OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 13: Greenwitchská ulica

30.11.2015 (17:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 6× • zobrazeno 1250×

Kapitola 36

Prechádzala som jednou z mnohých londýnskych ulíc. Pozorne som sledovala okolie. Po oboch stranách cesty stáli vysoké, udržiavané budovy. Ich zrod by som odhadovala do obdobia vlády kráľovnej Viktórie. Strechy boli škridlové, steny z červených tehál a okná biele. Kde tu ste mohli vidieť elegantné stĺpy, šikmé striešky nad vysokými oknami alebo mohutné portály nad dverami. Chodníky lemovali menšie stromčeky chránené kovaným plotom a autá majiteľov. 

Bolo tu pekne, ale aj tak to nebolo ono. Niečo tomu chýbalo. Priatelia. Tak moc som si na nich zvykla. Tak moc... hm, ale možno to nebude až také zlé. Odpočítavala som čísla Greenwitchskej ulice.

„A konečne!“ šepla som, keď sa predo mnou zjavila 109.

Vyšla som po schodoch a pri dverách ma vítala veľká poštovná schránka aj s menami mojich susedov. Vopchala som do zámky môj nový kľuč a vošla dnu. Zamierila som si to priamo k výťahu. Tam som na starožitnom číselníku naťukala 8420 a zatlačila na pravý horný šrób. Výťah sebou trhol a keď sa opäť zastavil, naskytol sa mi pohľad na veľké, poloblúkové, dvojkrídlové dvere, ktoré by ste skôr čakali na prízemí, než na piatom podlaží.

Mali sivozelenú farbu  a vo vrchnej časti boli presklené. Aj do nich som vsunula tentokrát ale iný kľuč a so zatajeným dychom vošla dnu. Privítali ma prívetivé sivozelené steny z napoly ošúchaných tehličiek. Mám rada tento odtieň zelenej. Kedysi mala moja detská podobnú farbu. Podlaha bola tmavá a na vyšúchaných miestach o niekoľko odtieňov bledšia. Vošla som dnu a zavrela za sebou. Hneď na pravej strane stála sedacia súprava zložená z dvoch neladiacich gaučov. Jeden bol zo sivej a druhý zo svetlozelenej kože. Pred nimi stál tmavohnedý stolík a stará televízia obitá drevom. Po podlahe sa tiahol menší tehlovo-oranžový koberec.

Bol to malý byt. Nič prepychové, ale aj tak mal svoje čaro. Obývačku od jedálne odďaľovala vysoká knižnica prístupná z oboch strán. V jedálni bol len malý, okrúhly stolík so železnými nožičkami a štyri stoličky, štýlovo rovnaké, ale aj tak rozdielne.

Na stene, vedľa menšieho okna, visel veľký magický obraz staršej obéznej pani, ktorá sa na mňa široko usmiala a prehovorila: „Prajem príjemný deň, zlatíčko. Ako sa dnes máme?“ chcela vedieť.

Hm, čarodejnícky portrét? Áno. V spodnej časti rámu bola zlatá ceduľka s menom:

Adelie Caprice de Feleti (1524-1591)

Prekvapene som po nej hodila rýchlym pohľadom a nesmelo sa usmiala.

„Dobre, madam Caprice,“ nasledovala som jej slušný príklad.

Spokojne sa usmiala a pokrútila hlavou, na ktorej mala polmetrový výtvor natočených, hnedých tunelov a vlniek. Vyzerala tak na zrelú štyridsiatničku. Pozerala na mňa inteligentnými, sivými očami.

„Prosím, srdiečko, volaj ma teta Adelie. Tie formality si môžeme odpustiť,“ zatiahla milo a ja som prikývla. „Tak ty tu teraz budeš bývať?“ chcela vedieť.

„Dočasne,“ priznala som.

„To som rada, anjelik. Po dlhom čase si prvá, ktorá vie, čo znamená slušné správanie. Oh, mio dio, vyzvedám ako zvedavá selka a ani ti nedám príležitosť predstaviť sa,“ zhrozila sa sama nad sebou.

„To nevadí, moje meno je Thalia Shepard, ale priatelia ma volajú len Tali.“

Teta Adelie nesúhlasne pokrčila jej malým nosom a nonšalantne pokrútila hlavou.

„Ak dovolíš, slniečko, tak ťa teda Adelie bude volať celým menom. Thalia je príliš pekné, aby sa skracovalo do tej jednoduchej podoby,“ zatiahla a ja som nemala prečo povedať nie.

Ak chce, tak fajn. Hlavne nech si ju nepoštvem. Mohlo by byť príjemné mať tu – v tejto samote – aspoň nejakého spoločníka.

„To už nechám na vás, teta Adelie...“

„Oh, mio dio! Si tak milá... a ja ťa zdržujem! Istotne by si si rada prezrela zvyšok tvojho nového paláca,“ súrila ma. „Ale, prosím, potom sa zastav tu. Už tak dlho som bola sama,“ lamentovala.

Hm, zaujímavá pani, napadlo mi. Ale na môj vkus až príliš slušná... ale čo. Slušná spoločnosť nemusí byť na škodu. Dúfam. 

Nechala som sa porúčať a pohla sa ďalej do útrob bytu. Kuchyňa bola malá, ale pre jednu osobu tak akurát. Skrinky boli zo svetlého dreva. Tlmený odtieň zrelých pšeničných klasov... ako pivo? Umývadlo stálo samostatne na tenkých drevených nožičkách až som sa čudovala, ako je možné, že udržia toľko kameňa. Chladnička bola veľká, okrúhla a biela, šporák zas kovovo tmavý s výrazným zástupom umelecky vyrezaných rún, ktoré ho mali chrániť pred ohňom a aj nábytok naokolo. Zo stropu viseli povrazce cesnaku, cibule a iných prísad. Na opačnej strane stála veľká,  presklená vitrína. V spodnej časti bolo niekoľko šuplíkov a nad nimi presklená časť, v ktorej by sa krásne vynímali elixíry. Momentálne zívala prázdnotou.

Prešla dom späť do chodby a zamierila si to do poslednej veľkej izby. Spálne. Tá bola takmer prázdna. Okrem veľkej skrine, vysokého zrkadla a postele tam nebolo nič. Teda až na krištáľový luster. Steny boli z béžovo-sivých kachličiek a podlaha svetlejšia. Zvyšné miestnosti boli: Malá komora za kuchyňou, kúpeľňa a kumbál na metly. Všetko prázdne.

Mávnutím prútika som privolala kufre a začala s vybaľovaním. Robila som to ručne. Tak po prvé, potrebovala som sa nejako zamestnať a po druhé, nevedela som kúzlami skladať oblečenie. Kruci, skutočne by som sa to mala naučiť... ale doteraz nebolo prečo. Na Rokforte to za nás robili škriatkovia, ako teenager som na skladanie kašlala a teraz... či skôr doteraz... to mala na starosti Lylo.

Skrine sa pomaly plnili. Z obývačky sa už  cez knižnicu nedalo vidieť do jedálne. Skrinka v kuchyni sa až po okraj naplnila iskrivými, svietiacimi, trblietavými, ale aj priesvitnými elixírmi. Komoru naplnili prísady a kumbál dostal nových obyvateľov. Na nočnom stolíku pribudol môj staručký budík, cez stoličku v jedálni visel Ackair, Baillidh sa rozvaľovala na kuchynskom pulte spolu s Barettami a nožmi. Ešte musím vymyslieť, kam schovám zbrane, ale mám zopár typov. V kúpeľni sa na malom kozmetickom stolíku udomácnila moja šperkovnica so skromným osadenstvom a kotlík našiel príbytok v kredenci.

Pri prieskume som zistila, že mám aj malý balkón s výhľadom do vnútornej záhrady. Potešilo ma to a ešte viac ma nadchlo staré, ale stále funkčné húpacie kreslo!

Práve som sa prehrabávala bordelom na dne kufra, ktorý som nosila do Rokfortu. Prisahala by som, že niektoré z tých ponožiek som nosila ešte tam, keď v tom mi prsty zavadili o niečo... kovové? Vytiahla som to a do srdca sa mi zaborilo niekoľko ľadových dýk. Pozerala som na to ako v tranze. Kde sa to tu vzalo? Myslela som si, že som ho stratila! Bože, už roky som ho nevidela! Pohľadom som hltala malý, mierne preliačený strieborný medailón! Spomienky na mňa zaútočili ako dravé zvieratá!

Ja, ako čoskoro jedenásťročná, stávam z postele. Jasné, nechcelo sa mi. Letmo si pamätám, že sa mi vtedy sníval nejaký božský sen, lebo sa mi ani najmenej nechcelo odpustiť teplo perín. Otec sa rozhodol k použitiu donucovacích prostriedkov. Vzniesol moje telo do vzduchu a smial sa. Ja som zatiaľ dezorientovane lapala po dychu a prosila ho nech ma zloží. Urobil tak a pripomenul mi, že v ten deň idem prvýkrát do Rokfortu. Nechápala som, ako som na to mohla zabudnúť! Súril ma tým, že ma na stole čakajú lievance! Keď som bola oblečená a zbehla dole, zjedla som ich rýchlosťou blesku. Ako malá som bola hrozný žrút... napomínal ma, aby som tak nehltala a nerozprávala pri jedení... a potom? Potom vytiahol toto. Pamätám si, ako ma objal! Ako mi hovoril, že ma miluje najviac na svete.

Namáhavo som prehltla. Oči sa mi naplnili nostalgickými slzami, ale neplakala som. Jemne som odistila miniatúrnu západku a roztvorila ho. O sekundu neskôr som hľadela na prízrak mňa ako desaťročnej. Za mnou stál otec a mama – pričom ona sa výnimočne usmievala. Tatino nás každú objímal jednou rukou. Bolo to...

Neviem ako dlho som len tak sedela a hľadela naň. Asi dlho. Nakoniec som ho ale zaklapla a nežne odniesla do šperkovnice v kúpeľni. Aj tú som dostala od otca.

Pretrela som si tvár. Bolo toho na mňa moc. Vážne si musím ustanoviť priority! Urobiť plán postupu. Čo teraz? Kruci, musím si usporiadať život! Ako chcem bojovať, keď nemám vyhraté vlastné boje!? Ako?!

Vrátila som sa do obývačky a začala s prácou. Obklopila som sa elixírmi, vytiahla prútik. Privolala som Baillidh. Tak a môžeme začať!

Posledný týždeň a pol som strávila tým, že som vytvárala zložité zaklínadla a elixíry. Niektoré som musela kúpiť, iné vziať od mamy, ale teraz som mala všetko potrebné, aby som vytvorila mocné bariéry. Aby som postavila ochranu môjho nového bytu späť na nohy. Pôvodné ochrany boli slabé. Fakt sa nečudujem, že ich Smrťožrúti prekonali tak ľahko, ale s tými mojimi si neporadia tak rýchlo.

Švihala som prútikom. Pomaly sa to začínalo podobať na tanec. A nakoniec? V posledných chvíľach som si pripadala ako baletka. Ruka mi lietala vysoko nad hlavou, nízko pri nohách, točila som sa do špirály. Farebné pramienky kúzla sa vpíjali do stien, nábytku a vzduchu. Mágia pulzovala a moje vnútro s ňou. So zavretými očami som dopísala posledné ťahy a skončila v predklone. Fajn, a teraz na druhú časť.

Zohla som sa a v ruke poťažkala fialovú fľaštičku. Vytiahla som vrchnák a prešla ku dverám. Nakvapkala som si na prst zopár kvapiek a začala obkresľovať ich rám. Keď som mala hotové dvere, prešla som k oknám a presne tak isto postupovala aj s ďalšími šestnástimi elixírmi.

Definitívne som skočila niekedy po šiestej. Konečne som si pripadala v bezpečí. Vytvárať obranu až potom, čo sa vybalím, nie je zrovna môj štýl, ale pre niektoré elixíry je potrebné dať veciam ich právoplatné miesto. Napríklad môj budík. A čím viac takých vecí je, tým sú ochrany účinnejšie. Pôsobia ako pevné kotvy.

„Hm, srdiečko, a nebolo by bezpečnejšie použiť kúzlo strážcu?“ zatiahla teta Adelie. Nakukla som spoza okraja knižnice do jedálne a stretla sa s jej  inteligentným pohľadom.

„Bolo,“ pritakala som. „Ale nie pre mňa.“

„Prečo?“ nechápala.

Čo som jej na to mohla povedať? Nechcem vystaviť mojich priateľov nebezpečenstvu alebo im pridávať starosti? Nie moment, ja už žiadnych priateľov nemám! Nakoniec som sa rozhodla pre upravenú verziu pravdy.

„Nemám nikoho, kto by sa strážcom mohol stať a komu by som to aj dovolila.“

„Nemáš rodičov? Priateľov? Lásku?“ Posledné dve som mala... a ani rodičov nemám oboch.

„Otec zomrel pred rokmi a priateľov nemám,“ priznala som.

„A čo mama?“ vyzvedala.

„Tej by som to nedovolila. Je aurorka. Má dosť starostí aj bez toho, aby bola mojím strážcom.“ Cs, dosť nepekne sme sa práve kvôli tomuto posekali. Chcela ním byť, ale ja som nedovolila. Nechcela som ju vystavovať zbytočnému riziku. Čo ak by sa niekedy temná strana dozvedela, že ja som Fantoma? Nie, nemohla som to riskovať! „A nikto iný tu nie je.“

„To je mi ľúto, srdiečko. Taká pekná tvárička a žiadny princ na ňu nečaká?“ lamentovala. „V mojich dobách sme boli v tvojom veku už dávno vydaté a vo väčšine prípadov aj matky.“

„Doby sa menia,“ zatiahla som zamračene, keď v tom mi napadlo: „Pokiaľ viem, tak väčšina čarodejok sa nevydávala skoro!“ podotkla som.

„Hm, to je pravda. Ale aj tak. Osemnástka bola vek pre vydaj. Koľko máš ty, miláčik. Teda, ak ti táto otázka je nepríjemná...“

„Dvadsaťjeden,“ odvetila som. „V októbri budem mať dvadsaťdva.“

„No vidíš, zlatíčko. To vážne nemáš nikoho...“ Asi môj výraz musel hovoriť za všetko, lebo zmĺkla a nakoniec ticho šepla. „Oh, to je mi ľúto. Prepáč mi. Som príliš zvedavá a moja zvedavosť často spôsobí viac škody ako úžitku.“

„Len... toto je téma, ktorej by som sa najradšej vyhla,“ oznámila som jej popravde a ona to našťastie pochopila bez zbytočných rečí.

Vrátila som sa späť do obývačky a začala s ďalšími prípravami. Ako som povedala, potrebovala som si urobiť poriadok vo vlastnom živote, a to najlepšie urobím, keď mu dám cieľ, ktorému sa všetko podriadi.

Jedno som si uvedomovala pridobre. Lily a Jamesovi nepomôžem. Nemám zdroje a ani informácie, od ktorých by som sa mohla odraziť, ale Gillecrosd je iná. Na ňu mám celú zložku potrebných informácií. Viem odkiaľ sa odraziť a viem, ako pokračovať.

Lily a James... budem striehnuť aj na tú najmenšiu zmienku o nich, ale viac im pomôcť nedokážem. To je Malfoyova práca a ja len dúfam, že si ju stopercentne odmaká! Navyše, keď si konečne doriešim túto kapitolu vlastného života, budem mať voľné ruky. Ak sa zbavím tieňa nevykonanej pomsty, budem voľná! Budem sa môcť naplno oddať Lily a Jamesovi. Takto by som to nedokázala robiť na doraz. Vždy by tam bol otec a jeho smrť. Bože, tak zúfalo som túžila mať to konečne za sebou.

Švihla som prútikom a privolala si asi desaťcentimetrovú zložku v svetlohnedých doskách. Celá bola len a len o nej a ja som sa rozhodla, že si ju opäť od začiatku preštudujem. Aj tak nemám, čo robiť. Teda dnes. Zajtra ma čaká nepríjemná cesta na moje najnenávidenejšie miesto v Londýne. Presne tak, opäť navštívim čierny trh! Tentokrát Veritaserum potrebujem viac ako kedykoľvek predtým.

Minúty sa pretavili v hodiny. Drevo konferenčného stolíka pod vrstvami papiera nebolo vidieť. Sedela som v tureckom sede, v jednej ruke držala kávu a v druhej pergamen s popisom jednej z blízkych osôb, ktoré sú v pravidelnom kontakte s tou sukou. 

Muž, stredne vysoký, svetlé vlasy, pravú tvar má zjazvenú, oči svetlomodrej farby. Mala som aj jeho fotografiu, ale meno mi stále unikalo. Podľa toho, čo som čítala, sa často vyskytuje práve na čiernom trhu, ale pochybujem, že budem mať to šťastie a narazím naňho. Pochybujem.

Do postele som sa dostala niekedy po tretej, a preto ma prvotriedne naštvalo, keď ma zo spánku vytrhlo vytrvalé klopkanie. Kruci, ktorý idiot! Ticho som zakňučala, keď mi pohľad padol na hodiny. Budík hlásal nekresťansky skorú siedmu ráno!

Ktorý samovrah vstáva takto skoro? Ja, pokiaľ nemusí, tak nevyliezam pred deviatou... hm, desiatou, to je presnejšie. S nespokojným šomraním a preklínaním idiota za dverami som sa vyhrabala z postele. Keď som míňala zrkadlo, môj vlastný obraz ma takmer vydesil. Na hlave som mala neskrotné vtáčie hniezdo, tvár nezdravo poblednutú a zvyšok? Keď som zaliezla do postele, nemala som silu sa prezliecť. Mala som jej maximálne na stiahnutie nohavíc. Moje tričko s výjavom Švédskeho tuponosého bolo pokrčené tak, až som sa čudovala, ako je to vôbec možné. Ťarbavými krokmi som sa dotrepala ku vchodovým dverám. Unavene som chytila kľučku a potiahla.

V momente som bola čulá ako rybička.

„Čo?“ uniklo mi spomedzi pier, ale on to ignoroval. Vošiel dnu skôr, ako mu v tom môj spomalený mozog stihol zabrániť. „Čo?!“ zopakovala som a on sa ku mne otočil.

Na perách mu pohrával príjemný úsmev. No, tak to by aspoň čo-to vysvetľovalo. Len on je taký kretén, aby druhých budil o siedmej ráno!

Namiesto toho, aby som mu vynadala, čo tu pri Merlinových guliach robí a ako sa sem dostal, som zo seba dostala nasledovné: „Je sedem hodín, Malfoy! Sedem! Normálni ľudia ešte spia!“ štekala som a jemu mierne trhlo obočím.

Naklonil hlavu nabok a pobavene vyhlásil: „Je sobota a osem hodím, drahá.“ Wtf? Čo?! Ani nápad! Môj budík... moment. Práve v tej chvíli sa mi pred očami rozbehol výjav ako budík letí cez miestnosť a jeho ručičky sa pri náraze pretočili. Kruci! Je osem hodín!

„Normálni ľudia nevstávajú ani o ôsmej!“ štekla som, no on si z mojej podráždenosti nič nerobil a rozhliadol sa po byte.

Nespokojne pokrčil čelo a vyhlásil: „Mala si prijať niektorý z mojich návrhov.“

„To by som radšej žrala slimáky!“ zavrčala som.

Počas uplynulého týždňa mi každý deň posielal desiatky fotiek a obchodných zmlúv. Väčšinou to boli vily ďaleko od Londýna, ale aj zopár extra luxusných bytov. Jasné, že som každý z nich odmietla, plus priložila aj štipľavú pripomienku. Fakt by som radšej žrala slimáky, ako bývala v byte, ktorý bude platiť on!

„To som pochopil. Tvoje... dodatky, boli viac ako veľavravné,“ zatiahol dotknuto. A čo čakal? Že sa mu hodím okolo krku? Ani za ten svet!

„Čo chceš?!“ spýtala som sa konečne a môj tón dokonale vystihoval ako rada ho vidím. „A ako si sa sem dostal!?“

„Čo tu robím?“ zopakoval moju otázku a vzápätí zodvihol papierovú tašku s nápisom nejakej talianskej reštaurácie.  „Nesiem ti raňajky. Pokiaľ viem, tak tu nemáš domáceho škriatka. Starám sa, aby si mi neumrela hladom.“

„Nepotrebujem tvoju starosť!“ zavrčala som, ale ignoroval ma.

„A ako som sa sem dostal? Dole mám auto.“

„Skôr som chcela vedieť, ako si sa dostal cez moje bariéry?!“

Krivo sa usmial a potom záhadne odvetil: „Tajomstvo.“

„Vieš čo, Malfoy? Tak si to svoje tajomstvo strč vieš kam a vypadni!“

„Hm, dnes si podráždenejšia ako obvykle,“ zatiahol inteligentne. „Kedy si išla spať?“

„Čo je teba do toho?!“ zavrčala som.

„Ale no tak, drahá. Len sa starám...“

„Povedala som ti, kam s tou starosťou môžeš...“

„... aby si mala všetko...“

„Od teba nič nepotrebujem!“

„... to mi odoprieť nemôžeš,“  dokončil.

„Vážne? Predstav si, že môžem! Kruci, Malfoy, som unavená a na teba fakt nemám náladu!“

„V poriadku. Choď do postele. Ja zatiaľ pripravím raňajky. Dnes je sobota, drahá. Mám voľno.“

Čo? Je toto možné? On si zo mňa robí srandu!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 13: Greenwitchská ulica: