OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 3.



Ukradnúť si šťastie - Kapitola 3.Nedostatok informácií

Kapitola 3.

So stoickým postojom, ktorý bol pre neho legendárny, si kľakol na jedno koleno a sklonil hlavu. Vedel si živo predstaviť pohľady ostatných, ktoré ho sprevádzali, ale už len z princípu ich ignoroval. Vedel, že ho nenávidia a radi by sa ho zbavili, ale bránila im v tom jediná skutočnosť – to, kým bol v ich svete. Kedysi svoju pozíciu považoval za veľmi výhodnú, jej prostredníctvom mohol získať to, čo mu unikalo dlhé roky. Dokonca si to všetko okolo neskôr začal užívať, hlavne pozornosť kráľovnej.

Ale potom sa to všetko zmenilo, stačil na to jediný okamih, v ktorom sa dozvedel hĺbku zrady, ktorej čelil. A spolu s tým zistením sa brány jeho doterajšieho života zmenili na nepreniknuteľné vráta väzenia. Dusil sa tu a škrípal zubami pri každom rozkaze, ktorý mal splniť, ale nemohol konať inak. Mal istú povesť a tej musel ostať verný bez ohľadu na to, čo si o tom všetkom myslel.

Aj preto tu teraz kľačal ako najponíženejší zo všetkých a čakal na moment, keď mu ostatní dajú dovolenie vyskytovať sa v ich preceňovanej prítomnosti, hoci najradšej zo všetkého by im roztrhal hrdlá a prelial všetku ich krv.

„Vstaň, Azazel,“ ozval sa úlisný hlas jeho kráľovnej.

Pri dôvernom vyslovení jeho niekdajšej prezývky len zaškrípal zubami. To, čo sa z neho stalo, bolo jej dielom. A rád by jej názorne previedol, aké schopnosti potrebuje na vykonávanie svojho poslania. Od túžby zovrel ruky do pästí.

Nie, ešte neprišiel čas.

„Výsosť,“ pozdravil hlbokým, no trochu vzdorným hlasom, „našiel som princeznú, bola presne na tom mieste, ktoré nám oznámili verní. Zdá sa, že si vo svete ľudí našla ochrankyňu.“

„Odkedy je pre teba jeden nepohodlný človiečik problémom?“ podpichla ho kráľovná nonšalantne. Teraz už jeho sebaovládanie viselo doslova na vlásku.

„Nemôžem ju len tak zabiť, najskôr musíme zistiť, čo všetko vie. Princezná jej mohla niečo prezradiť a všetci vieme, že ľudia nedokážu dodržať žiadny sľub. Sú nečestní, nemajú v sebe ani kúska poctivosti. Musíme zistiť rozsah škôd, ktoré ten človek stihol napáchať predtým, než ju zabijeme.“

V duchu zavrčal, keď si spomenul na iný dôvod, pre ktorý nemohol tú ľudskú ženu len tak zabiť. Už len jej existencia ho dráždila viac ako čokoľvek iné na svete, ale to, čo sa z nej stalo v jeho očiach a čo by sa z nej eventuálne mohlo vykľuť neskôr, ho nútilo ju nenávidieť. Koniec-koncov, bola len slabým odpadom celej populácie. Nemohla by sa mu rovnať ani keby bol mŕtvy.

Kráľovná si ho prezerala mačacími očami. „A prečo mi to tu všetko hovoríš?“

„Pýtam si povolenie, Výsosť.“ Takmer sa tými slovami udusil.

„Ty, Azazel? Pýtaš si povolenie? Odkedy ho potrebuješ, aby si plnil moju vôľu? Proste urob, čo uznáš za vhodné a urob to rýchlo. Vždy si si predsa robil čo sa ti zachcelo. A navyše, princezná sa musí vrátiť ešte pred Dňom modrej Luny. Postaraj sa o to!“ rozkázala nakoniec.

Rozmrzene prikývol a navonok si stále zachovával chladnú tvár. Rýchlo sa postavil a nasadil si na hlavu kapucňu. V duchu sa bavil iróniou slov, ktoré mu stále rezonovali v ušiach. Keby bola aspoň polovica z nich pravdivých, nikdy by sa v tejto situácii neocitli.

Ich rod vymieral, pretože nedokázal odhaliť sprisahanie, ktoré malo za následok pád takmer celej aristokracie ich kráľovského dvoru. Ak by si mohol robiť čo sa mu zachcelo, princezná by bola pod jeho ochranou a kráľovná, ktorá bola len vzdialenou príbuznou a v podstate v nej nič kráľovské nebolo, by teraz už nedýchala.

S takou radosťou by ju bol roztrhal na márne kúsky!

Ale zo všetkého najviac sa nenávidel pre svoju neschopnosť niečo urobiť z iného dôvodu. Keby mu nezväzovali ruky iné príkazy, mohol byť v paláci v noc tej tragédie. Na tróne by tak mohol sedieť právoplatný panovník a on, tak smiešne porovnávaný s anjelom smrti Azazelom, by bol jeho zaťom. Pretože ak by bol schopný konať sám za seba, zachránil by svoju snúbenicu aspoň na takú dlhú chvíľu, aby ju mohol po prvý raz v živote vidieť.

***

Neuveriteľné!

Odišla od Danteho pred sotva hodinou, pochybovala, že si za ten krátky čas vôbec stihol dať sprchu, takže očakávala, že ho nájde sedieť k tej istej miestnosti, kde ho nechala. Mala by tam k nemu jednoduchší prístup a mohla by ho pokojne zavesiť za nohy z lustra a pýtať sa na čokoľvek by chcela a ešte by ju pri tom ani nikto nerušil.

Ale on, akoby to bol tušil, si do domu pozval všetkých papalášov z okruhu päťdesiatich kilometrov. Akoby bol tušil, že sa to pre ňu skončí zle. V duchu vážne dúfala, že to tak nebolo. Pretože bez ohľadu na to, akú zlosť na neho neustále mala a ako rada do neho udierala a kopala, vážne nemala v úmysle ho v dohľadnej dobe zniesť zo sveta. Koniec-koncov bol jej jedinou šancou dostať sa do trochu lepšej životnej situácii. Iste, bolo to povrchné, ale bola k sebe dostatočne úprimná na to, aby si priznala, že ich nefungujúci vzťah by sa ani s plne zatvorenými očami nedal považovať za dobrú známosť, nieto ešte za priateľstvo.

Kútikom oka sa ubezpečila, že Piti sa skutočne s prskaním vybrala späť k nim domov. Nikdy nebola tak naštvaná, aby zabudla na jej ochranu. A malá Piti zase nebola taká tvrdohlavá, aby sa zbytočne vystavovala riziku. Tým pádom Zoey do značnej miery uľahčovala život, ale stále to nebolo dostatočne na to, aby s mohla skutočne vydýchnuť. Aj preto to v nej všetko vrelo a ruky sa jej triasli od túžby zovrieť v nich niečí krk. Krvilačnosť do jej života priniesla asi voľba jej povolania. Vnímala to ako výhodu, rovnako ako vycvičené zmysly a schopnosť ubrániť sa takmer pred čímkoľvek.

Možno aj pre to sa sebavedomo vybrala k domu, v ktorom to jednoznačne žilo aj v takejto ešte pomerne skorej hodine. Zoey pevne dúfala, že Dante neplánoval jej vraždu a teraz ju tu oslavuje. Pretože to by tomu malému bastardovi vážne nedarovala. Pri tom pomyslení zaškrípala zubami a prešla na jeho pozemok so sebavedomím niekoho, kto vlastní minimálne polovicu sveta. Neučila sa vystupovať tak, aby to ani v najmenšom neodrážalo jej vnútorné rozpoloženie. Ostatných to držalo v šachu a ona aspoň mohla pokojnejšie spávať.

K jej veľkému prekvapeniu bol celý alarm mimo prevádzky, avšak keď si všimla enormný nárast rôznych strážcov a agentov so slúchadlami v ušiach, ktorí sa rozhodli kempovať na záhrade, rýchlo pochopila prečo. Kvázi poctiví podnikatelia sa cítili bezpečnejšie pod dohľadom ozbrojených mužov, najlepšie veľkých svalnáčov s IQ rozbitej škrupiny z orecha. Veľmi často zabúdali, že všetci chlapi mali jednu slabinu a revolver určený na ochranu sa veľmi rýchlo môže zmeniť na jednosmerný lístok do sveta mŕtvych.

Naozaj nemala náladu a ani čas, aby sa s nimi po jednom porátala, hoci v tomto rozpoložení by dokázala chrliť oheň. No namiesto toho sa prikrčila za vysokú sakuru a rozhliadla sa okolo seba. Strážcovia boli rozostúpení skutočne efektne, to musela uznať, ale stále mali slabinu a tú predstavoval Peter.

Poznal ju a vedel, že ju bude musieť pustiť dnu bez ohľadu na to, aké sú jeho rozkazy. A keď ho videla postávať na terase, kde sa zabával s nejakou ženštinou, ktorá nosila čelenku miesto sukne, vedela, že má vyhrané. Utvrdil ju v tom aj fakt, že včerajší monokel dnes nosil ako módny doplnok, ktorý dokonale ladil k jeho úsmevu. Takže žiadne krátenie prémií sa nekonalo a ako tak poznala Dantea, Peterovi ani nevynadal.

Jej dramatické entré bral proste ako skutočnosť.

Vykročila jeho smerom a ani sa nesnažila usmievať. Nemala na to náladu. Bola unavená, hladná a ešte stále sa snažila spamätať z toho, že sa ju v priebehu poslednej hodiny niekto pokúsil dvakrát za sebou zabiť. Nebola taká povrchná, aby niečo také brala osobne, v ich brandži išiel každý po krku tomu druhému, takže sama už musela skrývať mŕtve tela svojich vrahov. Ale mala tendenciu byť nabrúsená, ak sa o to niekto nie len, že snažil v rovnaký týždeň, ale k tomu aj v rovnaký deň.

Niektorí ľudia proste nemali vychovanie. Okrem toho – potrebovali by toho trochu viac ako len demolačnú čatu, polorozpadnutý dom a na doplnenie elektricky vodivý trezor.

Amatéri!

Bola sotva niekoľko metrov od Petera, keď si ju konečne všimol. Prezrel si ju od hlavy po päty a jeho úsmev razom vystriedalo niečo podobné obave. Ale rýchlo to zaplašil a nahodil znudený výraz. Strategicky to bol pre neho ten najlepší ťah, aký mohol zvoliť.

„Zoey, mám sa vôbec pokúšať zastaviť ťa?“

Zákerne sa na neho usmiala. Pomaly sa učil. „No, mohol by si to skúsiť, ale len v prípade, že chceš, aby som ti k tomu monoklu vyrobila ešte jeden do páru, aby si ladil.“

Pokrútil hlavou. „Je vo vnútri a prosím ťa, snaž sa tam nič nerozbiť. To by som si mohol vážne pobaliť kufre a vrátiť sa k sestre do Texaxu.“

„Ja som ohľaduplnosť sama.“

„Hej, ja viem, a preto teraz vyzerám ako atrapa klauna.“ Stoicky pretočil očami. „Radšej choď dovnútra skôr, ako si to rozmyslím. Šéfa budeš musieť trochu hľadať, pokiaľ viem, má tam teraz oslavu nejakého obchodu, takže tam bude plno kravaťákov.“

„S tými si dokážem poradiť, ale bude to pravdepodobne Dante, čo ako jediný poletí von cez zatvorené okno.“

Peter na ňu žmurkol, ale o chvíľu sa opäť tváril vážne. To ju len utvrdilo v názore, že svojho šéfa takisto nemá práve najradšej. Tú skutočnosť možno šikovne využije neskôr. Teraz len počkala, kým odstúpi stranou, aby mohla prejsť. Bez zaváhania sa vybral a do domu, no ešte predtým, než sa celkom mohla stratiť z dohľadu, jej do uší prenikol otravný hlas:

„Ako je možné, že ju tam vpustíš? Veď ani ne je adveká... ade... do prdele! Proste vhodne oblečená!“

Zoey na mieste zastala a na chvíľu debatovala sama so sebou, že teraz skutočne nie čas hrať hru „kto skončí vo fontáne“. Túto osobu by tam veľmi rada pritopila, ale tým pádom by na Danteho nezostala žiadna zlosť a to by voči nemu nebolo fér.

Otočila sa cez rameno a zamerala sa na mrnčiacu napodobeninu ženy, ktorá nemala ani toľko sebaúcty, akú majú muchy lezúce pavúkovi po sieti. „To vieš, drahá,“ začala medovo, čím upútala jej pozornosť, „nie všade vedie cesta cez sex, takže by si svoj podvozok mohla prestať otŕčať na verejnosti, je to otravné.“ Nevinne sa na ňu zaškerila. „A mala by si si zájsť k logopédovi. Možno ťa už nenaučí rozprávať, ale aspoň pochopíš, že niektoré slová sú pre teba príliš náročné na pochopenie a vôbec by si sa nemala pokúšať ich vysloviť. Lúčim sa!“

S tým sa otočila a pokračovala v ceste. Nemala čas obzerať si dotyčnú a kochať sa tým, ako od zlosti mení farbu z červenej na bordovú a potom na zelenú a späť na fialovú. Celkom jej stačila zvuková kulisa. V duchu dúfala, že bude mať možnosť vytiahnuť z Petera viac detailov. Podľa toho, čo jej prekladala predstavivosť, musel by jej prejav minimálne taký efektný, ako keď sa rozmaznané decko začne hádzať v obchode o zem, lebo chce čokoládu a nie keks, ktorý mu vybrala matka.

Bez najmenšieho znaku odporu zo strany ostatných strážcov sa dostala až dnu, kde hrala tichá, symfonická hudba. Vo svojom minulom živote by behom sekundy dokázala určiť, kto to dielo skomponoval, kedy a možno by k tomu vymyslela aj nejaký strhujúci príbeh. Pravdepodobne by skončila tak, že by tú skladbu sama hrala na obrovskom klavíri, ktorý Dante tak nehanebne využíval ako konferenčný stolík.

Škrelo ju to, ale vo svojom súčasnom živote nebolo na umenie miesto. Naučila sa nenariekať za tým, čo stratila. To ešte nikomu nič neprinieslo. Lepšie bolo pozerať sa vpred. A postupom času si začínala uvedomovať, že svoju nezaujatosť nemusela ani predstierať.

Nebolo ťažké nájsť Danteho, bol v samom strede miestnosti v obložení vysokých pipiek v prepychových, ale trochu krátkych, šatách, ktoré sa práve afektovane smiali na niečom, čo povedal. Úbohé žienky, naivne si mysleli, že sú príliš krásne na to, aby im odolal. Dante zase vedel, že boli príliš blbé na to, by si uvedomili, že s nimi ostáva len kvôli publicite. Niekto by to označil za povrchnosť. Zoey to považovala za dokonalý príklad symbiózy. A akokoľvek sa jej z toho zdvíhal žalúdok, pravdou ostávalo, že takíto ľudia sa potrebujú navzájom.

„Neustále ma prekvapuje, ako rýchlo dokážeš pracovať.“ Zakrútila hlavou, keď k nej doľahol hlas, ktorý nepatril nikomu inému ako Dantemu.

V tom momente bolo veľmi ťažké ovládať sa. Hnev, ktorý v nej dovtedy bublal len akosi okrajovo a dotváral celkovú dramatickosť situácie, teraz vypenil ako dlho spiaca sopka. Ruky zaťala do pästí a zafuňala ako divoký býk, ktorý pozorne sleduje červené súkno. To jej momentálne predstavovalo pomerne úspešného podnikateľa v obleku.

Držala sa späť len z toho dôvodu, že potrebovala poznať odpovede, ak by na neho rovnako zaútočila, možno by to skončila skôr, ako by začal spievať. To jediné ju držalo na mieste a nakoniec jej aj pomohlo upokojiť sa natoľko, aby po ňom rovno neskočila. Možno to malo niečo spoločné aj s prísľubom, že si ho neskôr vychutná.

Veľmi pomaly vychutná.

„Ty máš teda žalúdok – tváriť sa, akoby sa nič nestalo,“ vybafla na neho.

Dante zodvihol obočie a nenápadne sa naklonil bližšie jej smerom. „O čom to hovoríš? Pokiaľ viem, za poslednú polhodinu so neurobil nič, čím by som ťa nasral.“

Prižmúrila na neho oči. „Hovorím o tom pokuse zbaviť sa ma, ty had.“

„Nerozumiem?“ prehodil nechápavo a v očiach mu pri tom blyslo niečo neidentifikovateľné. Nevyzeral byť ani prekvapený, ani zaskočený. Musel minimálne tušiť, čo sa deje. Teraz len z neho vytrieskať, či to zorganizoval, alebo mal len podozrenie, o ktorom jej zase nič nepovedal.

„Hovorím o tom, že pred chvíľou sa ma niekto pokúsil zabiť. Dvakrát.“

V tom momente Dante stuhol, akoby ho práve nakopala do veľmi podstatných miest. Vzápätí sa prebral a rýchlo poslal ostatných na druhý koniec miestnosti a sám kývol hlavou na Zoey, aby ho nasledovala do jeho pracovne – teda, ak sa tak dala nazývať miestnosť s vysokým stropom, rotopedom v jednom rohu a gaučom v druhom. Podľa nej to bola proste zašívareň, ale Dante mal iný názor.

„Čo sa stalo?“

Zamračila sa na neho. „Myslím, že som ti to už dvakrát povedala, takže ak nemáš papier s diagnózou, ktorá hovorí, že si debil, odmietam to opakovať. Miesto toho by si mi mohol ušetriť problémy a rovno mi povedať, čo za zmrda ti túto zákazku dalo.“

„Ty ma nepodozrievaš, že mám v tom prsty?“ nadhodil zmätene.

Zoey teatrálne prevrátila očami, ale ten nonšalantný výraz bol v podivnom rozpore s jej zvrašteným obočím a nechtami, ktoré sa jej začínali vrezávať do kože, tak silo zvierala ruky do pästí.

„Pevne verím, že nie si až taký idiot, aby si so mnou takto jednal. Inak je ti, dúfam, jasné, že s tebou urobím krátky proces.“

„Ak by som sa ťa chcel zbaviť, proste si vpálim guľku do čela,“ zavrčal nasrdene.

Zamávala rukami. „Páni, ďakujem! To ma vážne upokojuje.“ Urobila niekoľko výhražných krokov jeho smerom. Mohol byť väčší a vyšší, ale ona bola lepší bojovník. A obaja to vedeli. „Povedz mi meno toho paka, čo si ma najalo a môžeme na toto celé zabudnúť.“

Ešte ani nedopovedala, keď začal energicky krútiť hlavou. „Vieš, že nemôžem. Ak sa niekto dozvie, že som krysa, utopia ma v kysline. To veľmi dobre vieš. Prečo by si odo mňa žiadala takýto druh odpovede?“

„Pretože mám, kurva, právo vedieť, kto ma chce vidieť mŕtvu!“ skríkla a už sa ani nesnažila pôsobiť pokojne.

Rozvaha sa hrozne preceňovala. V jej prípade určite. Ale aj tak sa ešte snažila držať. Ako mŕtvy jej toho veľa nepovie. Ajkeď... ktovie, či by na niečo také mala žalúdok. Iná vec je niekoho zámerne poraniť alebo zabiť v sebaobrane. Ale chladnokrvná vražda? Dokázala by to vôbec?

Mala by asi zapracovať na svojom svedomí.

„Nemôžem ti to povedať, hoci ctím tvoje právo na pomstu.“ Och, vážne nemala čas na jeho filozofickejšiu stránku, ktorá sa prejavovala vo veľmi nevhodných okamihoch.

„Preveroval si ho aspoň?“ začala z iného konca. Dúfala, že to bude môcť uhrať aspoň na stranu jeho enormne prerasteného ega. Keď začal krútiť hlavou, takmer zavyla na protest. Dnešný deň pre ňu rozhodne nebol úspešný. To ani v najmenšom.

Na dôvažok ešte potriasol hlavou ako nejaký osol. „Nie, neuhráš to na túto moju stránku. Neodpoviem ti, pretože nemôžem. Pochop to, Zoey, sama si bola neraz v tejto situácii.“

„Keby som bola na tvojom mieste, ty potkan, našla by som iný spôsob ako odpovedať. Nie som blbá, daj mi nejakú stopu a ostatné zistím sama. Alebo snáď kryješ ešte niekoho? Alebo len svoj zadok? Máš s tým spoločné viac ako tvrdíš?!“ obvinila ho.

Prsty ju doslova svrbeli túžbou zovrieť v nich jeho hrdlo a nepustiť až kým sa neprestane hýbať úplne. Pri tej predstave sa jej rozochvelo telo, ťažko však povedať, či od strachu alebo nedočkavosti. V poslednom čase sa v sebe nevyznala.

„Nič s tým nemám spoločné, ale ak si to s tým bastardom má niekto vybaviť, som to ja! Do riti, veď ma využil, aby ťa zabil.“ Jeho hlas sa zmenil na nevrlé vrčanie.

Keby ho nepoznala tak dobre, povedala by, že si o ňu robí starosti. Ale ona mala tú spolu, že jej ilúzie o jeho charaktere rozbila práve tá skutočnosť, že vedela, ako fungujú jeho myšlienkove pochody. Na prvom mieste bol on, potom opäť on, potom dlho predlho nič a až potom sa nachádzala kopa odpadu nasledovaná ostatnou populáciou tohto sveta.

Ak by sa do seba zahladenosť mala nejako volať, určite by niesla Danteho meno, alebo aspoň jeho iniciálky.

„To je tvoje posledné slovo? Nepovieš mi nič?“ uisťovala sa s povzdychom.

„Rád by som, ale nemôžem sa ohroziť,“ prehodil opäť tónom, akoby sa nič nedialo a prepaľoval ju pohľadom plným očakávania.

Asi si myslel, že teraz vybuchne a ona sa k tomu skutočne chystala. Možno tak urobí potom, čo vstrebá ten šok. Iste, poznala Danteho, ale niektoré veci ju ešte stále prekvapovali. Hej, bola taký idiot. S povzdychom sa načiahla za seba. Použila obe ruky, aby to vyrezalo, že si ich plánuje len ledabolo oprieť o kríže, ale namiesto toho zamierila niekam úplne inam.

Vincent sa ju snažil vycvičiť najlepšie ako vedel a k tomu všetkému patrila aj sebaobrana. Základné kopy a chmaty niekedy však nestačili a to bez ohľadu na to, aké presvedčivé dokázali byť. Takže bolo očividné, že to chce niečo tvrdšie. Prvé sa ponúkali strelné zbrane, ale z nejakého dôvodu pre ňu neboli vhodné. Nie, že by sa ich bála, ale nedokázala ich udržať. Boleli ju z nich ruky. V tom čase, keď začala s výcvikom, pre ňu pravdepodobne boli len príliš ťažké.

Takže prešli na nože. A dýky vedeli byť omnoho osobnejšie ako nejaká guľka vypálená z revolveru.

Vždy mala pri sebe niekoľko čepelí, medzi nimi aj vrhacie dýky, ktoré nosila pripevnené na páse obmotanom okolo bokov. Keby si teraz dala dole košeľu, vyzeralo by to, akoby na sebe mala polovičný korzet. Nikdy sa nesústreďovala na jeho estetické vlastnosti, na to bola asi nedostatočne márnivá. Ale funkčnosť....

Sama pre seba sa usmiala a siahla pod okraj košele a nahmatala rúčky troch dýk. Mala ich so sebou viac, ale nebude nimi plytvať. Hlavne ak mala v úmysle ich tu nechať, hoci neskôr ich určite ukradne späť. Vytiahla ich von a do ľavej ruky si vložila jednu, zatiaľ čo v druhej zovrela zvyšné dve.

Nezaujato si prezerala Danteho a tvárila sa, akoby úporne premýšľala o tom, čo urobí ako ďalšie. A on jej to zožral aj s navijakom. Bohužiaľ mal tú smolu, že stál príliš blízko dreveného obkladu steny.

Skôr, ako stihol žmurknúť, vyrazila jeho smerom a kopla to neho. Nebol to žiadny efektívny ťah, alebo vizuálne dokonalá hra tela, proste to len malo za následok to, že zakolísal a chrbtom dopadol na onú stenu. A to bol jej moment. Využívajúc vlastnú zotrvačnosť, zahnala sa prvou dýkou a tá sa zabodla na strane jeho ľavého predlaktia, druhá presne na opačnej strane pri pravej ruke a tá tretia skončila pri jeho hlave. Po ceste ho ešte stihla aj jemne poškrabať na krku.

„Zbláznila si sa?!“

Zoey pevne pokrútila hlavou. „Nie, ale som odhodlaná dostať z teba odpovede. Tak radšej začni rozprávať. Nožov mám viac ako dosť a hoci by som ich len nerada všetky použila na teba, s radosťou to urobím, ak nezačneš spolupracovať.“

„Pokojne ma zabi, ale aj tak ti nemôžem nič povedať,“ trval na svojom, ale tentoraz jeho hlas neznel tak neochvejne ako predtým. Reč ostrých hrán, ktoré by ho mohli usmrtiť, je veľmi pôsobivá.

Zacmukala na neho, akoby bol batoľaťom. „To nie je odpoveď, ktorú som od teba čakala tvárou v tvár smrti.“

„To sú len prázdne frázy, dokonca ani ty by si nedokázala niekoho chladnokrvne zavraždiť,“ namietol, ale ani v najmenšom neznel sebaisto. V hlase mu rezonovali obavy. Možno by si to nemala tak užívať, ale jeho bezmocnosť ju tešila. Aspoň si na chvíľu vyskúša, aké to je, keď mu všetko nekľačí pri nohách a ochotne sa mu to neponúka.

„No tak, obaja vieme, že bez mojej pomoci sa odtiaľ nedostaneš. To sako je príliš pevné na to, aby si ho pretrhol. Môžeš tam pokojne visieť aj do zajtra, ale rovnako rýchlo môžeš aj hneď v tento moment odkráčať. Potrebujem len to meno, ostatné si zistím sama.“

Dante ju na chvíľu sledoval, akoby odhadoval mieru jej odhodlania. Dúfala, že uvidí presne to, čo chce ona sama. Bola rozčúlená a hladná a navyše na ňu opäť padala únava. V poslednom čase bola stále čoraz častejšie vyčerpaná. Pripisovala to len spôsobu života, ktorý vedie, ale nejaký nejasný hlások sa jej pýtal, či si tým môže byť istá. V meste na ňu číhalo toľko nebezpečenstiev, ale ešte viac v takmer bezpečnom polorozpadnutom domove, v ktorom nefunguje kúrenie a už vôbec nie elektrina.

Ale svoje zdravie nemá čas riešiť, najskôr sa s Piti potrebujú najesť a potom možno, ale naozaj len možno, ak jej ostanú nejaké peniaze, by zašla za nejakým lekárom, aby mu zaplatila plnú sumu ošetrenia len za to, aby jej povedal, že sa príliš namáha v práci. Ako milovala ten svoj bezpoistkový stav. Bohužiaľ pre ňu zlodeji ako komunita nemali príliš veľa zamestnaneckých výhod. Zdravotné poistenie bolo luxusom, ktorý si nemohli dovoliť ani tí najbohatší.

„Chceš len jeho meno?“ overoval si potichu.

Zoey na neho otočila tvár a zamračila sa. „No určite nebudem potrebovať zoznam jeho najobľúbenejších jedál.“

Zvesil hlavu. „Dobre, poviem ti to. Ale ak sa niekto bude pýtať, nemáš to odo mňa!“ Pretočila očami a trochu zbytočne prikývla, aby ho upokojila. Ona predsa nebola žiadny zradca. Aj keď... pri ňom mala silné nutkanie. „Predstavil sa ako Jack Smith.“

Zoey nahlas zanadávala, keď vyslovil to meno. „To si zo mňa robíš, kurva, srandu? To je meno, ktoré používajú všetci, čo si najímajú zlodeja! Musíš poznať jeho pravú identitu!“

„Viac neviem. Nepripadal mi podozrivo, tak som ho nepreveroval. Možno som mal.“

„To nemyslíš vážne! To si ma tu naťahoval kvôli debilnému aliasu?“

Dante pokrčil ramenami, ale prišpendlený ku stene nepodal práve najlepší výkon. Tá skutočnosť ju už netešila tak, ako predtým. „Vieš veľmi dobre, že ti nemôžem povedať ani len toto. Nič viac neviem, prisahám!“

Najhoršie na tom bol fakt, že mu verila. Dante bol všelijaký, ale nebol taký dobrý klamár, ako si to o sebe rád namýšľal. Poznala reč jeho tela pridobre na to, aby nespoznala, že teraz hovorí pravdu. Mal tú drzosť ťahať ju za nos a teraz to ešte použiť proti nej.

Zodvihlo sa v nej hotové tornádo a hrozilo, že ju roztrhá na márne kúsky. Bez jeho pomoci toho chlapa nikdy nenájde, pretože, na rozdiel od neho, nemá žiadne kontakty, ktoré by mohla využiť a nikto z podsvetia jej nedlží žiadnu láskavosť. Nebolo nič, čo by dokázala použiť vo svoj prospech. Dokonca ani tie dýky by nepomohli.

Ak nenávidela niečo ešte viac ako byť rozzúrená, tak to bol pocit bezmocnosti. Desil ju. Už pred niekoľkými rokmi, keď po prvý raz narazila na Vincenta, prisahala, že sa tak nikdy nebude cítiť znovu. A teraz by mala svoej predsavzatie porušiť? Nikdy! To radšej prijme Danteho pomoc, hoci žiadnu neponúka, aby to všetko vrátila do relatívneho normálu.

„Tak mi toho bastarda nájdi.“

Dante nestihol skryť svoje prekvapenie pri jej slovách. „To ale nebude zadarmo.“

„Dnes ťa nezabijem, to je dostatočne dobrá platba,“ odvrkla a vybrala sa ku dverám.

„Počkaj! Musíš ma dať odtiaľto dole!“ zvolal na ňu. Neznel zúfalo, len nahnevane. To hralo v jeho prospech, ale ona mala chuť pomstiť sa mu ešte trošku viac. „No tak, zlato, nerob drahoty!“ doplnil laškovne, keď pokračovala v chôdzi. Keď však začula to oslovenie, podvedome stuhla.

On veľmi dobre vedel, že ho neznáša.

Nevinne sa usmiala a otočila sa. Podišla k nemu bližšie s natiahnutou rukou, akoby ho chcela uvoľniť spod zovretia tých dýk, ale neurobila tak. Miesto toho siahla do puzdra a bleskovo vrhla ďalší nôž. Tento sa s takmer úplnou presnosťou zaťal len niekoľko centimetrov od jeho malého kamaráta. Bola si dokonca istá, že ho porezala na stehne.

Aby dodala svojmu činu na vážnosti, otočila sa na podpätku a kráčala preč. Necítila sa o nič pokojnejšie, stále v nej bublal hnev, ale zadosťučinenie z pohľadu na jeho vydesenú tvár, bolo na nezaplatenie.

Kapitola 2. ¦¦ Kapitola 4.


No, ako tak pozerám, tak väčšina z vás to so mnou vzdala už nadobro... Nehovorím, že ma to nemrzí, ale asi som si už mala zvyknúť, však?

A Blacky, nejaká tá romantika bude, ale až neskôr. ;) Neboj, aj ja som v podstate romantická duša, takže to tam proste byť musí.

Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 3.:

2. Blacky
03.11.2014 [16:33]

KAšli sa na nich. Ja tvoje písanie milujem. :)

Ako píše Car, ak chceš plnú prdelku komentov začni písať ff na VA :p A teen wolf, ono to teraz letí a origínal neotrepané príbehy nazaujmu. alebo to bude aj tým, že tu klesá veková hranica a štrnástky majú iné nároky na dobré čítanie.

V každom prípade, ja som spokojná.

Dantemu som to nezožrala. možno sa s ním chce sám porátať, že sa mu pokúšal zabiť "zamestnankyňu" a možno je ten týpek fakt nebezpečný a nechcel ju ohroziť.

A som zvedavá ako to bude keď už bude Piti za človeka a dozviemem sa viac o ich zasnúbení. Lebo zatiaľ mi je ľúto, že boli pravdepodobne zasnúbený bez toho aby sa stretli. privádza ma to k kalsickým otázkam typu: Ako tam mohla vzniknúť láska? písali si pred tým aspoň? Lebo Piti na neho predsa reagovala ako maznačík, akoby ho poznala.a a on tam vravel niečo o tom, že sa nevideli.

No ty mi to vysvetlíš v ďalších kapitolách.

Len dúfam, že Zoey neublížia a Piti ju ochráni pred svojimi ľuďmi.


1. PrincessCaroline přispěvatel
02.11.2014 [23:38]

PrincessCarolineTo vieš Lili, dnes asi veľmi nefrčí originalita Emoticon
Mne sa Zoey veľmi páči, mohla mu dať jednu výchovnú Emoticon A zdá sa mi to alebo Dante má o ňu taký malilinkatý strach? Emoticon
A čo je zač ten Azazel? Okrem toho, že je snúbenec slečny Piti? Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!