OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Fixing hearts (5)

02.07.2013 (20:00) • seBbey • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 1136×

5. kapitola

"Chasing out my skeletons."

Bolo pekné na chvíľu vypadnúť z hradu a vypustiť paru. Všetky tie kamenné priestory na mňa začínali pôsobiť stiesnene, vyvolávali vo mne náznaky klaustrofóbie. Otvorená príroda za Hagridovou chalupou mi na chvíľu dala dýchať a dovolila mi zabudnúť na problémy, ktoré som a budem nútená stretávať do konca roka.

„Ahoj.“

Neodzdravila som. Posadla ma neodškriepiteľná chuť vstať a ujsť pred Lucom preč. Ak ste uhádli, on sa stal mojím najväčším problémom, ktorý som zatiaľ netúžila riešiť. Neviem, či ho budem pripravená niekedy riešiť, nieto už teraz.

„Viem, že...“

„T y nevieš nič,“ skočila som mu do reči. „Vôbec nič,“ zvýraznila som.

„Dobre, Su. Len ma vypočuj.“

„Máš dve minúty.“

„Je to príliš komplikované...“ stretol sa s mojím neoblomným pohľadom a sklopil zrak. „Tak fajn, pokúsim sa o to. Vieš, v tú noc som nechcel zmiznúť bez rozlúčky, ale keby som za tebou šiel, nemal by som silu odísť. Bol som ten posledný, ktorého by si nechala opustiť ťa. V ten rok mi prišiel jeden zvláštny list od anonymného odosielateľa. Našiel mojich biologických rodičov, musel som ísť za nimi. Bola moja povinnosť oznámiť im, že žijem aj bez nich, že mám novú rodinu, úžasnú sestru predovšetkým.“ Rukou ma objal okolo ramien a usmial sa.

„Mal si jedenásť, tvojou povinnosťou bolo sedieť doma na zadku a chodiť do školy,“ odbila som ho a striasla jeho ruku.

„Neodpustíš mi, však?“

Zasmiala som sa a objala si ramená, jeho ruka mi na pleciach zvláštne chýbala. „Už som ti dávno odpustila. Len som z teba tak sklamaná. Nechal si ma s ním, aj keď si vedel, ako veľmi ho nenávidím, ako ním opovrhujem a ako sa ho bojím. Nechal si ma tam samú a napriek tomu si mi sľuboval, že ma nikdy neopustíš.“

„Už si povedala, mal som jedenásť.“

„Aj ja som mala jedenásť. Bola som dievčatko, ktoré sa bálo vlastného otca!“ bránila som sa.

„Nebola moja vina, že si sa ho začala báť! Keby si bola o trochu rozumnejšia, chápala by si, že on tvoju mamu nezabil. Bola to samovražda, Su. To by si mala mať na pamäti.“

Odfrkla som si a utrela si nos. „On za to celé mohol, to mi nikto nevyhovorí,“ vzlykla som.

„Suzanne,“ natiahol a objal ma. „Oco mamu miloval najviac na svete. Ak by mohol rozhodnúť, čo spraví so svojím životom vymenil by ho za ten jej.“

„Mal to urobiť, keď bol čas.“

„Čo to hovoríš, hlúpa.“

„Pravdu,“ šepla som a utrela si slzy. Ako sa hovorí, je neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Vyvliekla som sa z jeho objatia a rozhodla sa odísť na štadión. Bol najvyšší čas zabudnúť na minulosť a venovať sa terajšiemu životu.

„Musím ísť.“ Zdvihla som metlu a rozbehla sa preč. Nechcela som, aby videl, ako sa hanbím za svoje slová. Otca som milovala nadovšetko a po správne by mi malo byť jedno, čo kvôli nemu mama urobila. Keby nás milovala ona, zvládla by všetky trápenia, aby s nami mohla byť dlhšie.

„A kam?“ skríkol za mnou Luc. Obzrela som sa ponad plece a dvihla metlu.

„Na konkurz do tímu,“ odpovedala som do výskajúceho vetra. Nezáležalo mi na tom, či ma Luc počul. Túžila som byť sama.

 ***

„Su? Môžeš na slovíčko?“ Zastala som uprostred kroku a obrátila sa k Lily. Stisla som pery. Dnes som si už jedným náročným rozhovorom prešla. Mala som ešte silu na ďalší?

Povzdychla som si a miesto toho, aby som sa pridala k ľuďom netrpezlivo čakajúcich na príchod Pottera, som zamierila k nervóznej Lily. Tvárila sa nerozhodne a zmätene, možno tu ani nechcela byť.

„Tak?“ Sadla som si vedľa nej do mäkkej trávy, celkom inej ako pri Hagridovom dome.

„Prepáč za ten včerajší výstup, bola som mimo,“ stiahla ramená.

„Poriadne,“ usmiala som sa, ale Lily sa ku mne nepridala.

 „Vážne ma to mrzí.“

„Ospravedlnenie prijímam. Bola to aj moja vina, mala som dosť času vysvetliť ti to.“

Lily sa našponovala, celá hurá do môjho nasledujúceho rozprávania.

„Vieš,“ vzdychla som, „môj papa je vlkodlak a na nešťastie bol aj pred sedemnástimi rokmi, keď ich s mamou napadla neodolateľná túžba mať dieťa. Niežeby som sa menila, ale bývam námesačná. Preto som cez spln zmizla. Jednoducho som si večer ľahla do svojej postele a ráno som sa zobudila v Zakázanom lese. Rameno som si vykĺbila až po ceste na ošetrovňu, čiže teoreticky sa mi v tom tranze nič nestalo.“

„To je všetko?“ sklamane vykrivila pery.

„Čakala si snáď niečo obludnejšie?“

„Vlastne áno. Vymyslela som si rôzne príbehy, ale ako vidím, trollovia ťa neuniesli a ani si nebola s Potterom na vyhliadkovom lete balónom, kde vás napadla horda upírov, čiže v pohode.“

„Prečo práve s Potterom?“

Lily očervenela a skryla si tvár do vlasov.

„Fajn, nič som sa nepýtala.“

„Mala by si už ísť,“ ozvala sa Lils, stále skrytá za nepriehľadnou vrstvou jej vlasou. „Potter už prišiel.“

„Och. Uvidíme sa?“

Lily sa zdvihla a pomohla mi na nohy. Dosť ma prekvapilo, keď ma znenazdajky stiahla do svojej náruče a pevne ma objala.

„Budem ti držať palce.“

Široko som sa usmiala. Bol hrejivý pocit zistiť, že niekomu záleží na mojich želaniach.

„Ďakujem,“ dojato som šepla a pevnejšie ju stisla.

Viete kto ma ešte okrem Pomfreyovej nemá rád? Potter predsa. Ihneď čo ma zbadal mu spľasol úsmev. Ó áno, som predsa neodolateľná.

„Začíname!“ priam hystericky zaziapal. Žeby mu čerstvý vzduch nerobil dobre?

„Pre poriadok sa rozdelíme na tri tábory: Triafačsky, Odrážacký a Strážiacký.“

Zachichotala som sa nad jeho hlúpymi názvami, ale keď ma prerazil pohľadom stíchla som.

„Miesto stíhača patrí mne, takže sa oň ani nemusíte snažiť. Rovno vypadnite.“

„Tak fajn,“ okomentoval dav, z ktorého vôbec nikto neodišiel. Zdá sa, že sa všetci už dávno zmierili s tým, že tento rok stíhačmi nebudú.

„Sem pôjdu triafači,“ ukázal na prázdne miesto pod pódiom. Neostalo mi nič iné, len sa tam ako skrotený havo vydať. Moja smola, že kapitánom nie som ja. Nemusela by som tu pobehovať ako nejaký nepodarený tajtrlík.

„Psst.“ Obzrela som sa a stretla sa s Lucovým žiarivým úsmevom.

„Ako si to stihol?“ začudovala som sa.

„Accio.“

„Nejaký ukecaný,“ zhodnotila som jeho jednoslovnú odpoveď, z ktorej som si mala vycucať celý zvyšok jeho krátkeho príbehu.

„Ticho tam!“ rozbesnil sa Potter. Môže existovať alergia na kyslík prejavujúca sa neprimeranou agresivitou?

„Výber strážcu a triafačou bude prebiehať ako prvý a súčasne. Triafači, podeľte sa na skupinky po troch. Strážcovia, dohodnite sa na poradí v ktorom budete chytať, keďže ste tu len štyria.“

„Dvadsaťpäť percentná pravdepodobnosť dostať sa do tímu,“ hrdo sa ozval jeden zo strážcov a napravil si okuliare.

Potter mu venoval pohľad plný opovrhnutia a arogancie. „Sedemdesiat percentná, že ťa vyhodím, takže drž hubu a šúchaj nohami.“

Áno, tá alergia existuje. Pred sebou som mala živý príklad.

***

„Mám výslednú šesticu triafačov! Duval, Legrandová, Flager, Luvierová, Selinová a Emily,“ mrkol na posledne spomínanú špinu. Prepáčte, ale k životu a ani k metlobalu ju nepotrebujem.

 „Pôjdete na metly ešte raz a ja si z vás vyberiem ľudí, ktorý vytvoria definitívnu trojicu triafačov chrabromilského tímu. S ostatnými však budem počítať, náhradníci sú v takýchto športoch neopomenuteľný. Aby sme si to ujasnili, počet gólov nerozhoduje, ide aj o vzájomnú spoluprácu, komunikáciu a vaše zohranie.“

Zamrnčali sme. 

„Som rád, že sa chápeme. Strážcovia? Poďte sem, kvôli nedorozumeniu si to naposledy rozdá Booch a Safin. Booch začína. U triafačov začína Emily, Duval a Legrandová,“ vypľul moje priezvisko. Nemal však na výber. Dobrí triafači zo stromov nepadajú.

„Pozri,“ zastavila som Emily tesne pred vzletom. „Osobné problémy mimo ihriska, okej? Lebo si to pokazíme navzájom.“

„Ostáva mi snáď niečo iné?“ zaspievala tenučkým hláskom. Jasné, kráska, donútila si ma skočiť na tvoj nevinný výraz v tvári.

Prehodila som nohu cez metlu a odrazila sa. Ostávalo mi len vyhrať konkurz po boku najväčšej harpie zo školy bez toho, aby som jej počas letu prerazila rúčkou hlavu. Ideálne v osemdesiat metrovej výške.

***

„Luc,“ vyčerpane som zaprosila. „Zlez zo mňa.“

Luc sa postavil a aj mne pomohol na nohy. „Máme to, Su!“ zaradoval sa. „Chcelo by to aspoň trochu nadšenia.“

„Jupí. Teším sa.“

„Ten kyslý výraz ti to pokazil.“ Zdvihla som k nemu prostredník a utrela si čelo. Bola som doslova na pokraji svojich smrteľných síl. Pokračovať v nejakej fyzickej aktivite, hoci aj celkom neškodnej ako tešenie sa, bolo hotové šialenstvo. Neostala by mi iná možnosť, len zomrieť.

„Som unavená, vyhladovaná, rozbitá, upotená a ruku mám v plameňoch.“

„Zranila si sa?“ vydesil sa.

„Nie,“ zatajila som môj posledný výlet pri splne mesiačika, „ale ak sa ešte budem hýbať, asi mi odídu svaly od kostí.“

„Poď sem, mŕtvolka,“ vyhodil si ma do náručia.

Aj cez moju zlú náladu som cítila, ako sa mi na tvári roztiahol úsmev. Na začiatku som si bránila priznať, že Luc mi chýbal, ale pravdou bolo, že som ho priam potrebovala. On bol človek, ktorý dodával šťavu do môjho unaveného bytia. V skutočnosti som mohla byť vďačná, že bol opäť so mnou.

„Je čas, odniesť ťa do postele.“

Nadšene som zažmurkala a tuhšie sa privinula k jeho telesnému teplu. Posledná myšlienka, ktorá mi napadla bola, že mi je jedno, ako to Lucas posral, teraz bol tu.

Kým tu nebol, vôbec som si neuvedomovala, že ho chcem mať pri sebe.

 Sme spokojní?

Autor: seBbey (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Fixing hearts (5):