OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 8.



Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 8.Bábkar

Kapitola 8.

„Pane, prišiel som vás informovať o výsledku bitky.“

Cez hučanie adrenalínu v ušiach takmer prepočul ten piskľavý hlas. Napokon sa však dostatočne spamätal, uhladil si dokonalý účes a s hlbokým nádychom sa odvrátil od svojej nariekajúcej obete.

Ľudia boli takí patetickí vo svojej neodolnosti, väčšinou zomierali skôr, ako z nich dostal viac ako dve súvislé vety. Ale netrápilo ho to. Na svete ich bolo tak veľa, že tých pár desiatok, ktoré zabije, vôbec nikomu nebudú chýbať. A ak sa medzitým zabaví a dozvie sa niečo zaujímavé, bude to vnímať ako plus.

Zákerne sa usmial, keď si predstavil tú vystrašenú ženskú s krížom na krku, ktorá sa neustále modlila. Asi si myslela, že jej to pomôže. Zabudla, že on nebol upír. A ona nepremýšľala nad tým, že pred ňou vyhladil všetky jej sestry.

„Našli ste ju?“ Až keď položil otázku, vzhliadol. Pozeral sa na neho najneschopnejší z jeho poskokov. Bol nažive len kvôli tomu, že ho potreboval. A jeho schopnosti.

Žmolil si ruky, akoby sám bol človek. Ten skrčok bol hanbou démonského rodu. Nečudoval sa, že ho jeho klan odvrhol a poslal k nemu na smrť. On mu ju nedoprial. Neuľahčí mu to. Nech sa trochu posmaží vo vlastnom slize.

„Áno, pane,“ kývol hlavou a podarilo sa mu stabilizovať vlastný hlas, takže sa mu netriasol. „Mal ju pod dozorom ten hwan. Zaútočili sme, ale podarilo sa im prežiť. Toag a Hang ale našli liečiteľku skôr, ako ich zabili.“

Naklonil hlavu na bok. Začínala sa v ňom zbierať chvíľkovo umlčaná zúrivosť. „Ani jeden ju však nepriviedol.“

„Nie, pane. Ale... Hang ju mal vo svojej moci.“

Nemohol si pomôcť, ale pri tej roztrasenej odpovedi sa musel zasmiať. Avšak ten kvázi radostný zvuk mal na všetkých prítomných opačný efekt. Nemohol im to zazlievať a na druhej strane vedel ich strach využiť lepšie ako ich rešpekt či lásku.

Takmer si znechutene odfrkol. Bol démon, možno len sčasti, ale bol ním. Nemal záujem správať sa ako tí idioti, ktorí sa odvrátili od vlastného pôvodu a paktovali s ľuďmi. Tisícročia sa im darilo chrániť tých mravcov bez nároku na vďačnosť. Veľkoleposť ich gesta bola úbohá. Bol len pár centimetrov od ich úplného zničenia a využije na to bytosť, ktorá ich mala zachrániť. Irónia toho plánu ho vždy uspokojila.

Opäť upriamil pozornosť na svojho malého poskoka. „Dúfam, že ten tvoj brat nebol taký neschopný ako ty,“ zavrčal a užíval si, ako sa krúti.

„Do mysle jej vložil kúzlo.“

Zodvihol obočie a zachechtal sa. To bola rozhodne dobrá správa. Bol rád, že všetka jeho snaha konečne začínala prinášať ovocie. Celé stáročia sa snažil predstihnúť tých prekliatych imbecilov a zdalo sa, že nakoniec to nebude musieť urobiť. Pretože liečitelia akoby sa kamsi stratili. Bol rád, že tomu tak bolo.

Z toho, že démoni ovládli tých správnych ľudí, vzišlo veľa dobrého, najmä veľa výhod pre jeho druh. Ale tým to všetko ešte len začínalo. Po všetkých tých rokoch sa objaví pravdepodobne posledná z nich a práve keď sa prezradí, dostane sa do rúk jedinej bytosti na svete, s ktorou nemohol otvorene bojovať, aby sa neprezradil.

Otrávene si odfrkol. Nebude trvať dlho a nebude sa musieť skrývať ako nejaký potkan, ale celému svetu dokáže, prečo sa ľudia už od nepamäti boja vlastného tieňa.

„Takže jeho smrť nebola zbytočná. Gratulujem, aspoň jeden z vás vie byť občas užitočný.“

Malý skrčok sa prikrčil, ale nič nepovedal. Tie stvorenie boli také hlúpe, že im ani nenapadlo namietať, keď ich niekto urážal a perfektne vedeli poslúchať rozkazy. Väčšinu z nich síce nikdy nesplnili, ale za svoju obmedzenosť vždy zaplatili len vlastným životom. To bol dobrý obchod.

„Pane, okamžite môžeme lokalizovať ono kúzlo a využiť ho vo váš prospech.“

Náhlivo pokrútil hlavou. „Nie, ešte neprišiel správny čas. Shade liečiteľku odvedie do schátraného magického sveta a bude dúfať, že ju tam ochráni lepšie. Veď má k dispozícii desiatky takých idiotov, ako je on sám. Len nech si myslí, že vyhral.“

„Ale ak kúzlo nepoužijeme, na čo sa kvôli nemu môj brat obetoval?“

Frustrovane zavrčal, aby tak dal dobu zadubencovi najavo, ako veľmi neoceňuje jeho hlúpe poznámky. „Tvoj brat bol asi jediný z tých neschopákov, ktorého smrť nebola márna. Shade si myslí, že svoju maličkú liečiteľku zachránil. A keď to bude najmenej čakať, poštveme liečiteľku proti nemu. Zabije ho tá jediná nádej, ktorá ho mohla zachrániť.“

V očiach mu zaihrali veselé ohníčky, keď si predstavil Shadea a jeho snaženie. Poznal ho lepšie ako si ktokoľvek predstavoval a takmer dokonale vedel predvídať jeho správanie. Uškrnul sa, keď si predstavil, ako by sa asi Shade tváril, keby zistil, kto stojí za všetkými útokmi. Ten hlupák celý svoj život zasvätil niečomu, v čo ani neveril. A ešte sa odvolával na svätú Celeste.

Celeste... hoci mu ju vždy predhadzovali ako príklad, nikdy ju nebol schopný nenávidieť. Skôr naopak. Ona jediná mu chýbala. Ale jeho život bol teraz odlišný od toho, ktorý mu predurčili rodičia. Veď sa im za to aj poďakoval takým istým spôsobom – nožom rovno do chrbta. Veď oni sa k nemu zachovali rovnako.

Mávol rukou, keď si uvedomil, že to malé čudo na neho stále hľadí a čaká na príkazy. Alebo možno na smrť. A možno by sa toho druhého aj bol dočkal, keby mu nedoniesol také povznášajúce správy.

„Vypadni. Skôr, ako sa rozhodnem zbaviť sa ťa.“

Skrčok na nič nečakal. „Áno, pane. Rozkaz, pane.“ A s tým, spolu so závanom nádeje, vybehol na krivých nohách kamsi preč. Čo sa jeho týkalo, bol za to vďačný.

Pomädlil si ruky a opäť sa obrátil k svojej osobnej hračke. Ten maličký doktor mu toho nevedel veľa povedať, vlastne mu len potvrdil to, čo už vedel. Liečiteľka bola slepá a skrývala sa medzi obyčajnými ľuďmi dostatočne dlho na to, aby ju dokonca ani on nenašiel. Čoskoro jej dokáže, že sa pred ním nemôže skrývať naveky. Hoci ho nikdy nevidela a netuší, kým je. Mal v pláne to zmeniť.

Raz sa spoznajú...

V doktorkovi ostali ešte náznaky života. Ak by bol milosrdný, hneď by ho zabil, ale on taký nikdy nebol. Možno sa narodil do nesprávnej rodiny, ale niekoľkokrát dokázal, že pôvod nie je všetko a to, kým je, ovplyvňuje len on sám. Dostal sa na vrchol a za všetko vďačil len vlastnej námahe.

Z trpezlivosti si urobil osobné umenie a teraz existovalo len niekoľko vecí, na ktoré by si nedokázal počkať. Shade a jeho pád však k nim nepatrili. Stáročia plánoval, ako mu najlepšie dokázať, aký by mohol byť svet krásny, keby sa vzdal svojho šialeného poslania. Už mu chýbalo len pár maličkostí a všetko bude dokonalé.

Poslednýkrát sa zadíval na tú kôpku ľudskej slabosti. Na chvíľku zvažoval, že by ho mohol doraziť, ale potom to zamietol. Ešte sa dostatočne nezabavil. S tou myšlienkou a otočil a zamieril k šatníku, ktorý bolo až po najvyššiu poličku doslova preplnený rôznymi kostýmami. Vybral si ten najlepší, ktorý zodpovedal jeho úlohe vo svete ľudí a pritom nedokázal ovládnuť úsmev.

Nikdy si neužíval svoje postavenie, ale na druhej strane sa ho nedokázal vzdať. Predstavovalo neodmysliteľnú súčasť jeho najväčšieho triumfu. Ľudia pracovali na dosiahnutí jeho cieľa bez toho, aby o tom vôbec tušili. Naháňali sa za fantómami a pritom ich jediní nepriatelia sa skrývali v ich vnútrach.

Ich slabosti predstavovali dôvod, prečo ich démoni dokázali ovládať. A v konečnom dôsledku sa dokonca pridať k životu medzi smrteľníkmi. Boli príliš slabí na to, aby s nimi dokázali bojovať. Veľmi radi sa podriaďovali nadvláde ostatných okolo seba. Hlavne takými, ktorí boli mocnejší ako oni sami.

Sám pre seba sa usmial. A on bol najmocnejší zo všetkých, hoci sa hral na slabocha. Nitky, ktoré starostlivo upravoval, začínali prinášať ovocie. Stačilo správne zatiahnuť a k nohám mu padlo presne to, čo potreboval. Čo na to, že na svoj najväčší ťah ešte len čakal, čas raz príde.

Dovtedy bude tým, čo z neho chceli mať ľudia. Svojho druha, dôverníka a predovšetkým neviditeľného pána. Stačilo im ponúknuť dostatočne mocnú ilúziu bohatstva a moci a tie správne osoby prepadli jeho moci. A odvtedy ich telá nosil ako obleky. Nikto z nich si to nikdy neuvedomil. Len málokto bol taký prezieravý, aby dokázal priznať, že sa nachádzal v prítomnosti skutočného démona. Aj keby ich poškodil iba nikdy nenaplnenou nádejou.

Sám pre seba sa zasmial. Ľudstvo vyhladzovalo populáciu magických bytostí, pretože sa báli všetkého, čo boli iné. A pritom len ničili jedinú šancu na vlastné prežitie. Radšej si pestovali hada v akváriu a dúfali, že ich nikdy nepohryzie. On mal zuby a nebál sa ich použiť.

Už čoskoro...

***

Opakovane sa snažila nájsť únikovú cestu z magického sveta, ale nenachádzala odpovede. Ayana bola už úplne zúfalá a netušila, čo má robiť. Nikto, koho sa pýtala, nepoznal odpovede na jej otázky, všetci sa len usmievali a boli šťastní, že im niekto dal druhú šancu prežiť vlastný život.

Ona osobne zastávala názor, že vymenili len jedno väzenie za druhé, ale radšej si vždy zahryzla do jazyka. Nechcela sa zbytočne dostávať do ešte väčších problémov. Hlavne ak by jej niektorý z tých sedliakov ešte mohol v budúcnosti pomôcť.

Shade ju úplne ignoroval, čo na druhej strane len privítala. Aspoň sa nemusela strápňovať tým, že by si nevšímala ona jeho. Miesto toho sa pustil do výcviku nejakých vojačikov. Čo jej pripadalo divné, nebol ten typ, ktorý by mal trpezlivosť s mladými neschopnými zelenáčmi, ale kto bola ona, aby o tom niečo vedela.

Nemala ani len potuchy, kým bol on a prečo ju držal v podstate v zlatej klietke vystavenú všetkým na obdiv. Zrazu sa totiž zdalo, že ju všetci chcú spoznať. Nebola naivná, aby si predstavovala, že to bolo silou jej osobnosti.

Nie, tí pokrytci nemali niekoho, kto by im pofúkal boľačky a ona bola perfektnou kandidátkou. Ešte bola aj taká hlúpa, že sa nad niektorými zľutovala. Odmietala sa na nich pozerať, čo bolo nanajvýš detinské, ale to ju netrápilo. Chcela nájsť cestu von z toho blázinca, nie si vybrať najluxusnejšiu izbu.

Nakoniec sa rozhodla všetkým sa vyhýbať. Tento svet ju lákal svojimi krásami a vedela, že nie je dostatočne silná na to, aby sa zastavila. A jedna jej časť to ani nechcela. Veď kto by dokázal večne odolávať pestrofarebnej prírode a všakovakým stvoreniam, ktoré boli rovnako fascinujúce ako boli krásne. A ona sa nikdy predtým necítila byť viac chytená v niečej charizme.

Tak si vybrala inú možnosť, dobrovoľne objala chladné mreže svojho krásneho väzenia a väčšinu času sa proste zdržovala za zatuchnutými múrmi nejakého hradu.

„Ayana?“ začula za sebou a v duchu zaúpela.

To dievča jej nedalo pokoj od momentu, čo sa prebudila. Za normálnych okolností by jej vytrvalosť považovala za rozkošnú, ale tentokrát ju otravovala. Keby sa s ňou chcela spriateliť, dávno by to predsa urobila. Nenechá sa uháňať ako nejaká krava na bitúnku!

Otrávene si vydýchla. „Čo je?“

„Prečo nie s ostatnými? Stále si taká sama, ale to nemusíš.“

Znovu si povzdychla. Vysvetľovať niečo tomu dievčaťu bolo ako pokúšať sa presvedčiť kávovar, aby upiekol koláč. Rovnako iracionálne a rovnako zbytočné. Navyše vedela, že zatuchnuté chodby starej knižnice neboli miesto, ktoré by Nola obľubovala, takže sa tam schválne vyskytovala čo najčastejšie.

Možno to bolo malicherné, ale ospravedlňovala svoje konanie tým, že sa snažila rozlúštiť tajomstvo Shadeovho pôvodu. A to vlastne aj robila. Ale kto sa mal vyznať v tých obrazoch a legendách a knihách v jazykoch, ktoré pripomínali vysvetlivky na vyšívanie.

„Som fascinovaná týmto obrazom,“ vybafla nakoniec zo seba. Pripisovala svoju divnú odpoveď tomu, ako nevyberane do nej Nola strčila, aby si vydobyla jej pozornosť.

Vzhliadla a lepšie si prezrela to, na čo sa pozerala. Rozmernosť toho obrazu ju skutočne zarazila. Keď lepšie zaostrila, zistila, že ide takmer o portrét, ktorý zachytáva kľačiacu ženu s hrdzavými vlasmi zahalenú v plameňoch. V náručí držala nejaké telo a vyzeralo to, akoby plakala. Pravdepodobne to bolo vyjadrenie smútku nad niečiou smrťou. A v podstate ju to ani nezaujímalo.

„Och, vzhľadom na tvoj pôvod je zaujímavé, že ťa fascinuje práve tento obraz.“

Ayana sa zamračila a nenápadne sa naklonila Noliným smerom. Nechcela vyzerať príliš dychtivo, hoci pretekala nedočkavosťou. Vždy vítala akúkoľvek príležitosť dozvedieť sa kým vlastne bola.

„Kto to je?“ kýval hlavou na mazanicu.

Nola sa rozžiarlila ako slniečko. Rovnako vyzerala za každým, keď ju niekto potreboval. To dievča malo vážne problémy s vlastným sebavedomím. Žilo v utkvelej predstave, že musí byť užitočné.

„To je bohyňa Brigid zachytená v momente, keď na bojisku oplakáva svojho syna. Vidíš tú príšeru v rohu?“ Nola neurčito ukázala do vrchnej časti obrazu, kde bol neidentifikovateľný zhluk tvarov. S trochou fantázie, by sa to dalo považovať za nejakého škaredého plaza. Oči to malo. „To je Fomorian, mocní z rodu Tuatha Dé Dannan s nimi bojovali a zvíťazili, ale nie všetci prežili. Brigid musela oplakať vlastného syna, ktorý sa pridal na stranu nepriateľa. Ľudia si kedysi rozprávali legendu o tom, že jej slzy stvorili Caoine, čiže žalospev, ktorý sa dodnes spieva v niektorých častiach Škótska alebo Írska na pohreboch.“

Ayana sa zamračila a odrazu nemusela záujem predstierať. Doslova visela na každom slove. Pretože Nola hovorila presne to, čo chcela počuť. To, čo predtým začal Shade, ale nikdy jej to nedopovedal celé.

„Ale Caoine nie je žalospev, alebo áno?“                                     

Nola rozhodila rukami. „Samozrejme, že nie. Táto pozmenená legenda je len dôkazom, že ľudia radi pretvárajú minulosť podľa vlastného obrazu a nezáleží im na to, čo všetko zničia. Chcú sa len ochrániť a zabudnúť na to, že kedysi tomuto svetu vládla mágia!“ rozohnila sa. Ayana sa mimovoľne napäla.

Na dlhú chvíľu medzi nimi zavládlo ticho. Nola namáhavo dýchala, akoby sa snažila zbaviť vlastného rozčúlenia a Ayana len ticho čakala na dokončenie príbehu. Ale to stále neprichádzalo, až nakoniec vyhrala jej netrpezlivosť.

„Tak čo to vlastne tá Brigid stvorila? Alebo tam proste všetkých pozabíjala?“

Nola vytreštila oči, akoby ju tie slová úplne šokovali. Ayane to bolo jedno. Aj keby sa práve teraz rúhala, potrebovala poznať odpovede. Musela vedieť, kým v skutočnosti je. „Bohyňa Brigid by nikdy neprepadla pomste, na to bola príliš vznešená,“ Ayana pretočila očami, bohovia boli vždy malicherní, „miesto toho sa postarala o to, aby žiadna matka nikdy nemusela pocítiť takú bolesť ako ona.“

„Oživila svojho syna?“

„Nie,“ pokrútila Nola hlavou. „Nemala moc nad mŕtvymi, nebola strážkyňou podsvetia. Ale bola aj patrónkou liečiteľstva.“

Ayana sa naklonila. Začínala cítiť, že sa konečne niekam posunuli. „Takže vyliečila ostatných zranených?“

„Nie. Jej slzy boli magické, ako čokoľvek božského pôvodu. Uchytil ich mocný vietor a zaniesol ich ďaleko až do sveta ľudí, kde náhodne dopadol na ľudí a spojil sa s ich dušami. A tak im naveky prepožičal niečo z liečiteľských schopností bohyne Brigid. Caoine teda nie je žalospev, ale nová rasa liečiteľov, ktorí boli pomáhať chrániť ľudstvo.“

Zadívala sa na obraz a snažila sa pochopiť, čo práve teraz počula. Bol to len príbeh, ale nejako cítila, že by mohol byť pravdivý. Alebo len možno bola príliš zúfalá a dychtivá po odpovediach na to, aby rozoznala výmysel od pravdy. Nech to bolo akokoľvek, bol to základ, na ktorom mohla stavať. Ale len minimum toho, čo ešte ostávalo ukryté v temnote.

„Je zvláštne, že si našla tento obraz. Aj keď, vzhľadom na to, kde teraz si, to je proste len ďalšia náhoda,“ ozvala sa odrazu Nola.

Ayana sa na ňu zadívala. „Čím je to zvláštne?“

„Toto miesto bolo kedysi útočiskom všetkých Caoine. Tu sa stretávali. Ľudia sem privážali svojich zranených a chorých alebo sem prišli prosiť o pomoc. Je to divné, ale akoby si prišla domov. Keby ešte svet vyzeral tak, ako kedysi, tak by ti toto všetko patrilo.“ Rukami rozhodila v širokom geste, poukazujúc na police plné kníh a ďalšie obrazy.

Rozhliadla sa okolo seba a pohľad jej opäť padol na bohyňu Brigid a jej mŕtveho syna. Celé roky túžila po tom, aby sa dozvedela, kým vlastne bola a teraz, keď sa to konečne stalo... bola sklamaná. Čakala niečo iné.

Myslela si, že jej poznanie vlastného pôvodu dá nejakú záruku do budúcnosti, ale mýlila sa. Stále netušila, kto boli jej rodičia a čo sa im stalo, odkiaľ presne pochádzala. Na čo sa dozvedela, ako sa nazýva jej druh, keď jej do nedávalo odpoveď na inú, pálčivejšiu otázku.

Kto som? zašepkala v duchu. Ozývalo sa len prázdne ticho. Ako aj predtým, keď netušila, že je Caoine. Ten kúsok informácií nepredstavoval žiadny rozdiel. Len umlčanie neodbytnej túžby.

Kapitola 7. ¦¦ Kapitola 9.


V poslednom čase mám neodvratný pocit, že vás čítanie nebaví. Ak aj čítate a nekomentujete, je to vaša vec, ale naozaj by som bola vďačná, ak by ste svoj názor občas aj vyjadrili. Nie som veštica.

Takže... čo si myslíte o príbehu?

Lili



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 8.:

3. Violet přispěvatel
27.06.2015 [13:00]

VioletLili ja nestíham čítať a mám aj prúser takže sa sem tak ľahko nedostávam ale prečítam si tvoj príbeh veľmi rada
Ps: kto je ten chlap o ktorom si písala v tejto kapitole Emoticon

2. Blacky
25.06.2015 [19:10]

Uf, niekto mal zlý deň, čo? :D

JA mám tento príbeh rada. Samozrejme zdá sa mi, že sa rozbieha omnoho pomalšie, ako predchádzajúce, ale na kvalite mu to podľa mňa neuberá. TAkže ja rozhodne nebudem tvrdiť, že si mala aj lepšie, veď sme len na začiatku a možno ku koncu to bude ten najlepší...

JA viem, že nekomentujem hneď, ako sa tu kapitola objaví, tak ako tomu bolo pred tým, ale nie je to tým, že by som nemala chuť čítať.
Nemám čas tak, ako som mávala. Takže som nezanevrela, len si skutočne musím kradnúť chvíľky, aby som sa dostala k PC aspoň cez deň v respektíve pod večer, keď už malá mele z posledného a ja ešte udržím oči otvorené :D
tak sa nenervuj. Máš verných čitateľov a som si istá, že aj v tých tichých, len proste ak niekto nepíše komentáre, neprinútiš ho ani do emoticona. Zbytočne sa nervuješ.

Ku kapitole: Ja si skutočne začínam byť istá tým, že Shade je polovičný démon. Z pohľadu tajného záporáka sa mi to stále viac pozdáva. Aj keď ma prekvapuje, že podľa jeho slov, by tu mohlo byť viac polovičných, čo sa odvrátili od "temna" a sú lovcami alebo minimálne sa snažia byť mimo dianie.

Taktiež už pochybujem o tom, že by jeho zlá časť mohla byť akosi zreteľná na jeho tvári, skôr si začínam myslieť, že je možno potomkom vyššieho démona a všetci ho poznajú, preto skrýva tvár. nO neviem uvidím.

Neviem si pomôcť, ale Aya mi proste stále viac a viac lezie na nervy. Neviem ti presne vysvetliť prečo, možno tým, že vystupuje ako povýšenecká mrcha. skutočne. NOla chce byť priateľská a ona je drbko no na druhej strane celá zvedavá na svoju minulosť, pôvod a všetko.
Rozumiem, že k Shadeovi sa chová tak ako sa chová, ale k Nole by sa mohla chovať slušnejšie. to dievča jej nič neurobilo a nebolo k nej nikdy drzé.

No máme ešte čas, hádam ju pochopím o čo jej ide :P

A aké kúzlo jej ten trol vložil do hlavy? To čo spomínal Shade alebo dáke iné? Že by cez ňu mohli viedieť jej očami všetko? Ale to je asi blbosť.




1. Trisha přispěvatel
25.06.2015 [11:58]

Trishatak po prve ja komentujem vzdy a oi druhe myslim ze pribeh je dobry. Zaujimavy a samozrejme koniec ma stale navnadu citat dalej
Ale musim povedat ze napriek tomu mam pocit ze si mala uz aj lepsie poviedky. opakujem vsak ze pribeh sa mi paci a rozhodne sa tesim dalej Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!