OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 16.

23.08.2015 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 849×

Kapitola 16.

Krik novorodeniatka, bojujúceho o prvý skutočný nádych, preplnil miestnosť. Zvuk sa odrážal od stien, prevalcoval zariadenie a hrozil, že sa preleje cez okraje všetkých prítomných. Zdravotná sestra zažmurkala v márnej snahe oklepať pot stekajúci jej po viečkach.

V takýchto momentoch jej však náznaky nepohodlia až tak veľmi neprekážali.

Nič na svete nebolo krajšie ako zrod nového života, hoci ho lemovala bolesť z odchodu niekoho iného. Nechcela si priznať váhu udalostí, ktoré ju budú prenasledovať niekoľko nasledujúcich nocí.

Bez ohľadu na počet odpracovaných rokov sa akýkoľvek závan profesionality vytrácal pri každom pacientovi, ktorého sa im nepodarilo zachrániť. Možno aj pre to nakoniec ona dostala za úlohu utíšiť, umyť a zmerať malé klbko plné elánu. Potrebovali dostať z cesty ju aj jej precitlivenosť.

Nevšímala si to.

Stačil letmý dotyk so stále lepkavou pokožkou a zaplavila ju neha. Nikdy sa jej nedostane šťastia držať v náručí vlastného potomka. O to vzácnejšie boli pre ňu tieto momenty. Prvé sekundy, niekedy naplnené aj bojom, inokedy len krásnym mierom. A ten ňou prešiel v momente, ako ten uzlíček upokojene stíchol.

Po niekoľkých sekundách blahodarného ticha jej však prišiel ten pokoj až príliš zvláštny. Podvedome sa obzrela cez plece. Najskôr sa zarazila, následne prudko zalapala po dychu. Malé dieťatko v jej rukách kopalo nôžkami. Jej všetečné kolegyne však nestíchli, aby prejavili úctu tragicky zosnulej matke. Oni doslova zamrzli v polovici pohybu. Uprostred zapisovania, kontrolovania a dokončovania všetkého, čo lekári považovali za podradné.

Potriasla hlavou. Nie, iste sa jej to len zdalo. Dieťa v jej rukách sa hýbalo stále živšie. Jej kolegyne si z nej iste len robia žarty. Trochu nemiestne, ale nemohla im to vyčítať. Lenže ani po pár sekundách sa nič nezmenilo. Ako dlho by jeden človek mohol ostať úplne nehybne stáť?

„Nezbláznila si sa,“ ozval sa vedľa nej hlas, ktorý ju prinútil podskočiť. So srdcom až niekde v krku sa prudko otočila za tým zvukom. Stál tam vysoký chlap, ktorý nejakým spôsobom zaplňoval celú miestnosť, hoci sa snažil pôsobiť nenápadne.

Len roky tréningu jej zabránili v otvorenom panikárení. „Kto ste a čo tu chcete?“

Takmer až srdečne sa usmial. Svetlozelené oči mu zaiskrili. „Myslím, že odpoveď na túto otázku poznáš, ale nechceš si to priznať. Ale aj tak vieš, kto som.“

Už ho chcela zahriaknuť, aby sa prestal hrať na záhadného, keď ju náhle udrelo poznanie. Tá postava, tie oči... vídavala ho na chodbách. Niekedy viackrát za deň, inokedy sa aj celé týždne neukázal. Ale zakaždým si dokázal dokonale získať jej plnú pozornosť. Rovnako ako teraz. Mala by sa ho obávať. Strach však neprichádzal.

„Takže nie ste len výplod mojej prepracovanej mysle?“

Pokrútil hlavou. Neuniklo jej sklamanie ukryté v tom geste. „Kiežby som bol. Ale nie som. Vidíš ma, hoci by si nemala. Tým pádom si veľmi iná od ostatných ignorantov, s ktorými pracuješ. A preto som teraz tu, hoci by som nemal.“

Premkol ju nepríjemný pocit. Pevnejšie si k sebe privinula až podozrivo pokojné dieťa v nádeji, že sa ten nezvyčajný úkaz nejako prenesie aj na ňu. Príliš veľa rokov sa snažila pred ostatnými tváriť ako obyčajný človek. Nič výnimočné, len ďalší člen nikdy nekončiaceho stáda.

Bolo možné, že aj napriek svojej obrannej stratégii a k dokonalosti vycvičenému sebaovládaniu by sa jej podarilo nejako sa prejaviť pred tým chlapíkom? Okamžite to zamietla. Na pracovisku nikdy svoje schopnosti nepoužívala. Čo bol tiež dôvod, prečo aj jej pacienti umierali.

Vystrčila bradu. „Ak sa ma snažíte vydesiť, nepodarí sa vám to.“

„Nechcem ti nijako ublížiť,“ rýchlo vyhŕkol a poobzeral sa po miestnosti. Akoby ho niečo znervózňovalo. „Prial by som si, aby som mal viac času, ale nemám. Nemôžem ti povedať kto som, dokonca ani svoje meno. Som anonymný pre všetkých, pretože viem byť na viacerých miestach. Ale vždy ukrytý v tieňoch. Ľudia ma nedokážu zahliadnuť. Všetci sú slepí voči mojej prítomnosti. Všetci... až na teba. Vždy sa na mňa pozrieš. Vidíš ma. Vnímaš ma.“

Určite snívala. Inak si nevedela predstaviť, že viedla takýto druh rozhovoru s neznámym chlapíkom uprostred špinavej pôrodnej sály so stále neumytým novorodencom v náručí.

„Nie je možné vás prehliadnuť. Tak trochu vyplňujete priestor.“ Neklamala. Nejaká charizma v ňom akoby práve teraz rozťahovala steny navôkol.

„Nemala by si toho byť schopná. Ale si,“ zopakoval a zhlboka sa nadýchol. „Preto som sa rozhodol o niečo ťa požiadať.“ Čakala, že dokončí, čo začal. Lenže miesto toho len ďalej mlčal. Akoby sa snažil ešte zvýšiť absurdnosť celej situácie.

„O čo?“

Zavrtel sa, akoby sa snažil striasť nejakého nepríjemného pocitu. „Toto dieťa nie je sirotou, hoci mu práve teraz zomrela matka. Nemôžete riskovať tým, že by ste sa snažili vypátrať zvyšok rodiny alebo nebodaj uvažovať o adopcii alebo detskom domove.“ Zadíval sa jej priamo do očí. Intenzita toho pohľadu ju skoro položila na kolená. „Musíš sa o ňu postarať ty. Chrániť ju, skrývať.“

Potriasla hlavou. „Nemôžem to urobiť. Nikdy mi ju nezveria do opatery. Som len zdravotná sestra bez partnera.“ Tá samota ju ničila, ale nemala čas na vzťahy.

„Nepovedal som, že by si si mala pýtať povolenie.“ Blahosklonne sa usmial. „Je príliš nebezpečné vložiť ju do systému, ako to vy hovoríte. Potom bude až príliš jednoduché vypátrať ju.“

Na niekoľko dlhých sekúnd sa nezmohla na slovo. Skutočne nemohol vysloviť to, čo doľahlo k jej ušiam. Alebo snáď áno? Nikto so zdravým rozumom by predsa niečo také nevypustil z úst!

„Prepáčte, ale povedali ste práve, že mám toto dieťa v podstate uniesť?“

Rázne prikývol. „Áno, presne to som povedal.“

„Ehm...“ vzdychla. „Prečo by som niečo také robila?“

„Pretože ak ju neochrániš, zabijú ju.“ Žiadna opatrnosť nezjemnila jeho ostré slová. „Možno nie hneď zajtra, ale raz si po ňu prídu. Je až príliš cenná.“

Naprázdno prehltla pri jeho smrteľne vážnych slovách. V jej vnútri sa všetko mykalo túžbou vyhovieť mu. Zvláštna skúsenosť, ale musela sa jej vzoprieť. Nebola nijako mocná, nevládla schopnosťami, ktoré by niekomu dokázali zachrániť život.

„Čo vás vedie k presvedčeniu, že by som ju dokázala ochrániť?“

Ihneď sa usmial. „Keby som si nebol istý tým, že s tebou môže prežiť, nestál by som tu teraz a neodhalil by som svoju prítomnosť. Neriskoval by som vlastné bezpečie, keby som nebol absolútne presvedčený, že to má opodstatnenie.“

Vnímala, ako sa jej odhodlanie kníše v závislosti od toho, ako zvažovala svoje možnosti. Vďaka vlastným kostlivcom v skrini nemala problém uveriť v niečo nadprirodzené. Hrozby číhali aj na ňu.

Lenže z toho dieťaťa necítila nič zvláštne, bol to len typický ľudský jedinec. Bezmocný voči okolitému svetu. A tak to malo byť. Tak prečo ten chlapík pred ňou, nech už bol kýmkoľvek, tvrdil niečo iné? Veľký problémom bol aj fakt, že bol presvedčivý. Nejako vedela, že ostatných zmrazil len preto, aby ho nevideli. Pretože teraz by mohli. Aj keď vedel, že ona ho vidí...

„Prečo mi to hovoríte takto? Mohli ste si zachovať neviditeľnosť, urobiť zo mňa pred ostatnými blázna. Miesto toho sa dobrovoľne vystavujete riziku len tým, že sa tu ukazujete vo fyzickej rovine.“

Uznanlivo kývol hlavou, akoby oceňoval jej dedukciu. „Neviem, ako dlho budem žiť. Pokojne ma môžu zajtra zabiť. Niekedy stojí za to riskovať. A ja by som rád aspoň raz v náručí držal vlastnú dcéru. Pretože možno nikdy nedostanem viac.“

Jeho úprimné slová ju na chvíľu prekvapili. Nehral sa s ňou. Možno jej nepovedal nič špecifické, ale toto jediné jej venoval. Dokonalý prejav slabosti, ktorý by kedykoľvek dokázala zneužiť. Dal jej veľkú moc spojenú s akoukoľvek súkromnou informáciou. Odhalil pre ňou kus vlastnej duše, aby potvrdil priezračnosť svojich úmyslov. Ten jediný okamih čírej pravdy a slová, ktorými si podpísal vlastný rozsudok smrti, sami o sebe stačili.

To a jediný pohľad venovaný ospalými očiam svojej... dcérky.

„Čo by som mala urobiť?“ rýchlo vyslovila skôr, ako dokázala prísť o odvahu. Jediný prejav otcovskej lásky ju dokázal prinútiť zahodiť za hlavu roky opatrnosti. Len dúfala, že to bolo zo správnych dôvodov.

V hlave jej tancoval veľmi otravný a škaredý škriatok, ktorý jej presúval myšlienky. Ukazoval jej bláznivosti. Nemali s ňou nič spoločné a predsa sa jej dotýkali. Bola rozhodnutá niekoho uškrtiť, keď sa jej konečne podarilo prebudiť.

Lenže hneď potom bola zaneprázdnená snahou udržať obsah svojho aj tak prázdneho žalúdka tam, kde bol. Ten večný puch ju zasiahol presvedčivejšie ako pravý hák profesionálneho boxera. Takmer ju vrátil späť do toho pravdepodobne zhúleného sna plného mŕtvych pacientov a čerstvo narodených detí. Na večeru musela mať minimálne pokazené pečené rebierko z niečoho veľmi jedovatého.

Po niekoľkých minútach sa jej konečne podarilo presvedčiť vlastnú myseľ, že sa nemusí báť pracovať tak, ako predtým. Otvorila oči a do bolestného vnímania ju privítalo hnusné prítmie nejakej temnej diery.

Hneď potom ju očarila ostrá čierna tráva, ktorá ju bodala do odhalenej kože. Pekelný trávnik, kto by to bol čakal. Ale keď pohla rukou a priestor naplnilo rinčanie, niečo také triviálne ako absurdnosť toho miesta načisto opustila jej myseľ. Kto by ju...

„Musel som ťa priviazať. Mala si zajačie úmysly,“ ozval sa vedľa nej hlas. Akoby jej čítal myšlienky. A vôbec ju neupokojil. Ostro zaškrípala zubami.

„Fakt čakáš, že ti niečo také uverím?“ oborila sa na Shadea.

Neodpovedal na to. Keď ju po pár sekundách omrzelo čakanie, rozhodla sa pre ďalší prieskum. Telo mala vyčerpané, ale čo mala čakať, keď bojovala so zraneniami. Takmer si odfrkla nad vlastnou naivitou. Ale hneď potom ju to prešlo, keď si všimla začervenanú kožu pod reťazou na zápästí.

Takmer to vyzeralo, akoby sa chcela násilím oslobodiť. Zamietla takú možnosť. Nebola žiadna námesačná samovrahyňa ani nič podobné. Prečo by sa snažila odísť, hlavne ak bola zranená?

„Čo sa stalo?“ spýtala sa, ale tentokrát jej hlas znel miernejšie. Pripisovala to hlbokému zaujatiu z vlastného rozpoloženiu.

Nonšalantne pokrčil plecami. „Blúznila si.“

Zodvihla obočie. „Ja som určite ne....“ Nedokončila. Pretože v ten moment sa jej v mysli prehralo niečo z udalostí posledných hodín.

Trpaslík, ktorý robili hĺbkový prieskum v jej mozgu. Vkladal jej tam obrazy, ktorým nerozumela. Napĺňali ju nepoznané túžby. A predsa to nedokázala považovať za delíriom vyvolané šialenosti. Pretože tvár tej ženy poznala.

„Niečím si ma zdrogoval?“

Venoval jej taký ostrý pohľad, že by s ním pokojne mohla na drobno naporciovať nejakého nepodareného démona. Odmietala sa ním nechať zastrašiť. S kruhmi pod očami, ktoré ju bezpochyby zdobili, vizážou utekajúceho pred zubatou a silou muchy omráčenej úderom novín by asi nebola príliš dôstojný súper, ale kto kedy povedal, že by mala bojovať čisto. Zákernosti dokázali boj vyhrať oveľa rýchlejšie.

„Celé hodiny si bola mimo, kričala si a kopala. Tak som nás prenášal, čo ti možno udrelo na mozog. Bohužiaľ nemáme čas riešiť trvalé poškodenie tvojej osobnosti. Musíme ísť.“

Ten chlap sa jej určite len sníval. „Počul si už niekedy o pokoji na lôžku?“

„Hej, to je mýtus. Po poslednej noci môžem s pokojom prehlásiť, že noc v zápasníckom ringu by bola oveľa pohodlnejšia, než nocovanie vedľa teba.“

Netušila, či by sa mala cítiť dotknutá jeho očividnou výčitkou alebo by mala byť dojatá jeho skrytou starostlivosťou. Keďže nemala dosť energie ani na jeden variant, proste na neho zodvihla obočie.

„Ako dlho ma chceš hnať ako lovnú zver?“

Naklonil hlavu mierne na stranu, ale nič z jeho nekompromisnosti sa nevytratilo. Do pekla s ním.

Zabudla si, že tam už si? podpichlo ju povedomie.

Sklapni. Nikto sa ťa nepýtal na názor.

„Zvoľním, keď ňou prestaneš byť,“ skonštatoval nakoniec. „A teraz, keď som uspokojil tvoju zvedavosť, by sme sa mohli aj pohnúť z miesta.“

Tie slová sami o sebe ju rozčúlili. V istej obmene ich používal skutočne neustále. Akoby jej tým okato dával najavo, čo si myslí o jej otázkach. Bastard. To sa mu mala klaňať po zem, pretože sa rozhodol jej pomôcť a obviazal jej boľačku? Nie, klaňanie nemala v popise práce. Bolel ju chrbát. Nechcela riskovať doživotné následky.

Mal jediné šťastie, že bola úplne vyčerpaná. „Čo takto raňajky?“

„Ak si si to ešte nevšimla, nie som pojazdný bufet. Môžeme len dúfať, že po ceste narazíme na nejakú pekelnú komoru plnú jedla.“

Skvelé, skutočne skvostné. Nielen, že bola vyčerpaná a zranená, cítila sa ako čerstvo vypratá bielizeň vyvarená v bielidle, ale ku všetkému bola ešte aj nesmierne hladná. Nepamätala si poslednú príležitosť, pri ktorej do úst vložila aspoň jeden hlt. Toto jednoznačne nebola päťhviezdičková pohostinnosť. Ale čo čakala...

„Tak sa odtiaľto rýchlo pohnime.“

Musela sa veľmi premáhať, aby sa nezačala mračiť podobne ako on. Ale nemienila riskovať, že by ju obvinil z napodobňovania. Aj keď netušila, prečo sa niečím takým vôbec zaoberá. Ale sa len sústreďovala na hlúposti, aby si nevšímala skutočnú temnotu ich situácie?

Razantne odmietla jeho pomoc, keď jaj ponúkol ruku. Stačilo, že ju zbavil tej hroznej reťaze. Okázalo si pretrela poškodenú pokožku, ale v skutočnosti mu to nevyčítala. Musela naozaj vyvádzať, ak ju priviazal. Netušila ani len to, ako dlho tam boli. Aby bola úprimná sama k sebe, bolesť niekam zmizla. A napriek tomu, že ležala na zemi, necítila sa otlčená. Možno mala nejaký druh matraca...

Bohužiaľ sa však opäť stihla prejaviť jej nerozvážnosť. Po veľmi dlhom ležaní a nič nerobení podrobila vlastné telo obrovskej výzve. Tentokrát príliš veľkej. Skôr, ako si stihla vynadať, sa jej podlomili kolená. Niečo v tej situácii jej prišlo až hrozne známe. A takisto aj dve ruky, ktoré sa ponáhľali, aby jej pomohli.

Zaškrípala zubami. Jej zubár tým nebude nadšený, ale akékoľvek obavy jej vyfučali z hlavy. Naplnila ju divná túžba. Malo to niečo spoločné s tou drsnou kožou, ktorá sa k nej tisla skrz špinavú látku pozostatkov jej trička.

Sprudka sa nadýchla. Ozvena toho zvuku sa vzniesla okolo nich ako opona. Na ich situácii nebolo nič romantické, ale predsa vzduch zapraskal statickou elektrinou, ktorej nerozumela. Vďačnosť s tým tiež nemala nič spoločné. A už vôbec nie s tým, ako sa o neho viac oprela a ruky mu položila na plecia. Pod jej dotykom stuhol, akoby sa pripravil na odskočenie. Možno si myslel, že ho chce odstrčiť. Zvláštne, túžila po opaku.

Skôr, ako to stihla sama sebe vyhovoriť, sa natiahla na špičky. V jedinom okamihu zatemnenia zdravého rozumu zaklonila hlavu a pritisla sa mu na pery. V zúfalstve toho gesta sa snažila vyjadriť len krátkodobú vďačnosť. Neodpudzoval ju, hoci by bolo jednoduchšie, keby to tak bolo. A týmto sa mu to snažila povedať.

Jej predsavzatia a úmysly však vyhlásili štrajk v momente, keď ju k sebe privinul ešte bližšie a vložil sa do jej poďakovania. Razom sa všetko otočilo úplne hore nohami. To, čo s ňou robil, by malo byť ilegálne. A pravdepodobne aj bolo. No trápilo ju to? Došľaka, nie! Skôr ju to prinútilo ešte viac sa vložiť do ich bozku.

Za toto dostane v pekle permanentku.

Kapitola 15. ¦¦ Kapitola 17.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 16.: