OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Boj o život kapitola 12 - Drevo, trosky a zlomené rebrá

25.05.2014 (19:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 1× • zobrazeno 867×

Kapitola 12

„Simone! Všetko v poriadku?“ opýtal sa s obavami v hlase George. Vystrašil ho jej unavený a zničený výraz. Ťažko vzdychla, padla na pohovku chrbtom nadol a keď už ležala, prekryla si rukou oči.

„Simone!“ zvolal vystrašene Takumi. „Čo sa stalo?“ Slabo sa usmiala a voľnou rukou z vrecka bundy vytiahla... niečo, čo sa podobalo malému, dotykovému mobilu. Sledovacie zariadenie. Slabo ho hodila Takiho smerom. On po ňom chmatol a bezpečne ho zovrel v prstoch.

„Podarilo sa,“ skonštatoval neveriacky.

„A čo si čakal?“ Jej hlas bol slabý a lámal sa od únavy.

„Popravde, nečakal som, že sa to podarí. S jeho ostrahou a zabezpečením,“ priznal sa.

„Nepovedala som, že to  bolo ľahké, ale na koniec som to zvládla.“

„Ale ako? Plán A zlyhal,“ nechápal.

Ventilačná šachta, ktorá bola ich pôvodným plánom nakoniec nebola k dispozícii. Nie len, že ju strážili, ale jej vstupy boli chránené mikročipmi a titánovými skrutkami. Ako pevnosť. Veď, koniec koncov, sa tam ubytovávajú najmocnejší ľudia sveta.

„Plán B,“ povedala.

„Nijaký plán B nebol,“ opanoval jej.

„Ale bol. Improvizácia! Tá zaberá vždycky. Keď sme prišli na to, že so šachtou to nepôjde, práve išla okolo jedna z hotelovej služby...“ objasnila, ale oni stále nechápali. Ruku mala stále na očiach, chcelo sa jej spať, ale vedela, že im to musí povedať.

„A čo, omráčila si ju?“ tipoval Takumi.

„Neblázni. Jednoducho som ju nasledovala a vypočula si rozhovor, ktorý viedla s jej nadriadenou. Bavili sa o otcovi a o niečom, čo sa stalo v jeho izbe. To som prepočula, ale poschodie na ktorom je ubytovaný nie. Potom jej nadriadená – mimochodom to bola sviňa - prikázala, aby sa postarala o izbu nejakého ožrana na tom istom poschodí.“ Zdvihla ruku  a s námahou sa posadila. „Viete, ako som sa dostala von z nášho hotela,“ nepýtala sa, len im pripomenula jazdu v koši na bielizeň. Prikývli. „Urobila som to isté ibaže opačne. Nastúpila som, zatiaľ čo jej znova nadávala stará semetrika...“

„Ale ako to, že si ťa nevšimla?“ neveril George.

„Koše na uložené a neuložené pádlo sú rozdielne. Koše na uložené majú vkladateľné priehradky, na neuložené sú bez nich. Jednoducho som zopár vyložila a schovala. Najvrchnejšie som nechala a bolo. Jednoduché ale účinné.“

„Ale museli ten kôš kontrolovať,“ znovu sa zapojil Takumi.

„Kontrolujú sa len horné priehradky. Nikdy nejdú pod tretie. Ja som ich nad sebou mala päť.“

„Ale ako si ich tam dostala?“ nechápal pre zmenu George.

„Už si sa niekedy viezol v koši na prádlo?“ štekla po ňom. Nemala chuť mu vysvetľovať niečo, čo nie je ani podstatné, ani nijak užitočné pre ich vec. „Nie? Tak si to vyskúšaj a potom pochopíš...“ Zarazilo ho ako po ňom vybehla, ale nechal to tak. Je unavená. nahováral si. „Ale odbiehame od témy. Vyviezli sme sa hore a poviem vám, tá svoju šéfku neznáša poriadne. Celú cestu na ňu... no nič, zasa odbieham. Vyviezli sme sa na poschodie dvadsaťjeden, najskôr prišla k otcovým dverám, ale vzápätí sa rozhodla, že ako prvé si vybaví opilca. V jeho izbe bola teda pekne dlho. To bola moja chvíľa, vyliezla som von a podišla pár dverí k otcovmu číslu G58. Hľadanie laptopu trvalo dlho, no ešte dlhšie trvalo odhaliť heslo.“

„To sme mali zistiť predtým, ako si tam vôbec išla,“ soptil Taki.

„Taki, nebol čas. Navyše celý plán sa opieral o to, že na otca nasadím štenicu. Laptop bol len bonus.“ 

„Nie, laptop bol náš prvý plán, štenica druhý.“

„Áno, ale laptop sme zavrhli lebo to bolo... Ako si to povedal? Neuskutočniteľné? Samovražedné?“ pripomenula mu, načo konečne zmĺkol. „Nakoniec sa mi to podarilo. Fórum Romanum. Centrum starovekého Ríma. Miesto, kde sa písali dejiny a miesto, kde sa s mamou spoznali alebo lepšie povedané miesto, kde ju po prvýkrát uvidel.“ Odmlčala sa, chcela im dať dostatočný priestor, aby im to došlo.

„Ty vieš kde prebehne výmena?“ neveril Takumi. Unavene prikývla.

„Kvetinová pagoda, ulica Hoshi Kagi. Pozajtra o pol ôsmej. Takumi, poznáš niečo také?“ Ten prikývol.

„Je to miesto zlodejov a gangov. Okrajová časť mesta. Ideálne miesto pre čierny obchod.“

„Dobre, mňa ale zaujíma, ako si a odtiaľ dostala.“ Georgova netrpezlivosť bola skoro hmatateľná. Simone sa zamračila.

„To bola tá ťažšia časť,“ priznala napokon. „V izbe som sa, hm, trochu zdržala a keď som z nej vyšla, počula som, ako sa za rohom otec rozpráva s Ethanom.“

„O čom?“ vyzvedal Takumi.

„O mne. Ethan trval  na tom, aby bol opatrnejší. Že vraj to otec nevidí jasno. Stále ma má za jeho malé dievčatko,“ vyprskla.

„Dievčatko? Pochybujem. Malé? Pripravila si ho o pekný balík!“ uškrnul sa.

„Dobre, Taki. Len buď ticho. Bolí ma z teba hlava.“ Skutočne ju bolela. Popravde, myslela si, že sa jej rozskočí. „Ale odbieham. Schovala som sa do najbližšej izby. Prešli okolo. Našťastie si ničoho nevšimli, ale ja som mala tú smolu, že som skončila v izbe s nejakým... čo to vravel? Niečo o tom, že je hudobný manažér? Už neviem.“ George si ju pozorne premeral. Simone nebola v poriadku. Nikdy nezabúdala na okamihy z misií. Každú jednu si pamätala dokonale.

„Sai, si v poriadku? Toto nie si ty! Ty nezabúdaš.“ Neochotne k nemu zdvihla oči.

„Nie, je mi fajn, len ma neprerušuj.“ No ako na popretie jej slov sa jej zatočila hlava až tak, že musela zavrieť oči a znova si ľahnúť. „Dobre, tak možno nie som úplne v poriadku...“

„Tak čo sa stalo?“ Takiho hlas pomaly začínala ovládať panika. Zaťala zuby. Ak jej ešte raz niekto skočí do reči, bude zabíjať.

„Ten chlap si myslel, že som jedna z jeho spoločníčok. Nemohla som v tej chvíli robiť nič, len čakať, dokým sa ožerie na mol. Ponúkol mi a ja som si zobrala. Nevypila som viac ako jeden hlt, ale... stavím sa, že v tom boli drogy. Preto je mi teraz... nie je najlepšie,“ priznala sa. „Zvyšok je podobný úteku z nášho hotela. Človek by si pomyslel, že si budú dávať lepší pozor. Koniec príbehu a teraz potrebujem späť!“

„Ešte jedna otázka,“ zastavil ju Takumi, keď sa zdvíhala z pohovky. Neochotne si znova sadla. „Kde si nechala šaty a auto? A čie je to auto pred bránou?“

„Nepôjdem hádam lúpiť v štekliach a šatoch!“ zvrčala. Vážne potrebovala spánok... a asi aj záchodovú misu, lebo žalúdok jej robil rovno akrobatické saltá. Prehltla a pokúsila sa odpovedať, čo najstručnejšie a najrýchlejšie.

„Auto som prikázala doviesť na to parkovisko, kde sme parkovali doobeda a šaty som vyhodila do najbližšieho smetiaka.“ Takumi potichu zhíkol. 

„Vieš koľko stáli?“

„Predstav si, že viem, keď som ich platila!“ zakňučala. V hlave cítila milióny malých ihiel. Prečo ľudia drogujú, nevedela pochopiť.

„A šperky?“

„V aute,“ šepla a zvierala si hlavu v rukách.

„Takumi, nechaj ju tak. Je na tom zle!“ zhúkol George a prisadol si k nej. Jemne jej položil ruku na čelo. „Horí! Musíme zistiť, čo si dala.“ Takumi len mávol rukou.

„Mesačný kvet. Vypila ho málo. Preto je jej zle. MK sa má brať vo veľkých dávkach.“ Keď uvidel jeho neveriaci pohľad dodal. „Už som to zažil.“ Potom pristúpil bližšie, naklonil sa nad ňu a odtiahol jej ruky od uší.

„Ešte to auto. Kam ho mám dať odviesť?“ zakňučala a tvár sa jej skrivila.

„Tam, je to auto toho típka. Kľúče sú v zapaľovaní,“ šepla.

oooOOOooo

Výhľad na celú ulicu s pagodou sa jej rozprestieral v zornom poli. Štvrté - najvyššie poschodie - perfektné miesto na sledovanie. Hľadáčikom odstreľovačky prebehla cez okná a tmavé zákutia. Čisté. Pokynutím ruky o tom informovala Georga. Prikývol na súhlas. V ulici vládlo ticho a pokoj. Dlho ale nebude. Čas odberu sa približoval. Rýchlim pohľadom skontrolovala ručičkové hodinky. 19:22 hlásali.

„Myslíš, že prídu?“ George bol nervózny, ale nedával to  príliš najavo. Plán, ktorý mali bol prinajmenšom nedostatočný. Oni dvaja proti desiatkam ozbrojencov. Pripadalo mu to, ako samovražedná misia, ale nikto ho nepočúval. Mohol byť rád, že sa mu vôbec podarilo Simone presvedčiť, aby ho zobrala, pričom mu opäť pomáhali kúzla.

„Prídu. Musia!“ šepla nedočkavo a neprestávala sledovať ulicu.

„Simone, mali by sme to znova zvážiť. Toto nemôže vyjsť!“ presviedčal ju.

„Ver mi trochu. Ja viem, čo robím.“ Bola neoblomná ako vždy. Pre istotu skontroloval prútik. Bol tam. Jeho odveký spoločník. Simone zdvihla hlavu a započúvala sa.

„Je čas,“ šepla. V tej chvíli aj on započul zvuk čiernych, nablýskaných BMW.

Približovali sa a čím boli bližšie, tým mal väčší strach, zatiaľ čo ona cítila čoraz väčšie vzrušenie.

Ona bola rozhodnutá zabíjať, zatiaľ čo on bol rozhodnutý chrániť. Bol rozhodnutý čarovať, len aby ju udržal nažive. Bol ochotný zomrieť.

Simone nepokojne zdvihla hlavu.

„Otec si vzal vrtuľník!“ Na potvrdenie jej slov spoza budov jeden vyletel. George nechápal, ako ho nemohol nepočuť. Aj tých pár postav rýchlo mizlo zo scény, na ktorej sa onedlho odohrá divoké divadlo. Simone sa usmiala. Nedočkavosť po odplate dosiahla vrchol. Keby mohla, najradšej by tam hneď skočila. Zhlboka sa nadýchla, aby ukľudnila prudko bijúce srdce. Jej čas príde. Teraz musí byť pokojná.

Vrtuľník pristál a dvere áut sa otvorili. Otec prirodzene vystúpil z lietajúceho stroja. To ju neprekvapilo, ale niečo iné áno. Z BMW vystúpil Michael a Ethan! Toto ich prácu sťaží. Akoby nestačilo, že aj bez nich bola takmer neuskutočniteľná. Michael prešiel k Natanielovi a o niečom mu hovoril,  pričom si podozrievavo prezeral okolie. Mal podozrenie... nie, on vedel, že je tu!

Simone bola nepríjemne zaskočená.

Ako sa tak rýchlo vyliečil? nechápala. No na dlhšie rozpitvávanie nemala čas, lebo z opačnej strany presne vo chvíli, keď Nataniel skontroloval hodinky, vyrazila ďalšia delegácia áut.

Tento krát, ale ošúchaných a zaprášených vozidiel, ktoré by ste skôr stretli v rozvojových krajinách ako na Japonských cestách. Veľké, vo vojenských farbách a kryté plachtami. Blížili sa rovnomernou rýchlosťou, ale oproti otcovmu sprievodu im chýbala akákoľvek synchronizácia. V tej chvíli Simone napadla Tokijská propaganda. Najbezpečnejšie mesto na zemi?! Áno a pre tých, ktorí majú peniaze aj najlepšie miesto pre obchody.

Autá zastavili niekoľko metrov od čiernych BMW. Vystúpili z nich asi desiati muži, čo bolo oproti otcových tridsiatim skoro úbohé. Na ich čelo sa postavil čiernovlasý Ázijčan, pravdepodobne ChuLin Ling. Simone si ho premerala v hľadáčiku odstreľovačky.

Nevynikal ničím výnimočným, teda až na tetovanie. Čierny had vytetovaný cez polku tváre, pričom sa tiahol cez krk na rameno a až dole na ruku, kde sa hadia hlava stáčala do prázdneho, očného otvoru na lebke a ústami vyliezala von. S Natanielom sa stretli približne v strede vzdialenosti, ktorá od seba delila tábory. Sledovala ich rozhovor a čo-to sa jej podarilo odčítať z pier.

Tá vec bola tu, ale ChuLin Ling chcel najskôr peniaze. Otec zas vec. Nakoniec sa dohodli na tom, že si oboje navzájom ukážu. A to mala byť Simonina príležitosť. Otcovi muži priniesli peniaze a Lingovi... veľkú truhlu. Veľkú a krásnu! Zdobenú zlatom v japonskom dizajne. Dvierka boli na pohľad klasické, ale nie drevené. Z takej diaľky to Simone pripadalo ako kus príbehového, japonského rúcha.

Pokojná krajinka so stromom posiatym ružovými kvetmi, vysokými horami v pozadí a modrou riečkou. Strecha v tvare pagody bola vykladaná drahými kameňmi a zvyšok bol z tmavého dreva s umeleckými rezbami. Už len tá truhlica mala obrovskú hodnotu. Simon ako vyštudovaný archeológ ihneď spoznala, že ide o historickú relikviu. Obdobie však odhadnúť nevedela. Bolo v nej zachytených až priveľa premenných.

Muži k sebe opäť pristúpili, ale tento krát niesli aj svoj tovar. Otec kufrík s diamantmi (Simon by dala krk za to, že to boli tie, ktoré ťažil v Kongu!) a Ling s truhlicou. Navzájom si zbožie skontrolovali a keď usúdili, že všetko je v poriadku, podali si ruky. Otcovi muži prevzali truhlicu a jej obsah, Lingovi diamanty. Všetko prebehlo pokojne. Až príliš. Ale keď boli diamanty a truhlica bezpečne schované v konvoji prišiel zlom. Nie len v podobe Simoniných bômb, ale aj Lingovho útoku. V tom krátkom okamihu sa stalo niekoľko vecí naraz.

Prvou z nich bolo to, že Ling zo zadného vrecka maskáčov vytiahol kus dreva. Spočiatku tomu Simone nekládla veľkú pozornosť, ale keď z dreva vyšľahol prút svetla a zasiahol jedného z otcových mužov... všetko sa zmenilo. Muž v obleku dopadol na zem a nehýbal sa.

Nastal úplný chaos, ktorý ešte viac podnietili bomby ukryté vo vozovke (japonský čierny trh je veľmi pokročilí), ktoré vzápätí odpálila Simone. Aj keď si to v tejto chvíli ešte neuvedomila, zachránila veľa otcových ľudí. Michael sa vrhol dopredu. Vlastným telom kryl Nataniela a odprevadil ho za prvé auto. Jediný George si skutočne uvedomoval, čo sa stalo a že to zmenilo všetky ich plány.

ChuLin Ling je čarodej! Jeho jedinou prácou v pláne bolo zmocniť sa auta s nákladom, ale to teraz neprichádzalo do úvahy. Nemohol tu nechať Simone nepripravenú a ohrozovanú vražedným čarodejom. Zmenil teda plán hry. Namiesto toho, aby auto uniesol, jeho vodičov kúzlom omráčil a auto zabezpečil tak, aby sa doňho nik nedostal. Vzápätí sa do boja zapojil aj on.

Simone so smrteľnou presnosťou zabíjala Lingovích mužov. S odstreľovačkou bola jednoducho nezastaviteľná. Keby to bola PC hra, dostala by plný počet bodov. Výstrely boli vražedne presné. Pomalým, no presným tempom prestreľovala lebky Aziatov. Jeden po druhom padali k zemi.

„Odsteľovač!“ zreval Ling a spolu so zvyškom mužov sa aj on uchýlil za vlastné, nákladné autá.

„To je ona. Je to Simone?!“ Zatriasol na opačnej strane Nataniel Michaelom. Ten iba prikývol.

Nevedel, čo má od svojej ex-priateľky očakávať. Najskôr s ním vyhodí chodbu v pyramíde do vzduchu, potom mu ani nepoďakuje za to, že jej opäť vytiahol zadok zo sračiek a utečie s vyvrtnutým členkom. Naposledy ho postrelila a teraz ho chráni?  Musí v tom byť niečo viac! Pohľad mu zaletí k autu s nákladom. Bolo tam. A tak to malo byť. Nechápal, o čo jej ide a rovnako nechápal, čo sa deje. Ich muži na Natanielov pokyn začali strieľať, rovnako ako sám šéf. Michael po chvíli urobil to isté.

Simone sa zatiaľ sústredila na pohyblivé ciele za nákladiakmi. Dvoch neopatrných sa jej podarilo zložiť čistým zásahom. Lingovi ostali iba dvaja. Dôverovala Georgovi, že odtiaľto auto dostane.

Vtom sa spoza jednej z kapôt vynoril sám Ling. Automaticky vystrelila, ale až po chvíli si uvedomila, že ho jej zásah nesundal. Nabila a znova vystrelila. Neverila vlastným očiam. Ten bastard tam stále stál a pozeral sa jej smerom. Neverila! Nemohla! Ten výstrel bol bezchybný! Perfektný!

Ling zdvihol ruku, v ktorej zvieral prútik a tento krát vystrelil on. Nevedela ako ani kedy, ale zrazu sa podlaha pod ňou pohla. Mala čas akurát na to, aby sa postavila a potom sa celé poschodie - spolu s ňou - zosunulo k zemi. Skríkla od prekvapenia a neskôr, keď dopadla na ostrý hrot bývalej podlahy, od bolesti.

Cítila, že má zlomené aspoň jedno rebro. Pred očami jej tancovali hviezdičky, možno aj celá galaxia. Skotúľala sa z rozpadnutej podlahy na holú zem. Keď pozrela hore, uvidela obrovskú, štyri poschodia vysokú dieru v budove - jej doterajšej skrýši. Fakt nechápala, ako to mohla prežiť. Z budovy boli doslova vytrhané steny a podlahy, listy z kancelárii sa niesli vzduchom a z miest, kadiaľ viedlo potrubie, vytekala voda... V kedysi pokojnej ulici to teraz pôsobilo ako v apokalyptickom filme.

„Takže tu ťa máme!“ zvrčal Ling a Simone si uvedomila, že tu nie je sama. Pokúsila sa vstať, ale neznáma sila ju prilepila k zemi. „Hmm, pekná...“ štekol Ling, keď jej kopol do boku. „Len škoda, že taká suka. Skoro škoda, že ťa zabijem.“

Simone tón jeho hlasu nepasoval. Takto predsa nerozpráva muž, ktorý prišiel skoro o celú družinu! Potom pochopila. Jemu v skutočnosti bolo ukradnuté, či všetci jeho muži zomrú. On chcel len diamanty! Simone sa zdvihol žalúdok... tak toto by nespravil ani jej otec a to už je čo povedať.

„Bastard!“ zvrčala. Škrobene sa usmial.

„Ale, ale... Taká pekná a taká drzá. S tým by som mal niečo spraviť. Teda skôr, ako ťa zabijem...“ prehlásil pokojne. Simone začala pochybovať o jeho duševnom zdraví. „Vieš, prekazila si mi plány a to nie je pekné.“

„Strč sa!“ Nemala by ho provokovať, ale nedokázala držať jazyk za zubami. Jeho tvár potemnela. Nevedela, čo chce spraviť, ale istá si bola tým, že sa jej to nebude páčiť. Ani zďaleka. Zdvihol prútik a namieril jej ho na hlavu.

„Crucio!“ zvolal, no nič sa nestalo. Teda Simone nie. Ling odletel niekoľko metrov dozadu, kde sa zvalil na zaprášenú zem.

Od prekvapenia jej padla sánka, keď jeho miesto zaujal George.

Veď mal byť preč! nechápala. Niečo jej na tom nesedelo. Bol až príliš pokojný, navyše sa na ňu ani len nepozrel. Zaplavila ju zlá predtucha. Ale nechcela tomu uveriť. Nemohla!

Zalapala po dychu, keď uvidela, že v ruke zviera presne ten istý kus dreva, na ktorý narazila v to ráno, keď spolu po prvýkrát strávili noc. Zavzlykala, keď ho zdvihol a namieril Lingovím smerom. Skríkla, keď z neho vystrelil prúd červeného svetla.

Ling zreval od bolesti, keď ho kliatba zasiahla do hrude. Prepálila biele tielko a pokračovala cez kožu až do mäsa. Pozrel sa dopredu a uvidel vysokého muža, ako vlastným telom chráni tú suku. Tento však predstavoval oveľa väčšie nebezpečenstvo ako ona. Bolo vidieť, že v bojoch sa vyzná. Ling nikdy neobľuboval drámu, ale tento muž vyzeral ako pravý anjel pomsty. No ani Ling nebol zelenáčom. Schyľovalo sa k vyrovnanému duelu.

„Už nikdy sa jej nedotkneš!“ zreval George.

Simone z toho naskakovala husia koža. Takéhoto Georga nepoznala. Bol nebezpečný... nie, bol smrtiaci. Toto nebol jej George. Nie ten starý, dobrý George, s ktorým sa smiala a s ktorým sa po nociach roztápala. Ani v uličke v Kongu nebol takýto.

Nikdy sa nebála. Nemala čoho. Ale teraz? Teraz mala strach. Ale nie len z Linga. Najhoršie bolo, že sa bála hlavne Georga! Bála sa a ani poriadne nevedela čoho.

Lingovi sa podarilo postaviť zo zeme. Z veľkej časti preto, že George ho nemohol zabiť, len tak na zemi. Rytier v ňom mu to nedovolil. No potom ho v zlosti hodil späť. Keď vyletelo ďalšie kúzlo, Simone nadskočila až vzlykla od bolestivých kŕčov. George k nej otočil hlavu. Zvuk jej vzlykov mu drásal vnútro. Ling využil jeho chvíľkovú nepozornosť a zaútočil. Skríkla, keď mu zaklínadlo preletelo pár centimetrov od ucha s jazvou. George opätoval útok.

Ich boj Simone pripomínal šermiarsky duel. Prútiky boli kordy a oni skúsení šermiari. Ich ruky a telá tancovali vlastný, neznámy tanec.

V tejto chvíli George Simone pripadal ešte krajší ako kedykoľvek predtým. Jeho tvár osvetľovaná magickými farbami nadobúdala nový rozmer, ktorý v nej doteraz nepoznala. Rozmer smrteľnej sústredenosti.

Súboj naberal na obrátkach. Stupňoval sa a spolu s ním aj ostré, praskajúce a kvílivé zvuky. Simone to pripadalo ako hodiny, než sa bola schopná konečne pohnúť. Zatiaľ čo dvaja dravci bojovali, ona pomaly začala mapovať prostredie. Onedlho našla, čo hľadala. Jednu z jej zbraní. A nebola ďaleko.

Preplazila sa k nej a so slastným zadosťučinením objala chladnú oceľ. Konečne sa cítila opäť silná. So zbraňou sa jej vrátila sila. Mienila urobiť to, čo vedela najlepšie. Chcela vyhrať! Zbežne skontrolovala zásobník. Bol plný. Aspoň nejaká dobrá správa. George začínal mať navrch. Vyhrával a Ling zúrivo reval. Simone si nemohla pomôcť, ale pripadali jej ako dva súperiace levy. Dokonca, Georgova hriva túto predstavu umocňovala.

Nestrácala čas. Preplazila sa k vzpriamenému kusu trosiek a oprela sa oň chrbtom, aby mohla dobre zamieriť. Nastavila priblíženie, odistila zbraň, zamierila a s trhavým výdychom vystrelila. Lingove telo sa v plynulom oblúku znieslo k zemi. Vo chvíli, keď na ňu dopadlo, nastalo neprirodzené ticho.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Boj o život kapitola 12 - Drevo, trosky a zlomené rebrá: