OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Prítomnosť v minulosti 3. kapitola

01.08.2013 (20:00) • Kristy • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 910×

„Čože?”

Na viac som sa vážne nezmohla. Buď je to veľmi škaredý vtip, alebo som sa už vážne scvokla. Ale berme to z tej lepšej stránky. Ak poputujem do blázinca, aspoň budem mať kde bývať.

„Ehm... Tom. Povedzme, že vám verím. Ale ako som sa sem dostala?”

„Tak toto je príliš dlhá téma a vzhľadom na to, že je už skoro tma a ešte ma čaká práca, nemám čas ti všetko vysvetľovať. Ale neboj sa keď sa vrátim poviem to všetko čo viem.”

Už už som sa mu chystala povedať pár pekných slov no predbehol ma.

„Pozri, je mi úplne jasné, že máš kopu otázok ale teraz vážne nemôžem.”

Celý čas ako to hovorila sa presúval k dverám.

„Na stole máš šaty. Mali by ti byť dobré. Prajem pekný deň,” povedal s úsmevom a zmizol.

Zostala som úplne v šoku. To snáď nemôže myslieť vážne! Vyrukovať na mňa s niečím takým a potom si len tak zmiznúť.

Pomaly som sa pohla k stolu. Keď som zbadala čo si mám obliecť, radšej som si sadla. Oni to boli úplne seriózne šaty. Dlhé, hrubé šaty z tmavozelenej, trochu drsnej látky. Vedľa nich bol veľký tmavý plášť a vysoké čižmy. Pane bože čo sme v stredoveku? O.K. uznávam, toto nebola najlepšia otázka.

Hodnú chvíľu som sedela so šatami v ruke a civela niekam do neznáma. Bola som tak zmätená. Čo sa stalo? je toto vôbec skutočnosť? Uštipla som sa do ruky. Bohužiaľ, zabolelo to.

Ale ako sa to mohlo stať? Ako som sa len tak mohla zjaviť v pätnástom storočí?

Pokrútila som hlavou. Len tak sedieť a rozmýšľať nie je môj štýl.

V okamihu som už bola na nohách, no po pár krokoch som sa zháčila. Bol to jeden s tých hlúpych momentov, keď priam cítite, že vás niekto pozoruje. Obišla som celú chalúpku, no nikoho som nezbadala. Pokrčila som plecami a pobrala sa preč, no znovu som sa zastavila. Tentoraz to bolo však preto, že som pod nohami cítila drsnú podlahu. jasné. Ešte stále som v pyžame a bohužiaľ, nespávam obutá. Och, čo by som teraz dala za jedny staré, ošúchané tenisky.

Malo to aj svoje výhody. Moja každodenné dilema čo si obliecť teraz zahŕňala výber medzi hroznými šatami a starou zožmolkovanou pyžamou, ktorá mi bola trochu mala a boli na nej rozprávkové postavičky. No čo. Keď ste z decáku, veľa si toho nenavyberáte. Z veľkým povzdychom som si pyžamu vyzliekla a zvolila si radšej menšie zlo.

Vyšla som von a poobzerala sa okolo seba. Bolo tam krásne. Stála som na malej, slnkom zaliatej lúke, ktorá bola zo všetkých strán chránená tmavým lesom. Okrem vyšliapanej úzkej cestičky bol všade naokolo neporušený sneh. Tomov starý domček ležal uprostred toho všetkého. Vetchý, zasypaný snehom tak, že bolo vidieť iba dvere, okná a koniec komína, z ktorého stúpal dym. Keby som nevedela, že je z dreva, myslela by som si, že som sa objavila v rozprávke o perníkovej chalúpke.

Zamierila som do lesa. Slnko už skoro zapadlo, no bolo mi to jedno. Snáď sa nestratím.

Hodnú chvíľu som sa potulovala po lesných cestičkách, keď ma znovu zaplavil pocit, že ma niekto sleduje. Snažila som sa to ignorovať. Zrejme to bol iba zlý pocit z čoraz väčšieho šera. no aj tak som pre istotu nenápadne pokukovala poza mňa a dávala pozor na podozrivé zvuky.

Takto som sa dostala až na niečo, čo bola zrejme hlavná cesta cez les. Chvíľu som po nej pokračovala, keď som za sebou začula dupot kopýt. Do tela sa mi votrel strach a rozmýšľala som čo spravím, keď ma niečia ruka stiahla do rokliny a dotyčný, ktorému ruka patrila mi chytil ústa a zvalil sa na mňa.

Po chvíli mojich úplne zbytočných snáh o vymanenie sa z jeho zovretia sa postavil a mne sa odokryl výhľad na budúceho prijímateľa vyberaných nadávok.

To som si teda myslela, kým som si ho poriadne neobzrela. Predo mnou totiž stál prvý chalan, z ktorého som stratila reč. Bol vysoký, mal hnedé vlasy, hlboké hnedé oči, vyzeral tak na približne devätnásť a ž dvadsaťjeden rokov a  podľa toho, ako ma schytil za ruku a začal ťahať, bol aj poriadne silný.

Po pár metroch som sa však spamätala. Nechám sa ťahať po tmavom lese cudzím chlapom len preto, že je až nehorázne pekný? Som normálna?

„Čo si myslíš, že robíš?” sykla som si ruku z jeho zovretia.

Otočila sa, celú si ma od hlavy až po päty premerala pobavene sa usmial.

„Nevieš, že tmavý les je pre dievčatá nebezpečný?”

Prižmúrila som oči. Po prvé, neznášam, keď mi niekto odpovedá protiotázkou, po druhé, ešte viac neznášam, keď si chalani myslia, že moja vychudnutá postava, ktorú som získala vďaka výbornej strave v decáku okamžite znamená, že som úplne bezbranná a slabá, a po tretie ma dosť naštvalo ako sa uškrnul, keď si ma obzrel. Aj bez neho viem, že som dosť nízka, mám smiešne šaty a predpokladám, že aj poriadne strapaté, tmavohnedé vlasy.

„A ty vieš, že hádzať cudzích ľudí o zem a potom ich ťahať cez les je minimálne neslušné?”

Chvíľu sme na seba zazerali a potom sa znovu zasmiala zdvihol ruky na obranu.

„Fajn, pre dobro ľudstva sa vzdávam prvý. Som Jared, Tomov syn. Mám na teba dávať pozor. Teraz už ideš? umieram od hladu.”

Hladina môjho hnevu sa ešte viac zdvihla.

„Ty si ma sledoval?” vtedy mi cvaklo, „už aj vtedy v dome? Keď som sa prezliekala?”

Jared prevrátil oči, no neušlo mi, že sa trochu potmehúdsky uškrnul a až príliš rýchlo sa pobral preč.

„Tak ideš už?” zakričal ponad plece.

„Tak vysvetlíte mi už čo sa tu deje?”

Nechcela som byť nedočkavá, no Jared s Tomom už dobrú pol hodinu večerali a ja som už nemala náladu ďalej čakať.

Tom ešte prehltol posledné sústo, výdatne ho zapil a až potom začal rozprávať.

„Takže... už dlhé roky sme vo vojne. Vo vojde drakov.”

„Počkať, počkať! Draky existujú? Čo je to za hovadinu?”

Tom kývol smerom k dverám. Nechápavo som sa tam pozrela. Samozrejme, stál v nich Jared. Úplne som naňho zabudla. Jared iba prikývol a mávol mi rukou, aby som ho nasledovala. Vyšli sme von. Jated zavrel oči a vyzeral, že sa na niečo poriadne sústredí.

„Čo to do čerta...” začala som, no prerušil ma nahnevaným pšššt.

Už som mu išla povedať pár pekných slov, keď sa priamo pred nás znieslo niečo zelené a obrovské. Niečo, čo som už raz videla, ale myslela som si, že je to iba divný úlet mojej fantázie s kombináciou so všeličím čo do mňa Tom lial proti bolesti.

„Och môj bože. To je... to je drak?”

„Zoznám sa s Eris,” povedal Jared a nadšene sa usmial.

Autor: Kristy, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Prítomnosť v minulosti 3. kapitola: