OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 4.

09.11.2014 (19:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1223×

Kapitola 4.

Netušila, ako sa dostala domov. Ak po ceste niekoho prevalcovala, neuvedomila si to. Všetko, po čom túžila, sa skrslo na jednoduché vnemy pomenované jediným slovom. Spánok. Jedlo. Pokoj. A ďalších niekoľko, ktoré sa snažila už celé roky podvedome vytláčať zo svojej mysle.

Nech už mala k svojmu životu akýkoľvek postoj, stále sa považovala za dostatočnú ženu na to, aby márnivo túžila po nezmysloch. Len to nedávala tak okato najavo. Naivita bola veľmi nebezpečná a niekto taký ako ona si ju vôbec nemohol dovoliť. Bol to módny doplnok z minuloročnej kolekcie, ktorá tento rok už nebola trendy.

Namosúrene si rukou prehrabla vlasy a snažila sa zaplašiť nepokoj, ktorý ňou otriasal. V poslednom čase bola nervózna ako poškvrnená mníška kľačiaca pred matkou predstavenou. Netušila, čo bolo zdrojom jej nespokojnosti a nemala chuť to bližšie skúmať. Nemala na to v podstate ani čas. Chvíle, ako boli tieto, keď mala čas v pokoji vkročiť do svojej provizórnej izby a len tak v nej posedávať, boli ojedinelé. Tým pádom sa ich nevedela nabažiť a vždy, keď končili, bola nervózna, ba až nevrlá.

Teraz mala všetky dôvody peniť ako rozzúrené morské vlny, ale nemala na to silu. V momente, keď za sebou zatresla napol rozpadnuté dvere svojej izby, všetko z nej opadlo a ona sa cítila podivne upokojená. Tu bol domov, miesto, kde o všetku obživu musela bojovať nielen s Piti, ale aj s neuveriteľne dlhým zástupom všakovakých hlodavcov, o hmyze ani nehovoriac. Navzdor tomu, že mala doma mačku, myši u nich vždy mali hody.

A pritom chcela byť naštvaná.

Vždy, keď si predstavila, ako Dante visí prišpendlený na tom drevenom obklade, na tvári sa jej rozlial úsmev. Zavrčala cez zuby, keď si uvedomila, čo všetko tej komédii predchádzalo. Nebola hlúpa, ako si to o nej mysleli mnohí. Ak by však nebola dostatočne prešibaná, dlho by v tomto svete neprežila. A niekto si predsa len myslel, že ju môže nachytať. Ako ten človek, ktorý sa ju seriózne snažil zabiť, dokonca dvakrát. Pretože aj začiatok demolácie sa považuje za jasný úmysel, hlavne ak tam ešte päť minút pred samotnou akciou nikto nebol.

A Dante mal tú smolu, že to tomu dotyčnému nevedomky dovolil.

Jeho nariekaniu o nevine ani na sekundu neuverila, hoci niečo v nej to chcelo urobiť. Nie, netušil, že ju chcel niekto vidieť mŕtvu, ale vedel toho viac, ako jej prezradil. A to bol dôvod, prečo dopadol tak, ako dopadol. Ak jej kvôli vlastnému egu zamlčiaval potenciálne životu dôležité informácie, mala tendenciu správať sa ešte výbušnejšie než obyčajne.

Keď sa v nej zodvihla nová vlna hnevu, potriasla hlavou a urýchlene sa sústredila na svoju izbu. Alebo to, ako s veľkou dávkou fantázie nazývala to, čo pôvodne slúžilo ako nejaký spoločenský salónik. Pozostatky kozubu, políc na knihy a všakovakou háveďou rozhryzené koberce tomu jasne nasvedčovali. To sídlo muselo byť honosné a teraz z neho ostali len ruiny, prakticky len tri ako-tak obývateľné miestnosti. Ani netušila, ako toto miesto vtedy, pred tými rokmi, našla. Alebo prečo ho vôbec hľadala.

Na tú pekelnú noc si pamätala tak jasne, až ju to samotnú desilo. Vtedy nadvládu celkom prebrali inštinkty, o ktorých ani len netušila, že ich má. Utekala z detského domova, liezla po stenách, skákala zo strechy a plazila sa kanálmi a všetko bez toho, aby ju niekto zazrel. Ale dôvod jej panického úniku jej vždy pretekal pomedzi prsty. Dokázala ho polapiť, ale nie pomenovať. Akoby bola bádateľ, ktorý na lúke chytil nový druh motýľa.

Pravdou bolo, že na to skutočne ani dôvod nemala. Iste, bola sirota, no netrpela tým. Na rodičov si nespomínala, všetko o nich bolo obsiahnuté v útržkovitých zábleskoch. Črty tváre, ktoré nedokázala pospájať dokopy, akoby boli len zle padnúcim puzzle. Hlasy, krásne tóny spievané pred spaním, ktoré nemohla pripísať nikomu známemu. To všetko sa rovnalo ničomu, vďaka tomu nedokázali ani len vypátrať jej rodinu, dokonca ani len zistiť, koľko má vlastne rokov, alebo kedy má narodeniny. Navzdor tomu, že tesne po svojom príchode namaľovala tvár nejakej ženy.

Podvedome otočila hlavu smerom k stene, na ktorej ten obrázok visel. Klamala by, ak by tvrdila, že vie, prečo ju nakreslila, alebo ako bolo možné, že vôbec vytvorila schopný portrét, keď mala sotva štyri roky. Alebo ako je možné, že vedela hrať na klavíri a nič z toho si nepamätala. Všetci dúfali, že ak použijú tvár tej ženy, spomenie si, ale ona to nedokázala.

Dokonca ani teraz, hoci jej tie črty boli známe, nedokázala bezpečne povedať, či išlo o nejakú jej príbuznú alebo náhodnú okoloidúcu. Zoey si doteraz bola istá jedinou vecou – raz v noci sa objavila na prahu sirotinca, lem nočnej košele mala zašpinený od blata a krvi a nepamätala si, ako sa tam dostala. Vychovávateľky ten príbeh rozprávali ako nejaký horor a na stene, kde viseli fotky zomrelých rodičov osirených detí, bol pri jej mene zarámovaný článok o jej nájdení. Podľa mníšok z domova to bolo veľkodušné gesto, dávali deťom najavo, že smrť neznamená zabudnutie.

Ona zastávala názor, že to bolo patetické.

Napriek tomu tie dlhé roky v decáku bola v podstate šťastná. S pohnutou minulosťou mala len veľmi malú šancu na to, že by ju niekto adoptoval, alebo si ju aspoň osvojil. Vyhovovalo jej to, ostatné decká boli jej rodinou. A jedného dňa sa to zmenilo. Netušila prečo, čo to vyvolalo, len odrazu sa raz uprostred noci zobudila a hnaná dovtedy nepoznaným strachom utiekla a nikdy sa nevrátila.

Skutočný dôvod jej unikal, tá nástojčivosť jej varila krv v žilách, skracovala jej dych a nikdy nepoznala jej pôvodcu. No verila tomu, čo jej hovorilo vlastné vnútro, čo na ňu kričal dovtedy nepoznaný mentálny hlas. Súrila vlastné telo vpred a našla jediného človeka, ktorého mala nájsť – Vincenta. V podstate sa ani nesnažila zistiť prečo, napísala to na nikde nekončiaci zoznam zvláštností vo svojom živote. Naučila sa proste veriť svojmu šiestemu zmyslu, nech už predstavoval čokoľvek.

Preto v sekunde, keď jej prešiel po chrbte mráz a krátke vlasy na krku sa jej postavili dupkom, prikrčila sa a opatrne sa začala zakrádať smerom k dverám a chodbou až k druhej časti ich obytného priestoru. Adrenalín jej ešte viac zostril zmysly, zdalo sa jej, že dokáže počuť aj klepotanie krídiel obyčajnej muchy dnes v podkroví. A nech to bolo akokoľvek rozptyľujúce, bola to jej výhoda.

Podvedome siahla po jednej zo svojich dýk a rozmrzneme si spomenula, kde nechala zvyšok. Ak ju teraz niekto zabije, rozhodne bude Danteho strašiť až do konca života. Keby nebolo jeho naivity, mohla byť teraz plne ozbrojená. Bohatstvo ju ani veľmi nezaujímalo. V tejto situácii by ju nezachránilo ani to, keby bola najbohatšou osobou na svete.

Potichu vydýchla, privrela oči a v duchu sa rýchlo pripravila na najhoršie. Netušila predsa, čo čakať na opačnej strane steny. S vnútorným napätím, ktoré do nej udieralo, očakávala, že tam nájde minimálne krvavé jatky. Preto nemohla byť viac prekvapená, ako keď našla Piti, ako sa poležiačky váľa po nejakom chlapíkovi, ktorý bol roztiahnutý na gauči a na tvári nonšalantný výraz vládcu celého sveta.

Rýchlo ho analyzovala. Hoci vo svojom otrhanom oblečení vyzeral neškodne, nenechala sa obalamutiť. Chlap, ktorý mal bicepsy hrubšie ako jej stehno, vyholenú hlavu a súmernú tvár nejakej antickej sochy, bol ako kričiaca hrozba. Zlovestnosť mu iste dodávala aj zakrútená jazva, ktorá ľavý kútik jeho úst doživotne zdeformovala na mračenie. To všetko by ju prinútilo byť v strehu, ale boli to jeho zelené oči, ktoré ju utvrdili v tom, že sa ho musí čo najskôr zbaviť. A čím účinnejšie, tým lepšie. Ak sa totiž nemýlila, práve stála zoči-voči tomu klaunovi zo staneviska. Zdalo sa, že tentoraz si na anonymitu nepotrpí.

Naoko bezbranne rozhodila rukami, dýku ukrývajúc do rukávu košele, ktorú si na seba v rýchlosti hodila hneď po príchode domov. Niekedy bola za svoju opatrnosť vďačnejšia než iné dni.

„Piti,“ prehovorila otráveným tónom, „Koľkokrát som ti hovorila, aby si dnu nepúšťala žiadnych žobrákov?“

Jej ostré slová mali presne ten účinok, ako dúfala – dotyčný sa napäl a jeho príliš sebavedomý výraz nahradilo pohŕdanie. „Ako môžeš vedieť, že nie som, napríklad, tvoj šéf?“

„Pozri, aj keby si bol Matka Tereza, nemáš tu čo hľadať. Takže ak si sa dosýta pomaznal s mojou labilnou spoločníčkou, radila by som ti, aby si odišiel. Určite vieš, kde sú dvere a vyprevadíš sa aj sám.“

Potriasol hlavou, ale nevyzeral, že by sa chystal vybuchnúť. To ona k tomu nemala ďaleko.

„Vydržiavaš si zvláštneho domáceho miláčika,“ prehodil akoby mimochodom.

Zoey nemohla presvedčivo vyhlásiť, že jej neimponoval jeho vzhľad a pri jeho chrapľavom base neslintala blahom, ale ani ona nemala v úmysle strápňovať sa tým, že by svoju sexuálnu frustráciu riešila na človeku, ktorý ju nesmierne vytáčal len tým, že si tam len tak stoicky sedel, akoby mu to tam patrilo.

Jej vlastná reakcia na neho bola v priamom rozpore s výrazom jeho tváre. Prisahala by, že sa na ňu pozeral ako na nejakého nechutného chrobáka, ktorý mu pristál na nových talianskych mokasínach. Rozdiel bol len v tom, že ju by nemohol tak ľahko zašliapnuť.

V duchu sa okríkla a prinútila sa sústrediť na ich rozhovor a hlavne na snahu čo najskôr sa ho zbaviť. Vážne neznášala nezvaných hostí, hlavne ak ich nepoznala.

„Piti ku mne raz prišla a ostala so mnou. A tebe určite nehodlám vysvetľovať, prečo som jej to dovolila.“ Rukou pohodila smerom k dverám, cez ktoré jej vnikol do súkromia. „A teraz vypadni skôr, ako mi dôjde trpezlivosť.“

Na jej veľké prekvapenie sa skutočne postavil, na čo Piti reagovala nesúhlasným mraučaním, lebo ju tým zhodil na zem. Pozrel sa na ňu a v jeho pohľade čosi zmäklo, ale vzápätí to stvrdlo na krištáľovo čistú nenávisť. Čím si ju vyslúžila, to netušila, ale oplatila mu ju rovnakou mincou.

Mala toho za sebou viac ako väčšina ľudí, ktorých poznala a dokázala hrať túto jeho stupídnu hru, hoci ju to unavovalo. Ale pokým ho neodkáže do náležitých medzí teraz, mohlo by sa stať, že jej tu z toho Piti urobí holubník. A to vážne nepotrebovala.

„Vieš, existuje minimálne niekoľko desiatok ľudí len v tvojom bezprostrednom okolí, ktorí by neváhali zaplatiť šesťmiestnu cifru za to, aby tvoje zvieratko získali.“

Krv jej zovrela v žilách ešte prudšie. Ten chlap sa jej musel snívať, inak si vážne nevedela predstaviť, že ktokoľvek s aspoň štipkou zdravého rozumu by jej dokázal niečo také navrhnúť. Piti bola viac ako domáci miláčik, bola to jej priateľka, jediná rodina. A on vážne predpokladal, že by ju dokázala dať nejakému rozmaznanému faganovi, ktorý by ju zavrel do klietky a potom by ju predal na salámu alebo do cirkusu v momente, keď by sa mu zachcelo niečoho iného?

Radšej by zomrela od hladu než by niečo také prízemné vôbec zvážila.

Zazrela na neho a musela vážne odolávať nutkaniu nejako mu ublížiť. „Ak potrebuješ niečo exotické, kúp si kanára. Piti nie je na predaj a ani nikdy nebude.“

„Som si istý, že by ťa dokázala presvedčiť tá správna suma,“ pokračoval vecne.

Znel tak chladne, až na neho Piti zasyčala. Zoey ju za to v duchu poďakovala a sľubovala jej dobrotu na večeru, ale tú myšlienku zamietla v momente, keď sa jej chlpatá spoločníčka poddala láskaniu toho votrelca. Tá malá potvora dokázala milovať asi kohokoľvek, kto ju pohladil. V duchu si urobila mentálnu poznámku, aby jej vysvetlila, že nie všetko láskanie je z lásky k nej.

„A ja som si zase istá, že ťa o vážnosti mojej predchádzajúcej žiadosti čoskoro presvedčí moja noha v tvojom zadku.“

Odfrkol si, očividne o tom pochyboval. „Rád by som videl, ako sa o to pokúšaš.“

„Chceš si aj priplatiť za premiéru v prvom rade?“

Výhražne vykročil jej smerom, ale odmietala čo i len zobrať na vedomie ako možnú hrozbu. Mala toho viac ako dosť. Ešte pár minút a bude potrebovať vrece na mŕtvoly. Piti nebude nadšená, ale ak by mala vždy brať ohľad na jemnocit ostatných, dávno by zomrela od hladu. Čo jej pripomenulo, že sa ešte musí vybrať von, aby nejakú tú obživu vôbec našla. To len zvýšil potrebuje rýchlo sa zbaviť svojho súčasného oponenta. A vážne to nebude riešiť výhovorkou vo vyhrotenej diskusii.

„Si naivná v tom svojom presvedčení, že sa dokážeš ubrániť pred niekým takým, ako som ja.“

Zoey prevrátila očami. „Zvládla som aj väčších idiotov ako ty, ale máš pravdu, ešte ani jeden z nich nebol taký obmedzený. Jasne som ťa požiadala, aby si odišiel. Urob nám obom láskavosť a odíť ešte predtým, než stratím nervy. Nemám náladu kopať teraz niekde v záhrade hrob.“

Dotyčný sa začal otvorene smiať, dokonca mal takú drzosť, že sa v tom zápale udieral do stehien. Zoey sa na neho zamračila a v duchu už plánovala jeho veľmi pomalú a bolestivú vraždu. Umučí ho a dokonale si to vychutná. A potom Piti prinúti pochopiť, že ani tie najsladšie rečičky nie sú dosť mocné na to, aby niekto výmenou za ne získal plný prístup do ich osobného priestoru.

Zrazu, akoby niekto stlačil stopku na prehrávaní, všetko stíchlo. „Rád by som tu ostal a zabával sa tvojou predstavou o vlastnej neporaziteľnosti, ale na rozdiel od teba mám aj isté povinnosti, ktoré za mňa nikto neurobí. Dozvedel som sa, čo som potreboval. Čoskoro sa znovu uvidíme.“

„O tom pochybujem,“ pretisla Zoey pomedzi prsty.

„Tak nepochybuj,“ prehodil pobavene, sklonil sa, aby rýchlo poškrabal Piti po hlave a niečo jej pošepol do ucha. Vzápätí sa dokonale kontrolovaným krokom svižne vybral ku dverám. „Ak budem chcieť, nájdem ťa aj v pekle.“

Zoey zaťala zuby, ale už sa viac nedokázala ovládať. Bolo dosť arogantné predpokladať, že za vniknutie do jej domova nezaplatí žiadnu cenu. Len tak si sem prišiel, rozvalil sa na jej starom gauči, zabával sa s jej domácim zvieratkom a ešte mal tú drzosť, že sa jej otvorene vysmieval. Svoje rozčarovanie pripisovala doznievaniu toho všetkého, čo sa odohralo u Danteho v kancelárii, ale očividne sa mýlila.

Niečo na ňom ju neskutočne vytáčalo a keď ju nepriamo zastrašil spochybnením miery jej bezpečnosti v uliciach, v ktorých v podstate vyrástla, nedokázala ďalej predstierať vyrovnanosť. Bleskovo, skôr, ako si to stihla rozmyslieť, siahla do rukávu a vrhla dýku jeho smerom.

Ani netušila, či mala vôbec čas zamieriť. Ale keď v spomalenom zábere sledovala, ako sa ostrie rúti niekam do stredu jeho temena, v duchu už pátrala po možnostiach, ako sa zbaviť mŕtveho tela. No nestihla ani prehodnotiť prvú možnosť, keď sa rýchlejšie než si dokázala predstaviť, otočil a letiaci nôž bez námahy zastavil. Ostrie mu zostalo vkliesnené medzi palcom a ukazovákom, mala nejasný pocit, že ho ani len neporezalo. Srdce jej vynechalo dva údery. Na chvíľu čakala, že jej predchádzajúcu prchlivosť napodobní, ale miesto toho si prezeral dýku s takmer chirurgickým záujmom.

„Čakal som, že urobíš niečo podobné, ale nie práve takýto kúsok. Máš môj obdiv, nie je veľa ľudí, ktorí by ma dokázali niečím prekvapiť. No ani to nemení nič na fakte, že ak ma chceš dostať, potrebuješ na to niečo viac ako obyčajný nôž.“

S tými slovami urobil to najneočakávanejšiu vec, akú mohol – zovrel ruku okolo rukoväte a jej vrhaciu dýku si strčil do vrecka na kabáte. Nečakal na jej reakciu, len sa otočil doslova na päte a pokračoval smerom k východu.

„Čoskoro sa uvidíme, Zoey Hartová,“ prehodil cez rameno neutrálne, hoci jej meno vypľul, akoby sa ním dusil, a v ďalšej sekunde bol preč. Bola taká zaskočená, že sa za ním ani nerozbehla a nedožadovala sa vrátenia jednej zo svojich špičkových zbraní.

V duchu si premietla, čo všetko sa tu stalo. Zlosť mierne ustúpila pretrvávajúcemu šoku. Chladnokrvnosť, s akou po ňom vrhla ten nôž, ju v tento moment trochu desila. Nepovažovala sa za vraha, ale bolo jej jedno, či ho zabije svojim výbuchom alebo nie. Zašla dokonca tak ďaleko, že si v duchu plánovala zahrabanie jeho tela, alebo rozpustenie v kyseline.

Prúd jej myšlienok prerušila Piti, keď sa jej obtrela o nohu. Bolo jednoduchšie sústrediť sa na tú časť v nej, ktorá bola ešte stále rozzúrená, ako lámať si hlavu s vlastným správaním. Bola dostatočne divná na to, aby ju podobné záležitosť neprekvapovali, ale zdalo sa, že si nedokáže pomôcť. V takýchto momentoch sa cítila ako nepodarený vedecký experiment. Čo bola skutočne možnosť, keďže nikto nemal potuchy, odkiaľ vlastne pochádza, alebo koľko má v skutočnosti rokov.

„Nekúpiš si ma svojou prítulnosťou. Nemala si dovoliť, aby sa dostal dovnútra. Koľkokrát som ti hovorila, že nikto nekoná z nezištných dôvodov?“

Malé zvieratko protestovalo ostrým zavrčaním.

„Nie, Piti, neodvrávaj. Vieš, že mám pravdu. Ten chlap nás mohol obe pokojne zabiť a ešte by mal k tomu tvoje požehnanie.“

Zoey pokrútila hlavou, ale v skutočnosti nebola na Piti taká nazúrená, ako sa tvárila. Nemohla ju viniť z toho, že sa napriek všetkému správala ako dôverčivé mača. Proste tým v skutočnosti bola. Bez ohľadu na to, ako ľudsky a inteligentne vystupovala väčšinu času. „

Zostaň tu. Pôjdem sa prezliecť a nájsť nám večeru.“

Na jedlo Piti reagovala tak ako vždy – radostne zapriadla a oči sa jej rozšírili očakávaním. Zoey pri tom pohľade pokrútila hlavou, ale v duchu sa usmievala. Stereotyp občas dokázal aj upokojiť. Bez toho, aby sa otočila, sa vybrala späť do svojej izby.

Vlasy na zátylku mala stále v pozore a predpokladala, že to je len doznievanie toho všetkého, čo sa odohralo v ich obývačko-jedálni spojenej s kuchyňou. No keď začula divný zvuk spoza dvier svojho kráľovstva, opäť sa napäla a vzápätí prudko vyrazila vpred. Ten bastard má teda žalúdok, že sa tu ukázal pár minút po tom, ako ju okradol!

Rozrazila dvere pripravená stínať hlavy pohľadom. Keď si plne prezrela osobu prudko sa nakláňajúcu na stranu únavou a pravdepodobne aj stratou krvi, skamenela. Ale len na malú chvíľu, pretože keď začalo hroziť, že ženská postava klesne k zemi, rýchlo sa k nej vrhla. Mohla byť celá od krvi, ale tie krátke hnedé vlasy a takmer čierne oči zdobiace alabastrovú tvár s elegantnými črtami by nedokázala nespoznať.

Čo tu však Caro robila a prečo takto riskovala svoje bezpečie, to netušila.

„Caro, čo sa stalo?“

Jej dlhoročná priateľka sa neveselo usmiala. „Musí sa niečo diať, aby som ťa konečne prišla navštíviť?“

„Ledva stojíš na nohách, krvácaš a prišla si sem napriek tomu, že ti to výslovne zakázali pod hrozbou smrti všetkých, ktorých máš rada. Takže si určite neprišla len preto, že si náhodou bola v susedstve. Čo keby si sa prestala snažiť pobaviť ma a rovno začala spievať?“

„Bože, ako mi tento tvoj sarkazmus chýbal!“ prehlásila Caro vážne a nechala Zoey, aby ju odvliekla k posteli, kde ju začala prezerať, aby našla zdroj krvácania. „Bohužiaľ však máš pravdu, skutočne sa niečo deje.“

„A čo také? Ide ti o život?“

Caro potriasla hlavou a zasyčala, keď Zoey konečne našla bodnú ranu v jej pravom boku. Také zranenia majú tendenciu pokaziť deň. Zoey skôr dosť kvalitne vystrašilo. Caro bola majsterka v boji telo na telo, nikto ju nedokázal poraziť. Za predpokladu, že nebojoval nečestne a za pomoci početnej prevahy. V duchu si začínala vytvárať zoznam ľudí, ktorým vysvetlí, že útok na jej priateľov je v podstate útok na jej osobu.

„Nie, ja budem v poriadku. Tebe ide o krk.“

Zoey na chvíľu ustala v chorobnej snahe pomôcť svojej priateľke od bolesti. „Ehm... čože?“

„Počula si dobre... niekto po tebe ide,“ začala Caro a s každým vysloveným slovom sa viac a viac triasla. „Pred pár dňami za spoločenstvom prišiel nejaký chlap, hľadal teba a chcel nás podplatiť, aby sme hovorili. Nikto mu nič neprezradil, ale nejako sa dozvedel, že ja a Guy budeme o tebe niečo vedieť. Poslali sme ho však do prdele, nezradili by sme ťa. Si naša rodina." Celá sa otriasla pri nejakej spomienke. „A Guy... za to zaplatil.“

„Nie, nechceš mi povedať to, čo si myslím, že chceš, však nie?“ začala Zoey zúfalo a krútila pri tom hlavou, ale aj bez Cariných slov vedela, čo sa stalo. Jej duša vykríkla neopísateľnou bolesťou.

Caro sa trhane nadýchla. „Je mŕtvy, Zoe, Je mi to tak ľúto. Nestihla som sa tam dostať včas. Zomrel mi v náručí. On...“ zafňukala. „Povedal mi len toľko, že nás, že teba, niekto zradil. Meno neviem. Nestihol mi toho prezradiť viac! A potom... skoro popravili aj mňa. Niekto ma zachránil a poslal... poslal za tebou. Nejaký muž. Nikdy predtým som ho nevidela.“ Pri poslednom slove sa Caro zlomila a naplno sa rozvzlykala. Zoey nedokázala urobiť viac, len priateľku pevne objať a snažiť sa jej poskytnúť útechu, ktorú by sama potrebovala.

V duchu sa jej prehrávali všetky tie roky, ktoré im Guy robil spoločnosť. Bol úžasný v tom, aký dokázal byť nesebecký. Vždy ju dokázal rozosmiať a vďaka nemu začala snívať o lepších zajtrajškoch a svete mimo spoločenstva zlodejov. Iskierka nádeje, ktorú si vďaka nemu dokázala až doteraz uchovávať, akoby bola odrazu násilne zadupaná do zeme. Zavrela oči a v duchu sa pomodlila za jeho dušu. Nebola veriaca, ale všetci vedeli, že on áno. Nekorešpondovalo to jeho spôsobu života, ale kto je ona, aby súdila jeho snahu o vykúpenie?

Prudko sa celá otriasla. Ešte bude čas oplakávať ho. Teraz musela ochrániť to, čo ostávalo z jej rodiny. A tým pádom musela bolesť i zármutok odložiť na vedľajšiu koľaj a stať sa bezcitným súperom toho chladnokrvného vraha. V týchto dňoch bude jej život naplnený pomstou.

„Caro,“ začala jemne a v rozpore so svojim slovami jej prudko zatriasla ramenom. „Povedz mi všetko, čo vieš a nič nevynechaj.“

Kapitola 3. ¦¦ Kapitola 5.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 4.: