OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Bad joke

25.07.2014 (12:00) • Leylon • Povídky » Jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 918×

Podľa Zacharyho Zeidra bola v živote hodna obdivu a oddanosti už len jedna jediná vec.

Káva.

Nemohla to však byť hoc aká káva. O Zacharym Zeidrovi ako právnikovi bolo všeobecne známe, že bol až chorobný perfekcionista. A tento čierny nápoj nebol výnimkou.

Ako bolo povedané, káva musí byť čierna. Nie hnedá, nie biela, ale čierna. Zachary považoval mlieko a cukor za absolútne znehodnocovanie  pravej chuti kávy. Káva vám mala na koreni jazyka zanechať horkú pachuť, dostatočne ostrú na to, no nie až tak, aby vám tvár skrivilo odporom. Káva musela byť dostatočne teplá, aby vás zahriala v nepríjemnom počasí Londýna, ale zas ste si na nej nemali popáliť jazyk. No a ak vám niekto na stôl doniesol studenú kávu, mali ste podľa Zacharyho právo vyliať ju na daného čašníka. Ktorý idiot by pil studenú kávu?

Nebolo ľahké ulahodiť potrebám Zacharyho Zeidra.

Čuduj sa svete, jednému malému podniku sa to však podarilo. Zachary objavil túto reštauráciu len úplnou náhodou – jeho klient bol vtedy až otravne výrečný a počasie neskutočne hnusné - keď umieral po dlhom dni od hladu. Keďže do ďalšieho stretnutia mal len pol hodinu času, zapadol práve sem. Z čiernobielych fotiek londýnskych pamiatok na stenách bolo okamžite jasné, že toto je podnik pre turistov. Miesto ale bolo útulné a dobre osvetlené, aj keď na jeho vkus trochu ošarpané.

Jedlo mu doniesla čašníčka, na ktorej zaregistroval len jej kučeravé ryšavé vlasy, taká bola rýchla. S obrovským hladom sa pustil do jedla.

Poviem vám, keby nebolo toho hladu, Zachary by sa okamžite zdvihol a vypadol odtiaľ. Všetko, čo si objednal, obzvlášť hranolky, bolo mastné až hrôza.

Zachary s veľkým sebazaprením zjedol aspoň polovicu, dúfajúc, že mu nebude zle. Rýchlo sa chopil kávy v snahe zahnať mastnotu z jazyka a to skôr, než ho jeho mozog stihol upozorniť, že ani jeho milovaná káva tu s veľkou pravdepodobnosťou nebude stáť ani za ten sprostý deravý groš.

Zarazil sa, pohár pri perách, prevaľujúc hlt čiernej blahodarnej tekutiny na jazyku.  Prekvapený pohľad uprie na pohár - káva bola tmavá ani atrament – vedel, že kebyže vyleje len kvapku, už ich zo svojho sivého obleku, ktorý mal väčšiu hodnotu ako všetky pracovné uniformy čašníčok dokopy, nikdy nevyperie.

Bola dobrá. Sakramentsky dobrá.

A tak sa z dvadsaťosemročného právnika Zacharyho Zeidra stal pravidelný návštevník bistra Good question.

Zachary rád sedával pri stole hneď pod oknom s výhľadom na ulicu, sako prehodené cez stoličku. Nech robil, čo chcel, tak sa k nemu vždy stočilo pár ženských pohľadov  - vysoký a dobre stavaný, čierne kučery polodlhých vlasoch ako kontrast voči snehobielej košeli. K tomu modré oči, orlí nos, rázne vystupovanie právnika plus zvláštne priania – Zachary si tu vždy objednával výlučne len kávu. Úprimne, nejedol by tu, ani keby v Londýne a priľahlom okolí vypukol hladomor a párkrát to už dal patrične najavo. Čašníčky sa už nad tým nepozastavovali – proste si na Zacharyho zvykli. Právnikovi sa tá tichá kapitulácia páčila.

Posledné dva mesiace to tu začal navštevovať denne.

A inak tomu nebolo ani dnes.

Bolo pol druhej poobede, pondelok. Bistro už bolo z väčšej časti prázdne, keďže vlna hladných obedujúcich bola fuč. Zachary sa však tak vôbec nikam neponáhľal, rovnako ako posledné dva týždne. Proste len sedel.

Videl ako po uliciach pobehujú ľudia. Nech vyzerali, ako chceli dve veci mali vždy spoločné – mali na sebe oblek a na tvári sústredený výraz ponáhľajúceho sa človeka, ktorý vie, že má veľa práce. Občas sa to podobalo skôr na grimasu.

Zachary mal na sebe oblek tiež – už zo zvyku. Cítil sa v ňom pohodlne a dôležito. To druhé – grimasa – mu však chýbalo. No a nech to znelo akokoľvek hlúpo, práve toto im Zachary závidel.

Potrasie znechutene hlavou a odvráti pohľad inam v snahe vytesniť takéto myšlienky z hlavy. Do oka mu padne žena. Zachary si občas myslel, že mamičky na materskej by mali vyhlásiť za samostatný živočíšny druh.

Táto žena je exemplárnym prípadom jeho názoru – drobná brunetka, tlačiaca pred sebou kočík s asi tak dvojročným chlapcom. Žena má na nohách topánky s podpätkom, čo je podľa Zacharyho v kombinácii s tým kočíkom a mokrým chodníkom čistá samovražda. Aby toho nebolo málo, žena má ku ľavému držadlu priviazanú vôdzku psa, jazvečíka.

Brunetka zastaví na prechode. Zachary sa pousmeje – teraz to začne byť zaujímavé.

Dieťa v kočíku sa nebezpečne nakloní na bok. To samo o sebe je v poriadku – je predsa pripútané. Pri tejto činnosti mu však vypadne cumlík, čo už v poriadku nie je vôbec. Chlapec sa rozplače ako keby ho rezali. Brunetka ho chce rýchlo zdvihnúť, no to však nepočítala so svojím malým jazvečíkom, ktorý jej ho uchmatne spod ruky.

Dieťa vreštiace na pol ulicu, mamička balansujúca na podpätkoch a nevycvičený pes. Zachary sa so zdvihnutým obočím snaží zistiť, kto z tejto trojky má najviac rozumu.

Mamička si čupne a snaží sa od jazvečíka získať cumlík späť. Toho to však prestane baviť a hrozivo zavrčí. Mamička sa radšej stiahne. Fajn, vyhral to ten pes, rozhodol sa Zachary. Potom sa so škodoradosťou vráti ku svojej káve. Radosť ho však po chvíli rýchlo prejde.

Pretože aj cez to všetko existuje niečo, čo týchto ľudí – dokonca aj toho psa – spája.

Pred sebou majú celý svoj život. Zachary nie. Ten má len tých sprostých tridsaťpäť percent.

Zacharymu sa na perách usadí kyslý úškrn, desivá napodobenina úsmevu. Život vie byť občas taký parchant, pomyslí a pokynie čašníčke za pultom, aby mu doniesla ďalšiu kávu.

Pred dvoma mesiaci mal všetko. Prácu, kde mohol používať svoj ostrý jazyk a príjemnú priateľku. Jeho život vyzeral stabilný ako tehlová stena. Potom to však prišlo. To slovo, skryté a náhodne objavené počas preventívnej prehliadky.

Rakovina.

Zachary sa ten fakt snažil najprv ignorovať. Nedokázal to prosto pochopiť. Veď bol zdravý a silný, ako by na jeho pľúcach mohlo rásť niečo také ako rakovina? Prvých pár dní sa mu to úspešne darilo. Potom však prišla prvá rana – priateľka ho so slzami v očiach opustila. Niečo také nezvládnem, Zach. Nedokážem sa pozerať, ako mi tu postupne umrieš. 

Zachary sa mal chuť na ňu rozvrieskať. To on tu umiera, nie ona, tak prečo okolo toho robí taký cirkus? Namiesto toho jej len s povzdychom ukázal dvere. Kdesi v kútiku mysle dúfal, že si to rozmyslí. Lenže ona sa skutočne pobalila a odišla. Definitívne zostal na všetko sám.

Zachary si však postupom času zvykol. Zvykol si, že okrem pracovného podania ruky sa ho sotva kto dotkne, zvykol si na bezútešné noci, ktoré často celé prebdel, zízajúc do stropu. Zameral sa celou mysľou na prácu a nejako to už šlo.

No potom sa to stalo zas. Rakovine sa podarilo sfúknuť jeho doterajší život, ani čo by to bol domček z karát.

Zachary sa vďaka samote po odchode priateľky postupne spriatelil so svojim kolegom, Adamom. Mali spoločnú kanceláriu, aj keď Zachary bol jeho nadriadený. Postupne si na Adama zvykol a ich spoločné rozhovory sa mu zdali... fajn. Príjemné. Zachary Adamovi prezradil, čo sa s ním deje. Na jeho prekvapenie ho Adam podržal. Snažil sa ho rozptýliť, zaujímal sa. Pre Zacharyho to bolo po odchode priateľky niečo nečakané. Nemal už nikoho – bol jedináčikom, otca nikdy nepoznal a mama zomrela pred piatimi rokmi. Zachary si vďaka Adamovi pomyslel, že by to predsa len mohlo byť aspoň trochu znesiteľné.

Na ďalší deň prišiel do práce a o jeho chorobe vedeli takmer všetci.

Zachary na Adama vybehol. Ako sa, dočerta, opovážil to niekomu povedať? Adam sa obraňoval tým, že to povedal len ich šéfovi a potom sa to nejako už roznieslo. Lenže Zacharymu to bolo jedno. Za vinníka považoval výlučne Adama.

Nemohol zniesť tie súcitné pohľady a smutné grimasy v tvárach svojich kolegov. Na každom kroku tak mal pripomienku svojej skorej smrti... Podal výpoveď. Predtým sa ale ako Adamov nadriadený postaral, aby padáka dostal aj on. Zachary bol veľmi dobrým právnikom, vedel, že keď povie, že niekoho pod ním majú vyhodiť, tak sa tak aj stane. Absolútne Adama neľutoval. Bol to imbecil, ktorý si to zaslúžil.

To bolo pred dvoma týždňami. Život sa zatiaľ rozhodol ísť ďalej, ale tentoraz bez Zacharyho.

Teraz už bývalý právnik vedel, že tu ešte nejaké možnosti boli. Prirodzene, mohol vyskúšať chemoterapiu. Neveril však, že by to niečo zmenilo. Oplatilo sa investovať úsilie do niečoho, čo malo len tridsaťpäť percentnú šancu na úspech? Absolvovať bolesť, slabosť vypadávanie vlasov a to všetko len preto, aby nakoniec zistil, že to vôbec nefungovalo?

On dával vždy za pravdu číslam, bolo to prirodzenou črtou jeho perfekcionistickej povahy. Jednoducho neveril, že sa mu oplatilo bojovať – ostatne, už nemal ani prečo. Žiadna rodina, práca, priateľka. Už aj na svoj obľúbený šport, šerm, nestačil s dychom. Mal veľké nič.

Zacharymu nezostávalo nič iné, len sa s prázdnym kelímkom v ruke zapozerať opäť do ulice. Na druhej strane, presne oproti nemu, si všimol malé kvetinárstvo. Malo všetky typické druhy kvetov – od ruží až po orchidey – jeho však zaujali jasnožlté kvety. Boli vysadené v črepníku, položené na nízky tehlový múrik, vymedzujúci priestor kvetinárstva. Trochu sa podobali na slnečnice.

Horúčkovito začal pátrať v pamäti – tie kvety sa mu zdali známe. Ako sa len volali? Red... Ru... ach,  Rudbekia! Tie kvety si pamätal ešte od mamy – boli jej obľúbené. Úprimne sa divil, ako to, že tu prežili – Rudbekia potrebuje svetlo a teplo, ktorého je v Londýne aj v lete nedostatok. Matne si pamätal, že táto trvalka kvitla koncom leta. Vedel, že keď prídu prvé jesenný chlad, kvet nevydrží.

Zacharyho mimovoľne striaslo. Nenávidel jeseň. Cez leto bolo množstvo dažďov a vlhka ešte únosné, ale v jeseni? Vždy ju prečkal len so zaťatými zubami... nechcel ďalšiu jeseň.

K jeho stolu podišla servírka, tá ktorá mu pri jeho prvej návšteve doniesla jeho objednávku. Pamätal si ju podľa jej ryšavých kučeravých vlasov.

Na stôl mu položila jeho objednanú kávu. Zachary si ju prezrel – nemohla mať viac, ako dvadsaťpäť. Mala okrúhlu tvár so širokým nosom posiatym pehami. Postavu mala primeranú a krátke nechty nalakované načierno. Zdvorilo jej kývol hlavou a mimovoľne si všimol jej menovku. Volala sa Joy. Bývalý právnik prekrútil očami. Kto by už svojmu dieťaťu dal meno Joy, pre Boha?

„Keď odkvitne posledný kvet, zomriem,“ povedal mimovoľne. Neplánoval to, ale už keď to vyriekol vedel, že to bude tak. Nenávidel jeseň, nenávidel svoju bezmocnosť, nenávidel všetko.

Zachary Zeider si zvykol, že veci boli tak, ako on povedal. Nechcel, aby o jeho živote už ďalej rozhodovala choroba – ak už má zomrieť, zomrie kedy bude chcieť on.

Joy si zložila tácku pod pazuchu a sledovala jeho pohľad až k Rudbekiám. Jej zelené oči na ne chvíľu hľadeli takmer so smútkom, potom preskenovali jeho. Zachary by rád vedel, čo si myslí. Každopádne, určite ho ľutuje, pomyslel si. Prisadne si k nemu a spýta sa ho, čo sa deje. Ten scenár sa mu páčil... proste len chcel, aby sa o neho niekto... aspoň na chvíľu... zaujímal.

Lenže Joy urobila niečo úplne iné.

„To je teda hlúpy vtip,“ odvrkla mu, otočila sa od neho a chcela odísť. Zachary sa cítil urazený a nahnevaný. Čo to do nej vošlo?

„To nie je vtip,“ zvolá za ňou. Joy sa k nemu pomaličky opäť otočí a zapozerá sa mu do očí. Z jej pohľadu ho až zamrazí. Servírka, pohľadom stále držiac ten jeho, mu pomaly, ako dieťaťu, odvetí.

„Tak potom ste hlúpy vy.“

A potom už jej niet.

Bývalý právnik zostane chvíľu sedieť ako obarený. Potom sa dostaví hnev – čo si to k nemu, dočerta, dovolila? Zdvihne sa a s urazenosťou dieťaťa odíde preč. O tom, že je skutočne rozzúrený svedčí jeho čerstvá nedotknutá káva.

*** *** ***

Zachary Zeider sa so zranenou pýchou vždy vyrovnával veľmi ťažko.

Najsamprv prestal do podniku Good question chodiť úplne. Myšlienka na to, že by opäť uvidel servírku Joy ho proste priveľmi rozčuľovala. Po viac ako týždni si však uvedomil, že tým trestá skôr seba ako ju – začalo mu to tam chýbať. Či si to chcel priznať, alebo nie Good question predstavovalo jeho posledné jemnučké spojivko s normálnym sociálnym svetom. Bez šumu zákazníkov, pobehovania servírok a dobrej kávy sa cítil sám omnoho viac, ako predtým.

Na viac, nezabudol na to, čo povedal o tých kvetoch a stále to bral smrteľne vážne. Až odkvitne posledný kvet, zabije sa. Tá myšlienka ho napĺňala určitou spokojnosťou zmiešanou s vzrušením – mal svoj život opäť pevne v rukách, aspoň mal ten pocit. Lenže ako má vedieť, kedy kvety odkvitnú, keď sa na ne nechodí pozerať?

No a k tomu nechcel, aby mala tá servírka posledné slovo.

A tak sa v utorok, po dobrom obede vo vedľajšej reštaurácii, dostavil do Good question. Bez okolkov si sadol za svoj obľúbený stôl s výhľadom na Rudbekie, roztvoril si obľúbené noviny a objednal si svoju kávu. Na jeho prekvapenie mu ju doniesla práve Joy.

Bez slova mu ju položila na stôl, presne tak, ako bol zvyknutý. Nemohol však nepostrehnúť, že jej na perách hrá jemný úsmev.

„Som rada, že vás tu vidím,“ neodpustí si predtým, než sa otočí na rýchly odchod.

„Musím predsa sledovať tie kvety, no nie?“ odsekne Zachary. Chce, aby jej z tváre zmizol ten úsmev.

Joy sa k nemu opäť otočí a na jeho prekvapenie sa usmeje ešte viac.

„Ja viem. Sú v absolútnom poriadku – neodkvitol ešte ani jeden kvet.“

„To sa čo nevidieť zmení, uvidíte,“ zamrmle Zachary, chce mať posledné slovo. Pri bližšom pohľade na Rudbekie však zistí, že Joy má pravdu – kvety vyzerajú presne tak, ako pred týždňom.

Joy mykne plecami, potom jej už niet. Zachary si pomyslí, že rozhovor s Joy bol tentoraz až podozrivo jednoduchý, po chvíli rozmýšľania to však nechá radšej tak.

Ďalšia vec, ktorú Zachary netušil bola, že z rozhovorov s Joy sa stane príjemná rutina.

Nie žeby sa z nich nebodaj stali priatelia, či také niečo. Právnik každý deň prišiel do podniku, ticho si sadol  na svoje miesto a objednal si. V tých dňoch mu objednávku vždy priniesla práve Joy, pričom ho stále informovala o stave kvetov. Tým už pár hlávok odkvitlo ale stále vyzerali pozoruhodne dobre. Ich rozhovory sa stále podobali hádkam, ktoré vždy spoľahlivo prilákali zraky ostatných hostí, ale ani jeden z nich si z toho nerobil hlavu. Zachary ich spory, ktoré považoval už zväčša za priateľské, vítal – Joy bola jeho sarkazmu rovnocenným protivníkom. 

A tak za sebou išiel deň za dňom. Hádky s Joy, ktoré postupne prechádzali do príjemných rozhovorov, čítanie kníh, ktoré si so sebou doniesol a upíjanie kávy. Pri posledných dúškoch čierneho nápoja vždy zavadil pohľadom o Rudbekie, ktoré mu pripomenuli, prečo je tu. V takých chvíľach sa rozbehla jeho myseľ naplno a začala pátrať po tom ako to spraviť.

Ako sa zabiť.  

Zacharymu tá myšlienka stále prinášala uspokojenie, považoval ju za príjemnú. Vlastne, posledné dni, ktoré tu strávil, patrili k najľahším v posledných dvoch mesiacoch. Nebol šťastný... ale konečne našiel vo svojej mysli trochu pokoja. A to mu bohato stačilo.

A tak to bolo aj dvadsiateho štvrtého augusta. Bol to pondelok ako všetky pred ním a rovnaký ako tie, ktoré prídu po ňom. Zachary si ho aj cez to pamätal až pridobre.

Zvečerievalo sa. Bývalý právnik sedel s rozloženými novinami, čítal si. Dnes mal výnimočne dobrú náladu – odkvitol ďalší kvet. K tomu podľa meteorologických odhadov v novinách pekné počasie už dlho nevydrží a ochladí sa. Onedlho bude po kvetoch!

Kútikom oka si všimne, že z kvetinárstva vyjde predavač, zoberie kvetináč s jeho Rudbekiami a odnesie ho dovnútra. Ten pohľad ho šokuje – prečo by nosil práve tieto dovnútra? Veď nie sú ani priveľmi drahé...

Z jeho myšlienok ho vytrhne rozzúrený hlas o pár stolov ďalej.

„To nie je moja objednávka!“ zavrčí nepríjemne vyzerajúci muž na Joy. Je neskutočne robustný, plešatú hlavu má previazanú šatkou, za to bradu má ako nejaký pustovník.

„Podľa pokynov v kuchyni je toto pre vás,“ odvetí Joy pokojne, vidieť však, že je trochu bledšia ako obyčajne.

Zachary nad tým nespokojne zavrtí hlavou. Všimol si, že objednávku od tohto chlapíka brala nejaká blondína, nováčik, nie Joy. Je viac ako pravdepodobné, že to poplietla, ale keďže o tom nikto nevie, tak si teraz namiesto nej nesie následky červenovláska.

„Ale hovno! Odpracte to a doneste mi, čo som si objednal, dočerta!“ 

„Toto je vaša objednávka,“ trvá na svojom Joy tvrdohlavo, na čo sa ten fúzač ešte viac rozhnevá. Zachary v tej chvíli musí zdráhavo obdivovať jej odvahu. Alebo azda nedostatok zdravého rozumu.

Fúzač schytí Joy zúrivo za lakeť a pritiahne si ju bližšie k sebe, servírka protestne zjojkne. Zachary bleskovo prebehne zrakom okolie, hľadá pomoc – okrem nich troch tu už nikto okrem kuchárov nie je, aj tí sa už pravdepodobne vytratili zadným vchodom. Nič prekvapivé, keďže onedlho zatvárajú.

„Poviem ti to ešte raz ty jedna-“ začne fúzač, jeho ruka presunula z tesného stisku na lakti na drviaci manéver na Joyinom ramene, takže tváre majú v jednej rovine, servírka sa musela podvoliť a skloniť. Pri tom pohľade už Zachary nevydrží a zvolá.

„Hej, Joy, všetko v poriadku?“ snaží sa znieť hrozivo. Fúzač ju okamžite pustí.  

Na Zacharyho tvári zostane rovnaký sebavedomý výraz ako vždy, v duchu si však vydýchne. Ak by sa fúzač nenechal odradiť jeho hlasom a výzorom, došlo by k priamej konfrontácii. A on si bez všetkého musel priznať, že by dostal nakladačku. Pred dvoma mesiacmi by takého chlapíka ľahko zložil, ale teraz na to už proste nestačil. V údoch aj v tejto chvíli cítil všadeprítomnú slabosť, pri akejkoľvek námahe mu ľahko dochádzal dych. Rakovina sa začala prejavovať tak, ako ho upozornil lekár, uvedomil si Zachary. A ten istý lekár mu naznačil, že pokiaľ do budúceho týždňa nezačne s ožarovaním, nebude to už mať absolútne žiadny zmysel.

Mozog však Zacharymu stále fungoval ako švajčiarske hodinky. A keďže chcel zabrániť, aby sa ten chlap ešte niečo skúsil, rozhodol sa vo svojej hre pokračovať.

„Keďže si s tým chlapom už skončila, mohla by si pripraviť stôl pre piatich? Zanedlho sem dorazí môj brat s priateľmi tak, ako minule.“  Aj na diaľku mohol zaregistrovať servírkino prekvapenie – vedela, že tu v živote jeho brat s priateľmi nebol. A ako by aj mohol, keď je Zachary jedináčik? Len dúfal, že Joy pochopí o čo sa snaží.

A skutočne, nesklamala. „Ten robustný policajt, čo pri tebe minule sedel, je tvoj brat?“ Joy popísala jeho brata ako silného policajta – postrach pre všetkých grázlov – šikovné dievča.

„Presne tak,“ kývne jej a jemne sa pousmeje. Joy odíde bez väčších problémov dozadu, zatiaľ čo fúzač potichu zje svoju porciu. Mali vyhraté.

Zachary sleduje po očku fúzača až pokiaľ neodíde preč, popritom popíja svoju tretiu kávu. Až keď sa za ním zavrú dvere, objaví sa Joy. Vyzerá byť trochu neistá, ale nie natoľko, aby opäť utiekla dozadu. Podíde k nemu, pritiahne si stoličku od vedľajšieho stola a prisadne si. V tej chvíli musí Zachary opäť obdivovať jej odvahu – síce vždy, keď okolo neho cez deň prešla, s ním prehodila pár slov, no nikdy si neprisadla. A on sa ani nedivil, nebol totiž ten najpríjemnejší spoločník.

Joy sedí potichu, s nadvihnutím obočím zaregistruje, že sa jej chvejú ruky.

„Si v poriadku?“ spýta sa jej Zachary druhýkrát tú istú otázku. Joy na neho uprie trochu zarazený pohľad.

Joy sa sucho zasmeje. „Vyzerá to tak, že áno. A ďakujem ti, Zachary.“ Kývne jej na znamenie, že jej vďaku prijíma. Odpovedať jej totiž klasickým nemáš za čo mu teraz prišlo nevhodné.

Servírka na neho stále upierala ten uhrančivý pohľad, ani čo by sa snažila so Zacharyho niečo vyčítať. Pod tým pohľadom sa zahniezdi na stoličke, nie je mu to nepríjemné.

„Čo sa deje?“ vybafne na ňu.

„Prečo si sa vôbec staral?“

„A nemal som?“ spýta sa podráždene. Vážne si myslí, že by to zvládla sama?

„Už som ti povedala, že som za to vďačná... čo ťa k tomu viedlo?  Nebola to tvoja povinnosť.“ Právnik sa zarazí, teraz už chápe. Chvíľu nad tým uvažuje. Prečo riskoval bitku kvôli obyčajnej servírke? Nikdy k nej nebol nejako extrémne príjemný. Lenže žiadny logický dôvod nedokáže tak narýchlo nájsť. On proste... musel.

„Povedzme, že to bola moja občianska povinnosť,“ uzavrie to a pousmeje sa na ňu.

Úsmev mu vráti, stále však vyzerá otrasene. Zacharymu sa to nepáči – radšej by videl tú hašterivú Joy. Pri pomyslení, že bude takáto ustráchaná a neistá aj zajtra mal Zachary chuť tomu fúzačovi zakrútiť krkom. 

„Je po záverečnej. Zavri to tu a nalej nám niečo – myslím, že to obidvaja potrebujeme,“ navrhol jej jedinú rozumnú vec, ktorá ho napadla. Ako inak jej mal práve on pomôcť?

Očakával, že jeho návrh zamietne, ona však urobila presne to, o čo ju žiadal. Jej ochota ho trochu znepokojila.

„Predpokladám, že na účet podniku?“ spýta sa ho a pozdvihne pohár kvalitnej whiskey. Tá otázka ho trochu upokojí – viac pripomína tú starú dobrú servírku Joy.

„Samozrejme,“ blysne sa úsmevom a štrngne si s ňou. S teatrálnym potešením z whiskey zadarmo si odpije, hneď potom ho oheň v ústach donúti rozkašľať sa.  

Joy sa zatvári pobavene. Keď na ňu uprie nahnevaný pohľad, tak to nevydrží a vybuchne očisťujúcim smiechom. Zachary sa po chvíli tiež zachechce a opäť si odpije, tentoraz o poznanie opatrnejšie.

Nemôže si pomôcť, ale v kostiach cíti, že toto bude jeden z tých krajších večerov.

*** *** ***

Večer sa zmenil na atramentovú tmu a tá sa zas prehupla do noci. Ani jeden z návštevníkov zavretého Good guestion sa však nemal k odchodu. Či to bolo len tou sakramentsky páliacou whiskey, alebo to mala na mysli vzájomná spoločnosť, to ani jeden z nich nevedel. Podstatné bolo len to, že sa cítili dobre.

No tak, ako všetko dobré, aj toto sa muselo skončiť. Keď mu Joy stisla dlaň položenú na stole, trochu tackavo sa zdvihla a odniesla fľašu, Zachary už vedel, ktorá bije. Zobral poháre, odniesol ich do kuchyne a umyl ich. Keď sa vrátil ku stolu po kabát, už ho tam čakala Joy s kľúčmi v ruke. Bol trochu nemotornejší a unavenejší ako zvyčajne, ale vedel, že toto môže pripísať na účet jedine tej whiskey.

„Ešte raz ďakujem, Zachary,“ povedala Joy v nestráženej chvíli, pristúpila k nemu a opatrne ho objala.

Chvíľu zostal stáť ako primrazený – o čo sa to, dočerta, pokúša? Ale ona tam len tak stála, vyzerala, že jej ani nevadilo, že objatie nie je opätované. A práve preto Zachary pomaly obkrútil ramená okolo jej útleho tela a pevne ju objal. S detským potešením si uvedomil, že aj keď má Joy na nohách podpätky, stále je od nej o trošičku vyšší, bradu si oprel o jej kučeravú hlavu.

Chvíľu tam len tak stáli. Vedel, že za to objatie je vo väčšej miere zodpovedná tá whiskey, ale v tej chvíli mu to bolo jedno.  Bolo pre neho také príjemné zas cítiť ľudské teplo... kedy naposledy ho niekto len tak objal?

Okolo Good question prešlo zblúdilé auto, jeho reflektory osvietili ich postavy, vrhli na zem ich strašidelne predlžené tiene.  To ako keby Joy prebralo – pomaly sa odtiahla.

Potom už všetko prebiehalo normálne. Potichu sa rozlúčili a každý šiel svojou cestou.

A predsa, nič nebolo úplne normálne. Svedčil o tom úsmev, ktorý hral Zacharymu na perách, keď v utorok dvadsiateho piateho augusta vstúpil do dverí Good question. A tentoraz to nemohol odôvodniť whiskey.

Všetko prebiehalo ako vždy – šum ľudí, pobehujúce servírky, ktoré sa ho už ani nepýtali na objednávku, rovno mu doniesli kávu. A predsa tu niečo nesedelo.

Nikde nevidel Joy.

„Prepáčte,“ odchytil si jednu servírku, ktorá prefrčala okolo jeho stola, „dnes tu Joy nie je?“

Čiernovlasá servírka na neho chvíľu v šoku hľadela, Zachary už pomaly začínal pochybovať o jej duševnej spôsobilosti. Keď videla, že nežartuje, tak zo seba s problémami vysúkala.

„Joy dnes nadránom zomrela,“ a ukázala na svoje ľavé zápästie. Mala na ňom uviazanú čiernu šatku. Dnes ju mala každá čašníčka.

Zachary na ňu zostal hľadieť v nemom úžase. „To nemôže byť pravda,“ zvolal polohlasne. Veď včera večer tu s ním sedela, popíjala a objímala ho. Bola v absolútnom poriadku!

„Ale je. Dnes nad ránom dostala infarkt.“ Vtedy si bol istý, že si z neho tá sliepka strieľa.

„Nemala viac ako dvadsaťpäť, trochu skoro na infarkt, nemyslíte?“ odsekol jej.

„Od detstva mala slabé srdce, predpokladalo sa, že sa nedožije osemnástich. Oficiálne jej doktor zakázal pracovať, mala sa vyhýbať akémukoľvek stresu,“ odvetila, očividne sa rozhodla nevšímať si jeho hrubosti.

„A ona to odignorovala,“ zamrmlal. To už sedelo na Joy viac.

„Hovorievala, že nie je možné, aby ju niečo rozrušilo pri tak bežnej práci ako je servírovanie. A keďže tento podnik vlastní jej teta...“ Čiernovláska mykla plecami, ako keby to všetko vysvetľovalo. Včerajší stret s fúzačom pre ňu musel byť stresujúcejší omnoho viac, než dala najavo. Ale to proste nemôže byť možné...

Čiernovláska očividne vycítila jeho rozpoloženie, pretože povedala: „Pozrite, možno vás trochu uteší keď poviem, že Joy očividne tušila, že sa to blíži.“

„A to usudzujete podľa čoho?“

„Začala byť sentimentálna.“ Očividne sa musel tváriť dosť nechápavo, pretože si zložila tácku na nosenie objednávok pod pazuchu presne tak, ako to robievala Joy a pustila sa do vysvetľovania.

„Vidíte tie žlté kvety na druhej strane ulice?“ opýtala sa ho. Prikývol, nechápajúc, ako to spolu, pre všetko sväté, súvisí.

„Joy podplatila tamojšieho predavača, aby sa o ne staral lepšie, ako o ostatné kvety. Aby ich viac zalieval a na noc nosil dnu. Dokonca jedného dňa kúpila pár umelých kvetov a pozapichovala ich medzi tie živé tak, aby sa nedali rozoznať. No a viete, čo mi povedala, keď som sa jej spýtala, prečo to robí?“

Zachary zakrútil hlavou.

Čiernovláska sa smutne pousmiala a riekla: „Že to vraj robí preto, že nemá rada zlé vtipy.“ Bývalý právnik  sa na ňu zostal dívať doslova v nemom úžase, neschopný slova, či pohybu. Servírka sa s ním rozlúčila  smutným pousmiatím a pobrala sa o stôl ďalej.

A bývalý právnik len tak ďalej sedel, káva pred ním chladla. Skutočne pre neho niečo také spravila? Pre človeka, ktorého nepoznala? Zacharyho myseľ to proste nedokáže spracovať.

Po chvíli rozmýšľania vstane, vyjde z Good question a podíde k tým Rudbekiám. Pozerá na ne, ruky zastrčené vo vreckách, zrakom vyhľadá umelé kvety zastrčené medzi živými, o ktorých hovorila čiernovláska.

Doteraz tomu tak úplne nedokázal uveriť, ale tie umelé kvety sú nezvratným dôkazom.

Musel tam stáť veľmi dlhý čas, pretože k nemu už podišiel aj predavač. Chvíľku pri ňom tiež postál, potom so zrakom upretým na Rudbekie poznamenal.

„Tieto kvety majú vlastný príbeh.“

„Ja viem,“ prikývne právnik. Potom neisto dodá: „Koľko za ne chcete?“

Obchodník je čestný muž, dá sa s ním ľahko dohodnúť na rozumnej cene. Netrvá dlho a hlboko zamyslený Zachary si nesie Rudbekie domov.

„Keď odkvitne posledný kvet, zomriem,“ povedal vtedy Joy. A stále to hodlal dodržať. Lenže, kedy tak odkvitnú umelé kvety, ktoré tam dala Joy?

Zachary sa na tom pousmial. Doma bude musieť vybaviť jeden lekársky telefonát.    

Takže... čo vy na to? :)       

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Bad joke :