OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Fantasy - Svetlo v temnote!

07.12.2010 (12:00) • Souteze • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 430×

Svetlo v temnote!

Samantha

Sedela som na posteli a rozmýšľala nad svojim životom, ktorý sa mi zdá, že je nudný a bez života. Pripadám si ako vtáčik, ktorý je zatvorený v klietke a nemá žiadny priestor roztiahnuť svoje krídla. Už toľko krát som rozmýšľala nad útekom, ale na to som príliš slabá a rozumná. Som si vedomá toho, že vo vrecku nemám ani dolár a určite by ma nikde na plný úväzok nezamestnali. Predsa len ešte nemám osemnásť rokov, ale len úbohých šestnásť. Moji rodičia si myslia, že pre mňa robia to najlepšie, čo vedia, ale v tom sa mýlia.

„Samantha! Koľko krát ti mám ešte hovoriť, že máš prísť dole!" vrieskala na mňa mama z kuchyne.

„Už idem!" skríkla som.

Postavila som sa z postele a  zišla dole po schodoch.

Stála som už pri nej a zase počúvala tie jej názory, ktoré som už poznala naspamäť a liezli mi až krkom, ako keby nevedela vymyslieť niečo nové. Ale ako hovorí, že opakovanie je matka príroda alebo ešte jednu českú vetu, ktorá ma raz privedie do blázinca: Kdo se učí, ten to umí, i když tomu nerozumí. Tieto slová ma prenasledujú celý môj život. Väčšina mužov by povedala, že je ako svokra, ktorej sa nikdy nezbavia.

„Počúvaš ma!" zvrieskla na mňa.

„Samozrejme, že ťa počúvam," okamžite som zareagovala.

„Čo som povedala?" zvedavo sa ma opýtala.

Chvíľu som nad tým uvažovala, ale nie dlho, lebo už ju poznám ako vlastnú dlaň.

„Vravela si, že sa mám viac snažiť, neflákať sa a ešte si povedala moju najobľúbenejšiu vetu : Kdo se učí, ten to umí, i když tomu nerozumí."

Aspoň myslím, že to povedala, lebo vkuse to isté opakuje.

„Dobre, teraz choď do svojej izby," povedala. Nehovorila som, stále to isté.

Otočila som sa a rozbehla sa do nej.

„Nebehaj!" skríkla na mňa matka.

Už mám tohto naozaj dosť! Za chvíľu mi bude rozkazovať, kedy a ako mám dýchať. Keď to takto bude pokračovať vykašlem sa na zdravý rozum a utečiem.

Rozmýšľala som, čo teraz budem robiť. Bola sobota a ja som nemala nič na práci. Možno si hovoríte, že prečo som doma a nikam nejdem. Je to z jediného a sprostého dôvodu. Rodičia stále opakujú, že je to nebezpečné sa len tak potulovať po New Yorku. Hovoria mi, že kým žijem pod ich strechou, tak musím dodržovať ich pravidlá, ktoré ma ubíjajú. Podľa mňa je to jeden nezmysel za druhým. Viem, že by som sa mala aj ja báť, ale ja nechcem.

Už nechcem myslieť na tie hrozné okamihy, ktoré som musela prežívať pred šiestimi rokmi, keď ma skoro uniesli, ale nestihli to. Snažili sa o to dvaja chlapi, ale nepodarilo sa im to kvôli jednej žene, ktorá začala kričať o pomoc. Ja som nemohla, lebo jedna ruka tých násilníkov mi zapchala ústa.

Keď si uvedomili, čo sa deje, tak sa zľakli a pustili ma, ale pred tým mi stačil jeden z nich nechať jednu pamiatku, ktorej sa nikdy v živote nezbavím. Na pravom líci mám jazvu, ktorú mi urobil, aby som si ho zapamätala. A mal pravdu. Nikdy v živote naňho nezabudnem.

Už som sa radšej nad tým nezamýšľala, lebo keď si mám predstaviť, že teraz moji rovesníci sa niekde zabávajú a ja tu umieram od nudy, tak je mi z toho až do plaču. V triede som ja ta čudná s jazvou, čo nikde nechodí a k tomu, keď pripočítam, že moja mama je učiteľka a otec právnik.

Ešte šťastie, že dnes si oddýchnem, lebo rodičia idú na nejakú oslavu, čo sprostredkúva otcova firma. A to by ani nešli, keby som ich nepresvedčila. Zabralo mi to skoro celý týždeň. Už len ta predstava voľného domu mi na tvári vyčaruje úsmev. Konečne budem mať pokoj. Pozrela som sa na hodinky. Musím to vydržať ešte päť hodín, ale ja to už nejako pretrpím. Z poličky som si vybrala moju obľúbenú knihu. Je o dievčati, čo sa zaľúbi a pre lásku aj umiera. Viem, že je to tragické a smutné, ale ja ju proste zbožňujem, aj keď sa vždy na konci rozplačem.

Konečne už prešlo štyri hodín a tridsať minút. Čakám na to, kedy ma zavolajú rodičia a budú mi prednášať o tom, čo mám a nemám robiť.

„Samantha! Príď dole!" povzdychla som si. Mučenie sa už začína.

Zišlo som dole po schodoch a pripravovala sa na nudu, ktorá by som povedala, že až zabíja.

„Volala si ma mami?" opýtala som sa jej a postavila oproti nej.

Všimla som si, že na pohovke vedľa nej sedel otec a držali sa za ruky. Jedno, čo im závidím je ich láska, ktorá vydržala dvadsať rokov. Keby sa správali ku mne normálne, mohli by sme byť aj dokonalé šťastná rodinka. Dobre to dokonalé preháňam, ale aj tak by to mohlo byť iné.

„Áno, chcela som ti povedať, že nevyvádzaj žiadne hlúposti. Nech ťa ani nenapadne niekam chodiť a v žiadnom prípade nikomu neotváraj!"

„A žiadna party sa tu konať nebude! Vieš, že by som sa o tom dozvedel," doplnil ju otec.

„Áno, viem," povzdychla som si.

Máme takých "úžasných" susedov, že oni povedia aj to, čo nevedia. Tento rozhovor trval ešte pol hodinu, kým sa konečne rozhodli, že už pôjdu a to len preto, že na nich čakal taxík.

„Ahoj, a dobre sa zamkni!" varovne povedala mama.

„Ahoj," povedal otec a pobozkal ma na čelo.

Otvoril vchodové dvere a odišli. Ja som zatiaľ ako poslušné dievčatko zamkla a potom sa rozbehla do mojej izby. Po niekoľkých minútach, keď som si bola istá, že odišli pustila som si na maximum rádio a začalo poskakovať a tancovať po celom dome ako šialená.

(o pár hodín neskôr)

Ležala som na gauči a pozerala televízor. Keď som počula ako niekto zvoní. Nevedela som, kto to môže byť, lebo rodičia majú kľúče. Môže to byť nejaký zlodej alebo vrah? Ale ty by predsa nezvonili. Čo keď chcú zistiť, že či je niekto doma? Nasucho som prehltla. Pomaly, ale hlavne potichu som sa vybrala k dverám. Stála som pred nimi. Niekto zazvonil druhý krát. Nesmelo som sa pozrela cez kľúčovú dierku. Stál tam policajt. Ale, čo keď sa zaňho nejaký vrah prezliekol? O takýchto prípadoch som už čítala a videla v televízii. Ja viem som paranoidná, ale vždy lepšie ako mŕtva. Zase zazvonil. Proste len nechcem zažiť to, čo pred pár rokmi.

Nebuď zbabelec a otvor! Prikázala som si v mysli, ale ani to veľmi nepomáhalo. Zhlboka som sa nadýchla, zobrala kľúče a otvorila dvere, ale poistky som tam nechala.

„Dobrý večer. Želáte si niečo?" opýtala som sa, iba s vystrčenou hlavou.

„Dobrý večer. Ste Samantha Smisová?"

„Áno, som," vyľakane som povedala.

Preboha, odkiaľ pozná moje meno? Stalo sa niečo? Nemohla som prestať myslieť na tieto otázky.

„Mohli by ste mi normálne otvoriť dvere? Chcem Vám povedať niečo dôležité," povedal to nejako zvláštne, ale smutne.

Mám ich otvoriť? Ale, čo keď na mňa niečo hrá?

„Mohli by ste mi ukázať svoj odznak?" opýtala som sa ho.

„Samozrejme," povedal a podal mi ho.

Zobrala som si ho od neho, ale teraz nastala dilema, že s kade mám vedieť, že je pravý. To už asi nezistím.

Odistila som dvere a modlila sa k všetkým svätým, aby to bol naozaj policajt.

„Je mi ľúto, ale musím Vám oznámiť, že vaši rodičia zomreli. Keď sa vracali z oslavy. Napadol ich nejaký zlodej a zastrelil ich. Úprimnú sústrasť."

Čo hovoril? Moji rodičia umreli?  Ako? Prečo? Kedy? Je to moja vina! Ja som ich tam poslala! Keby som to neurobila mohli by ešte žiť. Čo som to len spravila? Som vrahyňa! Cítila som, že mi po tvári tečú horké slzy pravdy.

„Mohli by ste ma nechať samú?" opýtala som sa ho pomedzi vzlyky.

„Dovidenia," povedal len.

Zatvorila som dvere a rozmýšľala nad svojou vinou. Spadla som na kolená a plakala. Neviem, koľko času prešlo od okamihu, keď som sa dozvedela tu krutú pravdu, ale odrazu som dostala strašnú chuť utekať, ako keby som sa tým mohla zbaviť viny. Postavila som sa na nohy a rozbehla naproti svojmu osudu, ktorý nenávidím.

Už ani neviem, aká dlhá doba prešla, ale cítila som únavu. Nič som nevidela a určite som sa aj stratila. Blúdila som v nejakých špinavých uličkách. Nevládala som už ďalej pokračovať. Spadla som na špinavú a mokrú zem. Chytila som si rukami kolená a kolísala sa z jednej strany na druhú. Strácala som už vedomie.

Asjel

 Prechádzal som po najhorších, najšpinavších a pre človeka aj najnebezpečnejšími ulicami v New Yorku. Hľadal som svoju ďalšiu obeť. Chcel som, aby ňou bol vrah alebo nejaký násilník. Viem, že nemajú takú čistú dušu, ale nechcem už zabíjať nevinných ľudí.

Som netvor, ktorý sa živý ľudskými dušami, ale nechcem o nich oberať deti, nevinné ženy a ani mužov, ktorí si to nezaslúžia. Niekedy tomu nemôžem zabrániť, lebo svoju ďalšiu obeť si nevyberám celkom dobrovoľne. Je to tak, že koho stretnem prvého od okamihu, kedy zomrel človek, z ktorého som bral jeho životnú energiu, čiže dušu, stáva sa mojou ďalšou obeťou. Je to ako kolobeh, ktorý nezastavím. Viem, že by som to mohol stopnúť, keby som zomrel. No, ale vy si ani neviete predstaviť, aké sú to muky. Jediná možnosť ako ma zabiť je, že za dvadsaťštyri hodín nezískam žiadnu dušu.

Zacítil som pach nejakého človeka. Vybral som sa za ním. Lákal ma ako ešte nikto predtým. Cítil som ako každá bunka môjho tela po ňom túži. Ešte nikdy v živote som to nezažil. Svojou prirodzenou rýchlosťou som tam bol rýchlejšie ako blesk. Pozeral som sa na dievča, ktoré už malo napísaný svoj ortieľ smrti. Ležala na zemi, ruky mala obtočené okolo kolien a vyzerala byť vyčerpaná. Práve teraz jej chudučké telo spalo na zemi a ticho oddychovala. Pozrel som sa na ňu lepšie, ale do tváre som jej nevidel kvôli jej blond vlasom, ktoré mala dlhé až po pás a v odraze mesiaca sa jej leskli. Kľakol som si na jedno koleno a z tváre jej odhrnul vlasy. Do oči mi hneď vbila jej jazva, ktorá sa tiahla po celom pravom líci. Ale aj napriek tomu je krásna. Sadol som si vedľa nej a pozoroval ju. Jej krvavo červené pery ma niečím lákali, ale teraz som uvažoval len nad tým, že už mám svoju ďalšiu obeť.

(o pár hodín neskôr)

Stále som sledoval dievča, ktoré spalo vedľa mňa a čakal, kedy otvorí oči. Z jednej strany som ju ľutoval, ale z druhej som si užíval jej krásu a sladkosť jej duše. Viem, že to nie je správne, ale som si vedomí toho, že som úbohý netvor.

Počul som ako sa prebúdza. Srdce jej začalo rýchlejšie biť a videl som ako klipká s mihalnicami. Pozorne som ju sledoval a čakal, čo spraví, keď ma uvidí.

Samantha

Cítila som ako ma bolí celé telo a je mi zima. Natiahla som obidve ruky a chcela si zobrať moju teplučkú deku, ale keď som sa otočila cítila som, že ležím na niečom tvrdom. S veľkou námahou som otvorila oči, ale čo som uvidela ma zarazilo. Ležala som v nejakej tmavej ulici. Nevedela som prísť na to, ako som sa sem dostala. Začala som rozmýšľať, čo som včera robila, ale ako keby som mala nejaký blok a nemohla som na to prísť. Rodičia ma zabijú, keď neprídem domov! Rodičia? Policajt, noc, útek. Panebože, čo sa stalo? Ale nie, čo som to len urobila? Oni sú mŕtvi! Ja som zabila vlastných rodičov. Neviem ani ako, ale cítila som, že mi po tvári tečú slané slzy a nahlas vzlykám. Ako som to len mohla urobiť! Sadla som si a pozrela sa vedľa. Videla som tam nejakú osobu. Zľakla som sa. Nasucho som prehltla. Tá postava sa začala ku mne približovať, nevedela som, čo mám urobiť. Začala som sa po zadku posúvať dozadu a pomáhala som si rukami. Ale tá postava sa stále ku mne blížila. Začala som zrýchlene dýchať, triasť sa a strašne sa báť. Nevedela som, čo odo mňa chce. Čo keď ma znásilni alebo zabije? Môže sa to stať mne? Čo keď je to trest za to, čo som urobila mojim rodičom? Môže to byť pravda?

„Ahoj dievčatko. Ako sa voláš?" opýtal sa ma ten neznámy.

Ja som neodpovedala. Ani som nemohla. Mala som pocit, ako keby mi zamrzol jazyk a nemohla som vydať ani jednu hlásku. Vošiel pod lampu, a tá ho celého osvietila. Vyzeral, ako keby bol vytvorený Božou rukou osobne. Jeho krása až vyrážala dych. Jeho čierne havranie vlasy lietali každým smerom. Jeho dokonalé obrysy, ktoré vyrážali dych a tmavšia opálená pleť, ktorá sa zdala byť dokonalá, ale tým som si nemohla byť istá, lebo až tak dobre som ho nevidela. No, ale šiel z neho aj strach, ktorý ho obklopoval ako neviditeľná bariéra. Nevedela som to opísať, ale bolo to tak. Chcela som vedieť, kto to je. Čo chce so mnou urobiť? Pozrel sa na mňa svojimi tmavými očami.

Bola som v slepej uličke, takže som sa už nikde inde nemohla pohnúť.

„To ti nepomôže," povedal to nejako zvláštne.

„Kkkto ssi?" koktavo som povedala pomedzi vzlyky.

„Som niekto, kto ťa zabíja," povedal.

Vystrašene som sa naňho pozrela. Nemohla som sa ani nadýchnuť. Je toto koniec? Naozaj tu zomriem? Toto je môj osud? Takto mám skončiť?

Môže to byť môj ortieľ smrti za to, čo som urobila mojim rodičom? Ako sa hovorí, že božie mlyny melú pomaly, ale spravodlivo. No, ale u mňa to bolo prirýchlo. Bola som si vedomá, že proti nemu nemám šancu. Bála som sa len toho či ma to bude veľmi bolieť, alebo nie. Možno nie je až taký krutý, že ma bude mučiť, ale to neviem. Jedna dôležitá otázka ma, ale trápila, čo bude po smrti. Bude to vykúpenie alebo budem si odpykávať svoj zločin. Možno stretnem svoju mŕtvu rodinu a hlavne svojich rodičov. Tak veľmi by som ich chcela vidieť, ale bojím sa toho, čo mi povedia. Preboha, načo zase myslím. Už mi s toho všetkého začína hrabať v hlave, ako keby už nestačilo, že predo mnou je psychopat, čo mi pokojne hovorí, že ma zabíja. Počkať, dačo mi už urobil? Alebo sa pomýlil, keď povedal, že ma zabíja, ale však sa ma ani nedotkol. No, alebo áno? Otrávil ma?

„Čo mi plánuješ urobiť?" automaticky som sa opýtala.

Neviem ani ako to zo mňa vyšlo, ale chcela som to vedieť. Aj tak už mi nič viac nemôže urobiť. Čakala som na jeho odpoveď.  Prišiel ku mne bližšie a začal mi všetko vysvetľovať. Samozrejme, že som mu nič neverila. On je psychopat, ale jedno sa mu nemôže zobrať, že je krásny. Alebo, čo keď si zo mňa len uťahuje? Je to možné?

„Neveríš mi?" opýtal sa ma.

Rozmýšľala som či mu mám povedať pravdu, alebo lož. Ale on to vyriešil za mňa.

„Pozeraj sa," povedal len.

Z ničoho nič mu v ruke splanul oheň. Nemohla som tomu uveriť, čo tam vidím. Začínam už blázniť aj ja? Je to pravdepodobnejšia varianta, ako keby som mala uveriť tomu, že existujú démoni a práve mi jeden z nich vysáva dušu. To je somarina, ale ako si mám vysvetliť ten oheň. Dumala som nad tým, ale na nič som nemohla prísť.

„Stále mi neveríš," konštatoval.

Pozrela som sa naňho, ale hneď na to mi zmizol. Sakra, a toto zas ako urobil. Už mu začínam aj veriť. Takže to znamená, že o rok zomriem a to tým, že mi jeden krásny démon vysáva z tela dušu. Mohla som to ja lepšie dopadnúť. Samozrejme, že to bolo myslené ironicky.

„Inač ja som Asjel," povedal.

To sa mu mám ako predstaviť? Je on vôbec normálny? Nie, to nie je, ale myslela som to ako psychicky. Teraz sa mu mám predstaviť, ako keby sa nič nestalo? Ja tu umieram od strachu a on chce vedieť moje meno. Nie je, ale debil? Nič som mu nepovedala. Namiesto toho som sa otočila od neho chrbtom a začala si hmkať. Vždy to robím, keď som nervózna. Dalo by sa povedať, že je to jeden z mojich zlozvykov.

(o päť mesiacov neskôr)  

Od okamihu, kedy som stretla Asjela som sa nevrátila domov. Bolo to preto, lebo mi to nedovolil a ani som tam nechcela ísť. Nechcela som spomínať na udalosti, ktoré sa odohrali v tom dome a ani na rodičov.

Asjel sa vždy zaujímal o môj život. Niekedy by som povedala, že až priveľmi, ale to sa mi určite len zdá. Povedala som mu celý môj krátky životný príbeh, ale ten osudný večer som vynechala. Nemohla som na to ani myslieť a nie o tom ešte rozprávať. Stále som pociťovala dieru v hrudi, ktorá sa postupom času, ako keby zmenšovala, ale stále tam bola.

Za tie pár mesiace by som si Asjela obľúbila, keby som nevedela, že kvôli nemu zomieram. Stále musím rozmýšľať nad tým, že kde sa dostane človek, ktorý mal tú smolu a nejaký démon mu vysal dušu. Môže ísť do neba alebo bude zatratený? Tak na túto otázku sa dozviem odpoveď už o pár mesiace.

„Samantha," ozvalo sa za mnou.

Otočila som sa a stál tam ten, na ktorého som myslela. Neviem prečo, ale stále, keď sa ku mne približuje, tak mi srdce ide vyskočiť z hrude a o dýchaní radšej ani nerozprávam. Práve teraz sa to dialo, ale ja som si to stále vysvetľovala tým, že sa ho bojím. Dúfam, že je to tak.

( o sedem mesiacov neskôr)  

Sedela som na lavičke v krásnom parku, ktorý je pokrytý snehovou pokrývkou. Som si vedomá toho, že o pár dni alebo pri šťastí týždňov umriem.

Počula som, že si niekto sadol vedľa mňa. Otočila som hlavu a videla Asjela. Pozrela som sa mu do očí, do ktorých by som sa vedela dívať až do môjho posledného nádychu. Všimla som si, že mu v nich dominoval smútok.

„Prečo?" zašeptal do studeného vetra.

Navzájom sme sa na seba pozerali. Cítila som to napätie medzi nami, ktoré by sa dalo aj krájať. Jedine načo som teraz vedela myslieť bola moja túžba sa k nemu priblíž, čo najbližšie, aby sa naše tela dotýkali. Ale kým som to stihla urobiť, tak Asjel už bol pri mne, ale mne to nestačilo. Pomaly som sa naklonila a približovala sa k jeho perám. Trvalo to len pár sekúnd a zažívala som jednu z mojich najkrajších chvíľ, aké som kedy prežívala. Naše pery hrali krásnu a synchronizovanú hru, ako keby boli pre seba stvorené. Objal ma a silnejšie zovrel vo svojom náruči. Na malý okamih sme sa prestali bozkávať, lebo som sa potrebovala nadýchnuť. Toto sa opakovalo ešte niekoľko krát.

Kým som sa netriasla od zimy. Asjel si to všimol, lebo ma zobral do náručia a šiel do domu, v ktorom bývame. S jeho rýchlosťou sme tam boli za pár sekúnd.

Položil ma na posteľ, ľahol si vedľa mňa a začal ma bozkávať na krk. Cítila som to zrušenie, ktorý mi spôsobil každý jeho dotyk. Teraz som si až uvedomila, že som sa doňho zaľúbila. Odrazu odskočil odo mňa na druhú stranu miestnosti. Prekvapene som sa naňho pozrela. Nevedela som, prečo to urobil. Určite sa mu hnusím a hlavne tá jazva, ktorá pokýva moje líce. Otočila som sa na druhú stranu a cítila ako mi slzy tečú po tvári. Nejaké silné paže mi obchytili telo a začali so mnou pohybovať z jednej strany na druhú.

„Prepáč," zašeptal mi do ucha.

Otočila som sa tak, aby som sa mu mohla pozerať do tváre.

„Hnusím sa ti?" zlomene som sa ho opýtala.

„Ako ťa to vôbec len napadlo! Si to najkrajšie, najmilšie, najlepšie, čo ma stretlo v mojej biednej existencii. Ako ťa len mohlo niečo také napadnúť?" zlostne sa opýtal.

„Tak prečo, si prestal?" hanblivo som sa opýtala.

„Lebo si ťa nezaslúžim," povedal len.

Nastala minúta ticha. Nevedela som, čo mám nato povedať. Rozmýšľala som, ako mu mám povedať, že je to najdôležitejšie v mojom živote, že ho milujem.

Rozhodla som sa, že mu to poviem na rovinu a nebudem okolo toho robiť všelijaké zmätky. Zhlboka som sa nadýchla a vyslovila to.

„Milujem ťa."

Hlavu som si skryla do jeho hrudi. Nemohla som sa mu pozerať do očí.

„Milujem ťa," počula som ako to povedal.

Zdvihla som hlavu a pozrela som sa mu do očí. Videla som v nich to, čo musel vidieť on v mojich - nehynúcu lásku. Netrvalo dlho a naše pery sa spojili.

Prežila som najkrajšiu noc v mojom živote. Milovala som sa s mužom, ktorého milujem a zaspala mu v náručí.

Asjel

Od okamihu našej spoločnej noci prešiel už týždeň. Viem, že okamih jej života sa kráti. Podľa duševnej energii jej ostáva deň života. Nemohol som na to ani myslieť. Neviem si ani predstaviť, čo sa stane, keď sa nebudem môcť pozerať do jej krásnych očí, dotknúť sa jej a ani ju pobozkať. Jedným som si, ale bol istý, že bez nej nechcem žiť. Už len tá predstava vo mne vyvoláva obrovskú bolesť. Najhoršie na tom je, že ju zabíjam a nemôžem s tým nič urobiť.

(o deň neskôr)

V náručí som držal moju lásku a pozeral sa, ako sa jej kráti čas. Po tvári mi tiekla jediná slza, ktorá bola krvavá. Samantha mi chytila hlavu a darovala mi svoj posledný bozk.

„Milujem ťa," povedal som.

„A ja teba," zašeptala.

Počul som, ako posledný krát vydýchla. V ten okamih sa mi srdce rozbilo na milióny kúskov. Zobral som ju do náručia a položil ju na zem. Objal som ju a čakal na svoju smrť, ktorá prišla o deň neskôr.

Autor: Souteze, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Fantasy - Svetlo v temnote!: