OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Život je ťažší, ako sa zdá - Prolog + 1. časť

15.05.2012 (15:00) • JaNkA261 • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 950×

EDIT: Článek neprošel slovenskou korekturou.

1. kapitola

Vyšla som z dverí výťahu. Pomalým krokom som sa pohybovala smerom k dverám bytu. Pomali som odomkla dvere, ktoré sa s rachotom otvorili. Vošla som dnu, vyzula som sa a dvere som zavrela. Zhodila som zo seba tú hroznú hrubú bundu a hodila som sa na gauč.

Zrazu sa mojich očí dotkli studené ruka až som sa trhla. Struasla som sa, ale ruky sa ani nepohli z miesta. Hlas ktorý sa v tej sekunde ozval som však dobre poznala:

„Kto som? Uhádneš to dievča zlaté, možno skončíš zas v tom blate, ale meno moje uhádnuť musíš.“

Cingot jeho smiechu by som poznala za každých okolností. Otočila som sa a pobozkala som ho na pery. A zrazu to preniklo do eufórie, ktorá mi zaplavila telo. Celá som sa chvela a on sa začal odťahovať.

„Nie,“ hlesla som a pritiahla som ho k sebe naspäť. No on sa nedal. Posadil sa a nechal mi hlavu spadnúť do jeho lona.

Zatvorila som si oči a snažila som sa o to, aby sa zo mňa ten pocit nevytratil, no márne. Chvenie ustupovalo a ja som si len ťažko vzdychla. Oči som nechávala zatvorené a hnevala som sa na vlastné telo, ako ma zrádza.

„Janie,“ vzdychol si a začal ma hladkať po vlasoch a mňa to ukludnovalo.

„Seb. Skúsme to.“ Posadila som sa náhle a on odvrátil zrak. Sedela som tam, na pohovke a on vedľa mňa. Vedela som, že je v tejto téme veľmi diskrétny, ale nevedela som prečo. Možno ho znepokojuje môj malý byt. Ale s tým sa nedá nič robiť. Som študentka a ešte k tomu pracujem. Nemôžem si dovoliť luxus.

„Idem uvariť niečo na večeru,“ povedal náhle a už sa zdvíhal z gaučovky a mieril si to do kuchyne.

„Nemusíš. Idem k Suzan.“ Postavila som sa aj ja a už sam rýchlim krokom mierila do chodby. Perifernim videním som zbadala, že sa dal za mnou.

„Ale Sarah,“ hlesol a jeho modré oči na mňa neprestali hľadieť. Milovala som jeho oči, no teraz som ich nenávidela. Chcela som, aby sme mohli byť spolu. Videla som to aj na ňom. Chcel to, no mal obavy. Mal obavy o mňa. Po tom, čo som mu povedala o tom, že som panna, sa stiahol do ústrania. Nechápala prečo?

„Nechaj ma. Vyskoč znovu z okna a leť si niekam preč. Myslela som, že po roku to bude iné. Že ja budem iná. Lepšia pre teba. Pre tvoje očakávania.“ Z očí sa my valili slzy. Schmatla som bundu a kabelku a s rachotom som zavrela dvere.

Na výťah nastupovať som sa ani neodhodlala. Utekala som celú cestu, šesť poschodí až som na schodisku zbadala nápis: 3. poschodie domu pre študentov.

Ani som sa neobťažovala klopať. Vytiahla som kľúče z kabelky a otvorila som si.

Svetlo bolo zhasnuté, no jej topánky boli na tom istom mieste a keď myslím topánky myslím tým všetkých dvadsaťšesť párov lodičiek, šesť sandálok štyry čižmy a troje žabky. Všetky v botníku. Kabát zavesený, kabelky na vešiaku jedna vedľa druhej.  Jediná vec, ktorá tu nesedela bolo to, že koberček bol nakrivo. Zohla som sa, aby som ho napravila a v tom som to zbadala, s vreskotom som vybehla cez ešte stále otvorené dvere na chodbu a vrazila som do nejakého profesora.

„Sarah. Pre Boha. Čo sa vám to porobilo, ste celá od sĺz,“ zmetene sa na mňa pozeral profesor dejepisu.

„Pan profesor. Suzan. Suzan,“ nevedela som to povedať. Jachtala som ako malá a ukazovala som prstom na jej izbu. Profesor tam nazrel, ale nič nepovedal, iba ma posadil na schody a vošiel dnu. Po chvíľke sa vrátil už s mobilom pri uchu.

„...áno.... pravdaže.... miestnosť zamknem a nájdete nás aj s kľúčami v učebni dejepisu.... dovidenia.“ Profesor zložil telefon a vzal mi kľúče, ktoré som stále meravo zvierala v stuhnutých prstoch. Zamkol dvere a viedol ma do učebne dejepisu.

Z izieb v celom internáte sa vykukali zvedavé tváre a s hrôzou na mňa pozerali. Šepkali si, že som asi zletela a to bol ten hrozný krik. Niektorý však pribehli a pýtali sa, či netreba pomôcť, no profesor ich iba odháňal.

Došli sme do učebne a ja som sa bezmyšlienkovite posadila na stôl. Profesor dejepisu to ani neriešil. Prehodil cezo mňa deku a počkal, až si ju pridržím sama.

„Idem uvariť čaj. Za chvíľku tu je polícia. Poviete im všetko čo ste videli. Nebojte sa. Dostanú ho,“ povedal, podal mi škatuľu vreckoviek a odišiel za roh.

V tej chvíli som nepociťovala nič. Cítila som, ako sa mi stráca cit v prstoch a krabica spadla na zem.

Neustále som to videla pred sebou. Suzan. Suzan leží na zemi a vedľa nej je veľká kaluž krvi. Všade je tma. Len jeden lúč slnka prichádza z vonku.

Počula som kroky na chodbe a...

Autor: JaNkA261 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Život je ťažší, ako sa zdá - Prolog + 1. časť: