OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 7.

17.06.2015 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1046×

Kapitola 7.

Ayana nemala v pláne pokračovať v rovnakej činnosti celé hodiny a tak miesto bezcieľneho pozerania do steny vstala a začala sa prechádzať. Nie, že by k tomu mala veľký priestor. Ten maličký sklad dokázal pojať jednu posteľ a to bolo tak všetko a keďže bola slušne vychovaná, uspokojila sa k putovaní vo veľmi malých kruhoch.

O chvíľu sa jej zatočí v hlave a možno sa pri páde do nej udrie dostatočne silno na to, aby sa prepadla do bezvedomia. To jediné jej v tejto očividne zúfalej situácii pomôže. Nevzdala sa svojho predsavzatia utiecť a potom, čo jej Shade prenikol pár slovami až na dno duše, sa jej šialenstvo ešte zväčšilo.

Odrazu mrazivé ticho malého priestoru narušilo odkašlanie. Nadskočila ako nejaká hriešnica v prítomnosti kňaza a opatrne sa pozrela cez rameno. Pohľad jej padol na mlado vyzerajúceho chlapíka so strapatými vlasmi a kruhmi pod očami. Akoby nespal už celé veky. V tento moment jeho vyčerpanie dokonale chápala, bola na tom veľmi podobne. Ak nie aj rovnako.

Dotyčný vyzeral úplne obyčajne a ak by ho stretla niekde na ulici, asi by na neho zabudla v momente, keď by sa od neho odvrátila. Ale napriek tomu od neho nedokázala odtrhnúť oči. A už len z jeho prítomnosti jej po chrbte behal mráz. Prečo, to netušila. Ale dúfala, že to nebude musieť skúmať príliš zblízka.

„Môj pán si žiada vašu prítomnosť,“ prehovoril tichým zdvorilým hlasom. Ale ani jeho znalosť etikety ju nepresvedčila, že sa k nemu má priblížiť. Ak sa jej z niekoho ježili chlpy, bolo jasné, že to nebude len čarom ich osobnosti.

Odfrkla si. „Nie som jeho poskok, aby so počúvala rozkazy.“ Odrazu sa jej mysľou prehnala myšlienka, že ten otravný panáčik asi nehovoril o Shadeovi. Potriasla hlavou. Netúžila o ňom viac premýšľať. Ešte stále jej tak trochu dvíhal krvný tlak.

„To si uvedomuje,“ povedal potichu, ale jeho tón jasne hovoril o tom, že si myslí opak, „ale ak by nemusel, neposielal by ma sem. Potrebuje vašu pomoc. Ste liečiteľka, mali by ste využiť svoje nadania. Môžete tým niekomu zachrániť život.“

V momente, ako dopovedal aj posledné slovo, jej bolo úplne jasné, prečo by za ňou niekto posielal takého neskúseného mladíčka. Vedel sa pohrať s jej podvedomím spôsobom, akým to nedokázali ani výčitky svedomia a na to všetko mu stačilo pár viet vyslovených tým správnym tónom. Akoby bol zaklínač, ale zahral jej na city skúsenejšie ako ktorýkoľvek svetový virtuóz.

Opäť sa ozval jej pocit viny.

Ona stále žile, ale ľudia okolo nej neustále zomierali. Nerobila dostatočne veľa, nesnažila sa tak, ako mala. Načo jej boli všetky nadania sveta a jej vlastná moc a vôľa, keď ich nevyužívala tak, ako jej to prikazovala povinnosť?

Cítila sa ako zhypnotizovaná.

Podišla k návštevníkovi v jasnom predsavzatí okamžite poslúchnuť jeho nevyslovený rozkaz. Kráčala ako v mrákotách, vzdialenosť sa jej divne zmenšovala a zase zväčšovala. Akoby plávala na mori, hoci stála nohami pevne na zemi. Shade si vedel vybrať posla, aby jej odovzdal odkaz. Shade....

Potriasla hlavou a spomenula si na jeho slová. Najskôr jej vytkne, že sa snaží liečiť z vďačnosti a nie preto, že to chce urobiť a potom za ňou pošle tohto tu, aby ju... Aby ju čo? Presvedčil, že sa má zahrať na vďačnú a vyliečiť boľačku jeho cínovým vojačikom, ktorí ju chránia ani bohvie pred čím?

Ale zastaviť sa nedokázala. Len ďalej pokračovala vpred, hoci vedela, že to nie je správne. Na tej situácii toho bolo viac pritiahnutého za vlasy, než v spoločnosti, ktorá dobrovoľne ničí všetky náznaky mágie.

Zaťala zuby. Mala pocit, akoby sa vznášala. „Čo to robíš? Kto si?“

„Nič z toho nie je podstatné. Ale je pravda, že ťa môj pán potrebuje.“

Nutkanie počúvnuť žiadosť v jeho hlase sa zmenilo na životne dôležitú úlohu, ktorú si nemohla dovoliť nenaplniť. Mala plné zuby poslaní a misií, ktoré má splniť. Nebola na strunke, aby s ňou ľudia okolo nacvičovali aerobik.

Silou vôle sa jej napokon podarilo zastať, ale nebolo jej to nič platné. Miestnosť bola malá, takže kým sa konečne rozhodla získať späť svoju slobodnú vôľu, stála zoči-voči divnému votrelcovi, ktorý vôbec nevyzeral ako človek. Tentokrát viac pripomínal nejakú príšeru zo starých filmov. Zamračila sa. Toto sa naozaj môže stať len jej. Podľahne čaru nejakého idiota, ktorý má s človekom spoločné ani toľko, koľko má ona spoločné s drakom.

„Nechaj ma na pokoji. Nechcem ísť k tvojmu pánovi.“

Začínalo jej dochádzať, že sa nerozprávajú o Shadeovi. Keby túžil po jej prítomnosti, proste by prišiel osobne, alebo by sa postaral, aby k nemu prišla sama a dobrovoľne. Ale po incidente s tým škaredým poskokom pochybovala, že by sa chcel stretnúť práve s ňou.

No nedostala čas o tom viac uvažovať, pretože v ten momente sa jej ruky i nohy samovoľne pohli smerom k tomu zakrpatenému trpaslíkovi. Iné označenie pre neho nemala, teda, ak by nechcela zachádzať do slovníka vyhradeného pre všetky možné nadávky. Snažila sa vzoprieť neviditeľnej sile, ktorá ťahala za nitky jej vôle, ale nedarilo sa jej.

Náhle sa vo vlastnom tele cítila bezmocná ako novorodenec bažiaci po prvom dúšku vzduchu. V duši i celom tele sa jej prebúdzala doteraz nepoznaná zúrivosť a udierala na imaginárne steny jej väzenia. Potrebovala sa odtiaľ dostať, aby mohla toho škriatka nakopnúť. Potom by mu možno zlomila aj pár kostí a uistila by sa, aby sa liečili čo najdlhšie.

Keď už spôsobila nejaké zranenie, rozhodne ho nemala v pláne liečiť. Ale svoje plány bude musieť odložiť na neskôr, pretože sa náhle ocitla vo vzduchu. Netušila, čo urobila, ale toto si nezaslúžila. Veď nemohla ani len kričať od zúfalstva alebo sa pokúsiť zničiť mu ušné bubienky svojim ľúbezným hláskom.

„Pôjdeš so mnou,“ povedal spokojne. Keby mohla, veľmi názorne by mu ukázala, kam pôjde on, ale nedostala k tomu príležitosť.

Ten hlupák mal v sebe toľko drzosti, že si ju prehodil cez plece. A v momente, keď a jej pokožka dotkla tej jeho slizkej a nechutnej, niečo sa stalo. Pripomínalo jej to dávne časy, keď sa ju niekto pokúsil otráviť odvarom, ktorý vlastne spôsobil, že bola uväznená vo vlastnom tele. To bola aj teraz, ale niečo sa zmenilo. Predstavovala si lano, ktoré ju zviazalo k tomu stvoreniu. Ono sa pohlo, ona ho nasledovala. Nemala veľmi na výber, keď visela z jeho ramena, ale inak to nevedela popísať.

Slobodná vôľa sa precenila natoľko, že o ňu proste prišla. Samovoľne nedokázala ani len škrípať zubami. Dokonca aj myšlienky sa jej akosi rozutekali. Okrajovo vnímala bzukot, ale či sa len vedľa nej niekto rozprával s jej väzniteľom alebo sa jej myseľ preťažila, to netušila. Vedela len, že tá melódia ju upokojuje.

Každý tón mal svoju špecifickú farbu a tá ju zaliala ako záplava, pri ktorej prichádzala o dych. Všetko sa otriasalo, dokonca až jej podstata. A keď si myslela, že v tom dúhovom pekle nemôže byť nič horšie ako nevedomosť, ozval sa jej v uchu naliehavý šepot. Nepoznala ten hlas a slová nerozoznávala, nepamätala si ich. V sekunde, ako pochopila ich význam, zabudla, čo znamenajú. Len sa utápala v klesavej melódii a pripadala si ako kobra zaujatá monotónnou hrou na nejakú indickú píšťalu.

Plávala v realite bez ostrých hrán prítomnosti, neexistoval tam smútok ani výčitky svedomia. Dokonca ani jej vlastné telo. Bolo by také jednoduché prijať to pokušenie, ale niečo jej v tom bránilo. Otravné príkazy meniace sa na životodarné impulzy. Bola otrávená tým neústupčivým hlasom. Kto si myslel, že je, aby jej niečo prikazoval?

A skôr, ako mu to stihla povedať, zmenil sa tón. Teraz prosil. Bol mäkký, poddajný. Dokonca hrejivý. Zabalila sa doň ako do deky. Netušila kde je a ako sa tam dostala. Všetko jej splývalo, ale odrazu vedela, že nie je na správnom mieste. Uvedomovala si vlastné ruky i nohy, nehybne ležiace vedľa seba. Telo jej spočítalo na niečom mäkkom, nebola prevesená cez rameno ako vrece zeleniny.

A po celej večnosti sa mohla zhlboka nadýchnuť.

Zúrivosť ju opustila a ostal len pokoj, taký nevídaný pre jej vlastné vnútro, až ju to prebudilo. Otvorila oči, zrazu plne pri vedomí. A všimla si niekoľko drobností. Nebola zavretá v jaskyni v malom sklade na metly, ale ležala vo veľkej posteli v ešte rozmernejšej izbe plnej svetla a vánku. Ten pocit, že plávala, bol najskôr spôsobený prenášaním jej tela. A čo bolo najdôležitejšie, v dohľade nebol nikto, kto by ju chcel zabiť alebo na ňu kričať. V halve mala zmätok a len okrajovo si uvedomovala, čo sa stalo. Veľká časť spomienok bola ukrytá v temnote.

Pomaly sa postavila, prekvapená, že sa jej netočilo v hlave. To, že sa dosť tvrdo stretla s podlahou, sa jej muselo snívať. Istým krokom zamierila k veľkému oknu a opatrne vyzrela von. Netušila, čo očakávala, ale krása toho miesta jej vyrazila dych.

Ten pohľad bol plný farieb a všakovakých bytostí poletujúcich vo vzduchu. Myslela si, že sa ocitla vo svojom vlastnom sne o krajine plnej víl tancujúcich v rannej rose a elfoch lezúcich po vysokých stromoch. Dúha sa mihala vo vzduchu a jediný nádych jej dodal viac energie ako plný tanier pečeného mäsa.

Očividne zomrela a dostala sa do neba, pretože nebolo možné, aby takéto miesto existovalo. Nie medzi ľuďmi, tí by ho dávno zničili a ostali by tu ruiny nahradené modernou technológiou a robotmi. Urobili by čokoľvek, aby vyhubili mágiu.

„Toto miesto je skutočné,“ ozval sa za ňou jemný ženský hlas. Napriek sladkosti toho tónu podskočila, akoby na ňu niekto zakričal.

Naprázdno prehltla a vzhliadla na drobné dievča s dlhými ryšavými vlasmi a veselými sivými očami. Jej krásu hyzdilo len divné sivé vrece, ktoré na sebe mala oblečené.

„Ako vieš, čo som si myslela?“ vybafla na ňu nie práve slušne.

Unavovalo ju, že ľudia v jej okolí o nej a jej pocitoch vedeli viac ako ona sama. Bol to veľmi frustrujúci pocit. Nikdy sa nesnažila analyzovať to, čo sa v nej odohráva, ale asi by s tým mala začať. Aby ju ostatní tak neprekvapovali.

Dievčina mierne kývla hlavou. „Neboj sa, neviem čítať myšlienky a nemám žiadne nadania, ktoré by som mohla použiť proti tebe. Len mi pripadá, že sa tváriš rovnako ako ja v deň, keď ma sem priviedli.“

„Kto si a kto ťa sem priviedol?“ Ayana zacítila prchavú príležitosť dozvedieť sa niečo viac. Musela po nej siahnuť.

„Moje meno je Nola a žijem tu už niekoľko rokov. Zachránili ma vojaci pod velením Shadea po tom, čo vo mne ľudia našli pozostatky mágie. Moja prastará mama bola veštica, no ja som nič z jej nadania nezdedila. Ale oni nepočúvali. Skôr, ako mi mohli ublížiť, objavil sa Shade a zobral sa sem. Odvtedy tu žijem a snažím sa odčiniť svoj dlh.“

Ayana premýšľala, myseľ jej pracovala na plné obrátky. Neprekvapilo ju, že by to dievča chceli ľudia zabiť kvôli tomu, že v nej našli pozostatky mágie. To isté by urobili aj s ňou a to bez ohľadu na to, koľkokrát svoje schopnosti použila na to, aby ich zachránila.

Ale dozvedieť sa, že niekto sa tých nájdených snaží zachrániť a ten niekto je sám Shade... to bolo dychberúce prekvapenie. Netypovala by ho na heroický druh chlapíka. Skôr na zloducha, ktorý pomáha tie úbohé stvorenia chytať. Ale výzor môže klamať. Aspoň v to dúfala.

„Čo je toto za miesto?“ dostala nakoniec zo seba. Začínalo jej byť zle z toho úsmevu, ktorý po nej neustále hádzala Nola. Dokonca jej nepomohlo ani vzdať sa zraku a byť slepá. Stále ju vnímala. Prekliate liečiteľstvo!

Nola rozhodila rukami a podišla k nej. Napokon sa zadívala z okna. Ayana sa musela veľmi premáhať, aby si úľavne nevydýchla. „Je to pozostatok magickej ríše. Iste si o nej počula príbehy, najmä zo severskej mytológie. Niekoľko svetov, ktoré rastú v korunách veľkého jaseňa... všetko to kedysi bolo skutočné. No zo svetov Yggdrasilu ostalo len málo, ľudia takmer všetko zničili. To, čo vidíš, sú len ruiny niekdajšej slávy sveta magických bytostí.“

Nesnažila sa predstierať záujem, bola doslova fascinovaná tými slovami. O svojom pôvode nič nevedela, nemala potuchy, kým je. Ale cítila, že tu by sa mohla dozvedieť potrebné odpovede. Možno ich nemá to dievča, ale niekto sa tu iste nájde. Len najskôr musí odhaliť, prečo tu je a za akým účelom sem bola prinesená.

„To je všetko pekné, ale prečo som tu?“ Nervozita v jej hlase vyznela ako nedočkavosť. Nola sa zamračila, asi sa jej nepozdávalo, že nie je fascinovaná príbehom o starých legendách zo severskej mytológie. Nemala čas a ani energiu myslieť na jej jemnocit.

„Shade ťa sem priviedol, pretože si bola... zranená. Neviem, ako to pomenovať, ale Kell povedal, že ťa ovládol démon. Sú to zákerné stvorenia a dostanú sa ti do hlavy, ak mi to dovolíš. Musíš si dávať pozor na myšlienky, dokážu využiť tvoju slabosť proti tebe.“

Začínala ju bolieť hlava. Tajné svety, plány záchrany, démoni... určite ešte snívala. Ale ak to tak bolo a ona spala, prečo to všetko bolo také skutočné? Cítila, že to všetko dáva zvráteným spôsobom zmysel.

To však nemenilo nič na fakte, že stále netušila, čo mala s týmto bordelom spoločné. Nikomu nič neurobila, práve naopak, ešte naprávala škody. Shade sám jej nič nepovedal, ale očividne ju na niečo potreboval. Bola odhodlaná dozvedieť sa, čo to bolo. Ale najskôr musí pochopiť niečo celkom iné...

„Kto je vlastne Shade?“ nadhodila opatrne.

Nola pokrčila plecami. „To neviem, ale zachránil ma. Zachránil nás všetkých.“ Ayana si ju predstavila s chvostom. Ak by bola pes, teraz by sa jej zadok zmenil na ventilátor, taká oddaná bola Shadeovi. Vo vzduchu zacítila náznak bezhraničnej detskej lásky. Toto nikam nevedie.

„Dobre.... a prečo som teda tu?“

No skôr, ako mohla Nola odpovedať, vo vzduchu zacítila prítomnosť niekoho iného. Ayana sa bleskovo otočila a zapojila do hry aj svoje oči. V strede miestnosti stál Shade a dúfala, že nezačul veľa z ich rozhovoru. Nechcela sa hrať na idiota, hoci jemu by sa to možno páčilo. Niektorá jej neposedná bunka bola dokonca rada, že ho vidí. Keby verila tým rečiam o démonoch a posadnutí, tak by mu bola vďačná za záchranu. Žiadny parchant si z nej mysle nebude robiť súkromný lunapark.

„Si tu, pretože toto miesto je odteraz tvojím novým domovom.“

Aj ten malý náznak spokojnosti sa stratil a nahradil ho hnev. Kto si vôbec myslel, že bol?

Kapitola 6. ¦¦ Kapitola 8.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 7.: