polohe. Lenže zlo sa vždy snaží nájsť cestičku k moci. Najskôr sa snažilo ovládnuť magické bytosti, ale pohorelo. Po stvorení ľudstva si našlo dokonalých otrokov.“

Hoci to tak trochu znelo ako rozprávka pre malé deti, stále to dávalo zmysel. Takým divným spôsobom. Navyše to korešpondovalo s tým, čo jej povedala Nola a ostatní pri príležitostiach, ktoré nestihla zmariť. Ale aj tak nejako tušila, že toto všetko je len nudný začiatok, ako úvod vo veľmi hrubej knihe, ktorú aj tak nikto nikdy čítať nebude.

„A ty a tebe podobní strážite ľudí pred zotročením?“

Mierne pokýval hlavou. „V podstate sa to dá povedať aj takto.“ Na chvíľku sa zamyslel. „Jednotlivé svety boli vždy prechodné. Brány sami o sebe sa nikdy nedali zničiť. Démoni ich našli a ich prostredníctvom sa snažili preniknúť do sveta ľudí. Mysleli si, že si zoberú nestráženú odmenu. Ale potom sa do toho zamiešali bohovia a urobili im škrt cez rozpočet.“

Ayana mala veľmi nepríjemný pocit, že jej to niečo pripomína. Snažila sa neporovnávať to so vzniknutím svojho vlastného vymretého druhu. „Uzavreli tie brány?“

„Nie, nezavreli. Zachovali ich. Hoci by bolo lepšie, keby nikdy neexistovali,“ zasmial sa. V tom zvuku zotrvávalo niečo desivé. Podvedome sa otriasla. „Bohovia naozaj nemajú radi, keď sa niekto zahráva s ich pravidlami, takže sa postarali, aby si to tí démoni zapamätali. Prekliali ich. Vložili do nich polovicu anjelskej podstaty, čím z nich urobili... miešancov. Bytosti dostatočne temné na to, aby sa ich všetci báli, ale príliš svetlé na to, aby ich peklo prijalo. Takže sa z nich stali strážcovia brány, cez ktorú prenikli do sveta ľudí. A kedykoľvek sa nejakému démonovi podarilo prejsť na druhú stranu, museli ich zabiť. Aj keby išlo o pokrvného brata.“

Vstrebať jeho slová bolo prekvapivo náročné. Bola svedkom toho, ako ich život fungoval. Večná disciplína a nevďačná práca. Ľudia sa ich báli a nenávideli ich a pritom keby nebolo Shadea a ostatných, už dávno by tu neboli. Lenže ľudstvo sa nestaralo o to, kto im pomáhal a kto nie. Ak ste boli iní, buď sa postarali o vaše zmiznutie alebo nedobrovoľný odchod.

„A ty?“ spýtala sa nakoniec.

Zodvihol obočie. „Ja?“

Prevrátila očami. Naozaj sa rozhodol hrať s ňou túto hru? „Áno, ty. Hovoril si o tom, ako vznikli strážcovia. Ty k nim patríš, ale nie si ako oni. Si démon. Prečo im potom pomáhaš?“

Hoci sa na neho nedívala, dokázala si predstaviť, ako silno zatína sánku. Možno dokonca škrípe zubami. Ten zvuk by dokonale vynikol v krásnom a dychberúcom interiéri pekla. A on navyše z tohto miesta pochádzal. Aspoň to tak vyzeralo hlavne podľa toho, čo jej nepovedal. Ešte, že jej sluch vôbec slúžil, hoci len ako bežnému smrteľníkovi.

„Áno, som démon a predsa im pomáham. Nemal by som ich zabíjať? Krájať na kúsky a kúpať sa v ich krvi?“ zaútočil ostro. „Na to sa pýtaš?“

Naprázdno prehltla, matne si uvedomujúc, že možno tentokrát predsa len prekročila pomyselnú čiaru. „Hej?“ Postavila to ako otázku, možno sa pokúšajúc o zjemnenie vlastnej zadubenosti. Či jej to zožral, to nevedela určiť.

Unavene si povzdychol, po agresii ani stopy. „Som prírodnou anomáliou a dôkazom, že to, kde sa narodíme, neurčuje to, čím sa staneme.“

Niekde v tom prehlásení sa ukrývala jemná výčitka. Odmietala si priznať, že by sa jej nejako týkala. Ale koho klamala. Hlavu mala zarazenú v zadku tak hlboko, že občas nedokázala dohliadnuť ani na koniec vlastného nosa. Bola presne taká, ako ostatní.

Prečo by mala niečo vyčítať ľuďom a ich krátkozrakosti, keď ona nebola o nič lepšia? Súdila ostatných podľa toho, ako vyzerali a čím boli, miesto toho, aby sa pozrela na ich podstatu a činy. Väčšinou bola taká ignorantská, že nedokázala ani len prijať priateľskú ponuku. Ako napríklad keď sa snažila odohnať Nolu. To bolo skutočne zákerné.

„Takže všetci v podstate chránite ľudí pred inváziou démonov?“

Snažila sa nevnímať osobne to, že uhol pohľadom. „V podstate áno.“ Zdalo sa jej akoby chcel dodať ešte niečo, ale miesto toho vyhŕkol: „A teraz, keď som uspokojil tvoje klebiet chtivé chúťky, mohli by sme pokračovať?“

V skutočnosti to nebol návrh, ale desivá žiadosť. Nepočkal totiž ani na jej odpoveď a proste sa postavil. Záležitosť považoval za dostatočne uzavretú na to, aby pokračovali ďalej. Niečo také ako jej námietky nebral ani do úvahy.

Na druhej strane by ani nijaké mať nemala. Lenže v teoretickej rovine tejto takzvanej záchrannej misie nepočítala s prípadnými zraneniami. Snažiť sa ich ignorovať bolo asi také inteligentné ako bojovať holými rukami s rozzúreným tigrom.

Pretlačila vzduch cez zuby, keď sa štverala na nohy, dúfajúc, že sa jej telo dá presvedčiť k spolupráci. Vyjednávanie zlyhalo a jasným dôkazom toho bola aj ostrá bolesť, ktorá sa rozšírila do každého kútu. Akoby v žilách mala žeravú lávu. Čelo sa jej orosilo. Zaťala sánku v snahe nevykríknuť. Avšak všetko jej úsilie bolo márne.

Iste, nakoniec sa jej podarilo postaviť na nohy bez toho, aby spustila veľmi vysoko položenú symfóniu agónie, ale jej kolená na to mali iný názor. Povstali vo vlastnej rebélii a proste sa podlomili. Nemala čas ani v duchu im vynadať za tú zradu.

Rútila sa k zemi rýchlosťou padajúceho asteroidu. Nestihla však otestovať tvrdosť svojho značne špinavého matraca. Pretože tesne pred dopadom sa zjavili čierne končatiny, ktoré zastavili jej graciózny stret so zemou. Nedokázala zastaviť úľavný povzdych.

„Nacvičuješ balet?“ podpichol ju, ale v hlase mu nezačula žiadnu ostrosť. Skôr obavu. Bola taká mimo z bolesti, že si začala predstavovať hlúposti.

Zasyčala na neho v presvedčení, že je zmija. „Som rada, že aspoň ty sa bavíš.“ Jej hlas bol príliš slabý na to, aby sa dal považovať za vyčítavý.

„Si zranená?“

Prestala si spomínať, ktorá časť jej tela nebolela. Premenila sa na klbko trýzne. „Skúšal si niekedy dlhšie sedieť na tej skale?“ vybafla na neho. Zahanbenosť nebola na mieste, ale aj tak odmietala priznať pravdu.

„Si zranená?“ zopakoval.

Tentokrát nečakal na odpoveď a začal jej prehmatávať telo. Objavil modriny aj na miestach, o ktorých nevedela, že si ich odrela. Keď došiel až k rane na boku, nestihla sa uhnúť. Keby ju bodol znovu, bolelo by to menej. Prstami zavadil o rozoklaný okraj. Jeho nadávky presne popisovali jej momentálne rozpoloženie.

„Prečo si nič nepovedala?“ obvinil ju hrozivo.

Pevne zavrela oči v márnej snahe uspať vlastnú bolesť. „Nezdalo sa, že by si mal náladu na nejaké zdržania.“

„Tie sme si nemohli dovoliť, ale keď sme zastali, mohla si sa ozvať. Miesto toho si si veselo krvácala. Si snáď masochistka?“

Nehodlala mu odpovedať na to posledné. Ale zbierala sily, aby mu pekne od pľúc povedala, kam si môže strčiť tento svoj postoj. Nedostala však príležitosť. Pretože v ten moment natiahol ruku až k okraju nasiaknutého trička a začal ho odhŕňať z rany.

Zvuk trhania naplnil jej uši zlomok sekundy pred tým, než sa tkanina prudko odtrhla od rany. V ten moment jej všetko bolo jedno. Keby ju strčil do kotla s úmyslom uvariť si ju na večeru, neprotestovala by. Možno by mu za to dokonca poďakovala.

Tá myšlienka jasne vypovedala o miere jej zúfalstva. A potom ju zachvátil plameň bolesti, ktorý vzplanul z jeho jedinečnej starostlivosti.

***

S pomerne veľkej vzdialenosti sledoval obrys dvoch postavičiek, ktoré sa do pekla nehodili o nič viac ako čerti pred nebeskú bránu. Bavil sa tým obrazom a veľmi sa snažil, aby sa nezačal smiať. Pomädlil si ruky. Zdalo sa, že mu všetko vychádzalo. Na prahu mali ľudskú vzburu, ktorá posilní ich rady a tie dve ovečky sa mylne domnievali, že sú v bezpečí.

Už dávno nezažil krajší deň.

„Pane, jednotky môžu okamžite zaútočiť.“

Možno to nebolo až také dokonalé. „Nie, nič nerobte,“ zahučal naštvane. „Shade je presne tam, kde som ho chcel mať. Liečiteľka má v sebe isté kúzlo, ktoré sa čoskoro zlomí a postará sa o všetko za nás.“

„Ale, pane, skutočne bolo nutné len tak ich nechať odísť?“

To stvorenie asi nevenovalo veľa pozornosti vlastnému mozgu, ak nejaký vôbec malo, takže sa rozhodol ignorovať ten nedostatok predstavivosti. Miesto toho sa sústredil na tú potešujúcu časť tejto situácie.

„Myslia si, že nás porazili. Podarilo sa im utiecť. Hurá!“ Nedokázal ovládnuť triumfálny smiech. „Len nech si myslia, že konečne vyhrali. Nebudú takí ostražití. A keď to budú najmenej čakať...“ Zachechtal sa. „Potom ich dostaneme rýchlo a jednoducho – ako na podnose.“

Kapitola 14. ¦¦ Kapitola 16.


Ako sa vám zatiaľ príbeh páči?

Kapitola bola venovaná predovšetkým Trish za neustálu podporu a hlavne to, že to so mnou ešte nezvdala. Venovanie takisto patrí aj Blacky. Dúfam, že sa máš dobre, držím ti palce.

Lili



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 15.:

3. Trisha přispěvatel
13.08.2015 [14:31]

TrishaVyborne!!!! Uz si len pockat na potvrdenie Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
13.08.2015 [8:42]

LiliDarknightTrish, som rada, že sa ti kapitola páčila a ten hajzkík na konci už spomenutý v príbehu bol. Dokonca niekoľkokrát. Emoticon

1. Trisha přispěvatel
12.08.2015 [22:35]

Trishanadýchla som sa a už bol koniec. Bolo to pekné a s ďalšouv dávkou informácii, ale kruci, kto je ten hajzlík na konci? Jediná otázka, už tu bol spomenutý? lebo mám teóriu
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!