Virtuálny svet • OurStories.cz ~ naše povídky

Nie vždy sú tu pre nás reálni priatelia. Tak prečo si nenájsť tých virtuálnych?

14.02.2013 (12:00) • Mims • Povídky » Jednodílné • komentováno 5× • zobrazeno 1184×

Vložila som kľúče do dverí. Bolo zamknuté, čo znamenalo, že nikto nie je doma. Vydýchla som si, pretože práve v túto chvíľu som potrebovala byť sama.

Po otvorení dverí som pokračovala rovno do svojej izby, bez vyzutia topánok alebo vyzlečenia vetrovky. Ľahla som si bruchom na ešte voňavú posteľ, objala som svoj vankúš a začala nekontrolovateľne plakať.

Toto som potrebovala, držala som to v sebe posledné štyri hodiny, ktoré som sa musela usmievať pred ním, aby som zakryla svoj smútok. Takto sa to tiahlo už mesiac, odkedy sa so mnou rozišiel. A ja som ho musela vídať každý deň v škole.

„Potrebujem priestor a ty mi ho nedávaš,“ ozývali sa mi jeho slová v hlave.

Cítila som ostré pichanie v hrudi pri srdci.

„Každý cítime niečo iné. Bojím sa, že by som ťa časom zranil ešte viac.“

Triaslo sa mi celé telo.

„Prepáč mi to, ale toto bude najlepšie. Ukončime to.“

Päsť som zovrela až tak, že sa mi nechty zaryli do kože.

„Ale nikdy ťa neprestanem mať rád.“

Klamal si mi. Znemožnil si ma. Zničil si ma. Zneužil si ma...

Predtým som bola zdravé, pekné, pokojné a vyrovnané dievča, ktoré nepotrebovalo žiadneho chlapca k tomu, aby bolo šťastné. Stačilo mi pár priateľov, láskavá rodina a pár virtuálnych priateľov na internete.

Ale keď si mi povedal, že ma máš rád, začala som premýšľať...

,Možno by bol život s tebou ešte krajší, jednoduchší. Vraví sa predsa, že všetko s láskou ide lepšie.‘

Zo začiatku som sa cítila divne, predsa len bol si mojím prvým chlapcom a ja som ešte nevedela, čo ako robiť. Ale bol si ku mne taký milý a všetko si ma „naučil“. Kamarátky šli bokom a ty si bol na prvom mieste. Trávila by som s tebou každú minútu dňa. Dalo by sa povedať, že naša láska bola v tom čase nekonečná.

Ale v každom príbehu, zlom či dobrom, nastane zápletka. Tú našu by sme mohli nazvať aj Vianočné prázdniny. Odišiel si na dva týždne a keď si odchádzal, vravel si mi, aké to bude ťažké bezo mňa a ako ti len budem chýbať. Verila som ti, predsa som nemala dôvod ti nedôverovať.

Nevolal si, ani raz. Začala som sa obávať, ale nechcela som ti volať ako prvá.

Nezavolal si mi ani, keď si prišiel domov. Odhodlala som sa, že pôjdem za tebou a spýtam sa, čo sa deje. Bohužiaľ, načasovanie je všetko a ja som ťa uvidela pred tvojím domom s inou. Milióny pocitov so mnou lomcovali, ale rozhodla som sa, že samozrejme „najlepším“ rozhodnutím bude odtiaľ utiecť bez slova a hrať, že sa nič nestalo.

Stával si sa čo raz chladnejším a uzavretejším a ja viac beznádejnou. Vzďaľoval si sa mi.

Milovala som ťa, ale ty si ma mal len rád.

Mojím jediným útekom bol tumblr. Určite si vravíte, že je to divné, ako mi môžu nejaké obrázočky a článočky pomôcť. Máte pravdu, je to nezvyčajné, ale jednoduchomi to pomáha a nezamýšľam sa prečo. Všetky pocity zdieľam tam, kamarátkam nemôžem niečo také povedať, pretože by ma vysmiali a ostatní sa na mňa už aj tak vykašlali.

Každý večer tam bežne trávim päť hodín, až kým nejdem spať. Ten virtuálny svet ma uchvacuje. Čím ďalej tam nachádzam ľudí s rovnakými problémami, aké mám ja. Trápia ich depresie a majú jemne samovražedné sklony, tak isto ako ja. Rozumiem si s nimi aj napriek tomu, akým ťažkým odbobím každý jeden z nich prechádza. Sú ku mne úprimní, otvorení a nesnažia sa hrať na niekoho iného. A to sa mi na nich nesmierne páči.

Po dobrej hodinke som vstala z postele, vyplakaná a viacej vyrovnaná. Kým sa počítač zapínal, zašla som si do kuchyne po pitie. S pohárom v ruke som sa zastavila pri okne. Vonku snežilo, všetko bolo biele, zasnežené a také čisté. Zrazu škaredé staré sídlisko vyzeralo ako rozprávková dedinka. Jemne som sa pousmiala, len tak bez dôvodu.

Klikla som na ikonku internetu a práve sa môj vysnený svet štartoval. Do vyhľadávača som napísala šesť milovaných písmen a uvidela som jednu novú správu. Zvyčajne mi nechodia, tak som ju otvorila s veľkým nadšením.

Ahoj. Ako sa máš?

Bol to anonym. Ale veď predsa, nemám mu dôvod neodpísať.

Zdravím. Popravde, mám sa celkom na nič. Aký máš deň ty?

Mala som šťastie, práve tam bol.

Tiež je to celkom na hovno. Prepáč za výraz, ale je to tak. Bežne čítavam tvoje články a myslím, že máš nesmierny talent v písaní.

Usmiala som sa. Nie len troška, ale poriadne. Niekto vo mňa verí a páči sa mu to, čo robím. Cítila som sa aspoň na chíľku šťastne.

Ďakujem, takéto chvály zvyčajne nepočujem. Nemám totiž veľa ľudí, ktorí by mi polichotili. Teda... Nemám nikoho takého.

Chcela som vedieť, kto to je.

Tak teraz už máš. Si úžasná, musíš si veriť.

Musím sa ho spýtať.

Ďakujem. Povedz mi, kto si. Túžim ťa spoznať.

Rozmýšlala som aj nad pokračovaním, ale neviem.