OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Sinners never sleep - 7. kapitola

02.04.2012 (16:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 8× • zobrazeno 1285×

Siedma kapitola

Draco sa nakoniec rozhodol do nemocničného krídla neisť. Namiesto toho krvácanie zastavil navlhčenou vreckovkou. Nechá škrabance zmiznúť prirodzene, bez pomoci kúziel. Vedel, že  Hermione bude ľúto, že mu ublížila a takto jej to aspoň bude môcť pri každej príležitosti pripomenúť.

Zamieril k žalárom. Tajným vchodom vošiel do Slizolinskej klubovne. Väčšina žiakov sa rozvaľovala na pohovkách, našlo sa ich len veľmi málo, ktorí sa pilne učili. Prešiel okolo bez toho, aby sa na niekoho čo i len pozrel. Vo svojej izbe, o ktorú sa delil s Theodorom Nottom a Blaisom Zabinim, hodil tašku na zem a vyzliekol si hábit. V skrini našiel čisté čierne tričko, ktoré voňalo za avivážou. Školské nohavice vymenil za čierne džínsy. Obliekol si čiernu mikinu a z rohu izby zobral svoju metlu.

Vyšiel z izby, znovu prešiel cez klubovňu a vyšiel na chodbu, kde sa zrazil s Blaisom a Theom.

„Kam ideš?“ spýtal sa Theo prekvapene.

„Zalietať si,“ odpovedal jednoducho Draco a chcel odísť, ale zastavil ho Blaisov hlas.

„A čo esej na Obranu proti čiernej mágii o morských pannách?“

„Máme niečo napísať? A do kedy?“ spýtal sa prekvapene.

Chlapci sa na seba len uškrnuli a venovali si pohľad, ktorý hovoril: Samozrejme, že nedával pozor, sedel vedľa nej.

„Do zajtra,“ odpovedali naraz.

Draco chvíľu rozmýšľal, ale nakoniec sa predsa rozhodol ísť si zalietať.

„Potom to napíšem,“ zakričal na nich ešte a rozbehol sa preč.

Keď sa konečne dostal z hradu do areálu, chvíľu len bežal. Potom zastavil a zhlboka sa nadýchol. Vzduch bol vlhký, pretože sa schyľovalo k dažďu, ale mal príjemnú vôňu. Cez veľké šedé mraky, zakrývajúce celú oblohu, sem tam presvitalo pár lúčov svetla. Bolo ich jasne vidieť a Dracovi pripomínali božskú žiaru. Celé okolie pôsobilo sivo a nevábne, ale jemu sa páčilo.

Poobzeral sa dookola. Neďaleko stála skupinka pekných dievčat z Bystrohlavu. Pozerali sa na neho a pobláznene sa neho usmievali. Odkýval im späť, ale vtedy si všimol, že pri vchode do areálu stojí Hermiona spolu s Potterom a zamyslene ho pozoruje. Mračila sa, a keď sa ich pohľady stretli, začervenala. Pristihnutá pri zízaní. Sebavedome sa usmial.

 Nasadol na metlu a prudko vyletel do vzduchu. Stúpal do ohromných výšok a potom sa prudko spustil dole. Pár metrov nad zemou urovnal svoj let. Preletel okolo skupinky dievčat a mieril Hermioniným smerom. Ohromene ho sledovala. Zmenil smer a stratil sa jej z dohľadu.

Po tom, čo Draco zašiel za roh, dobehla chlapcov. Mierili k areálu.

„Hej, počkajte ma!“ zakričala na nich, a keď sa k ním udýchane prirútila, a keď chcela chytiť Rona za ruku, vytrhol sa jej.

Nechápavo na neho hľadela, ale on sa na ňu ani len nepozrel a nahnevane od nich odišiel.  Šokovane hľadela, ako sa vzďaľuje. Nevedomky sa jej nahrnuli do očí slzy. Rozzúrene potriasla hlavou. Otočila sa a chcela vyjsť na pozemky Rokfortu, keď ho zbadala.

Majestátne krúžil vo vzduchu. Silné, štíhle telo držiace sa čiernej lesklej metly, platinové vlasy viali vo vetre.

Hermione sa zasekol dych v hrdle, srdce zovrela čiasi ruka. Nie čiasi, Malfoyova. Obrátil hlavu. Vyhľadal jej tvár. Hermiona sa nechala chytiť jeho očami. Jeho pohľad zdivočel, bol horúci. Hermiona zalapala po dychu a odvrátila sa.

„Hermiona, chceš si ísť sadnúť?“ spýtal sa jej Harry a ona bola rada, že sa môže otočiť a ísť si sadnúť s Harrym niekam, kde nebude vidieť Malfoya.

„Samozrejme,“ prikývla a nechala sa Harrym ťahať k ich obľúbenému stromu.

Posadili sa rovno na zem, blízko seba. Harry ju chytil za ruku a začal ju trochu neprítomne hladiť palcom krúživými pohybmi. Vždy ho to upokojovalo a Hermionu tiež.

„Hnevá sa,“ povedal po chvíli pokojným hlasom.

„On sa hnevá? A prečo, pre Merlina! Kvôli dnešnej hodine? Ako môže byť tak pochabý! Vie, predsa, že ja s Malfoyom v páre nechcem byť!“ Hermiona sa rozzúrila. Bolo toho na ňu jednoducho priveľa.

„Nehnevá sa na teba, Miona. Ale na seba.“

„Na seba?“ zvolala prekvapene a obočie vysoko vyletelo.

Harry sa na ňu pobavene usmial a začal vysvetľovať:

„Hnevá sa na seba, pretože si pripadá hlúpo, že žiarli na Malfoya.“

„On žiarli? A na Malfoya?“ Hermionin hlas sa príjemne zafarbil smiechom.

„Dúfal, že bude v dvojici s tebou a tiež som si istý – aj keď to nikdy nepovedal nahlas – že žiarli na to, ako rýchlo sa Malfoy dokázal premeniť.“

„Jeho panter je nádherný,“ potichu povedala Hermiona a trochu zahanbene sklonila hlavu.

Ostali v tichu sedieť a pozorovali, čo sa deje okolo nich. Cez husté tmavé mraky sa sem – tam predierali pásy slnečných lúčov. Občas v diaľke mohlo zbadať záblesk blesku, či počuť hrmenie. Vzduch bol presýtený vôňou blížiaceho sa dažďa.

„Miona?“ Ozval sa po chvíli Harry.

„Áno?“

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ ozval sa váhavo. Hermiona k nemu obrátila hlavu a jemným úsmevom ho povzbudila.

„Samozrejme.“

„Čo je medzi tebou a Malfoyom?“

„... Nič, čo by malo?“ povedala a radšej odvrátila tvár, pretože líca jej zahoreli.

„No ja neviem...“ Uškrnul sa Harry a priateľsky ju štuchol. „Ja len, že sa na teba stále tak pozerá, keď si myslí, že ho nikto nevidí.“

„On sa na mňa pozerá?“ vyhŕkla Hermiona a hneď si zahryzla do pery, keď si uvedomila svoju chybu.

„Nie, že by ma to zaujímalo, samozrejme...“ pokúšala sa to zahovoriť.

„Samozrejme,“ opakoval po nej Harry a otvorene sa na nej zabával.

***

Stála pred triedou, zatiaľ čo ostatní žiaci okolo nej prechádzali, vstupovali do triedy a s chladnou ľahkosťou ju ignorovali. Nakoniec ostala posledná, zdráhala sa vkročiť.

„Nejdeš na hodinu, Grangerová?“ ozval sa jej tesne pri uchu, horúci dych ju pošteklil.

Otočila sa k nemu a zistila, že jeho výraz je skôr ustarostený, ako výsmešný. Oči mali farbu oblohy pred búrkou, potemnené.

„Ideme spolu?“

Prekvapene zažmurkala, keď to vyslovil a pocítila nával vďačnosti. Nemo prikývla a nechala ho, nech ju chytí za ruku. Jej malá jemná dlaň sa na chvíľu ukryla v tej jeho, veľkej a drsnej, no aj napriek tomu nežnej. Hneď, ako vstúpili dnu ju pustil, ale kráčal pri nej tak blízko, že sa ich ramená občas dotkli a dodával jej tak odvahu.

Sadla si do prvej lavice a Draco vedľa nej, pretože nikde inde voľné miesta neostali. Obzrela sa smerom k Harrymu a Ronovi. Harry jej venoval povzbudivý úsmev, Ron sa nahnevane odvrátil. Potichu si povzdychla a otočila sa. Pod lavicou si nervózne šúchala ruky.

Ucítila jeho mágiu vo chvíli, keď vošiel. Strnulo ostala sedieť a zaryto hľadela na lavicu, neodvážila sa zdvihnúť hlavu. Vedela, že sa na ňu pozerá.

„Dobrý deň, žiaci,“ jeho hlboký hlas sa rozľahol po celej miestnosti, omamoval.

„Prosím, odovzdajte svoje práve na stôl.“

Hermiona prekvapene zdvihla hlavu. Všetci sa zdvíhali zo svojich stoličiek, ktoré po podlahe vŕzgali a dávali hárky pergamenu jednotlivo na stôl. Všetci okrem nej. Dokonca aj Draco vstal, a keď si sadal, zistil, že Hermiona nevstala.

„Ten, kto neodovzdal, nech sa postaví.“

Dracov pohľad sa spojil s tým Hermioniným. Bola vydesená. Čo mám robiť? Pomôž mi!

S ťažkosťami sa postavila. Točila sa jej hlava. Trieda okamžite utíchla, niekto zhíkol.

„Slečna Grangerová,“ tón jeho hlasu ju prinútila pozrieť sa na neho.

Tvár mal pokojnú, ľahostajnú, ale jeho oči... Ach, preboha. Žiarili radosťou. Temnou radosťou, ktorú tak dobre poznala. Takto mu žiarili oči vždy, keď jej ubližoval.

„Prečo ste neodovzdala svoju prácu?“ Slová odsekával pomaly, kruto. Pripomenul jej Severusa Snapea, ale ten bol hrdina. William Blake je diabol ukrytý v tele anjela.

„Ja...“ pokúsila sa prehovoril, ale hlas jej zlyhal.

„Počúvam, slečna Grangerová.“

Z toho, ako vyslovoval jej meno jej prechádzal mráz po chrbte.

„Ja som... Ja som zabudla,“ povedala rýchlo a sklonila hlavu. Len nech sa už na neho nemusí dívať. Na výsmech v očiach, ktoré nenávidela.

„Predpokladám, že sa vám to stalo po prvý raz, slečna Grangerová, a preto vám to tentoraz odpustím. Avšak dnes po večeri za mnou prídete a prácu napíšete po škole. Potrebný materiál si zožeňte v knižnici.“

Rozsudok smrti.

„Môžete si sadnúť,“ povedal a ich pohľady sa opäť spojili.

V očiach mal prísľub bolesti.

***

William opravuje práce jeho žiakov. Sedí za učiteľským stolom v triede Obrany proti čiernej mágii a čaká, keď ucíti známy, chvejúci sa závan mágie.

Vstane a so širokým úsmevom prejde k dverám a prudko ich otvorí. Hermiona stojaca za nimi sa vyľakane strhne a odstúpi.

„Práve som chcela klopať,“ hlas sa jej trasie.

„Vitajte, slečna Grangerová, vojdite dnu,“ pozdraví ju a ustúpi nabok, aby mohla vojsť.

Keď prejde okolo neho, zhlboka nasaje jej vôňu a s potešením zatvorí dvere, nenápadne zamkne.

„Prosím, posaďte sa,“ povie a ukáže na lavicu priamo pred svojím stolom.

Hermiona si bez slova sadne, knihy položí na stôl, spolu s brkom a atramentom vyberie aj pergamen, ktorý rozloží. Pripraví sa, otvorí knihy a začne písať, pokúšajúc sa zamestnať svoju myseľ prácou.

William sa prechádza po triede, stále ju pozoruje, skúma.

Hermiona píše rýchlo, polovicu už takmer napísala. Jej plán je jednoduchý, dopísať prácu čo najrýchlejšie a potom utiecť. To však zrejme nemal v pláne William. Tento večer si túžil užiť.

Keď dopísala, pozbierala si svoje veci do tašky a chcel vstať, ale jeho ruky na jej pleci ju zastavila.

„Počkaj chvíľu, Hermiona.“

Jej meno vyslovoval rovnako ako Draco. Nahol sa ponad ňu, oviala ju jeho mužná vôňa, dotýkal sa jej ako len mohol a spôsoboval jej tak neuveriteľné muky. Vzal pergamen a letmo ho očami prebehol. Čo prečítal, bolo výborné.

„Ste skvelá žiačka, slečna Grangerová. Ako sa vám mohlo stať, že ste zabudli?“ opýtal sa, no vedel prečo. Sám jej vymazal spomienku na tú chvíľu z mysle.

„Netuším, pane,“ odpovedala, hlas mala zachrípnutý.

Pergamen položil späť na stôl, ale ruku z jej ramena nespustil. Prešiel ňou cez jej šiju, pohladil po vlasoch. Nahol sa k nej bližšie, vdychujúc jej jemnú vôňu. Dlaň roztvoril, prešiel ňou po celom jej chrbte, dole a späť nahor.

Hermiona sa prudko vystrela, zreničky sa jej zúžili. Zatiaľ čo prstami začal prechádzať po jazve, skrytej pod látkou košele, cítila, ako sa jeho myseľ dobíja do tej jej. Zaryla prsty do stola, nedokázala sa prinútiť postaviť a utiecť, hrôza a panika ju držali vo Williamovom zajatí, adrenalín koloval v žilách a podivne pálil. Cítila strach, aký pociťovala jedine v jeho blízkosti.

William so sadistickou radosťou prechádzal zľahka končekmi prstou po obrysoch jazvy. Aj keby necítil drobné hrbolčeky, vedel by presne, kde sa jej má dotýkať. Veď ju predsa sám vytvoril. Tak, aby nikdy nezmizla. Označil si ju. Veľké W cez celý jej chrbát.

Znovu si predstavil chvíľu, keď sa metala bolesťou, zatiaľ čo jej dýkou vyrezával do chrbta začiatočné písmeno svojho mena.

Odteraz si navždy moja, Hermiona.

Vsunul jej tú myšlienku do mysle. Túžil vidieť ju znovu plakať. Kvôli nemu. Naposledy obkreslil jazvu,  dlaňou prešiel vyššie, po lopatkách, šiji až do vlasov. S krutou nežnosťou. Prinútil ju zakloniť hlavu a pozrieť sa mu tak do očí.

Leskli sa slzami.

Plač, humusáčka, plač a ja budem šťastný.

Sklonil sa k nej ešte bližšie. Ich nosy sa takmer dotýkali. Dych sa miešal.

„Vieš, chýbala si mi Hermiona, naozaj sme sa už dlho nevideli. Jediné, čo mi ostalo, boli spomienky na teba,“ šepkal a každé slovo, ktoré vypustil z úst, otváralo Hermionine staré rany.

Zdvihol druhú ruku, dotkol sa jej tváre. Cez líce, po línii čeľuste, k perám. Prešiel po nich a Hermione z očí začali tiecť slzy. Už sa nedržala stola, pokúšala sa ho odtlačiť.

„Prosím, nie!“

„O čo prosíš, Hermiona?“

Už to zažila. Nespočetne veľa krát. Prosila a on jej vždy odpovedal: O čo prosíš, Hermiona? A vždy prišla bolesť.

V tej istej chvíli sa Draco prechádzal po chodbách. Jeho priatelia sa spolu zabávali v spoločenskej miestnosti, ale on bol po celý čas myšlienkami niekde inde. Preto ho nezastavili, keď povedal, že sa musí ísť nadýchať trochu čerstvého vzduchu.

Vzduch na chodbách bol chladný, oblečené mal len obyčajné rifle a čierne tričko a dlhým rukávom, ale nebolo mu zima. Zablúdil až k chodbe, na ktorej sa nachádzala učebňa Obrany proti čiernej mágii.

Náhoda? To ťažko.

Hermiona už určite skončila. Vrátila sa do spoločenskej miestnosti Chrabromilu a teraz sa zabáva s tým hlupákom Weasleym. Otočil sa a chcel odísť, keď začul dievčenský výkrik. Vychádzal z učebne.

Bez rozmýšľania sa Draco vrhol k dverám a pokúsil sa ich otvoriť, ale boli zamknuté. Použil na neho Alohomora, ale nefungovalo, dvere ostali zatvorené. Mykal kľučkou a nakoniec ju nechal vybuchnúť. Kopol do dverí a vletel dnu.

Keď zbadal to, čo sa vo vnútri dialo, skamenel na mieste.

William Blake drsne zvieral Hermionu za chudé plecia, po tvári jej stekali slzy, jeho smiech ešte doznieval v tichu, ktoré v tej chvíli nastalo.

Pustil ju a Hermiona spadla na zem k jeho nohám. Obrátil sa k Dracovi, v očiach šialený výraz. Obaja namierili proti sebe prútiky.

„Draco,“ povedala Hermiona prekvapene. Vzhliadla k nemu a pokúšala sa vstať. Nepodarilo sa jej to, nohy sa jej podlamovali, a tak sa k nemu doplazila a schovala sa za neho.

Pomohol  jej vstať bez toho, aby spustil oči z Williama. Schoval ju za seba, jednou rukou ju držal a druhou zvieral prútik tak silno, až mu zbeleli hánky.

„Na pôde školy, Blake? Nevedel som, že nájdeš toľko odvahy.“ Jeho hlas bol nenávistne chladný, rezal.

„Som si istý, že Hermiona to nikomu nepovie, však Hermiona? Bude to naše malé tajomstvo,“ povedal a pri poslednej vete sa díval na Hermionu, ktorá nakúkala pomedzi Dracovo rameno.

William naklonil hlavu nabok, stále hľadiac na Hermionu. Draco vedel, že sa prebúdza jeho šialená stránka.

„A teraz by som bol rád, keby si odišiel, Draco. Hermiona a ja sme to tu ešte nedokončili.“

„Tak to mi je ľúto, Blake, ale ja s Hermionou odchádzam.“

Williamov pohľad sa stočil na Draca. Bol rozzúrený do nepríčetnosti. Vypustil kliatbu, ktorú Draco s ľahkosťou odrazil štítom. Začali proti sebe útočiť, miestnosť sa sfarbovala do všetkých možných farieb.

Jedna Draca trafila priamo ramena. Bolelo, ale na bolesť teraz nebol čas.

„Bež!“ Skríkol na Hermionu, ktorá vystrašene sledovala Williama a zarývala prsty do Dracovej dlane.

„Hermiona, utekaj!“ Skríkol na ňu znovu a tentoraz presunula svoj pohľad na Draca. Až ho zabolelo, ako veľmi zúfalo v tej chvíli vyzerala.

„Neboj sa a už, dopekla, bež!“ zvrieskol a odrazil ďalšiu kliatbu, vyslal novú.

Hermiona ho pustila a rozbehla sa preč. William však stihol zaslať kúzlo a dvere zavrieť. Hermione sa ich nepodarilo otvoriť. Otočila sa a jej pohľad sa spojil s Williamovým. Ten prestal metať kliatby, spustil ruky a díval sa na ňu. Chcel sa k nej priblížiť, už urobil prvý krok, ale zasiahla ho Dracova kliatba, zhodila na zem.

Ležiac na zemi s nenávisťou sledoval Draca. Spomedzi pier mu vytekal tenký pramienok krvi.

Draco vytrhol dvere z pántov, vyhodil Hermionu von a dvere znovu vrátil naspäť. Vrhol na celú miestnosť kúzlo a chytil Hermionu za ruku a zaťal utekať. Mohol počuť, ako William rozzúrene vrieska a kričí, ale vedel, že z učebne sa nedostane. Nie skôr ako zajtra ráno.

Bežali takmer bez dychu, zastavili sa až na druhej strane hradu, blízko Chrabromilskej veže. Tam konečne zastavili. Pustil Hermionu a chytil ju za tvár a obzeral si ju.

„Ublížil ti nejako?“ Pýtal sa naliehavo, hlas mu preskakoval, dýchal trhane.

Bez dychu pokrútila hlavou, ale po lícach jej stekali stále nové a nové slzy. Z pier jej unikol tichý vzlyk. Draco tam chvíľu stál a nevedel, čo robiť, ale Hermiona to vyriešila za neho.

Vrhla sa na neho a rukami ho objala okolo krku. Tvár zaborila do priehlbiny medzi jeho plecom a krkom. Dracovi to vyrazilo dych a na krátku chvíľu stále nevedel, čo robiť, no potom položil ruky na jej chrbát a silno ju stisol.

Dlaňami prechádzal po celom jej chrbte. Tam kde sa jej dotýkal William a spôsoboval bolesť, Draco upokojoval. S láskou a nežnosťou ju hladil, zatiaľ čo ona plakala. Utišujúco jej šepkal do vlasov. Pripadal si neohrabane, dokonca sa trochu červenal.

Hermiona sa po neskutočne dlhej chvíli odtiahla a pozrela mu do tváre.

„Ďakujem, Draco,“ hlas mala stále chrapľavý, ale na tvári sa jej podarilo vyčarovať úsmev. Chabý, ale úsmev. Opätoval jej ho a rukávom čierneho trička jej utrel tvár.

„Niet za čo, Hermiona.“

Podarilo sa mu ju poriadne upokojiť, ale nepodaril sa mu prehovoriť ju, aby šla do ošetrovne. Odprevadil ju až k obrazu a až keď si bol dokonale istý, že je v bezpečí, zamieril k žalárom. 

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Sinners never sleep - 7. kapitola: