Spomeň si na mňa - 10. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Neodbytný Malfoy a cesta do knižnice.

24.09.2013 (09:00) • MiriamTaylor • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 614×

Hermiona mlčky pozerala na dvere, ktorými pred chvíľou Malfoy opustil jej prefektskú izbu.

Čo to práve spravila? Dovolila Malfoyovi pobozkať ju? Čo dovolila! Ona sa do toho ešte dobrovoľne zapojila! Rumenec pokryl jej líca a ona zahanbene sklonila hlavu. Prstom si jemne prešla po pere, ktorá ešte stále bola vlhká od jeho bozku. Na chvíľu zatvorila oči a snažila sa vybaviť si ten bozk. Bolo to tak príjemné. Prudko pokrútila hlavou a rozbehla sa do jej kúpeľne.

Okamžite schytila zubnú kefku s pastou a začala si drhnúť zuby ako zmyslov zbavená. Chcela sa zbaviť chute jeho jazyka, chcela zabudnúť na chuť jeho pier. Chcela sa zbaviť jeho dotykov, ktoré ešte teraz cítila na svojom tele. Keď samú seba presvedčila o tom, že umývať si zuby dlhšie už nemá zmysel, vypláchla si ústa vodou. Trasúcimi rukami si prehrabla vlasy a zapozerala sa na svoj obraz v zrkadle.

Čo je to s tebou, Hermiona Grangerová?! Kedy sa to stalo? Kedy začala k nemu cítiť niečo viac? Nie, ona k nemu necítila nič viac. Bola k nemu priťahovaná a to je veľký rozdiel. Ale čo, do pekla, mala robiť, keď bol tak zvodný? Malfoy bol predsa vždy známy tým, že sa za ním všetky dievčatá zo školy otáčali, podstrkovali mu elixíry lásky, na čom si Fred a George museli poriadne zarobiť.

Ona jediná však k nemu nikdy nič necítila. Ako by len mohla? Bol to predsa Malfoy! Ten, ktorý sa jej celú školu vysmieval a ponižoval ju. Ako ho mohla vôbec niekedy pobozkať? Dokonca ho nazvala menom, keď jej... prechádzal svojím jazykom po krku. Striasla sa.

Znova pootočila kohútik a do dlaní si nabrala vodu, ktorou si slabo pretrela tvár. Mala pocit, že jej vybuchne hlava od toľkých myšlienok. Ale on sa zmenil! Už to nie je ten starý Malfoy vravel jej hlások v hlase. A mal pravdu. Nebol to ten starý Malfoy, ale cez to všetko, čo jej urobil sa teraz nemohla len tak povzniesť a okrem toho bol tu predsa Ron! To Ron mal byť ten, ktorý ju teraz mal bozkávať. To on bol ten muž s ktorým má stráviť zvyšok jej života.

„Prekliatý Rossweld!“ zakričala Hermiona a mydlo, položené na stolíku, prudko šmarila o zem. Dobre, hodila s niečím o zem. Nemala by sa teraz cítiť o niečo lepšie? Pokrútila hlavou nad svojou hlúposťou a načiahla sa po mydlo, ktoré odložila späť na jeho miesto.

Všetko sa to pokazilo kvôli Rossweldovcom. Keby ho vtedy nezabila... možno by všetko bolo inak. Nemusela by nikdy prísť o svoje spomienky... nemusela by byť teraz tak ďaleko od Rona. Čo by dala za jeho hrejivé objatie? Nie! Nebude sa znova utápať v žiali, pretože Ronald Weasley bol jeden neschopný blbec! Radšej sa bude na neho hnevať, než by mala prežívať tú istú bolesť, ako pred pár dňami. Musí sa sústrediť na Orióna. Musí sa to vyriešiť a potom sa vráti k Ronovi a Malfoy odíde z jej života a všetko bude dokonalé. Odhodlane prikývla hlavou a vyzliekla sa. Pustila horúcu sprchu a nechala kvapky vody zmývať Malfoyove dotyky.

***

Na druhý deň ráno si Hermiona privstala v snahe vyhnúť sa Malfoyovi pri raňajkách. Slnko vykúkalo spod oblakov a ona cítila ako jeho lúče ožarujú jej izbu. S hlasným zívnutím sa vybrala po chodbách školy smerom k veľkej sieni. V duchu sa modlila, aby nestretla Malfoya. Dobre si uvedomovala jeho posledné slová, ktoré znamenali, že teraz sa ho už nezbaví. Hm, Malfoy, to ešte nevieš, aké vedia byť chrabromilčanky prefíkané. Slabo sa pousmiala.

Nie, nedovolí Malfoyovi vyhrať. Nech si nemyslí, že si ju môže bozkávať, kedy sa mu zachce! Keď povie nie, tak to bude nie! S ľahkým krokom vstúpila do miestnosti. Takmer podskočila od radosti, keď si všimla, že hlavná sieň je takmer prázdna. Pár učiteľov sedelo za ich stolmi a o niečom horlivo diskutovali a na jej radosť, vôbec si ju nevšímali.

Takmer nikoho tam nepoznala, ale bolo jej to jedno. S chuťou sa pustila do vajíčok s hriankami a cítila tu dobre známu chuť. Prežúvala so zavretými očami a pomaly si začínala myslieť, že nič lepšie v živote nejedla. Napila sa teplého kakaa a cítila ako horká tekutina tečie dole jej krkom. Páni, toto jej tak chýbalo! Nech žije slávne rokfortské jedlo! Takmer jej zabehlo, keď si predstavila Rona hltajúceho všetko, čo je naokolo. V tejto chvíli si pripadala ako Ron. Len on dokázal ospevovať jedlo.

„Musela si byť poriadne hladná!“ vyrušil ju hlas a ona automaticky otočila hlavu, aby sa mohla pozrieť na jeho majiteľa.

„Nicolas,“ nežne ho oslovila a pousmiala sa. Stále ju niečo nútilo premýšľať o ňom ako o Benjaminovi, ale pomaly si zvykala.

„Ak mám pravdu povedať, chýbalo mi rokfortské jedlo,“ povedala, vychutnávajúc si posledné sústo vajíčok. „Čo tu robíš tak skoro?“ spýtala sa a nadvihla zvedavo obočie.

„Takto vstávam obyčajne,“ mykol plecami a prisunul k sebe tanier z vajíčkami. „V noci mávam nočné mory, veľa toho nenaspím,“ povedal a taktiež ako ona, zaútočil na svoje vajíčka.

„Och, ahá,“ zamračila sa a dopila zvyšok kakaa. „Rozmýšľala som,“ začala a odkašľala si, „že sa dnes pôjdem pozrieť na archívy. Určite v nich nájdem niečo užitočné, som o tom presvedčená,“ povedala mu presvedčujúco aj keď sa jej na nič nepýtal. Myslela si, že by to rád vedel.

Slabo prikývol, ale Hermiona videla, že spozornel. Trochu neisto si odkašľal a odsunul tanier s vajíčkami.

„Je ti niečo?“ spýtala sa Hermiona zmätene.

„Nie, len som si na niečo spomenul. Musím ísť,“ povedal a skôr, než odišiel, venoval Hermione letmý bozk na líce. Hermiona zmätene zažmurkala a sledovala jeho chrbát. Niečo sa jej na ňom nezdá. Upierala na neho svoj zrak a sledovala, ako kráča cez veľkú sieň smerom k dverám. Keď už bol pri dverách, obzrel sa na ňu a usmial sa.

Hermiona mu úsmev opätovala a hneď ako zmizol za dverami, postavila sa. Tak vraj si na niečo spomenul? No, uvidíme. Tajne sa zakrádala cez chodby a sledovala jeho tieň. Čo ak sa niečo deje a zatajujú jej to? Čo ak majú niečo nové, ale boja sa jej to povedať, kvôli jej prehnanej statočnosti? Plížila sa popri stene, keď Nicolas prudko zabočil doľava. Hermiona, pevne rozhodnutá nasledovať ho, sa vybrala za ním, ale Malfoyov uštipačný hlas ju vyrušil.

„Ale, slečna Grangerová sa nám zakráda po chodbách. Strhávam chrabromilu desať bodov,“ napodobnil hlas profesora Snapa a vyškieral sa od ucha k uchu. Vytreštila naňho oči a pevne zaťala päste, aby mu náhodou neublížila.

„Buď ticho!“ zasyčala a ukázala prstom na miesto, kde pred chvíľou stál Nicolas.

„Dobre ráno aj tebe,“ trpko odpovedal a nebezpečne sa k nej približoval. „Čo to tu vlastne robíš? Koho špehuješ? Ak to ešte stále nevieš, na to som tu ja. To ja som tu Auror, ak si zabudla,“ vravel pokojne, pričom si ju prezeral s vráskami na čele.

Porazene si vzdychla a rozhodla sa, že mu všetko povie. Najskôr však rozmýšľala, že ho pošle preč. Stále bola na neho nahnevaná za ten včerajšok. Alebo bola nahnevaná skôr na seba?

„Nicolas sa správal trocha čudne, tak som chcela vedieť, kam mal namierené. A vieš čo, Malfoy? Zistila by som to, keby to znova všetko nepokazíš!“ vyštekla a musela sa sakra ovládať, aby ho nezabila vlastnými, holými rukami.

„O Nicolasa by som sa nebál,“ povedal Draco zamyslene ignorujúc jej zvýšený ton, ktorý sa mu vôbec nepáčil. „Skôr by som si robil starosti o tú šialenú babizňu,“ povedal a Hermiona hneď spozornela.

„Akú babizňu?“

„Stretol som ju ešte včera. Vraj tu učí veštenie. Ak mám byť úprimný, zdala sa mi prepnutá. Bola ešte horšia, ako profesorka Trelawneyová. Dokonca mi stihla vyveštiť a to som jej vravel, že o to nestojím. Vraj si mám dávať pozor, pretože sa chystá niečo zlé,“ hovoril neveriacky s pobaveným výrazom na tvári.

„Spýtal si a jej na Orióna?“ spýtala sa dychtivo Hermiona. Len pokrútil hlavou.

„Do pekla, Malfoy!“ rozhorčene rozhodila rukami a načahovala sa po ňom v snahe mu ublížiť.

„Upokoj sa. Neskôr za ňou zájdem, ale teraz,“ priblížil sa nebezpečne blízko, chytil jej ruky do svojich a Hermione sa znovu rozbúšilo srdce. Prečo jej to robí? V duchu zaúpela rozhliadajúc sa po možných únikových cestách. Ale ty nechceš ujsť vysmievalo sa jej druhé ja. To, ktoré Malfoyom až tak neopovrhovalo. Nie! Toto sa znovu nestane!

„Pusti ma!“ zavrčala a prebodávala ho pohľadom. Malfoy sa škodoradostne usmial a priložil jej prst k perám.

„Priveľa hovoríš, Grangerová,“ zazubil sa a sklonil sa pre bozk. Hermiona prudko mykla hlavou a zabránila mu v tom, čo chcel spraviť. Čakala, že sa odsunie a dá jej pokoj. Čakala, že to pochopil!

Namiesto toho ju pobozkal zľahka na líce. Svojimi perami sa oň obtieral a zasypával ho ľahkými bozkami. Bolestne zaúpela nad svojou prehrou alebo nad jeho bozkami? Teraz to nevedela rozoznať. Cítila ako jej vtisol ľahký bozk do kútika úst a jej telo sa striaslo. Chcelo viac. Ale ona to nedovolí. Rukami sa dotkla jeho pevnej hrude v snahe odsotiť ho.

„Čo-to-do-pekla-robíš?!“ Každé jedno slovo zdôraznila buchnutím ho do hrude. Podráždene si odfrkol a pritisol ju o stenu.

„Povedal som ti, že je príliš neskoro. Nechápem, prečo sa správaš, ako keby ti ubližujem, keď sa ti to v skutočnosti páči!“ kričal a pevne ju držal za ruky.

„Nemôžem za to, ako reaguje moje telo!“ vyhŕkla a keď si uvedomila, čo vypustila z úst, zhíkla. Teraz si Malfoy už určite uvedomuje, akú moc nad ňou má. Pokašľala to. Alebo nie? Veď to predsa už musel vedieť. Draco sa zákerne usmial a stále ju držal.

„Pusti ma,“ prikázala mu pokojne, oči spojené s tými jeho.

„Nie. Musíme si toto celé vyjasniť.“

„Čo si chceš vyjasňovať?“ vyštekla Hermiona a trocha sa pomrvila pod jeho silným zovretím. „Povedala som, pusti ma,“ zvýšila tón a silno sebou trhla.

„Myslíš, že ja som to chcel?“ začal zrazu Draco s vyčítajúcim tónom v hlase. „Myslíš, že ja som toto chcel?!“ vravel podráždene.

„Ani neviem, ako sa to stalo. Strávili sme spolu toľko času a ja som si... ťa začal viacej všímať a potom...“ Odmlčal sa.

Draco zaťal päste a Hermiona videla, ako zmučene sa tvári. Dobre si uvedomovala, že nech už k nej cíti čokoľvek, štve ho to, rovnako ako ju.

„Nepokračuj,“ šepla a zúžila oči. Nechcela už nič počuť, nechcela, aby sa to všetko tak komplikovalo! Ona predsa... nemôže.

„Fajn, Grangerová, vyserme sa na pocity, čo povieš? Ja som sa už o to pokúšal a hádaj čo? Nešlo to!“ kričal celý rozzúrený a Hermiona videla, ako sa napol. Prečo na ňu kričí?

Nepáčilo sa jej, že všetko dáva za vinu jej. Cítila ako ju od zlosti zviera tuhšie a nepríjemne sa na ňu pozerá. Ona predsa nič z tohto nechcela! Bola pravda, že odkedy sa znova priplietol do jej života, pristihla samú seba, ako o ňom často premýšľa. Ale nič z tohto nechcela! Jediné, čo chcela, bolo, byť znova s Ronom, tak ako predtým, než sa všetko pokazilo. Boli spolu predsa tak šťastní. Žiaden Malfoy, len oni dvaja.

„Mohol by si ma pustiť? Bolí to," šepla roztraseným hlasom a uhla pohľadom, aby sa naňho nemusela pozerať. Poznanie mu náhle zažiarilo v očiach a pustil ju, odstupujúc od nej.

„Prepáč, nechcel som," povedal slabým hlasom a ospravedlňujúco sa na ňu pozrel.

Sám netušil, prečo na ňu tak vyletel. On, do pekla, toto nechcel cítiť. Ona bola iba zasratá vševedka, čo vedela, všetko najlepšie a nikdy si nemyslel, že bude o nej uvažovať inak. Dal by všetko za to, ak by sa mohli vrátiť v čase. Vysral by sa na celý prípad a s veľkou radosťou by ho odmietol.

Aj keby mu Hermiona opätovala jeho pocity, nevedel si predstaviť, že by s ňou raz mal dieťa, že by tvorili spoločne rodinu. A preto toto všetko považoval len za štádium, kedy po niekom túžil tak veľmi, že nedokázal jasne rozmýšlať. Nevedel, čo to presne cití k tej žene stojacej pred ním, ale určite vedel, že to musí zmiznúť, tak ako to prišlo.

„Musím sa isť pozrieť na tie archívy,“ vzdychla a rozutekala sa preč. Preč od Malfoya, preč od jeho pier, od jeho mätúcich dotykov.

***

Hermiona utekala po chodbe smerom ku knižnici, tak rýchlo ako len vedela. Od ich prvého bozku sa všetko ako keby odštartovalo a komplikovalo. Tak veľmi si vyčítala, že ho vtedy v Rokville hneď neodstrčila. Neboli by sa vôbec pobozkali a neboli by všetky tieto komplikácie. Všetko bolo zrazu tak mätúce! Prekliaty Malfoy, prekliate jeho sladké pery!

Slabo pootvorila dvere do knižnice a porozhliadla sa po nej. Bola priam nadšená, keď uvidela starú ženu, ktorá je hlboko začítaná do knihy, ktorej názov zakrývala svojími rukami.

„Pani Pinceová,“ oslovila Hermiona starú ženu, ktorá neochotne odtrhla oči od knihy. Poriadne si Hermionu poobzerala pridržujúc si svoje okuliare.

„Ale to hádam nie! Slečna Grangerová!“ zvolala s radosťou v hlase, keď spoznala v dievčine svoju bývalú študentku.

Takmer okamžite zaklapla knihu a aj napriek jej veku prebehla za Hermionou cez police kníh a silno ju objala. Hermiona sa usmievala od ucha k uchu prekvapená reakciou knihovníčky i keď bola pravda, že patrila medzi jej najobľúbenejšie žiačky.

„Tak rada vás vidím!“ zvolala Hermiona, ktorej sa cnelo po starých, školských dňoch.

Knihovníčka sa od nej konečne odtrhla a napravila si okuliare.

„Čo vás sem privádza?“ spýtala sa začudovane, ešte stále s úsmevom na tvári.

„To nie sú príliš dobré správy,“ smutne si povzdychla Hermiona a bola rozhodnutá ísť rovno k veci. Neprišla tu predsa na to, aby sa rozprávala pri šálke čaju. Taktiež si sem neprišla, aby si sa bozkávala s Malfoyom...

„Potrebujem preštudovať archívy,“ povedala Hermiona pokojne s prosebným pohľadom upretým na knihovníčku.

„Och... no a máte povolenie, drahá?“ spýtala sa knihovníčka ostražito.

„Samozrejme, že mám,“ usmiala sa Hermiona. „Riaditeľka o všetkom vie,“ uistila ju.

„Tak potom poďte so mnou,“ oplatila jej úsmev knihovníčka a viedla ju pomedzi police s rôznymi knihami. Hermiona zatúžila poobzerať sa tu, prečítať si zopár nových kníh, ale nebola tu predsa od toho.

Pani Pinceová sa zastavila pred bledou stenou a zamrmlala nejaké kúzlo, ktoré Hermiona, žiaľ, nestihla zachytiť. V stene sa zrazu objavili staré, drevené dvere. Pani Pinceová ich otvorila a vstúpila dnu. Hermiona mlčky pozorovala otvorené dvere. Vyzeralo to ako malá komôrka, svojou veľkosťou pripomínajúca jedine tak komoru na metly, ale keď sa jej podarilo nakuknúť dnu, videla pred sebou obrovskú miestnosť s plno regálmi.

Chystala sa prekročiť prah dverí, keď ich prerušili niečie kroky. Obzrela sa a zistila, že k nim kráča Malfoy so zvláštnym výrazom na tvári. Trpko sa usmiala a vybrala sa za starou ženou. Poobzerala sa po regáloch a snažila sa v tom trocha zorientovať. Po chvíli usúdila, že regáli sú zoradené podľa rokov. Zacítila horký dych na svojom krku, tak sa otočila, aby zistila, že Malfoy stojí tesne za ňou .

„Pán Malfoy!“ zvolala pani Pinceová, nie príliš nadšene, keď ho zbadala. Ju si musela chvíľu prezerať, pokým ju spoznala, ale Malfoya identifikovala ihneď. Ako by aj niekto mohol zabudnúť na jeho peroxidové vlasy a sivé oči, všakže?

Draco sa žiarivo usmial, podišiel k starej žene a venoval jej letmý bozk na chrbát ruky. Knihovníčka sa začervenala pod dotykom jeho pier a Hermiona toto všetko pobavene pozorovala. Aké predvídateľné. Odfrkla si a nepozorovane sa od nich oddialila v snahe nájsť regál s Oriónovym spisom.

Pozorne obchádzala regály, ale nikde nevidela Oriónové meno, ani meno jemu podobné. Nevedela ho nájsť, ale do očí jej uderil iný spis. Spis, na ktorom doslova svietilo meno Nicolas Malcon. Rukou sa po ňom načiahla, keď ju vyrušili hlasy, prichádzajúce k nej. Dosť hlasno zavrčala a rozhodla sa hľadať ďalej. Nechcela sa stretnúť s Dracovym pohľadom.

Zúrivo sa prehrabovala v regáli so zodpovedajúcim rokom. Bol tu Nicolasov spis, tak tu musel byť aj Oriónov. To bolo Hermione jasné. Na chvíľu zabudla na všetko okolo a prehrabovala sa v kope papierov, až nakoniec našla vytúžený spis.

Orión Rossweld stálo tam a Hermione sa rozžiarili oči. Schmatla ho do ruky a ani si nevšimla, že Draco s pani Pinceovou stoja za ňou. Otvorila spis v očakávaní, ale náhle jej oči potemneli. Ani si neuvedomila, ako silno zviera spis vo svojej ruke.

„Pani Pinceová,“ oslovila Hermiona starú ženu podráždene. „Bol sa dnes niekto pozerať do archívu?“ spýtala aj keď odpoveď už poznala. Len si chcela byť istá.

„Nie, pokiaľ viem, tak nikto,“ povedala presvedčivo stará žena. Draco upieral na Hermionu znepokojený pohľad.

„Počkať! Vlastne áno, bol tu predsa len niekto, ale nemyslím si, že by odtiaľto niečo vzal. Koniec koncov, chodí sem často...“

„Kto tu bol?“ spýtala sa Hermiona, nozdry rozšírene a oči zúžené. „Kto tu dnes bol?“ spýtala sa s hmatateľnou zlosťou v hlase. Pani Pinceová si zložila okuliare a znepokojene si obzerala svojich bývalých žiakov.

„Profesor Malkin,“ šepla zhrozene.

Autor: MiriamTaylor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction