OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Návod k žene - súčasť balenia 2.

01.07.2012 (16:00) • Leylon • Povídky » Jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 1335×

Časť druhá:

„To vyriešime. Odnesiem vás.“  Nahnem sa k nej, čakám na jej zvolenie. Musíme sa poponáhľať – bohvie, ako dlho tu sedí, určite je podchladená, nehovoriac o nohe. Potrebuje lekára. Našťastie, neprotestuje, ruky v bavlnených rukaviciach si omotá okolo môjho krku. Nadvihnem ju, je vcelku ľahká, čo mi hrá do karát. No tu sa všetka podobnosť s nejakou rozprávkou o rytierovi na bielom koni končí, nehovoriac o tom, že ja mám od vysnívaného záchrancu ďaleko – cesta nazad mi príde dva razy dlhšia ako sem, cítim, ako žena na mojich rukách zatína prsty do môjho krku vždy, keď sa pohnem o niečo prudšie, určite ju tá noha bolí. No nič sa nedá robiť a ona sa nesťažuje, za čo si získa môj tichý rešpekt. Predierame sa ďalej, až konečne zazriem svetlá auta. Nikdy mi neprišli také jasné ako teraz. Pri kraji cesty na chvíľu zastavím, aby som nabral dych. Priznám sa, zahanbilo ma to. Už nie som to, čo som býval ,  dvadsaťosem rokov s fyzičkou narobí svoje. Počujem ako drkoce zubami, bez ostychu sa ku mne chúli. Zamračím sa, znepokojí ma to. Zvyšok cesty k autu prejdem čo najrýchlejšie.

„Teraz vás tu musím na chvíľku zložiť,“ prihovorím sa jej. Neodpovedá. Jemne ňou potrasiem. 

„Hm?“ zareaguje. Konečne sa pohne a zaklipká očami.

„Teraz vás zložím, otvorím dvere a pomôžem vám nastúpiť,“ zopakujem jej.

„Dobre,“ vydýchne.

Opatrne ju zložím na strane spolujazdca –najprv na cestu jemne položím jej nohy. Postaví sa len na pravú, ľavú drží jemne nad zemou. Snaží sa udržať rovnováhu s čím jej značne pomáham podopieraním, držím ju za ramená, zatiaľ, čo ona je zakvačená do mojej vetrovky. Jemne sa odsuniem, dovolím jej, aby sa oprela o kapotu auta. Keď vidím, že nebezpečenstvo pádu je zažehnané, tak rýchlo otvorím dvere spolujazdca, zo sedadla zhodím mapu. Potom ju opäť nadvihnem, veľmi opatrne, aby som ju vynahradil zaobchádzanie cestou lesom a položím ju na sedisko.

„Ďakujem,“ zamrmle nezrozumiteľne. Neodpoviem, niet času.

Prešprintujem k strane vodiča, nasadnem. Zapnem motor – žiarovka nad mojou hlavou zasvieti, zapnem kúrenie na maximum. Dočerta aj so zimou. Opriem sa o sedadlo, snažím sa upokojiť – čo ďalej?

Teraz, v aute a so svetlom, vidím omnoho viac a tak sa zapozerám na neznámu – opäť, vyzerá ako keby podriemkavala. Má jemné črty tváre, plné , teraz namodrasté, pery a malý nos – pripomína mi indiánku, možno Talianku, hlavne tými vlasmi. Je pekná, ale takým iným spôsobom, krásou, ktorá nevykrikuje ako transparent na každého druhého. Skôr tou takou výstrednejšou, ktorú sa musíte naučiť vnímať a ceniť.  V tom si všimnem, že sa jej trasú ruky – som to hlupák!

„Preč s tým,“ zamrnčím a opatrne jej z rúk stiahnem rukavice a z hlavy premočenú čiapku, ktorá jej zakrývala celé čelo – namiesto toho jej na hlavu narazím svoju hnedú baranicu. Ruky jej šúcham, snažím sa predísť omrzlinám, aj keď netuším, či to robím správne. Keď už jej prsty nepripomínajú ľadové kocky, tak jej na nich natiahnem svoje rukavice. Sú jej síce veľké, ale poslúžia. Jej oblečenie vydržalo – otepľovačky nepremokli, bunda taktiež. Vďaka bohom. No, starosti mi už robili len jej topánky. Zatiaľ sa však vďaka teplu to žieňa preberalo k životu.

„Ďakujem vám, skutočne vám vďačím za veľa. Nebyť vás tak...“

„Na to radšej nemyslime,“ dokončím za ňu. „A niet za čo.“

„Ale je, no pozrite sa – nezmrznete teraz pre zmenu vy?“ na to si pred seba položila ruky v mojich obrích rukaviciach, aby poukázala na čo myslí. Pozdvihla obočie, zatvárila sa priam huncútsky – uľavilo sa mi, očividne je na dobrej ceste. 

„Veď som nejaký ten chlap.“

„To vidím, no ako sa vám odvďačím?“

„V prvom rade, prestaňme si vykať.“ Vonku zúri kalamita, sedíme spolu v aute, niesol som ju na rukách, v podstate som jej zachránil život – vykanie mi teraz prišlo ako do oka bijúci klin. Po niečom takom si ľudia už nemôžu byť cudzí.

„Veľmi rada. Ja som Tae, totiž, Tamara,“ zasmeje sa.

„Ja som Paul, teší ma,“ vyčarím formálny úsmev číslo dva a podám jej ruku, na čo sa ona usmeje ešte väčšmi. Motor naďalej ticho pradie. Nedbám.

„Tae? K tomu si ako prišla, ak sa smiem spýtať?“ spýtam sa nesmelo. Nikdy neviete, čo môže žena nazvať háklivou témou.

„Nie si prvý, kto sa pýta. Vlastne, vďaka tomu som si vypočula už pár pekne komických názorov.“ Stále, ten úsmev, dokonca ja mi zdá, že sa trochu začervenala. Ako keby ňou udalosti predchádzajúcich minút ani trochu neotriasli. Tá bezstarostnosť sa mi páčila i udivovala ma zároveň.

„ Nemá to nič spoločné s anglickým toe, dokonca ani s čajom, tea,“ Kristin rada pije čaj, hlavne citrónový, no ani za svet si doň nedá med, ani keď je chorá. Vždy ma to rozosmeje...

„Ako sú na tom tvoje nohy práve teraz? Cítiš si ich?“

„Samozrejme, mám kvalitné topánky,“ odpovie netrpezlivo. Odľahne mi, počúvam čo hovorí ďalej – očividne hovorí rada a veľa. No mne to nevadí – predsa len, spisovatelia počúvajú radi. 

„No, čiže za tú prezývku môže môj malý synček, Damien – snažil sa vysloviť moje meno no vieš, ako sú na tom malé deti – a tak z toho vzniklo to Tae. Keď to počula moja sestra, tak sa jej to strašne zapáčilo a začala to používať  a tak postupne aj ostaní...“ Na ukončenie mykne plecami.  

„A priznám sa, ani mi to nevadí, vlast-„

„To je síce pekné, ale mali by sme vyriešiť iné veci, napríklad to, ako sa odtiaľto dostaneme.“

„To je predsa jednoduché.“

„Nie, nie je, inak by som tu nesedel, ako taký idiot – pred nami je kmeň strom, a nazad sa nedostaneme, lebo nemám dosť benzínu. A k tomu neviem, kde presne sme.“

„Máš mobil? Ja to viem. Dvadsať minút chôdze týmto smerom a dôjdeme k môjmu rodnému mestu.“

 „Čože?  Ukáž mi to na mape,“ navrhnem, nie veľmi presvedčený o pravdivosti toho, čo hovorí. Na kolená si vyložím cestovnú mapu. Pozorne sa na ňu zadíva, od sústredenia si hryzie spodnú peru. Potom ukazovákom naznačí oblasť v ľavom rohu mapy.

„Sme približne tu.“ Je to lesná oblasť, to sedí a i to, že neďaleko je mesto. Nemám už prečo protestovať, aj keď som už od začiatku pochyboval o jej inteligencii. Predsa len, do takej situácie v akej bola ona sa normálny človek nedostane. Vytiahnem mobil a chcem vytočiť číslo, keď v tom...

„Žiadny signál? Dočerta, technika prestane fungovať vždy, keď ju potrebujem najviac!“

„Tomu sa hovorí Murphyho zákon. A pokoj. Veď tam môžeš dôjsť aj na pešo, teda, až sa búrka trochu upokojí,“ navrhne rozumne. Nápad by to bol dobrý no...

„No zvládneš to dovtedy?“

„Veď mi nič vážne nie je.“

„A preto poskakuješ na jednej nohe...“

„Vy muži ste hrozní. Myslíte si, že keď sa do nás trochu buchne, tak sa rozsypeme ako porcelánové bábiky, podľa vás nič neznesieme.  Myslíte si o sebe, že ste pojedli všetku múdrosť sveta,“ rozohní sa.

„Povedala tá, ktorá bola v tom katastrofickom počasí vonku.“ Skutočne sme sa doberali?

„To neplatí. Potrebovala som ísť preč od svojho manžela, vyvetrať si hlavu. A okrem toho, neveril by si, aké nádherné fotografie sa teraz dajú spraviť. Len dúfam, že to prežili...“  rýchlo z vrecka nohavíc vyberie malý fotoaparát a skontroluje ho hmatom. Je to ten taký starý model, s filmom, čo je pre dnešnú dobu netypické, ale čo ja viem. Usúdim, že všetko je v poriadku, podľa jej uvoľneného výdychu.

„Aj tak to nebolo rozumné,“ poučujem.

„Zvykni si. Ja nie som rozumná nikdy, teda aspoň podľa môjho manžela.“

„Pohádali ste sa?“

„Áno.“ Po prvý krát ju vidím utrápenú.

„ Nič si z toho nerob – na nože som aj ja so svojou lady.“

„V čom si zlý ty?“

„Nezarábam dosť peňazí na to, aby sme si vždy mohli byť všetkým istí. Ale doteraz som vždy všetko zvládol, tak neviem, prečo z toho robí takú vedu...“  Trápi ma, že Kristen nedôveruje môjmu úsudku tak, ako kedysi. Zapozerám sa von oknom – vietor sa očividne nechystá zmierniť.

„Prepáč, ale ja ju chápem,“ ozve sa po menšej odmlke, „my ženy... no uvedomujeme si, že o to, čo máme a milujeme môžeme ľahko prísť a preto hľadáme istotu.“

„Ako keby som to ja, ako muž, ignoroval.“

„Nie, to nehovorím, len... chlapi začnú niečo robiť, až keď je oheň na streche. My rozmýšľame dopredu.“

„No najlepšie na tom je, že potom, keď ide do tuhého, ten oheň na streche vytvárate vo vzťahoch práve vy.“  Teraz sa pre zmenu z okna zapozerá ona a ja sa potichu teším zo svojho malého víťazstva v tejto filozofickej debate.

„Možno máš pravdu,“ pritaká po chvíli potichu.  No naspäť sa ku mne neotočí, stále mám výhľad len na jej chrbát a zhrbené plecia. Prívetivá atmosféra v aute rýchlo chladne. Nič viac nepovie a preto usúdim, že potrebuje o niečom rozmýšľať ,rozhovor skončil, a tak urobím to isté, čo ona. Periférnym pohľadom si všimnem, že si rukami objíma ramená. Zas vyzerá ako ranené dieťa, až ju človek má chuť objať a utešovať, pokiaľ sa opäť neusmeje. Čo sa jej tak asi preháňa hlavou?  Bože, len nech toto už čo najskôr skončí a nech som už doma, aj keď ma nečaká asi žiadne láskyplné privítanie...

A tu, v tej tme a tichu auta sa konečne  rozhodnem vytiahnuť na svetlo sveta strach, ktorý ma gniavi už dlho, aby som jej ukázal, aký zraniteľný vlastne som.

„Aj ty sa toho tak bojíš? Že raz zostaneš úplne sama?“ začnem potichučky. Slová sa mi hľadajú veľmi ťažko.

„Ako to myslíš?“ natočí sa naspäť celým telom ku mne. Prekvapí ma to, takmer ako to, že očividne nepochopila moju otázku.

„Že... že ťa raz tvoj partner opustí...“

„Rozvod?“ Prikývnem.

„To je to medzi vami také vážne?“ vyzvedá zachmúrene.

„To práve neviem. Milujem ju a -ale ... ja neviem, ako to napraviť.“ Hlas sa mi trasie.

„Typické.“

„Čo zas?“ kútiky sa jej vytiahnu nahor, v povzbudzujúcom úsmeve.

„Ďalšia múdrosť do tvojej zbierky – ženy opúšťajú manželstvo, až keď je neznesiteľné. No muži už vtedy, keď dostanú lepšiu ponuku,“ dokončí.

„No dovoľ!“ Ledva udržiavam smiech na uzde. Starosti sú vďaka nej zas na chvíľu fuč.

„Vážne, je to tak.“

„Vieš čo? My dvaja by sme spolu mali napísať knihu. Vieš, niečo ako tá Slepačia polievka pre dušu.“

„V poslednom čase som sa do kníhkupectva nedostala, takže neviem o čom hovoríš.“ Prekvapí ma to – vyzerá veľmi sčítane, tým svojím bláznivým spôsobom.

„To sú také pravidlá o rôznych častiach života, ktoré majú človeku pomôcť v živote nájsť správny smer, motivovať ho. No toto by bolo o vás, ženách. A volalo by sa to...čo takto Návod k ženám – súčasť balenia?“

„To by bolo fajn. Vlastne, veľmi fajn, pán spisovateľ,“ palcom a ukazovákom si v zádumčivom umeleckom geste prechádza po brade. Zas ma chytí smiech.

„Potešenie na mojej strane.“ Pohlaď mi opäť zablúdi k oknu.

„No je zbytočné plánovať, keď trčíme tu. Najvyšší čas, aby som šiel skúsiť šťastie.“  Jej prikývnutie ma uistí v tom, že došla k rovnakému záveru. Chcem otvoriť dvere, no zastaví ma, takmer krikom.

„Čo si myslíš, že ti dovolím, aby ti odmrzli uši? Zober si svoje veci,“ prikáže mi.

„Ale-„

„Pronto!“   Nechcem sa s ňou ďalej hádať a tak ju poslúchnem. V duchu si spravím poznámku, že do novej knižky určite pridám kapitolu o ženskej tvrdohlavosti.

„A ešte toto, pre šťastie.“ Na krk mi zavesí šnúrku na ktorej visí pomerne malý drevený štvorlístok s vyzeraným písmenom T uprostred. Je veľmi vkusný.

„To si nemôžem zobrať.“

„Ale môžeš, vrátiš mi to, keď sa znovu stretneme. No a už choď,“ posledný krát sa na mňa usmeje a popostrčí ma.

„Dávaj na seba pozor, za chvíľu som tu,“ dodám už len pred tým, než zavriem dvere. Zdá sa mi, že som začul jej budem. 

Strčím si prívesok pod bundu, aby som ho cestou nestratil, prekročím kmeň. Vrhnem na auto posledný rýchly pohľad –Tae je tam, čaká. Motor ďalej beží, čo ma trochu upokojí – stále bude v teple. Popohnaný sa polo šprintom vyberiem k mestu, k našej záchrane. 

Predsa len, nenechám dámu čakať.

Tak, čo si myslíte o našej milej Tae? Ako sa to podľa vás skončí?

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Návod k žene - súčasť balenia 2.: