OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Smrť hovorí v mojom mene

07.06.2012 (13:00) • JaNkA261 • Povídky » Jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 833×

Prológ

Len tak málo o našej hrdinke
Rodina:
Mama - dá sa zvládnuť, ale väčšinu času venuje Jakovi
Otec - večne v práci
Jake - otrava na podkany

Amy sa chystá ísť s celou rodinou na úžasnú dovolenku, no jediné, čo vie, je to, že to bude mimo Európy. Celá natešená si napísala všetky ponuky cestvných kancelárii, kde sa dá ísť a testovala rodičov. Tí však nepolavili. Amy teda pokračuje vo svojom normálnom živote a čas od času, keď rodičia nečo naznačia, začne podrypávať, že kam pôjdu. No čo keď sa všetko v okamihu jednej sekundy zvrtne?

 1. Kapitola

Amy. Ako to povedať. Amy je dievča z rodiny, ako všetky bežné rodiny. Má troch bratov a dvoch rodičov. Starú mamu a starého otca a psa s dvoma mačkami.

„Mamíí! Daniel mi berie moju kulmu a hrá sa, že je to svetelný meč!“ Vyšla som z kúpelne v osuške a z mokrými vlasami.

„Ale srdiečko. Furt sa sťažuješ!“ Mama vzala fén a bežala za mojimi bratmi.

No super. V tejto rodine som asi jediná normálna. Moja mama sa hrá s mojimi sedem, päť deväť a  ročnými bratmi na šermovačku, otec a môj trojročný brat pozerajú duck tv – detský program pre deti, ktorý mi lezie riadne na nervy.

Vytiahla som teda maminu kulmu a začala som si natáčať vlasy. Potom som si obliekla svoje obľúbené nohavice a tričko a zbehla som dolu po schodoch.

„No toto, ty vyzeráš ako, ... No ako dievča.“ Otec sa zasmial, ja som sa odtisla.

Pozrela som sa na seba. Trištvrťové nohavice a tričko na ramienka. Košeľa s vhrnutými rukávmi a s uzlíkom nad bruchom. Nechápala som, prečo mu to zrazu príde také nenormálne. Obliekam sa tak skoro stále a po roku si to všimne?! No teda! Rodičia sú fakt takí nevímaví?

„Ehm. Ďakujem. Aj ty vyzeráš... Dobre.“ nevedela som, čo povedať. Tričko potrhané, nohavice praskali v švoch a brucho mu spod trička vytŕčalo.

„Ďakujem, srdiečko. Bav sa.“ Zmizla som v dverách rýchlejšie ako mačka, ktorú naháňa pes.

Nastúpila som na autobus a vyrazila som na nácvik roztlieskavačiek. Ten bol ako vždy  plný tréningu a makania. Dalo by sa povedať, že dnes nám to išlo najlepšie. Keď sme skončili, presunuli sme sa do šatne.

„Amy! Ideš s nami do kina?“ zavolala na mňa Ever. Pocítila som silné nutkanie ísť na nový 3D film Titanic.

„Jasné!“ Zabuchla som za sebou skrinku, keď v tom...

„ÁÁÁmýýý!“ Môj brat bežal po chodbe.

„Jake. Čo tu do čerta robíš?“ Pozrela som na neho a na to, ako v ruke držal moju kulmu, ktorá už zjavne skončila svoju životnú púť.

Keď si Jake všimol, že sa pozerám na kulmu, rozutekal sa preč. Bežal k starému domu, ktorý ostal po nebohom manželskom páre. Vbehol dnu a ja som samozrejme bežala za ním.

„Jake. Zlez dolú.“  Vtom som započula dupot a moj brat zrazu utekal dolu takou rýchlosťou, že som sa ani nestihla diviť. Liezla som smerom hore, aby som vedela, čo toho bojka tak vystrašilo.

Vyšla som hore po schodoch a pomaly som kráčala do prostred izby, keď tu zrazu... Na nohu mi spadol kus brvna. Nevedela som sa pohnúť a až potom som sa pozrela hore. Oheň! Snažila som sa vyslobodiť ešte rýchlejšie, no nešlo to. Noha tam bola zakliesnená snáď nadobro.

Vybrala som mobil a snažila som sa vyťukať číslo na hasičov, keď vtom sa uvolnilo horiace brvno zo strechy a kus horiaceho brvna spadol vedľa mňa. Začala som znova so strachom ťukať číslo, keď to zrazu hore zaprašťalo a zrazu sa niečo pokazilo.

Autor: JaNkA261 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť hovorí v mojom mene :