OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Buď mojou princeznou... - 5. kapitola

20.05.2012 (18:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 1325×

Piata kapitola odkrýva časť tragédie a potvrdzuje, že priatelia, hoci aj nadprirodzení, sú nadovšetko.     

Milí čitatelia, dúfam, že kúsok mojej fantázie uväznenej na webe Vám spríjemní dlhú chvíľku, či prípadne vykúzli pobavený úsmev na lícach.

Pomyselný ozdravujúci opar spustil Damon vôkol seba. Tíši Dráčika, dodáva mu energiu, spiaca Elena naberá silu, upír sa postaral o krásny sen pre svoju princeznú: je obkolesená priateľmi, rodinou, žiaria šťastím, srdcia plné radosti. Z oboch pacientov sála dokonalý mier: Elena maximálne uvoľnená, pritúlená ku svojmu rytierovi, schovaná v jeho náruči.

Z druhej strany spokojne odfukuje dráčik, ledabolo zložený na Damonovom boku, ešte stále pevne stíska Eleninu ruku. Upír premeriava svoj tím pohľadom, mier vyžarovaný dráčikom aj Elenou sa mu vracia späť v podobe pozitívnej energie, dopĺňa krehkú symbiózu – kolobeh sa uzatvára, pomáhajú si navzájom a čierny panter v Damonovi spokojne pradie. Stráži, drieme, spomína....

* * *

... Damon v lese obracia v rukách denník, ktorý Elena nepozorne vytratila pri ceste domov. Upír vie, že je prísne zakázané čítať cudzie denníky, ale... načo to ľudia píšu, potom stratia, pohodia, nedbalo odložia – denník je napospas všetkým a tak prísne vzato, každý kto píše denník a neschová ho starostlivo, chce, aby ho čítali okolo žijúci jedinci. A to som aj ja...

„Pekne som si to ospravedlnil,“ škerí sa Damon ako prasknutý orech – ide sa čítať. Ešte malú chvíľočku zaváha a neodolá.

Celé stránky plnené úhľadným písmom – zážitky, výhry, prehry, myšlienky – Elena sa zdá byť úprimná v písaní. Rodina, priatelia, kamaráti, škola, pomerne spokojný život. Zrazu nečakaná tragédia, všetko sa mení, Elena je zlomené stvorenie, naplnené po okraj žiaľom. Zopár stránok má rozmazané písmo – plakala, písala, plakala...

Damon zabuchne denník, nervozita a nepokoj ho plnia; chce pomôcť Elene zmierniť nešťastie – napokon na rozdávanie snov je stavaný. Jasné, musí za ňou, či ju dakde nájsť a vlastne vrátiť denník.

Skúsme hrob rodičov, tam býva často... správny odhad, Elena kľačí pri hrobe a ako obyčajne roní slzy, je sama. Damon opäť volí cestu k nej, aby ho mohla zočiť z ďaleka, neplašila sa. Kráča, láme vetvičky, čaká na zdvihnuté oči...

„Ahoj, Elena,“ polohlasne zdraví Damon.

„Á, ahoj... hmm, Damon, prepáč narýchlo som si nespomenula...“ Rozpačito habká dievča, oči zapichne do Damona a len sa díva, díva, smútok kričí z celej tváre.

Damon znervóznie, hľadia na neho oči Kataríny, ale nie je to jej pohľad – tento pred ním má inú hĺbku a city. Cíti sa neistý pod váhou Eleniných očí – čo to je so mnou – som upír, to ja mám byť ten lovec, ten sebaistý predátor a ona má byť korisť, trasúca sa o život!

Jeho nepokoj narastá, prvý sklopí oči, zatrasie hlavou, akoby si chcel z nej vytriasť podráždenie. Núti sa do pokojného postoja a prejavu.

„Môžem k tebe bližšie, neruším?“

„Poď... sadaj, mám tu súkromnú kratochvíľu s mŕtvymi rodičmi. Nerušíš, ale nie som v poslednej dobe najlepší spoločník,“ vystrie ruku, ukazuje na miesto vedľa seba.

„Viem, čo sa stalo, Elena, priniesol som ti denník, stratila si ho pri našom ostatnom stretnutí... bol za pníčkom na lúke. Ospravedlňujem sa predom, čítal som ho,“ podáva jej knižku.

„Fakt? Díky, už som sa s ním rozlúčila, netušila som, kde môže byť. Tak čítal si... nevadí, ty môžeš, nemusím nič objasňovať. Omluva prijatá.“

„Ďakujem a prečo ja môžem čítať, tvoj denník?“ Udivene zíra Damon.

„Vidím v tvojich očiach smútok, keď sa na mňa pozeráš... stále ti ju bolestne pripomínam, cítim to z teba. Obaja smútime, chápeme sa, spája nás to...“ Pomaly vysvetľuje Elena.

Damonom zmietajú protichodné pocity, nie je predsa možné, aby jedna baba, obyčajný človek pozerala tak hlboko do hlavy upíra. Čo s ňou teraz, nechám jej slobodnú vôľu, trpieť ju, či ju ovplyvním, dodám sny a pohodu? Damon čučí pred seba, úpenlivo rozmýšľa a Elene sa zdá, že vidí slzy v jeho očiach.

Plná nehy a takmer materinského citu sa nakloní k Damonovi, objíme  okolo ramien, nakloní ho, pritiahne bližšie, jeho hlavu si zloží do klína. Jedna ruka hladká tvár upíra, druhá íska neposlušné vlasy.

Elena sa jemne húpe, akoby kolísala dieťa, tíško sa mu prihovára: „To bude zasa dobré, bolesť pominie, Damon, ver mi, zasa nám zasvieti slniečko, mraky sa rozídu, musí to tak byť, Damon, lebo keď nie, asi mi pukne srdce od žiaľu...“

Vykoľajený upír ani nedutá, všetko sa zomlelo tak náhle, nebránil sa, Elena sa načiahla, stiahla ho k sebe a teraz leží v jej klíne, chlácholený Elenou, ktorá sama najviac potrebuje utešiť.

Do prdele, táto baba vie ohúriť znova a znova. Odvážil sa otvoriť oči, Elena pohľad zapichnutý do diaľky, pohupuje sa ako v tranze, jej veľké slzy mu padajú rovno na tvár.

„Elena, pozri na mňa, prosím,“ tíško prehovoril, rukou posúva vlasy nabok. Elena sa nakloní nad neho, stále sa kníše, pohládza mu tvár, díva sa priamo do jeho očí, ale neprítomne, díva sa akoby cez Damona.

Upír sa rozhoduje rýchlo, ovplyvnenie je nutné – plné sústredenie, oči fixujú Elenu: „Slniečko zasa bude svietiť, samozrejme a čoskoro smútok zaplašíme, Elena, problémy vyriešime spoločne s priateľmi, zavládne pohoda, sny sa nám začnú plniť už za malú chvíľku... prestaneš plakať, usmeješ sa, všetko sa na dobré obráti.“

Elena sa prestala knísať, stále visí pohľadom na jeho očiach. Damon sa vymanil z jej rúk, sám si sadá, nakláňa Elenu k sebe, kladie si jej hlavu na stehná – vymenili si pozíciu.

Pohládza jej tvár, upravuje dlhé vlasy; Elene schnú oči, pozoruje oblohu nad Damonom, z hlboka dýcha, cíti odchádzať obrovskú ťažobu zo svojej duše. Po dlhej dobe od smrti rodičov nemyslí na nešťastie.

Damon úpenlivo pozoruje každý Elenin pohyb, číta jej myšlienky, vlieva do nej mier, jemné dotyky tváre a vlasov umocňujú proces – upír je spokojný, dosiahol cieľ a veru stálo ho to dosť energie. Elena je silný protihráč.

Posvätné ticho narušila Elena: „Ďakujem, je to neuveriteľné, ale cítim sa pri tebe uvoľnená a smútok poľavil. Ako si to dokázal?“

Padla rozhodujúca otázka... má jej povedať kto je a čím je? Damon otáľa, dosiahol u nej krehkú mieru pokoja, pravdou v túto chvíľu všetko pokazí – čo poskytnem – výhovorku – polopravdu?

Vyriešila to sama Elena, vzala si jednu jeho ruku do svojich, priložila si ju k perám, pobozkala: „Mlčíš, ťažko sa ti o tom rozpráva, poviem za teba... ty si svoj smútok už dávno vyriešil a teraz si tú metódu použil na mňa. Ďakujem.“

Pery stále pritisnuté na ruke Damona, druhý bozk, už veselšie oči obdivujú obláčiky na nebi.

Damon je za posledných dvadsať minút hádzaný z jedného prekvapenia do druhého, už nevie ani ako reagovať. Elena mu bozkáva ruku a veru je to zaujímavý pocit – musí uznať.

„Tak dajako to bude, princezná moja. Som rád, že sa už lepšie cítiš a ak dovolíš...“ Opatrne uchopí obe ruky Eleny a na každú vtisne jemný, no dôrazný bozk.

Elena sa posadí, drží Damona za obe ruky, nahne sa bližšie, spýtavý pohľad smeruje do jeho tváre: „Princezná? Prečo princezná, z ktorého storočia si vypadol?“

„Z devätnásteho? Jednoducho mi pripomínaš jemnú bytosť, mandľové oči, dlhé vlasy, rysy aristokratky, postava bohyne, duch bojovníka... typická princezná...“ Vyrazil zo seba pravdu.

„Ty mi snáď vyznávaš lásku, Damon. Si taký sladký. Dobre, láskavosť za láskavosť,“ Elena pookriala, šibalsky zazerá na Damona, postavila sa a chodí okolo neho, vezme ho za ruku a ťahá, aby vstal.

„Damon... môj princ, chrabrý duch, smelé srdce, impozantná postava, svaly zo žuly, postreh jastraba, tvár poloboha, plnokrvné zvodné pery a  oči, tvoje oči, Damon... ty vieš aké sú tvoje oči... odtieň najtmavšej noci, bezodné, lákajú aj desia, láskajú aj kárajú. Nezabúdaj, princ môj, tvoje oči sú zrkadlom tvojej duša a ja sa v ňom vidím, ale vidím aj za zrkadlo – Damon... hm, ja už viem...!“ Elena vysekla poklonu, začala sa chystať na odchod.

V Damonovi by sa krvi nedorezal, mozog mu pracuje naplno – čo vie o mne, brat ma nevidel, s nikým sa nestretávam, identitu tajím. Alebo to bola len jej hra?

„Je mi s tebou fajn, ale musím padať. Povinnosti... rada ťa ešte niekedy uzriem, tajomný cudzinec.“

„Ďakujem za vyznanie lásky, princezná, bolo jedinečné, mám ho hlboko vryté v srdci. Odprevadím ťa, princezná?“ Drmolí už mierne oklepaný upír.

„Nie, ďakujem, čauko.“

A dievča rezko beží, vlasy povievajú, ruka zamáva a je preč...

* * *

... Dráčik naberá vedomie, trhne sebou, otvorené oči blúdia, hlavička začína šrotovať: Elena spí a čie sú to nohy podo mnou? Zakloní hlavu, vidí driemajúceho Damona.

„Ja ťa vnímam, čumíš na mňa... navyše som telepat,“ pobavene šepká upír.

„Cica, ahoj, ako dlho tu hybernujeme?“ Vracia šepot Damonko.

„Prečo mi hovoríš cica?“

„Stále mám pred očami koncert tvojich premien, fascinujúce. Cica dominuje a hovorím ti aj čierny vtáčik,“ pripomína dráčik.

„Mám neodbytný pocit, že ma tým zosmiešňuješ. Ty si drako-veverka, svetlo hnedá? Ok, od teraz si... zrzko... sám si to chcel,“ uchechtol sa upír.

„A ja som potom čo?“ Práve otvorila oči Elena a hneď sa zapojila.

„Vtáčatko, ako sa máš?“ Starostlivo si obzerá Elenu upír.

„Mláďatko, ešte si taká slabá? Dáš si niečo piť?“ Dráčik sa skláňa k jej hlave.

„Nie, už je to lepšie, krúti sa mi hlava, to vydržím. Čo nás teraz čaká, ideme zabiť bossa?“ Žieňa už sedí a naberá odvahu ďalej bojovať.

„Ty si neskutočná, princezná moja, ledva si ušla hrobárovi z lopaty a už hľadáš ďalšiu!“ Naoko ju karhá upír.

„Nóó a kto ju tam dostal, boha tvojho, nenásytného – cica??!“ Rozčúlil sa dráčik.

„Ja. Ospravedlňujem sa, bol som trochu mimo,“ čestne sklopené oči upíra.

„Css, trochu! A trochu bola mimo aj bossova favoritka, takmer ťa upálila. Neznášam ju od prvej chvíle, čo sem dokvitla!“ Prská dráčik.

„Díky za záchranu vám obom, už som doháral...“ Striasol sa Damon.

„Zrzko, čo vieš o bossovi, dá sa zabiť? Aké má slabiny? Kto nám pomôže dostať Elenu domov? Ja mám zatiaľ voľný lístok z pekla, ale iba sám, podpaľačka už vypadla z hry, druhý raz Elene nepomôže.“

„Aggrrr, zrzka vynechaj flambované vtáča, keď nie, podpálim ťa sám!“ Zúri dráčik.

„A... a... a... máme dohodu, nepodpáliš a len raz dohodu poruš a strááášne oľutuješ!!“ Hučí Damon.

„Dosť! Obaja! Nebudem v spoločnosti buranov!“ Štekla Elena, prudko sa postavila, zháčila a sunie sa späť k zemi, odpadla. Damon skočil po nej, zachytil ju nad zemou.

„Fu, to bolo o chlp, chlape, si fakt rýchly. Nebudeš ty upír??“ Sarkasticky ďobe dráčik.

Damon iba šľahol pohľadom, drží Elenu, tá prichádza k sebe: „Soráč, to som prehnala, nedostatok krvi v systéme; Damonko asi si prosím napiť. Tak ma napadá... čo nájsť delfína Filipa, možno má nejaké info o pekelnom Démonovi, kde mu pohľadať ventilček smrti na tele.“

„Elena, odkiaľ vieš o Démonovi? Ale pravdu!“ Ostro vybehol Damon.

„Hmm, pravdu, tak... hmm... nie celý čas som spala a okolo chodili myšlienky, spomienky – listovala som si v tvojej hlávke, tajomný cudzinec...“ Koketne sa usmieva Elena.

Damon je zmätený, nevie či sa smiať, či hnevať, je to jeho chyba, nekryl si myšlienky.

Elena mu navyše teraz zaslala ďalšiu myšlienku: „Je to tak, môj rytier, zaspomínala som si s tebou, len teraz viem, že si ma tam ovplyvnil, ale je ti odpustené. A keď si odmietal teraz moju krv pri tvojej záchrane, vravela som, že ťa ľúbim. Je to pravda, no v srdci mám aj Stefana, nezabúdaj, rytier. Napokon o Démonovi viem od teba, len nechápem, čosi o hre a mojej duši, no to mi určite rád vysvetlíš.“

Damon sa vystrel, okamžite zablokoval myšlienky: „Tak čo si vymyslel Damonko, ako na bossa?“

„Nemám žiadne podstatné vedomosti, ako ho zničiť, počul som o Matke Prírode a rovnováhe, čo platí aj pre bossa, ale ako, to netuším. Pošlem odkaz Filipovi, snáď ho zastihneme. Idem mláďatku po tekutiny a ty, cica, čakaj a poslúchaj,“ dráčik sa uhol v poslednej chvíli pred Damonovou trestajúcou rukou.

Elena vystrela ruku k Damonovi: „ Poď bližšie, láska, chcem ťa mať pri sebe.“ Damon sa pritisol k telu princezny, tuho ju objal, ale kryje si myšlienky; predpokladá Elenine výzvedné misie do jeho hlavy ohľadom Démona.

„Nemusíš sa kryť predo mnou, Damon, ja sa pýtam rovno, o čo ide?“ Postrehla jeho manéver.

„Rovno ti poviem, že o nič, že musíme vypadnúť z tejto diery, teba dostať do bezpečia, ja si vybavím staré účty a budeme ďalej šťastne žiť...“ Nedopovedal.

„Ako sme žili doposiaľ? To nepôjde Damon. Prišla som pre teba, možno sa vrátime a ja musím vyriešiť jeden pekelný problém a ty vieš presne...“

„Princezná, viem, že miluješ Stefana, jeho si vyberieš – tak to cítiš a tak je to správne,“ naklonil sa k Elene, daroval jemný bozk na milované pery, odvrátil sa.

„Áno, milujem Stefana a vyberiem si jeho, ak sa ešte vrátim. Damon, už som sa rozhodla,“ pevným hlasom oznámila Elena.

Priestorom sa rozkričal hlas, nadávky, výkriky. Elena sa strhla, pevne drží Damonove ruky, blúdi pohľadom po okolí: „To je kto?“

Upír pozná ten hlas a spokojne sa usmieva. Pekelný Démon zúri, vypočul si jej rozhodnutie a musí ho akceptovať, práve prehral stávku, aj Eleninu dušu.

Upír vstáva, dvíha Elenu, dráčik prichádza, dáva napiť Elene: „Čo sa stalo, Damon, boss zasa zúri, čo si vyviedol?“

„Hral som podľa jeho pravidiel a vyhral som!!“ Vykríkol a cítil, že Démon sa blíži. Dráčik zbadal bossa, krčí sa pri Elene, Damon sa presúva ochranársky pred dievča.

„Tým hulákaním si uznal svoju porážku?“ Upír si opovržlivo premeriava Démona.

„Vyskakuješ, provokuješ? Krásna Elena, som Démon. Skutočne si sa rozhodla pre Stefana?“ Čierno-dúhové oči hypnotizujú Elenu. Lenže ona už čosi predtým vyčítala z Damonových myšlienok a tak si urýchlene zatvára hlavu, nedovolí nikomu vstúpiť.

„Nepoznám vás a vaša otázka je mi nepríjemná, nerozumiem jej významu. Čo vás do môjho súkromia?“ Vyrazila neústupne proti Démonovi.

Démon nervózne sleduje raz Elenu, raz Damona, snaží sa im nazrieť do hláv, zbytočne. Je na domácej pôde, musí dodržať slovo, Matka Príroda je všade – tak ok.

„Dobre, uznávam svoju prehru, Damon. Elenu pošlem domov teraz hneď, ale my dvaja sa ešte zahráme.“

Bojovne naladená Elena sa nevzdáva: „Môžete mi láskavo odpovedať na moju otázku, ohľadom môjho súkromia?! Ste nevychovaný a zdá sa aj riadne arogantný!“

Damon tuší problémy, tíši princeznú: „Hamuj, Elena, všetko je tak, ako má byť. Démon ťa pošle domov, ja sa chvíľu zdržím a neskôr možno stihnem aj vašu svadbu.“

„Damon, láskavo mi neskáč do reči, mám tu jednanie s pánom Démonom, ak dovolíš. Takže, dočkám sa už odpovede? Či to ste nemali v pláne, aby som sa niečo spýtala?“ Už útočí priamo.

„Máš podrezaný, uštipačný jazyk, človieča! Uvedomuješ si s kým hovoríš?“ Pekelník začína šíriť strach okolo, tak ako má vo zvyku.

„Snažím sa komunikovať s kýmsi, kto zámerne odbočuje a neodpovedá na moje otázky. Inak vidím persónu v tmavej odedze, s nepríjemným vystupovaním, čo má ego, ako futbalové ihrisko. Z vášho mena Démon si môžem mylne odvodiť zaradenie – pôsobíte v oblasti pekelnej?“

Úkrok k Démonovi, ruky v bok, Elena je už vážne napálená a ani to neskrýva.

Damon zvažuje, či dlaňou násilím zapchať ústa Elene, či ju podporiť v útoku – baba zasa prekvapuje, len netuším kam mieri.

Podráždený pekelník vybafne: „Myslím, že táto konverzácia nikam nevedie, posuňme sa ďalej. Elena ide domov, Damon zostáva a bude pykať – ja už si vymyslím prečo, dráčik sa vráti k mojej favoritke a ...“

Veta zostala visieť vo vzduchu, delfín Filip práve vplával pred Elenu.

„A... ja prajem všetkým prekrásny, priateľský deň! Prepáčte, Démon, skáčem vám do reči a rozhodovania, ale neodpustím si drobnú poznámku,“ ladne sa otáča, šedé oči skáču po jednotlivých prekvapených tvárach.

„Ďalší nespratník, dnes je mládež čím ďalej drzejšia!“ Zúri pekelný Démon, chce potrestať delfína, ale Elena skočí pred Filipa, bráni ho vlastným telom. Damon sa pridáva, dráčik len zvažuje, bojí sa.

„Démon, máte pravdu, sú drzejší, až na to, že ja mám toľko krížikov na chrbte ako vy... sme takmer rovesníci. Čo sa mojej pripomienky týka, s dovolením, zariadil som, že Matka Príroda sleduje tento proces, čaká na vaše rozhodnutia a činy, Démon, aby vás následne ona mohla spravodlivo ohodnotiť. Pokladal som za vhodné, oboznámiť vás s touto skutočnosťou ešte skôr, ako vyrieknete a potvrdíte ďalšie nerozvážne rozkazy.“ Delfín sa uklonil, žmurkol na Elenu.

„Šach mat?“ Neodpustil si rypnúť do vytočeného pekelníka upír.

Delfín káravo hľadí: „Prosím, kontroluj sa, Damon, nie je fér vysmievať sa súperovi a jeho prehre, aj keď bol porazený na hlavu. Aby som nezabudol, drobnosť... som poverený Elenu, Damona a dráčika okamžite premiestniť mimo toto územie, takže...“

Delfín vytvoril pomyselnú bublinu okolo troch postáv, kývol im na pozdrav a teleportoval  všetkých naraz preč. Elene telepaticky poslal poslednú myšlienku: „Je fajn, že si ma vyhľadala, Matka Príroda ti ďakuje, len neviem, ako si na to prišla, že som jej vyslanec. Doteraz to nikto neodhalil. Ja tu zostávam, strážiť pekelníka, ty si uži slobodu, postaraj sa mi o dráčika, možno sa ešte uvidíme a zapriadneme hovor...“

Démon stojí, zúrivo si premeriava delfína, cíti sa podvedený.

„Správne si odhadol, som to ja, čo ťa storočia kontroluje a ešte aj bude. Poznáš to, vyšší záujem. Vráť sa k favoritke, na Elenu a Damona definitívne zabudni, už ťa viac nezavolajú.“

Delfín sa stráca v diaľke, spokojne hádže chvostom a plánuje si služobnú cestu za Elenou – už teraz sa vytešuje. Po stovkách rokov zasa zavíta na Zem.

◊ ● ◊

Celý teleport mal len jednu drobnú chybičku – zlé nasmerovanie. Delfín potreboval presné inštrukcie, neváhal, navštívil Katarínu, ešte stále väznenú v hlbokej cele v medzipriestore.

Neochotne vyjednávala – poskytne mu info, iba za svoj odchod domov. Delfín nemal inú možnosť, privolil. A ako poznáme Katušku, zlomyseľnú upírku, zahrala sa – udala síce polohu penziónu, ale v jeho pivniciach, v starobylých väzenských priestoroch, ktoré už stovky rokov nikto nepoužíval, ba dokonca sú teraz v úplnom zabudnutí.

Výsledok? Delfín pristúpil na jej hru, splnil sľub; Katarína pristála u seba doma a naša trojica sa s rachotom vrútila do väzenskej cely v podzemí, takmer bez svetla.

„Sa na to vyprdnem!! Dostal som rekreačný poukaz do tmavej, vlhkej diery s výhľadom do nekonečnej tmy v zemi!!“ Soptí nakrknutý veverko-drak, vstáva a šúcha si narazenú šišku.

Damon roztiahnutý ako žaba, pritlačený tvárou v zemi, Elena na ňom leží, nehýbe sa, obzerá si tmu okolo, načúva, do uší jej vbehnú dráčikove nadávky.

„Ležím si pohodlne na príjemnom tele... si to ty, Damon? Nič nevidím, oslepla som, či je tu taká tma ako v prdeli?“ Elena zotrváva v polohe ležmo, rukami šmátra pod sebou, telo sa mrví.

„Poslúž si, princezná, ležíš na mne; ja vidím v tme dokonale... sme v dajakej miestnosti, asi v cele, bez nábytku, iba reťaze visia zo stien. Elena, lež pokojne a neštekli ma!“ Skučí Damon.

„Cica, ty si šteklavá, to je supééér...“ Teší sa dráčik, hľadá Damonove telo v tme, chce sa pridať k nezbednostiam.

„Mláďatko, však sa môžem pridať a poškádliť cicu, potom ti osvietim celu... za odmenu. Že môžem, že...“ Prosíka  dráčik.

„Sme mimo dosah Démona, žijeme. Poď ku mne, Damonko, tu som, podaj mi ruku.“

Dráčik chytil Elenu. Upír stále rozpleštený na zemi, ležiaca Elena na ňom sa dvíha, sadá na jeho chrbát, berie dráčika do náručia, vtisne mu bozk na hlavu.

„Jasné, ide sa štekliť a naplno!“

Vyrazila bojový výkrik, v tú ranu má upír na sebe dve zákerné stvorenia, čo šteklia o dušu. Oslobodzujúci smiech sa mieša s vrčaním upíra, chce sa ich zbaviť, raz odstrčí jedného, druhý zaútočí a naopak.

„Dosť už, bo sa naštvem a budú lietať facky,“ položartom vrčí Damon.

Je silný, jednou rukou spacifikuje dráčika a druhou si pevne tisne Elenu ku hrudi. Elena ukončuje nezbednú hru, zastaví aj veverko-draka.

„Toto som potrebovala, odľahčenú chvíľku, ďakujem, Damon,“ Elena sa otáča v jeho náručí, objíme ho okolo krku, v tme hľadá jeho pery. Pritisne sa k nemu, pery sa spoja a Elena zasiela Damonovi myšlienku: „Si môj statočný rytier, vydržal si náš útok, my ťa berieme na milosť, dráčik ťa obdarí svojim horúcejším priateľstvom a ja túžim spočinúť sama v tvojom objatí, tebou hýčkaná, obdarím ťa lahodným dúškom mojej krvi.“

„Ďakujem, princezná,“ spokojne pradie panter v Damonovi.

Elena sa vyprostila z objatia, načahuje sa za dráčikom, lapí ho, otáča od seba, za chrbtom cíti Damona.

„Si na rade s plnením slova, Damonko. Rozsvieť.“

Dráčik sa nadýchne, vyšľahne plameň, osvieti celu.

Elena od prekvapenia otvorí ústa...

Damon, Elena a ich priatelia sú osudom skúšaní a ja im rada doprajem ďalšie nečakané situácie a vzrušujúce zážitky.

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Buď mojou princeznou... - 5. kapitola: