OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Fixing hearts (2)

11.06.2013 (18:00) • seBbey • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 1016×

Pre moje dievčatá, ako odmena za to, že som spravila projekt. 
 

2. kapitola

"Finding new ways to be strong."

Najradšej by som sa vrátila domov, ale aj tak som musela uznať, že na Rokforte som si celkom zvykla. Vďaka Lily samozrejme. Naučila ma čo to o ľuďoch, o histórií školy, ponorila ma do zášti až nenávisti medzi jednotlivými fakultami, dokázala nemožné a natlačila mi do hlavy mapu areálu aj všetkých budov a ešte omnoho viac. Nemala som ani šancu cítiť sa ako cudzinec.

Teraz po týždni strávenom na tejto psychiatrii som sa začínala rozhliadať po okolí vlastnými očami. Lily mi povedala všetko, čo mohla, preto nadišiel čas na samo štúdium. Takto sediac v našej útulnej a nevkusnej klubovni, som pochopila, že Sirius Black pre mňa nikdy nemôže byť Sirius. Za tie dva dni, čo som ho videla v kreslách pri kozube, trávil svoj čas už s tromi rôznymi slečnami. Preto sa mi na jazyk tlačilo len jeho priezvisko. Najopovrhovanejším spôsobom.

„To sa tak správa stále?“ uistila som sa u Lily.

„Hej, strieda baby ako slipy.“

„Viem. Len keby robil preventívne prehliadky mandlí niekde v súkromí a nie rovno pred mojimi očami.“ Skrivila som ústa. Odrazu mi prišlo strašne mdlo. Jediné na čo som sa sústredila bolo udržanie mojej večere v mojom tráviacom trakte do vtedy, kým by nevyšla správnym koncom.

„Zvykaj si...“ Vtedy som ju umlčala a s nohami na chrbte sa rozbehla k najbližšiemu záchodu. Black sa na mňa po ceste uškrnul, čo spôsobilo, že som skoro svoje jedlo hodila rovno na neho.

Chvíľu som na záchode získavala farbu, až potom som sa vrátila do klubovne. Blackovi z tváre zmizol široký úsmev a na tej Lilinej sa zračil ustarostený výraz.

„Si v poriadku?“

„Asi som len zjedla niečo pokazené.“

„Škriatkovia by ti nikdy nedali pokazené jedlo,“ zinformovala ma, čo som vôbec nepotrebovala.

„Nerob z toho takú vedu. Len mi prišlo zle.“

„Nechceš zájsť za madam Pomfreyovou?“ navrhla mi.

„Nie, ďakujem. Idem si ľahnúť.“ Pozbierala som si knihy a opatrnými krokmi sa vydala na cestu do postele. Nemala som chuť povytriasať si žalúdok a znovu tráviť čas s hlavou v záchode.

„Vyspi sa dobre,“ zaželal mi Black. Zagánila som na neho, div mi oči nevypadli a bez jediného slova odišla.

***

Zobudila som sa, keď som pocítila neodbytný chlad, obklopujúci moje telo. Rukami som naslepo šmátrala vo svojom okolí za cieľom získania prikrývky. Žiadnu deku som nenahmatala, namiesto toho som si ruky pritiahla bližšie k sebe a zmätene sa posadila. Nevedela som či ešte snívam alebo som plne pri vedomí, pretože miesto plachty na posteli som pod bruškami prstov cítila drobné pichľavé ihličie a halúzky.

Po pár pretrení očí som sa porozhliadla. Na okolí panovala tichá temnota. Len po mojej pravej strane presvitali pomedzi stromy prvé slnečné lúče. Počkať. Stromy? Šla som kempovať?

Je to Zakázaný les?

Keď som vstala na nohy, naplnila ma ešte väčšia zima. Bola som bosá na zlomku brieždenia v najnebezpečnejšom lese na okolí. Objala som si ramená a začala si kliesniť cestu za Slnkom. Ignorovala som bolesť, ktorá sa každým krokom stupňovala, a zväčšovala som rýchlosť chôdze. Vyšla som až za pár minút, na zarosenú trávu v blízkosti Zúrivej vŕby. Bez obzerania som sa rozbehla ku vchodu do hradu dúfajúc, že nikto z okna nevidel pomätené dievča v nočnej košeli vybehnúť z lesa.

V príšernej triaške som sa odtackala na piate poschodie, no ďalej som to už nezvládla. Zimou som sa už nevedela udržať na nohách, čo sa nakoniec potvrdilo a ja som spadla zo schodov.

Toľko nešťastia za jeden deň.

Na ošetrovňu som prišla s jedným vykĺbeným ramenom a príšerne odretými chodidlami. Madam Pomfreyová ma usadila na posteľ a ošetrovala niekoho za zatiahnutými plachtami. Ako sa neskôr ukázalo, bol to Remus. Zronene ležal na posteli oproti mne a sledoval Pomfreyku, ako splašene pobehuje okolo.

„Ja čakám,“ ozvala som sa, keď už som nemohla vydržať. Ošetrovateľka sa zmätene otočila, akoby si až teraz uvedomila, že som tu. Zasekla sa uprostred pohybu a pretrela si čelo.

„Čo ste robili dieťa?“ spýtala sa ma.

„Nemám tušenia.“ Pokrútila hlavou a konečne sa pustila do ošetrovania mojich zranení. Naliala do mňa dva elixíry proti bolesti a silným trhnutím ruky mi napravila rameno. Vykríkla som a snažila sa mrkaním zahnať slzy. Už o niečo jemnejšie mi to obviazala a v rýchlosti mi vyliečila chodidlá. Rozhodla sa, že si ma tu nechá až do večera, voči čomu som vôbec nenamietala.

Zavinula som sa do periny, zavrela oči a oddala sa plnohodnotnému spánku. To je predsa ten najlepší liek.

 ***

Zobudila ma sova ďobkajúca ma do ľavej ruky.

„Och, ahoj Sofia,“ šepla som sove, ktorá odpovedala hlasným zahúkaním. Bez použitia jednej ruky som jej odopla list z nohy a nechala ju odletieť.

Písal mi oco. Vyzeral, že je po včerajšom splne celkom v poriadku. Usmiala som sa, no úsmev mi ihneď spľasol. Black ma sledoval zamysleným pohľadom. Akoby vedel, kde som v noci bola. Vystrašene som nadvihla obočie, ale on len pokrútil hlavou a odvrátil sa späť k Removi a Petrovi.

Ani som sa nespamätala z toho šoku, že som celkom prebudená a Lily sa vrútila dnu s nahnevaným pohľadom. Aj anjeli pomsty by sa od nej mohli učiť.

„Kde si, do čerta, v noci bola?“ vypískla a sadla si k mojím nohám.

„Neviem.“

„Nevieš?“ horko zopakovala. „Nemohla som zaspať. Len som čakala, kedy sa objavíš a ty nič.“

„Nepanikár. Som v pohode.“

„Vidím,“ zatiahla.

Myknutím hlavy som jej naznačila, že nie sme v miestnosti sami. Našťastie to pochopila a prestala vyzvedať, čo som v noci robila. Vlastne aj mňa by to zaujímalo.

„Och,“ vzdychla ťažko. „Potter určil konkurz na ďalšiu sobotu.“

Skoro okamžite mi klesla nálada. „Nebudem môcť lietať.“ Zažmurkala som a prebrala sa z divnej letargie, do ktorej som na chvíľu prepadla.

„Mám návrh. Spýtaj sa ho, či by konkurz neposunul.“ Pozrela som na Lily, či žartuje a rozosmiala sa.

„Po tom, ako som ho dokázala ponížiť len s mačkou? Myslím, že by ma skôr zabil, ako posunul konkurz.“

Hlavou mi prebehla prelomová myšlienka. Vypočítavým úsmevom som pozrela na Lily.

„Na to ani nemysli. Nikdy Pottera o nič nepoprosím.“

„Nikdy nehovor nikdy,“ ozval sa Black, ktorý zrejme celý čas načúval náš rozhovor.

„Prosím,“ pokračovala som v robení psích očí na Lils ignorujúc Blackov výkrik do tmy.

„Nie,“ odbila ma.

„Fajn.“

„To nie je fér!“ ohradila sa a prehrabla si vlasy.

 Vtedy do miestnosti vošiel Potter. „No tak, Lily. Máš šancu,“ šepla som najtichšie ako som vedela. Potter ma asi aj tak počul, lebo sa obzrel na Lily.

„Evansová! Viem, že budeš prekvapená, ale nešla by si so mnou do Rokwillu?“ Lily na odpoveď nevyštekla, čo ho úplne zarazilo. „To znamená áno?“

„Mám to u teba,“ naznačila mi perami a otočila sa priamo k Potterovi.

„Chcela by som ťa o niečo poprosiť, James.“ (Mimochodom, všetkým záškodníkom padla sánka.)  „Viem, že túto sobotu je konkurz do chrabromilského tímu, no ja niečo mám a nemohla by som sa ísť pozerať. Nemohol by si ho presunúť?“

„Aspoň o týždeň,“ skleslo dodala a nevinne zamrkala riasami.

„Ale len o týždeň,“ vykoktal Potter.

„Ďakujem,“ široko sa na neho usmiala a potom sa k nemu urýchlene otočila chrbtom.

„To bola tá najdivnejšia vec, akú som kedy urobila,“ priznala sa mi a neisto sa usmiala.

„Bola si skvelá,“ zložila som jej poklonu.

„Bože, ešte nikdy som na Pottera nebola milá, mám pocit, že sa vo mne niečo pohlo.“

Rozosmiala som sa. Že by Lily k Potterovi cítila niečo iné, ako čistú nenávisť?

„Čo sa to tu deje?!“ vtrhla dnu Pomfreyová s vyjaveným výrazom na tvári. „Pokiaľ viem, na reči máte klubovňu.“

Prihnala sa k mojej posteli, surovo odsunula Lily a priložila mi dlaň na čelo.

„Nemáte teplotu.“

„To viete len vďaka vášmu odhadu?“

Zazrela na mňa a vytrhla mi perinu. „Môžete opustiť ošetrovňu. Okamžite,“ zdôraznila.

„Nemám topánky.“

„To je snáď môj problém? Choďte bosá.“

„Vy si hovoríte ošetrovateľka?“

„Von! Zmiznite!“

„Stratili ste nervy?“

„Suzanne!“ zahriakla ma Lily a vytiahla ma z postele. Obišla som zúriacu paradajku priezviskom Pomfreyová a zavesila sa do Lily.

„Hej!“ zastavil ma Black. „Nemusíš ísť bosá, vezmem ťa.“

„Nie, ďakujem.“

Black nebral ohľad na moje želanie a zdvihol ma do náručia.

„Aú.“

„Prepáč,“ zamrmlal a napravil ma tak, aby mi neblížil na rameno.

Až na to, že cesta bola dosť nepohodlná, cítila som sa v Blackovom náruči príjemne. Voňal po káve a borovicovom dreve. Strašne mi to pripomínalo môj dom vo Francúzsku. Môj skutočný domov... Ale ako som spomínala, ani na Rokforte nebolo najhoršie. Našla som si tu kamarátku, pár obetí na doťahovanie, pár ľudí na ktorých si môžem vybíjať zlosť. Chýbal mi len oco. Ako sa asi má? V liste síce tvrdil, že všetko zvláda, ale to tvrdenie je asi také pravdepodobné ako to, že som sa už vybalila. V skutočnosti som z môjho batoha vybrala len kufor, ktorý som zväčšila do pôvodnej veľkosti. Využívam ho len na skladovanie šatstva, ktoré nemám silu napratať späť do plecniaka. Och, a ešte sa okolo mojej postele váľajú kartóny z Coca-Coly, ktoré som nejakým nedopatrením vzala na Rokfort.

Momentálne o jeden taký Black zakopol a ja som skoro vyletela z jeho náručia do okna. Radšej sa rýchlo zohol pokladajúc ma na posteľ. Potom sa zohol a perami zamieril k mojím. Šikovne som mu uhla, no i tak ma Emily zavraždila pohľadom.

„Čo tu ešte robíš?“ oborila som sa na Blacka, ktorý neustále postával vedľa mojej postele.

„Len... dobrú noc,“ vycúval a splašene zabuchol dvere na našej kúpeľni. Hneď na to vybehol a tento krát trafil správne dvere.

Myslela som, že ja som cvok.

Ďakujem za pozitívne ohlasy.

Autor: seBbey (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Fixing hearts (2):