OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Rozparovač - 6. kapitola

13.11.2012 (12:00) • Allie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 1344×

Otvorila som si dvere a hneď sa hodila na posteľ. Vôbec nič som nechápala. A už vôbec som netušila, kto by to mohol byť Klaus. V živote som nič také nepočula.

Toto mesto ej asi naozaj prekliate. Najprv sa zo mňa stane upír, potom ma odkopne priateľ. S tým sa dosť ťažko vyrovnáva. A keď už konečne zistím, že upírsky život je naozaj celkom v pohode a spoznám niekoho, kto je zhodou náhod brat môjho ex, vykašle sa na mňa. A k tomu ma ešte unesie nejaký psychopat so zvrátenou mysľou, ktorý ma chce dať svojmu bratovi. Veď to nie je normálne!

Zodvihla som sa z postele a vzala si nejaké čisté veci zo skrine, aby som sa mohla ísť osprchovať. Uvedomila som si, že kufre z mojimi vecami sú ešte stále v tom hlúpom dome. Nahnevane som vydýchla a zavrela skriňu. V šuplíkoch som pohľadala nejaké šampóny, keď sa mi do ruky vkotúľala malá fľaštička.

Pousmiala som sa. Takmer som zabudla!

Keď som ešte bola u Damona, videla som, ako si každý deň dá trošku niečoho, z čoho sa mu dalo vracať. Vtedy som nechápala, prečo to robí. No potom som to pochopila. Odvtedy, ako som začala piť železník, vydržala som dlhšie železníkovú injekciu. Je neuveriteľné, koľko lovcov upírov bolo v Londýne...

Znechutene som otvorila fľaštičku, ktorá mi neuveriteľne smrdela, a na jeden dúšok ju do seba vyliala. Vzápätí som sa rozkašľala. Celé hrdlo ma pálilo, vnútro mi horelo akoby mi vnútornosti zachvátili plamene. Takmer som sa povracala.

Vrchom trička som si utrela ústa a okamžite ho zo seba zhodila. Už ma tak veľmi nepálili. Na ten pocit som si nevedela zvyknúť, preto som otvorila šuplík s nohavičkami a vytiahla z neho teqilu.

Vzala som si veci do ruky, do druhej som chytila fľašu a zamierila do sprchy.

***

Ráno ma prebudila slnko, ktoré mi svietilo dnu cez veľké okno. Unavene som vstala a nahliadla do skrine. S hrôzou som zistila, že tam mám už len tri tričká a pár nohavíc. Znova ma naplnil hnev na tých odporných idiotov. Všetky veci som chytila do ruky a prehodila ich cez celú izbu. Od zlosti sa mi predĺžili zuby a končeky prstov mi brneli nenávisťou. Nenávisťou k nim a aj k sebe. Neznášala som na sebe to, že som im verila. Vždy som každému uverila, bolo jedno, ako dlho som ho poznala. A vždy som každému rovnako bezhlavo naletela. Ale namiesto pomsty som vždy len utiekla. Od školy, priateľov, Damona, Stefana. Od rodičov.

Nenávidela som sa aj za to, že som mamu nechala samu s takým odporným človekom, ako je môj otec. Nepochybovala som, že ešte žije. A občas som sa nenávidela aj za svoje myšlienky. Bol to môj otec, tak ako som mohla premýšľať nad niečím takým? 

Prsty sa mi znova rozvibrovali od zlosti. A došlo mi, že by som s tým mala čosi urobiť. Usmiala som sa. Bolo mi jasné, že ak im len tak vtrhnem do domu, pribijú ma na stenu drevenými kolíkmi. A z nejakého čudného dôvodu sa mi to pozdávalo. Môj život, a tým myslím normálny život, už v podstate skončil. Tak prečo by nemal skončiť práve v tom dome? To bola irónia. Tam kde začal, tam aj skončí. Zasmiala som sa.

Rýchlo som sa obliekla a umyla. Dolu po schodoch som takmer zletela. Z chladničky som si vytiahla vrecko s krvou, aby som sa pred odchodom posilnila. Prázdny obal som hodila do koša. Bundu a tenisky som si natiahla za pár sekúnd. Prekvapilo ma, ako je vonku teplo.

Z kabelky som vybrala kľúče a naštartovala som auto. Nikdy som ho nemala rada, ale to staré som musela nechať v Anglicku. Tu by bolo veľmi nápadné.

Cestu tam som poznala tak dobre, že som ani nemusela dávať pozor na cestu. Sebavedome som vystúpila z auta a zamkla ho. Predstava, že niekto jazdí v mojom aute po mojej smrti sa mi nepáčila.

Predtým, než som otvorila veľké vchodové dvere, zastavila som sa a obzrela sa. Inokedy by mi to pripadalo ako obyčajný deň, ale nie vtedy. Poriadne som sa poobzerala a snažila sa zapamätať si každý detail naokolo. Všetky stromy, ktoré už začínali žltnúť a oranžovieť, aj vtáky, ktoré sedeli na streche a konároch.

„Tak takýto je môj posledný deň,“ zašepkala som potichu a usmiala sa. Vždy som chcela zomrieť pri búrke, vtedy, keď budú všade blesky a tmu občas pretne záblesk svetla. Ale nie takto. Pokrútila som hlavou a otvorila ťažké vŕzgajúce dvere. Koberec tlmil moje kroky, ale aj tak ma museli počuť. Prešla som pár metrov a poobzerala sa okolo. To, že sa nikto neprišiel pozrieť ma prekvapilo, ale neodradilo. Bola som sklamaná, že sa nikto ani neobťažoval prísť zabiť ma.

Nahnevane som prešla ku schodom a vydupala si to hore až do „svojej“ izby. Vošla som dnu a poobzerala sa okolo, pretože svoj kufor som nikdy nevidela. Začala som sa prechádzať po izbe a nakúkať do skríň a dverí. Nikde som ho nemohla nájsť.

Napadlo mi, že ho možno zahodili alebo tak nejako. Možno by som to tak urobila aj ja. Vlastne, určite by som to tak urobila.

„Je pod posteľou,“ ozvalo sa od dverí. Ani som sa tam nemusela pozrieť a už som vedela, že je to Damon. Zohla som sa a nahmatala pod posteľou svoj kufor. Vytiahla som ho a oprášila z neho jemný prach.

„Jasné, prečo nie, ja si bežne pchám kufre pod posteľ,“ zašomrala som a bez jediného pozretia som sa pratala k dverám.

„Uhni, Damon.“ Naďalej som sa snažila prepchať pomedzi malú medzeru, ktorá ostala medzi Damonovým telom a stenou.

Keďže mi to stále nešlo, rezignovane som spustila ruky a pozrela sa mu do tváre. Vôbec ma neprekvapil jeho arogantný a namyslený výraz, ale aspoň ustúpil. Prešla som okolo neho a keď sme sa dotkli bokmi, prebehla mnou elektrina. Radšej som to na sebe nedala znať a pokračovala som v ceste.

„Ale no tak. Prestaň s tým, dobre?“ povedal a postavil sa predo mňa.

„Môžeš mi, prosím ťa, povedať, s čím?“ opýtala som sa a protivne sa usmiala. Nemala som naňho náladu a moja nutkavosť dať sa zabiť akoby zázrakom vyprchala. Obišla som ho a prešla ku schodom.

„Hrať sa že ma už viac nechceš. Obaja vieme, že to nie je pravda.“ Usmial sa a ani nežmurkol. Znova ma predbehol, ale už sa neposunul tak blízko ako predtým.

Zatmelo sa mi pred očami. Neveriacky som pokývala hlavou a v nemom úžase otvorila ústa. Potom som ich zavrela. A znova otvorila. Nemohla som uveriť tomu, čo práve povedal. Tak ja som sem prišla preto, aby som ho zničila, zabila, ponížila, a on si myslí, že ho chcem.

Víťazoslávne sa usmial. Akoby môj hnev a šok znamenali presne to, čo si myslí. Skôr, než som sa stihla spamätať, zo stolíka, na ktorom boli položené perá a ceruzky som jednu vytiahla a bodla mu ju do brucha. To mi ale bolo málo, takže som ju nepustila, ale ju len zvrtla do opačnej strany a neprestala som tlačiť, až kým mi po rukách nezačala tiecť teplá krv. Nevedela som, prečo som to urobila, ale potešila som sa tomu náhlemu impulzu. Keď som uvidela, ako si ju zhrozene vyťahuje a po prstoch mu kvapká vlastná krv, škodoradostne som sa zasmiala.

Z jeho výrazu mi bolo jasné, že by mi ju najradšej teraz hneď pichol do srdca, ale akosi sa ovládol a poznamenal: „Vidíš, nezabila si ma.“

„Netrafila som.“

Ešte chcel niečo povedať, ale dvere sa otvorili a v nich stále usmiata Elena. Úsmev jej zrazu zmrzol na perách, keď uvidela, ako sa Damon bezmocne skláňa nad kalužou krvi a mňa vedľa neho.

„Čo to...“ bolo jediné, čo zo seba dostala. Znova som sa musela usmiať. Pohľadom zmätene preskakovala zo mňa na Damona a späť. V jednej chvíli akoby vôbec nechápala, čo sa deje a v druhej sa mi už vrhla po krku. Presne na toto som bola pripravená, takže stačilo len o kúsok ustúpiť a Elena sa prehnala popri mne. Damon tam len sedel a pozeral sa, akoby dúfal, že Elena sa odrazu bude vedieť biť a ja jej nezlomím väzy.

S hnevom v očiach sa otočila. Očné zuby mala predĺžené a obočie stiahnuté tak, že vyzeralo ako jedna húsenica. Znovu sa rozbehla oproti mne, ale ja som ju zachytila za lakeť vykĺbila jej rameno. Bolestne zaskučala a snažila sa napraviť si ho.

Damon konečne zbadal, že Elena ma neporazí a začal sa stavať na nohy. Radšej som chytila svoj kufor, poklonila sa a vyletela upírskou rýchlosťou preč.

***

„Choď hore a počkaj tam,“ prikázala som Jamesovi, chlapcovi, ktorého som vzala cestou domov z mesta, aby som už nemusela piť tú studenú krv. Poslušne vybehol hore schodmi a zostal ticho. Kým som si vyzliekala bundu, nadávala som tak ako už dlho nie. Bundu som prehodila cez celú kuchyňu a s radosťou počúvala cingot rozbitého skla na dlážke.

Nikdy predtým som si neuvedomila, ako veľmi Elenu nenávidím. To ona mi ich ukradla. Oboch. Najprv to bol Damon, potom Stefan. A, ako som s potešením zistila, mojou povinnosťou už nie je zničiť Damona, ale Elenu.

Po schodoch som sa vliekla, aby som mala dosť času zasmiať sa. Určite to znelo ako v horore, pretože James hlasno preglgol. Stiahla som si dole tričko, ktoré som mala zašpinené od Damonovej krvi, keď som si všimla, že James nesedí v izbe sám. Naklonila som hlavu nabok a zažmúrila oči, aby som ho mohla lepšie uvidieť, ale stále som ho nespoznávala. Sedel na kraji mojej postele a na kolenách mal položenú hŕbu mojich dievčenských časopisov.

„Konečne. Som rád, že ťa spoznávam, Allie.“ 

Ďakujem za komentáre na predchádzajúcej kapitole, dúfam, že sa vám bude páčiť aj táto. Kapitolu venujem EllieDavis za jej pekný komentár :)

Allie

Autor: Allie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Rozparovač - 6. kapitola :